znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 253/06-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   decembra   2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť Mgr. E. Š., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. J., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. P 50/91, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. E. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným súdom Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. P 50/91 p o r u š e n é   b o l o.

2. Mgr. E. Š.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 70 000 Sk (slovom   sedemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   jej   Okresný   súd   Bardejov p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bardejov   j e   p o v i n n ý   uhradiť Mgr. E. Š. trovy právneho zastúpenia vo výške 5 788 Sk na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. A. J., K., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti Mgr. E. Š.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2006 doručená   sťažnosť   Mgr.   E.   Š,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou JUDr. A. J., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   na prejednanie veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. P 50/91.

Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľka v nasledovne opísanom skutkovom stave.

Sťažovateľka 7. septembra 1995 podala okresnému súdu návrh na zákaz styku otca Š. Z.,   B.   (ďalej   len   „odporca“)   s jej maloletým synom, ktorému   bola pridelená spisová značka P 50/91. V rámci toho istého konania sťažovateľka podala okresnému súdu 10. júla 1997 návrh na zvýšenie výživného pre maloletého syna.

Okresný   súd   vydal   18.   januára   2006   rozsudok,   v ktorom   zakázal   styk   odporcu so synom,   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   19.   mája   2006,   pričom   súd   nerozhodol o návrhu sťažovateľky na zvýšenie výživného pre maloletého syna.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   okresný   súd   v danej   veci   koná   s prieťahmi a v neprimeraných   lehotách,   preto   podala   27.   apríla   2006   predsedovi   okresného   súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Predseda okresného súdu v odpovedi, ktorá bola doručená právnej zástupkyni sťažovateľky 1. júna 2006, uznal sťažnosť ako čiastočne opodstatnenú.

V tejto   súvislosti   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v konaní okresného súdu sp. zn. P 50/91, priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške   150   000   Sk   a zaviazal   okresný   súd   uhradiť   jej   trovy   právneho   zastúpenia vo výške 8 682 Sk.

Návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľka odôvodňuje tým, že okresný súd koná so zbytočnými prieťahmi v tak citlivom predmete sporu,   akým   je   zvýšenie   výživného   zo   strany   otca,   najmä   ak   jej   maloletý   syn,   ktorý medzičasom už začal navštevovať strednú školu, je zdravotne ťažko postihnutý (porucha metabolizmu), čomu zodpovedajú zvýšené náklady na jeho výchovu a výživu zo strany sťažovateľky ako jeho matky.

Ústavný   súd   23.   augusta   2006   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorou   namieta   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru okresným súdom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   P   50/91,   prijal   na   ďalšie   konanie   uznesením sp. zn. III. ÚS 253/06.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom, doručeným ústavnému súdu 15. novembra 2006. Po chronologickom opísaní vo veci vykonaných   úkonov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   P   50/91   konštatoval,   že   o návrhu na zákaz otca s maloletým bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom z 18. januára 2006, vec o zvýšenie výživného bola vylúčená uznesením z 18. januára 2006 na samostatné konanie, vedené pod sp. zn. 3 P 3/2006. Uviedol, že v súlade s jeho opatrením č. 1 zo 4. apríla 2006 Spr 410/06 je pridelená na konanie a rozhodnutie sudkyni, ktorá na výkon funkcie sudkyne pre okresný súd bola vymenovaná 1. apríla 2006. Preto úkony v tejto veci zatiaľ vykonané neboli. Na základe uvedeného predseda okresného súdu akceptoval tvrdenie sťažovateľky, že   v konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   k porušeniu   jej   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní sp. zn. P 50/91, „avšak iba v období od 25. 6. 1996 do 13. 5. 1997, od 9. 11. 1998 do 24. 1. 2000, od 19. 12. 2000 do 22. 2. 2002 a od 7. 3. 2002 do 4. 4. 2003 a vo veci 3 P 3/2006   v období   od   18.   1.   2006   doposiaľ“. Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania akceptoval tiež tvrdenie sťažovateľky, že v konaní tohto súdu   sp.   zn. P 50/91 došlo   aj k porušeniu jej práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom   v tejto   časti   navrhuje   sťažnosti   sťažovateľky   vyhovieť.   V   časti   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 150 000 Sk navrhuje sťažnosť zamietnuť s prihliadnutím na skutkovú zložitosť veci, keď súdu sa dosiaľ, a to aj napriek rozsiahlemu dokazovaniu, nepodarilo v plnej miere zistiť majetkové pomery na strane otca maloletého dieťaťa, ktorý si neplní zákonnú povinnosť vo veci pravdivo o týchto pomeroch vypovedať a predložiť   o nich   dôkazy.   Rovnako   žiada   prihliadnuť   na   skutočnosť,   že   o časti sťažovateľkou   uplatňovaného   nároku,   a to   o styku   otca   s maloletým   dieťaťom,   už   bolo súdom právoplatne rozhodnuté.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, vyjadrenia predsedu okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. P 50/91 zistil nasledovný priebeh a stav konania.

