znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 253/07-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti B. L. P., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. P., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v súvislosti s neprijatím jej podaní urobených elektronickými prostriedkami a podpísaných zaručeným elektronickým podpisom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti B. L. P., a. s, o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra 2006 (doplnená 25. januára 2007) doručená sťažnosť spoločnosti B. L. P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   P.,   B.,   pre   namietané   porušenie   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   súvislosti   s   neprijatím   jej   podaní   urobených elektronickými prostriedkami a podpísaných zaručeným elektronickým podpisom.

Sťažovateľka uviedla, že 31. marca 2006 podala okresnému súdu prostredníctvom svojho právneho zástupcu okresnému súdu žaloby o vydanie platobných rozkazov. Keďže podľa ustanovenia § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len “OSP“) možno podanie urobiť aj elektronickými prostriedkami, pričom musí byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona, teda zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, sťažovateľka podala podanie takouto formou.

Sťažovateľka uviedla, že spolu s podaním a jeho prílohami doručila okresnému súdu aj „Sprievodný list k návrhu“, v ktorom informovala okresný súd o tom, že jej podanie je obsiahnuté   na   DVD   nosiči.   Na   podanie   sťažovateľky   reagoval   okresný   súd   listom z 5. apríla   2006,   v   ktorom   uviedol,   že „súdy   Slovenskej   republiky   nemajú   k   dispozícii elektronickú   podateľňu,   nie   sú   v   súčasnosti   splnené   podmienky   osobitného   zákona na prijímanie   podania   elektronickou   formou   prostredníctvom   zaručeného   elektronického podpisu podľa osobitných predpisov“. Z uvedeného dôvodu okresný súd list sťažovateľky neposúdil ako podanie, a preto jej DVD nosič vrátil.

Na   oznámenie   okresného   súdu   reagovala   sťažovateľka   listom   z   26.   apríla   2006, v ktorom uviedla, že je jej zrejmé, že „Sprievodný list k návrhu“ nie je podaním, ale len sprievodným   listom   k   návrhom   na   vydanie   platobných   rozkazov,   a   že   samotné   návrhy sú zaznamenané   v   elektronickej   podobe   na   DVD   nosiči.   Sťažovateľka   v   liste   zároveň poukázala na to, že podanie bolo urobené v súlade s ustanovením § 42 ods. 1 OSP a bolo aj riadne   okresnému   súdu   doručené,   pričom   deň   doručenia   je   potrebné   v   súlade s ustanovením   §   82   ods.   1   OSP   poriadku   považovať   za   deň   začatia   konania.   V   liste sťažovateľka argumentovala aj ustanovením   §   132 vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky   č.   543/2005   Z.   z.   o   Spravovacom   a   kancelárskom   poriadku pre okresné   súdy,   krajské   súdy,   Špeciálny   súd   a   vojenské   súdy   v   znení   neskorších predpisov, ktoré ustanovuje: „Pri prijímaní podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísaných zaručeným elektronickým podpisom sa postupuje podľa osobitných predpisov. Takto   prijaté   podania   sa   odovzdávajú   podateľni   na   ďalší   postup   podľa   §   129.“ Sťažovateľka   zároveň   dodala,   že   podanie   elektronickými   prostriedkami   podpísané zaručeným   elektronickým   podpisom   podľa   osobitného   zákona   je   možné   učiniť   už od 1. mája   2002,   pričom   ona   nemôže   niesť   zodpovednosť   za   to,   že   okresný   súd   nemá vytvorené podmienky na prijímanie takýchto podaní.

Okrem uvedeného sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že požiadala Ministerstvo spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“)   o   zaujatie stanoviska   ku   vzniknutej   situácii,   ale   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu z ministerstva spravodlivosti neobdržala žiadnu odpoveď.

Sťažovateľka ďalej argumentovala, že 24. júla 2006 podala okresnému súdu nové podanie, a to tým istým spôsobom, ako v prvom prípade, teda zaslala sprievodný list a DVD nosič. V sprievodnom liste uviedla, že návrhy na vydanie platobných rozkazov podpísané zaručeným elektronickým podpisom spolu s prílohami sú zaznamenané na DVD nosiči. V tejto súvislosti sťažovateľka poznamenala, že v tomto prípade nešlo o totožné návrhy, ako to bolo v prechádzajúcom prípade. Avšak aj po podaní týchto návrhov zaznamenaných v elektronickej podobe na DVD nosiči jej okresný súd listom z 30. októbra 2006 oznámil, že jej podanie z 24. júla 2006 nie je možné prijať z rovnakých dôvodov, ako v predošlom prípade.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   okresný   súd   a   ministerstvo   spravodlivosti si nesprávne vykladajú ustanovenie § 6 ods. 1 vyhlášky Národného bezpečnostného úradu č. 542/2002 Z. z. o spôsobe a postupe používania elektronického podpisu v obchodnom a administratívnom styku, keď tvrdia, že predmetné ustanovenie dáva orgánu verejnej moci alebo orgánu verejnej správy na výber, či bude, alebo nebude využívať elektronický podpis. V   tejto   súvislosti   argumentovala   aj   tým,   že   súdy   musia   byť   primerane   technicky a personálne vybavené na prijímanie podaní, pričom všetky formy podania (t. j. písomné podanie,   ústne   do   zápisnice   a   elektronickými   prostriedkami   podpísané   zaručeným elektronickým podpisom) sú rovnocenné.

Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   dodržala   zákonom   stanovený   postup   a   urobila podanie v súlade so zákonom, a to elektronickými prostriedkami a podpísané zaručeným elektronickým   podpisom,   splnila   všetky   zákonné   požiadavky,   a   napriek   tomu   nebolo jej podanie okresným súdom prijaté, čím došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil porušenie   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   súvislosti   s neprijatím   podaní   z   24.   júla 2006   - žalobných návrhov sťažovateľky ako navrhovateľky proti žalovaným uvedeným v sťažnosti, zároveň aby vyslovil, že tieto podania urobené elektronickými prostriedkami a podpísané zaručeným elektronickým podpisom boli urobené zákonom ustanoveným spôsobom, a aby prikázal   okresnému   súdu   konať   na   základe   týchto   návrhov.   Okrem   toho   sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk za každé jednotlivé porušenie práv v súvislosti s jednotlivými návrhmi na začatie konania proti jednotlivým žalovaným, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Preskúmaním obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh ústavný súd zistil, že prvé podanie v danej veci sťažovateľka urobila 31. marca 2006. Okresný súd na jej podanie odpovedal listom z 5. apríla 2006, v ktorom uviedol, že súdy Slovenskej republiky v súčasnej dobe nemajú k dispozícii elektronickú podateľňu, a teda nie sú technicky vybavené na prijímanie takýchto podaní. Z uvedeného dôvodu okresný súd list sťažovateľky neposúdil ako podanie, a preto jej DVD nosič vrátil.

Ústavný   súd   v   rámci   svojej   doterajšej   judikatúry   konštatoval,   že   sťažnosť   podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   prijatia   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti (napr. I. ÚS 22/02, I. ÚS 33/02, III. ÚS 62/02, III. ÚS 254/04, III. ÚS 142/07).

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že včasnosť podania ústavnej sťažnosti posudzoval   od   okamihu,   keď   sa   sťažovateľka   prvýkrát   dozvedela   o   odmietnutí   prijatia jej podania zo strany okresného súdu, ktorý jej túto skutočnosť oznámil listom z 5. apríla 2006. Je nepochybné, že o tom musela mať vedomosť už 26. apríla 2006, keď reagovala na list okresného súdu z 5. apríla 2006.

Opakovaný   pokus   sťažovateľky   z   24.   júla   2006   o   podanie   žalôb   elektronickými prostriedkami, hoci nešlo o totožné návrhy ako to bolo v predchádzajúcom prípade, nie je z hľadiska plynutia lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde právne významný. Vzhľadom   na podstatné   skutkové   a právne   okolnosti   a   na   povahu namietaného zásahu (konanie, následok a dôvody, pre ktoré bolo prijatie elektronických podaní okresným súdom odopreté)   zostala   totožnosť   (identita)   zásahu,   ktorý   sťažovateľka   namietala   vo   vzťahu k svojim právam zaručeným v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, zachovaná aj pokiaľ ide o opakovaný pokus urobiť zamýšľané podania elektronickými prostriedkami a ich následné neprijatie zo strany okresného súdu (ten v liste z 30. októbra 2006 poukazuje na rovnaký dôvod neprijatia ako v liste z 5. apríla 2006).

O tomto zásahu sa sťažovateľka dozvedela už v apríli 2006. Okolnosti, za ktorých k nemu   malo   dôjsť,   jej   boli   známe   (čo   vyplýva   z   jej   argumentácie,   ako   aj   z   listín pripojených   k   sťažnosti)   vrátane   skutočnosti,   že   elektronickou   podateľňou   v   zmysle osobitných predpisov nedisponoval v uvedenom čase žiaden súd v Slovenskej republike, pričom ministerstvo spravodlivosti listom z 3. apríla 2006 oznámilo okresným súdom svoje stanovisko   k   prijímaniu   a   používaniu   elektronických   podaní   uvedúc: „...   Elektronická podateľňa   sa   zriaďuje   v   prípade,   ak   orgán   verejnej   moci   alebo   orgán   verejnej   správy využíva zaručený elektronický podpis... v styku s fyzickými osobami alebo s právnickými osobami...   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   súdy   Slovenskej   republiky   nemajú   k   dispozícii elektronickú   podateľňu,   nie   sú   v   súčasnosti   splnené   podmienky   osobitného   zákona na prijímanie podania elektronickou formou...“ (sťažovateľka obsah uvedeného stanoviska poznala, keďže naň reagovala v liste z 26. apríla 2006).

Uvedené   skutočnosti   neumožňovali   sťažovateľke   rozumne   predpokladať,   že   by pri druhom pokuse o podanie žalôb elektronickou formou v tak krátkom časovom horizonte malo,   resp.   mohlo   dôjsť   k   zmene   stanoviska   príslušného   okresného   súdu.   Opakovanie pokusu   o   podanie   žalôb   formou   elektronických   podaní   v   júli   2006   preto   ústavný   súd považoval   iba   za   formálny   a   účelový   úkon   zo   strany   sťažovateľky,   ktorý   nemožno považovať   za   uplatnenie   účinného   a   efektívneho   prostriedku   nápravy   vo   vzťahu k namietanému zásahu do jej základných práv a slobôd, ktoré má v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde predchádzať podaniu sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy (napr. III. ÚS 128/07).

Porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   uvedeným   postupom   okresného   súdu   sťažovateľka   namietala   v   sťažnosti z 13. decembra 2006 doručenej ústavnému súdu 14. decembra 2006, teda po lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti. Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na dátum, keď sa sťažovateľka prvýkrát dozvedela o neprijatí svojho podania zo strany okresného súdu, ako aj so zreteľom na deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu, ústavný súd považoval za dostatočne preukázané podanie sťažnosti po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej   lehoty   (obdobne   napr.   III.   ÚS   301/04,   III.   ÚS   156/06,   III.   ÚS   128/07, III. ÚS 143/07). Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť odmietol ako podanú oneskorene.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa žiadosťou sťažovateľky o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2007