znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 253/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť L. F., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Trnave z 23. novembra 2005 v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   34 Sd/38/2004   a jeho   postupom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 38 Sd/166/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. F. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2009 doručená   sťažnosť   L.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z 23.   novembra   2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Sd/38/2004 a jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn.   38   Sd/166/2006,   ktorým rozhodoval „vo   veci   starobného   dôchodku   sťažovateľa“. Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľa doručeným ústavnému súdu 4. augusta 2009.Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy krajským súdom v označených konaniach, pričom podstata jeho sťažnosti spočíva v tom, že všeobecný súd v jeho veci nekoná a dosiaľ nerozhodol v konaní o preskúmanie rozhodnutí Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava (ďalej len „Sociálna poisťovňa“), ktorými mu bol priznaný starobný dôchodok a jeho zmeny.

Sťažovateľ je nespokojný s týmto postupom a zároveň žiada, aby mu bol ustanovený právny zástupca na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98,   I. ÚS 27/04,   I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

1. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa   ktorého   „každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov...“, postupom   a   rozhodnutím krajského   súdu   z 23.   novembra   2005   v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Sd/38/2004.

Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti sťažovateľa namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádzal ústavný súd zo svojej doterajšej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej neistoty   (III. ÚS 61/98). Zároveň zo stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ochranu   základnému   právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola kvalifikovaná sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte môže dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte môže trvať (napr. mutatis mutandis II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07).

Z vyžiadaného   spisu   krajského   súdu   a z príloh   k sťažnosti   vyplynulo,   že   v čase doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   konanie   vedené   na   krajskom   súde   pod sp. zn. 34 Sd/38/2004 bolo právoplatne skončené ešte 30. októbra 2006, pretože rozsudok krajského   súdu   z 23.   novembra   2005   o zrušení   rozhodnutí   Sociálnej   poisťovne   pre nepreskúmateľnosť bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 2. augusta 2006 sp. zn. 2 So/177/2005, a preto je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnená.

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta, že krajský súd nekoná ani v konaní vedenom   pod sp. zn. 38 Sd/166/2006. V tomto konaní krajský súd opätovne preskúmava nové tri rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 20. a 21. septembra 2006 o priznaní starobného dôchodku so spätnou účinnosťou na základe návrhu sťažovateľa zo 14. novembra 2006.

Ústavný súd zo súdneho spisu po preskúmaní úkonov krajského súdu konštatoval, že doba,   ktorá   uplynula od   podania   návrhu   (november   2006),   resp.   predloženia   spisového materiálu zo Sociálnej poisťovne (22. január 2007), do podania sťažnosti ústavnému súdu (júl 2009), neodôvodňuje skúmanie namietaného porušenia označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy najmä s ohľadom na uvedené skutočnosti, že počas nej krajský súd na základe žiadostí samotného sťažovateľa konal o procesných otázkach (odstraňoval nedostatky odvolania sťažovateľa z novembra 2006 proti rozhodnutiam Sociálnej poisťovne (november   2007),   vyzýval   Sociálnu   poisťovňu   na   vyjadrenie   k odvolaniu   sťažovateľa (28. november 2007, 7. január a 28. február 2008), ktorá ho podala následne 9. apríla 2008, doručoval účastníkom opravné uznesenie najvyššieho súdu (18. apríl 2008) a ďalšie podanie sťažovateľa z 22. apríla 2008, reagoval na jeho podanie z 31. marca 2008, ktorým žiadal konanie prerušiť (22. mája 2008), pretože žiadal o vyjadrenie Č. v P. (5. júna 2008) a neskôr Krajský súd v B. (25. júl 2008) o oznámenie, či sa vedie súdne konanie vo veci sťažovateľa o   preskúmanie   jej   rozhodnutia   a zisťoval   stav   tohto   konania   (16.   september   2008) a podobne.

Zo zistenia ústavného súdu tiež vyplýva, že krajský súd tiež uznesením z 29. októbra 2008 návrh sťažovateľa na prerušenie konania zamietol.