Predmetom   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   P   50/91   je   nárok sťažovateľky na zvýšenie výživného (na základe návrhu podaného 10. júla 1997), ako aj tomu   predchádzajúci   jej   návrh   ešte   zo   7.   septembra   1995   o zákaze styku   odporcu   s jej maloletým synom.

V období   od   5.   októbra   1995   okresný   súd   vykonával   úkony   nevyhnutné   pre rozhodnutie   o návrhu   sťažovateľky.   Tieto   spočívali   vo   vydaní   uznesenia   o ustanovení kolízneho   opatrovníka   –   Obvodného   úradu   B.   (ďalej   len   „kolízny   opatrovník“) pre maloletého   syna   sťažovateľky   (5.   októbra   1995),   v predvolaní   účastníkov na pojednávanie na 10. októbra 1995, v pojednávaní vo veci 10. októbra 1995, 18. októbra 1995   a   30.   októbra   1995,   vo   vyžiadaní   stanoviska   MUDr.   O.   G.,   primárky   detského oddelenia   Nemocnice   s poliklinikou   v B.   k opodstatnenosti   zákazu   styku   dieťaťa   najmä s dôsledkom na jeho zdravie (listom z 10. októbra 1995).

Rozsudkom sp. zn. P 50/91 z 30. októbra 1995 okresný súd zakázal styk odporcu s maloletým synom sťažovateľky.

Voči predmetnému rozsudku podal odporca odvolanie 12. decembra 1995. Listom z 11. januára 1996 okresný súd zaslal odvolanie odporcu sťažovateľke s výzvou, aby sa k nemu   vyjadrila.   Sťažovateľka   tak   urobila   23.   januára   1996.   Kolízny   opatrovník v písomnom vyjadrení z 18. januára 1996 navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa ako   vecne   správny.   Dňa   7.   februára   1996   okresný   súd   predložil   celý   spisový   materiál Krajskému súdu v Košiciach za účelom rozhodnutia o odvolaní odporcu.

Uznesením sp. zn. 16 Co 68/96 z 30. mája 1996 Krajský súd v Košiciach zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa názoru odvolacieho súdu zákaz styku dieťaťa s rodičom ako krajné riešenie motivované zdravotnými dôvodmi je potrebné urobiť vždy po výsluchu znalca – lekára a psychológa. Uložil preto súdu prvého stupňa, aby nariadil znalecké dokazovanie znalcami z odboru zdravotníctva, a to pediatrom a psychológom,   aby   sa   jednoznačne   vyjadrili   k tvrdenej   skutočnosti   matky   dieťaťa   - sťažovateľky,   že   styk   otca   s dieťaťom   môže   ohroziť   zdravie   maloletého.   Predmetné uznesenie bolo okresnému súdu doručené 25. júna 1996.

Od   25.   júna   1996   bol   okresný   súd   vo   veci   nečinný   až   do   13.   mája   1997 (11 mesiacov), keď vytýčil pojednávanie na 26. máj 1997. Ďalej už vo veci konajúci súd pojednával (26. mája 1997), uznesením č. k. P 50/91-41 z 26. mája 1997 vydal predbežné opatrenie, ktorým zakázal styk odporcu s maloletým, uznesením č. k. P 50/91-49 z 26. mája 1997   uložil   sťažovateľke   a odporcovi   zložiť   zálohu   na   trovy   znaleckého   dokazovania, 20. augusta   1997   predložil   Krajskému   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) na rozhodnutie   námietku   zaujatosti   odporcu   voči   vybavujúcej   sudkyni,   vznesenú   v jeho odpore   z   26.   mája   1997   proti   predbežnému   opatreniu   okresného   súdu,   spolu   s jeho odvolaním proti uzneseniu o zložení zálohy na trovy znaleckého dokazovania.

Uznesením sp. zn. 4 Co 428/97 a 4 Co 429/97 z 1. decembra 1997 krajský súd potvrdil obe napadnuté uznesenia okresného súdu, a to uznesenie č. k. P 50/91-41 v celom rozsahu a uznesenie sp. zn. P 50/91 vo výroku o povinnosti otca dieťaťa zložiť preddavok na   trovy   dôkazu.   Zároveň   rozhodol   o nevylúčení   vybavujúcej   sudkyne   z prejednávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. P 50/91. Predmetné rozhodnutie bolo okresnému súdu doručené 12. decembra 1997.

Medzitým ešte 10. júla 1997 Obvodný úrad B. doručil okresnému súdu zápisnicu o zvýšení   výživného   pre   maloleté   dieťa,   spísanú   so   sťažovateľkou,   za   účelom   ďalšieho konania a rozhodnutia.

Listami z 5. januára 1998 okresný súd vyzval odporcu na zloženie zálohy na znalecké dokazovanie,   zaslal   mu   návrh   na   začatie   konania   o zvýšenie   výživného   s tým,   aby   sa k nemu   vyjadril.   Uznesením   č.   k.   P   50/91-61   z   5.   januára   1998   okresný   súd   uložil účastníkom   konania   predložiť   doklad   o príjme   podľa   jednotlivých   mesiacov   za   dobu od 1. januára 1996 do 31. decembra 1997 a presnú adresu zamestnávateľa za uvedenú dobu. Odporca aj sťažovateľka sa písomne vyjadrili 12. januára 1998 a doložili okresnému súdu požadované listiny. Následne okresný súd 10. februára 1998 vytýčil pojednávanie vo veci na   9.   marec   1998   a za   tým   účelom   predvolal   účastníkov   konania,   ako   aj   kolízneho opatrovníka.   Na   pojednávaní   konanom   9.   marca   1998   odporca   vyslovil   nesúhlas so zvýšením výživného z dôvodu nízkeho príjmu. Okresný súd preto odročil pojednávanie na neurčito za účelom vyžiadania potrebných správ.

Až   listom   z   23.   októbra   1998   (o   7   mesiacov)   okresný   súd   žiadal   o vyjadrenie doc. MUDr. Z., Fakultná nemocnica, IV. detská klinika v P., taktiež MUDr. B, 1. detská klinika   Detskej   nemocnice   s poliklinikou   v B.,   či   zákaz   styku   otca   s maloletým   je v prospech maloletého vzhľadom na jeho zdravotný stav. Všeobecná fakultná nemocnica v P.   9.   novembra   1998   okresnému   súdu   oznámila,   že   maloletý   bol   liečený   v Centre dedičných   porúch   metabolizmu   v P.   na   závažnú,   dedične   podmienenú   poruchu metabolizmu,   metylmalonovú   aciduriu.   Zároveň   potvrdila,   že   ďalšia   liečba   a pravidelné sledovanie maloletého sú nevyhnutné. Obdobné informácie týkajúce sa zdravotného stavu maloletého   zaslala   okresnému   súdu   12.   novembra   1998   aj   Detská   fakultná   nemocnica s poliklinikou v B.