Ďalej   ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   nariadil   v konaní   aj   tri   pojednávania (na 27. január 2009, 3. február 2009 a 28. júl 2009), ale prvé a tretie pojednávanie musel odročiť na základe žiadosti samotného sťažovateľa.

Sťažovateľ   tiež   podal   24.   marca   2009   na   krajskom   súde   podanie   označené   ako „Uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorú spôsobila odporkyňa dlhodobým porušovaním právnej povinnosti vo veci rozhodovania o starobnom dôchodku“, v dôsledku čoho krajský súd rozhodnutím zo 7. júla 2009 musel návrh sťažovateľa vylúčiť na samostatné konanie a postúpiť ho Okresnému súdu Bratislava I.

Vychádzajúc z uvedených úkonov účastníkov ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo   veci   konal (reagoval   na podania sťažovateľa   a okrem   toho,   že   dosiaľ   nerozhodoval o jeho neurčitých návrhoch z januára 2009), a nemožno mu vytknúť iné väčšie obdobie nečinnosti, ako 3 mesiace (od augusta 2007, keď mu bol vrátený spis z odvolacieho súdu, do novembra 2007, keď vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov odvolania).

Dobu v konaní pred krajským súdom preto ústavný súd nepovažuje za neprimeranú a takú, ktorú by mohol kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Ústavný súd poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých opakovane vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí   ešte   zakladať porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   I. ÚS 46/01,   II. ÚS 57/01, I. ÚS 92/03).

Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   je   pojmom autonómnym, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie   automaticky   nevyvoláva   porušenie   uvedeného   základného   práva, pretože   aj   v   týchto   prípadoch   sú   rozhodujúce   všetky   okolnosti   danej   veci.   S   ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa   ani v týchto prípadoch   totiž postup dotknutého štátneho orgánu   nemusí   vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, napr. I. ÚS 63/00.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti vychádza aj z toho názoru, že „Dĺžku trvania súdneho konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno   považovať   za   dôvod   na   vyslovenie   zbytočných   prieťahov   v   súdnom   konaní“ (II. ÚS 41/00).

Vychádzajúc z uvedeného skutkového stavu ústavný súd poznamenáva, že príčinou doterajšieho   trvania   konania   vedeného   na   krajskom   súde   pod   sp. zn.   38   Sd/166/2006. je aj nedostatočná súčinnosť sťažovateľa a jeho podiel na spomalení konania v tejto veci, ktorý nevytvára možnosť prijatia záveru o takom postupe krajského súdu, z ktorého by bolo možné vyvodzovať vecnú súvislosť s tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a to napriek tomu, že krajský súd dosiaľ od novembra 2006 nerozhodol   o   jeho   návrhu   na   preskúmanie   rozhodnutí   Sociálnej   poisťovne   vo   veci starobného dôchodku. Plynulý postup krajského súdu ovplyvnilo i iné súvisiace konanie prebiehajúce   v   Českej   republike,   i   to,   že   sťažovateľove   podania   sú   tiež   nejasné a nezrozumiteľné,   pretože   nebol   dosiaľ   zastúpený   v konaní   kvalifikovaným   právnym zástupcom.   V januári   a   v júli   2009   tiež   požiadal   o odročenie   pojednávania   (žiadal o ustanovenie právneho zástupcu).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   okrem   zisteného   ojedinelého   prieťahu   a tiež   toho,   že nerozhodol ešte o návrhoch (podaniach) sťažovateľa z januára 2009, bol procesný postup krajského súdu v zásade plynulý a sústredený a v zásade smeruje k rozhodnutiu   vo veci samej.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v   časti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Sd/166/2006, odmietol ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na to, že podľa jeho názoru, aj keď doterajší priebeh konania pred označenými súdmi nebol celkom bez prieťahov,   s   prihliadnutím   na   ostatné   okolnosti   prípadu   nesignalizuje   reálnu   možnosť porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

V prípade,   že   krajský   súd   bude   vo   veci   nečinný,   sťažovateľovi   nebráni   žiadna skutočnosť, aby sa s prípadnými ďalšími prieťahmi v konaní pred krajským súdom obrátil na ústavný súd.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   ústavný   súd sťažovateľa nevyzýval na odstránenie ďalších nedostatkov podania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009