Napriek uvedeným skutočnostiam známym okresnému súdu, tento až 24. januára 2000 (o 14 mesiacov) uznesením č. k. P 50/91-73 nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychológie a ustanovil súdneho znalca. Ustanovený znalec predložil vypracovaný znalecký posudok 13. marca 2000. Podľa jeho záveru na základe všetkých údajov zistených psychologickým vyšetrením nie je toho času v záujme maloletého, aby sa stretával s otcom.

Ďalej už okresný súd konal vo veci, keď uznesením č. k. P 50/91-82 zo 17. marca 2000 uložil účastníkom konania predložiť doklad o príjme a presnú adresu zamestnávateľa, toho istého dňa vytýčil pojednávanie na 29. marec 2000 a predvolal účastníkov aj kolízneho opatrovníka, pojednával vo veci 29. marca 2000 za neprítomnosti odporcu, ktorý mal riadne vykázané predvolanie na pojednávanie.

Rozsudkom sp. zn. P 50/91 z 29. marca 2000 okresný súd zakázal styk odporcu s maloletým,   zmenil   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   5   C   559/88   z   22.   októbra   1990 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 14 Co 92/91 z 31. mája 1991 tak, že výživné na maloletého zvýšil zo sumy 400 Sk na 1 400 Sk mesačne od 1. septembra 1996, povolil odporcovi zaostalé výživné za dobu od 1. septembra 1996 do 31. marca 2000 vo výške 43 000 Sk splácať v mesačných splátkach po 500 Sk, ako aj zaviazal účastníkov zaplatiť trovy znaleckého dokazovania.

Listom z 3. mája 2000 si okresný súd vyžiadal od Obvodného oddelenia Policajného zboru, Dopravného inšpektorátu v B. správu o vlastníctve motorového vozidla odporcom. Požadovaná informácia bola okresnému súdu zaslaná 29. mája 2000.

Dňa 11. mája 2000 sa odporca voči vyššie uvedenému rozsudku okresného súdu odvolal. Listom   zo 6.   júna 2000   okresný   súd zaslal odvolanie sťažovateľke   za účelom vyjadrenia   sa   k nemu.   Sťažovateľka   predložila   okresnému   súdu   vyjadrenie   k odvolaniu 21. júna   2000.   Okresný   súd   14.   augusta   2000   zaslal   kompletný   spis   krajskému   súdu za účelom rozhodnutia o odvolaní odporcu.

Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 309/00 z 30. októbra 2000 zrušil napadnutý rozsudok   okresného   súdu   v celom   rozsahu   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   a nové rozhodnutie.   Odvolací   súd   konštatoval,   že   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   trpí   vadou, spočívajúcou   v nedostatku   dôvodov   (neúplné   a nepresvedčivé),   keď   okresný   súd   len mechanicky prevzal záver znalca – psychologičky, ktorá doporučila zákaz styku, taktiež rozhodnutie   súdu   o zvýšenie   výživného   považoval   za   nepreskúmateľné   a sčasti   nebol zistený skutkový stav veci. Po vrátení veci bude potrebné doplniť dokazovanie vykonaním kontrolného   znaleckého   posudku   so   zreteľom   na   námietky   odporcu,   v časti   zvýšenia výživného   považoval   odvolací   súd   za   nutné   podrobnejšie   skúmať   majetkové   pomery odporcu. Uznesenie bolo okresnému súdu doručené 19. decembra 2000.

Od   19.   decembra   2000   bol   okresný   súd   vo   veci   nečinný.   Až   po   viac   ako   roku (po 14 mesiacoch),   22.   februára   2002   okresný   súd   predvolal   sťažovateľku   na   výsluch na 7. marec 2002. Menovaná sa však na výsluch nedostavila.

Ďalšie pojednávanie vo veci okresný súd vytýčil opäť až po roku, 4. apríla 2003 na 6. máj 2003 a predvolal naň účastníkov konania a kolízneho opatrovníka. Pojednávanie konané 6. mája 2003 bolo odročené na neurčito za účelom vyžiadania potrebných správ v tejto veci.

Dňa   26.   septembra   2003   vo   veci   konajúca   sudkyňa   namietla   svoju   zaujatosť a požiadala o vylúčenie z prejednania a rozhodovania vo veci. Dňa 7. januára 2004 okresný súd   predložil   spis   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o námietke   zaujatosti   vybavujúcej sudkyne. Krajský súd 22. januára 2004 vrátil spis ako nedôvodne zaslaný, pretože okresný súd nezachoval v súvislosti s námietkou zaujatosti sudcu zákonný postup. Dňa 29. marca 2004   okresný   súd   opätovne   predložil   vec   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o námietke zaujatosti sudkyne.

Krajský súd uznesením sp. zn. 10 NcC 12/04 z 31. marca 2004 rozhodol, že vo veci vybavujúca   sudkyňa   okresného   súdu   nie   je   vylúčená   z prejednávania   a rozhodovania vo veci. Predmetné rozhodnutie bolo okresnému súdu doručené 21. apríla 2004.

Následne okresný súd 6. mája 2004 vytýčil pojednávanie vo veci na 14. máj 2004. Vzhľadom na to, že sťažovateľka a jej právna zástupkyňa svoju neúčasť na pojednávaní konanom   14.   mája   2004   ospravedlnili,   pojednávanie   bolo   odročené   na   27.   máj   2004. Pred týmto   pojednávaním   svoju   neúčasť   opätovne   ospravedlnila   právna   zástupkyňa sťažovateľky s tým, že oznámila okresnému súdu, že sťažovateľka nesúhlasí so substitúciou na pojednávaní.

Na následne nariadenom pojednávaní konanom 21. júna 2004 okresný súd vydal rozsudok, v ktorom zakázal styk odporcu s maloletým, zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 559/88 z 8. septembra 1989 tak, že výživné na maloletého zvýšil zo sumy 400 Sk na 1 400 Sk mesačne od 1. septembra 1996, povolil odporcovi zaostalé výživné za dobu od 1. septembra 1996 do 30. júna 2004 vo výške 82 000 Sk splácať v mesačných splátkach po 500 Sk.

O odvolaní   odporcu   z   21.   júla   2004   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 2 CoP 30/04 z 20. januára 2005 tak, že zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   a nové   rozhodnutie.   Odvolací   súd   dospel   k tomuto   záveru po tom, ako konštatoval, že súd prvého stupňa vo veci rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, bez rešpektovania právneho názoru vysloveného odvolacím súdom v uznesení sp. zn. 4 Co 309/2000 z 30. októbra 2000, pretože i napriek tomu, že odvolací súd v predmetnom uznesení vyslovil právny názor, ako aj stanovil úlohy, v zmysle ktorých mal súd prvého stupňa v ďalšom dokazovaní postupovať, súd prvého stupňa tieto pokyny   nerešpektoval.   Súčasne   odvolací   súd   zistil   aj   vadu   rozhodnutia   v   jeho   výroku. Predmetné rozhodnutie odvolacieho súdu bolo okresnému súdu doručené 3. marca 2005.

Okresný súd 29. júla 2005 vytýčil ďalšie pojednávanie vo veci na 5. september 2005. Dňa 15. augusta 2005 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľky o odročenie pojednávania na neskorší termín z pracovných dôvodov. Okresný súd preto zrušil termín nariadeného pojednávania a nové pojednávanie vytýčil na 8. september 2005.

Na pojednávaní konanom 8. septembra 2005 okresný súd po vykonanom dokazovaní výsluchom   účastníkov konania a kolízneho opatrovníka pojednávanie odročil   za účelom vyžiadania príslušných   správ a vykonania kontrolného znaleckého   dokazovania vo   veci. Následne 9. septembra 2005 okresný súd uznesením sp. zn. P 50/91 nariadil kontrolné znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychológie a ustanovil súdneho znalca, ktorému uložil   na   základe   psychologického   vyšetrenia   maloletého   a rodičov   posúdiť,   vzhľadom na psychický stav maloletého a celkový jeho zdravotný stav, či je v záujme maloletého, aby sa   stretával s otcom.   Zároveň   mu   uložil   predložiť kontrolný   znalecký   posudok   v lehote 30 dní od doručenia uznesenia.

Postup   okresného   súdu   v nasledujúcom   období,   keď   na   základe   žiadosti ustanoveného znalca (z dôvodu nespolupráce odporcu) mu uznesením zo 14. októbra 2005 predĺžil lehotu na vypracovanie znaleckého posudku do 15. novembra 2005, vypracovaný kontrolný znalecký posudok (18. októbra 2005) zasielal účastníkom konania a kolíznemu opatrovníkovi   (listami   z   19.   októbra   2005),   vyžiadal   správu   zo   Správy   katastra   B. o nehnuteľnostiach vo vlastníctve odporcu (listom z 27. októbra 2005), vyžiadal správu o evidovaní   odporcu   ako   osoby   so   zmenenou   pracovnou   schopnosťou   od   Úradu   práce, sociálnych vecí a rodiny v B. (listom z 27. októbra 2005), vyžiadal správu   z Daňového úradu B. o vykonaní daňových kontrol (listom z 27. októbra 2005), vytýčil pojednávanie vo veci   (6.   decembra   2005)   na   18.   január   2006   a za   tým   účelom   predvolal   účastníkov konania   a kolízneho   opatrovníka,   uznesením   zo   16.   decembra   priznal   odmenu   znalcovi za vypracovanie kontrolného   znaleckého   posudku,   vo   veci   pojednával 18. januára 2006, už plynulo smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky (rozhodnutiu vo veci).

Na ostatnom pojednávaní konanom 18. januára 2006 však okresný súd uznesením vylúčil konanie o zvýšenie výživného na samostatné konanie, vo veci zákazu styku odporcu s maloletým vydal rozsudok, ktorým zakázal styk odporcu s maloletým. Rozsudok v tejto veci nadobudol právoplatnosť 19. mája 2006.

O zvýšení   výživného,   navrhovaného   sťažovateľkou   podaním   z   10.   júla   1997, vylúčeného na samostatné konanie, zaevidované pod novou pod sp. zn. 3 P 3/06, okresný súd doteraz nerozhodol.

Podaním sťažnosti na zbytočné prieťahy v konaní (v apríli 2006) sťažovateľka pred podaním   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   na   ústavný   súd   vyčerpala   iné   právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu práv jej maloletého dieťaťa poskytuje tak, ako to vyžaduje § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Podanie sťažnosti predsedovi súdu krátko pred   obrátením   sa   na   ústavný   súd   v okolnostiach   prípadu   nebránilo   prijatiu   sťažnosti na ďalšie konanie, lebo vzhľadom na celkovú dĺžku a predmet konania už nemožno zjednať nápravu len prostriedkami, ktoré má predseda okresného súdu.

III.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu „Odstránenie stavu právnej neistoty   je   podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov“   (IV.   ÚS   59/03),   pričom   uvedený   účel   možno   dosiahnuť   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná   (I.   ÚS   76/03, II. ÚS 157/02).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (III. ÚS 127/03).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prerokovanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01).

V konaní o sťažnosti namietajúcom porušenie základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   zohľadňuje   ústavný   súd   právnu a faktickú zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup samého súdu v jeho konaní a rozhodovaní vo veci samej (napr. II. ÚS 813/00, III. ÚS 142/03). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci (II. ÚS 101/02).

Z hľadiska   prvého   kritéria   rozhodovanie   o výživnom   a o určení   styku   rodiča s dieťaťom   nie   je   právne   zložitou   vecou,   avšak   často   je   zložitou   vecou   z hľadiska skutkového.   Súd   sa   v podstate   pri   rozhodovaní   o výživnom   (jeho   úprave)   zaoberá skúmaním príjmu rodičov maloletých detí a ich majetku a podľa toho určí výšku výživného, ktoré   má   zaviazaný   rodič   platiť   dieťaťu.   Pri   rozhodovaní   o styku   rodiča   s maloletým dieťaťom súd skúma jeho vplyv na jeho výchovu, rozvoj a zdravotný stav.

V okolnostiach prípadu doterajší viac než desaťročný priebeh napadnutého konania však ústavný súd nemôže pripísať na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Táto dĺžka   konania   je   celkom   zjavne   neprimeraná.   Metodika   postupu   všeobecných   súdov vo veciach   starostlivosti   o maloletých   je   dostatočne   jasná   a podporená   stabilizovanou judikatúrou, preto pri sústredenom postupe súdu v konaní o určení styku otca s maloletým a o výživnom bolo v ňom možné rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky v preskúmavanej veci vedenej okresným súdom, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným prieťahom. Ústavný súd však pripúšťa, že jej neúčasť na výsluchu, na ktorý bola   predvolaná   7.   marca   2002,   na   pojednávaní   konanom   14.   mája   2004,   vopred ospravedlnenej neúčasti z pojednávania vytýčeného na 27. máj 2004, ktoré z tohto dôvodu bolo zrušené, sčasti mohli vplývať na priebeh a dĺžku konania.

Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej   veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.

Treba uviesť, že okresný súd bol v určitých obdobiach v posudzovanej veci (v konaní sp. zn. P 50/91) opakovane krátkodobo ale aj dlhodobo nečinný, a to konkrétne od 25. júna 1996 do 13. mája 1997 (v trvaní 11 mesiacov), od 9. marca 1998 do 23. októbra 1998 (v trvaní 7 mesiacov), od 12. novembra 1998 do 24. januára 2000 (v trvaní 14 mesiacov), od 19. decembra 2000 do 22. februára 2002 (v trvaní 14 mesiacov), od 7. marca 2002 do 4. apríla 2003 (v trvaní 8 mesiacov), v konaní sp. zn. 3 P 3/2006 od 18. januára 2006 dosiaľ (v trvaní 10 mesiacov).

Okresný súd teda viac ako 5 rokov (64 mesiacov) vo veci nevykonal žiadny úkon smerujúci   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   ako   navrhovateľka v napadnutej   veci   počas   súdneho   konania   nachádza,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného vo vyššie citovanom článku ústavy.

Pri   posudzovaní   tohto   obdobia   ústavný   súd   zobral   do   úvahy   svoju   predošlú judikatúru, v súlade s ktorou: „Obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu, keď jeho   konaniu   nebráni   žiadna   zákonná   prekážka,   ústavný   súd   posudzuje   ako   zbytočný prieťah v konaní“ (III. ÚS 29/03). Ústavný súd taktiež judikoval, že „Ak už konanie trvá neprimerane   dlho,   má   všeobecný   súd   venovať   zvláštnu   pozornosť   jeho   urýchleniu“ (III. ÚS 146/05).

Ďalej   pri   skúmaní,   či   v dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo   k porušeniu označených základných práv, ústavný súd zistil, že to tak je, ale nielen v dôsledku jeho nečinnosti, ale aj v dôsledku jeho konania, ktoré však nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky vo veci, s ktorou sa obrátila na súd.

Pokiaľ   ide   o zbytočné   prieťahy   v dôsledku   konania   okresného   súdu,   ktoré   však nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky vo veci, ústavný súd zistil, že k nim došlo od 6. mája 2003 do 22. januára 2004 v rozsahu 8 mesiacov, a to nedodržaním zákonného postupu okresného súdu v súvislosti s námietkou zaujatosti vybavujúceho sudcu, taktiež od 21. júna 2004, keď okresný súd napriek tomu, že odvolací súd v poradí prvom rozhodnutí o zrušení prvostupňového rozsudku stanovil okresnému súdu postup, ktorým sa mal   riadiť   za   účelom   úplného   zistenia   skutkového   stavu   veci,   opäť   vydal   rozhodnutie (v poradí   druhé),   ktoré   odvolací   súd   zase   zrušil   z toho   istého   dôvodu,   a to   preto,   lebo okresný   súd   nezistil   skutkový   stav   vo   veci   riadne   a v potrebnom   rozsahu   a neriadil   sa pokynmi odvolacieho súdu. V dôsledku takéhoto pochybenia okresného súdu vo veci samej sa   dôvodne   odporca   odvolal   a rozhodoval   odvolací   súd,   pričom   jeho   rozhodnutie   bolo okresnému súdu doručené 3. marca 2005. Z tohto pohľadu právna neistota sťažovateľky ohľadne priznania jej nárokov počas celého tohto obdobia (8 mesiacov), o ktoré sa predĺžilo konanie,   nebola   odstránená,   a táto   doba   taktiež   predstavuje   zbytočný   prieťah   v konaní porušujúci sťažovateľkino právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V súvislosti   s vyššie   uvedeným   bral   ústavný   súd   do   úvahy   svoju   doterajšiu judikatúru, podľa ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov súdneho konania. „Aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol“ (II. ÚS 33/99, podobne II. ÚS 64/99, II. ÚS 67/01).

Okresný   súd   sa   v konaní   sp.   zn.   P   50/91   trvajúcom   viac   než   10   rokov a v pokračujúcej   veci   vyčlenenej   na   samostatné   konanie   sp.   zn.   3   P   3/2006,   dopustil zbytočných   prieťahov   trvajúcich   6   rokov   a 8   mesiacov,   ktoré   zapríčinil   jednak   svojou úplnou nečinnosťou a tiež nesprávnou činnosťou v konaní.

Vo vývoji maloletého dieťaťa obdobie desiatich rokov z hľadiska formovania jeho osobnosti,   citových   väzieb,   nemožno   považovať   za   zanedbateľné.   Z tohto   hľadiska nadobúda   význam   pre   hodnotenie   zbytočných   prieťahov   v konaní   samotný   predmet konania. Povaha predmetného konania (ochrana záujmov maloletých detí) a jeho význam pre sťažovateľku a jej maloletého syna si vo všeobecnosti vyžadujú postup súdu vo veci s osobitnou   starostlivosťou   (napr.   I.   ÚS   54/02).   V danom   prípade   tak   okresný   súd nepostupoval.

Pri   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   (I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   35/01)   bolo   už poukázané na to, že pod mimoriadnou pozornosťou súdnych orgánov v konaniach, ktorých predmetom sú vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi (nevyhnutne sem patrí aj určenie styku s dieťaťom a určenie výživného), nemožno rozumieť len kvantitatívny aspekt aktivity súdu,   ale aj jeho kvalitatívnu   stránku   s ohľadom   na predmet   sporu   a dôsledky   súdneho rozhodnutia na ďalšie, často nie iba právne vzťahy účastníkov konania.

S ohľadom   na   vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania   vedeného okresným   súdom   považovať   za   akceptovateľnú   vo   vzťahu   k základnému   právu na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právu na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že označené práva sťažovateľky boli porušené.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   priznať   jej   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk z dôvodov uvedených v sťažnosti.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru,   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce porušenie namietaného práva (dĺžku súdneho konania, dobu prieťahov v konaní, povahu predmetu konania vyžadujúcu osobitnú pozornosť zo strany súdu), ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie, ktoré podľa zásad spravodlivosti považuje za primerané vo výške 70   000   Sk.   Sťažovateľkou   požadovanú   výšku   primeraného   finančného   zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

V.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť trovy konania jej právnej zástupkyni v požadovanej výške 8 682 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľky vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka   bola   vo   veci   úspešná,   a preto   je   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   č.   655/2004   Z.   z.“),   ktoré   upravuje   výšku   odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna šestina výpočtového základu. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru (porušenie základného práva alebo slobody nie je v zásade oceniteľné v peniazoch)   postupoval   ústavný   súd   pri   výpočte   náhrady   trov   právneho   zastúpenia sťažovateľky podľa ustanovenia § 11 ods. 2 v spojení s § 1 ods. 3 citovanej vyhlášky.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci, podanie vo veci samej 2 730 Sk za jeden úkon právnej pomoci, t. j. za dva úkony spolu 5 460   Sk.   Ústavný   súd   rozhodol   aj   o   priznaní   výdavkov   na   miestne   telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. dvakrát 164 Sk, spolu 328 Sk. Vo zvyšnej časti požadovaným trovám právneho zastúpenia ústavný súd nevyhovel.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2006