znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 253/05-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci sťažnosti P. V., bytom D., zastúpeného advokátom JUDr. P. Ž., D., v ktorej namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   NM-6 Er 660/03, na neverejnom zasadnutí 4. januára 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. NM-6 Er 660/03   p o r u š i l základné právo P. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Trenčín   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   NM-6   Er   660/03 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   P.   V.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   15 000   Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Trenčín   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trenčín j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania P. V. v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. P. Ž., D., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti P. V. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č. k. III. ÚS 253/05-19 z 28. septembra 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   P.   V.,   bytom   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. Ž., D., v ktorej namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. NM-6 Er 660/03.

Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.) výkon súdnictva, všetky práva   a   povinnosti   vrátane   prechodu   správy   majetku   štátu,   práv   a povinností z pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných právnych vzťahov a práv a povinností z osobitných vzťahov sudcu k štátu prešli k 1. januáru 2005 z Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom na Okresný súd Trenčín, v ďalšom texte preto ústavný súd používa pre označenie oboch uvedených súdov iba skrátený výraz „okresný súd“. Z obsahu   sťažovateľovej   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného súdu sp. zn. 12 C 53/00 zo 16. mája 2002, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 480/02 z 10. septembra 2003, boli žalovaní M. D. a P. D., obaja bytom K. (ďalej aj „žalovaní“ alebo „povinní“) zaviazaní uhradiť sťažovateľovi sumu 400 000 Sk s príslušenstvom.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   žalovaní   si   povinnosť,   na   ktorú   boli   uvedenými rozsudkami zaviazaní, v stanovenej lehote nesplnili, sťažovateľ inicioval exekučné konanie v predmetnej   veci.   Povinní   proti   upovedomeniu   o začatí   exekučného   konania z 11. decembra 2003 vydanému súdnym exekútorom Dr. P. Š., Exekútorský úrad N. (ďalej len   „súdny   exekútor“),   podali   námietky.   Námietky   povinných   boli   súdnym   exekútorom okresnému súdu doručené už 31. decembra 2003, avšak okresný súd o nich rozhodol až 4. novembra 2004, keď ich uznesením sp. zn. 6 Er 660/03 ako neodôvodnené zamietol. Povinní podali proti uzneseniu okresného súdu zo 4. novembra 2004 odvolanie, o ktorom do dňa podania ústavnej sťažnosti sťažovateľom nebolo rozhodnuté.

Predseda okresného súdu na sťažovateľovu sťažnosť na prieťahy v konaní odpovedal listom   č.   Spr.   2047/05   z 15.   apríla   2005,   v ktorom   konštatoval,   že   jeho   sťažnosť   je opodstatnená a k prieťahom v predmetnom konaní došlo.

Z uvedených skutočností podľa sťažovateľa vyplýva, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Závažnosť uvedeného porušenia vidí sťažovateľ aj v tom, že svojho práva sa „cestou súdu“ domáha   od   januára   2000   a napriek   skutkovej   a právnej   jednoduchosti   veci i jednoznačným dôkazom bola vec ukončená až v roku 2004.

Po   27.   októbri   2003,   keď   nadobudol   právoplatnosť   rozsudok   krajského   súdu, sťažovateľ dúfal, že prostredníctvom exekučného konania bude jeho nárok rýchle a účinne uspokojený. V skutočnosti práve zbytočné prieťahy okresného súdu podľa neho spôsobujú, že exekučné konanie nemôže pokračovať a jeho nárok nemôže byť uspokojený.

Okresný súd mal podľa neho na základe obsahu námietok povinných jednoznačne konštatovať, že ide „o formálne námietky neobsahujúce vecnú argumentáciu a ich cieľom je naťahovanie   času   za   účelom   odďaľovania   exekúcie“.   V sťažnosti   sťažovateľ   taktiež upozornil   na   skutočnosť,   že   predmet   konania   spolu   s príslušenstvom,   trovami   konania a predpokladanými trovami exekučného konania viac ako dvojnásobne prevyšujú istinu a je pravdepodobné, že celý exekúciou postihnuteľný majetok povinných nebude postačovať na úplné uspokojenie nárokov sťažovateľa.

Sťažovateľ uviedol, že prieťahy v konaní mu spôsobujú i psychickú traumu, pretože žalovaná M. D. je jeho sestrou a ich pôvodne dobré súrodenecké vzťahy sa veľmi narušili, rovnako ako aj ich príbuzenské vzťahy v širšej rodine.

Z uvedených dôvodov je podľa sťažovateľa zrejmé, že okrem psychickej ujmy je značná aj jeho materiálna ujma, ktorú utrpel. Za obdobie od uplatnenia nároku robili podľa neho   žalovaní   úkony   smerujúce   k zmenšeniu   svojho   majetku,   pričom   súd   im   svojou nečinnosťou takéto ich správanie umožnil.

S vrátením uvedenej istiny sťažovateľ počítal, a preto mu ďalšie ťažkosti vznikli tým, že sa zrazu ocitol bez finančných prostriedkov. Nedostatok finančných prostriedkov musel sťažovateľ   vykrývať   pôžičkami,   pri   splácaní   ktorých   veriteľom   zaplatil   aj   úroky z omeškania, čím mu vznikla škoda, ktorej príčinou sú nepochybne aj prieťahy v konaní.

V dôsledku   nekonania   okresného   súdu   je   teda   sťažovateľ   už   takmer   5   rokov v právnej neistote.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   požiadal,   aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví:

„Bolo porušené základné právo podľa ust. § 48 ods. 2 (správne čl. 48 ods. 2, pozn.) Ústavy SR v platnom znení prieťahmi v konaní č. NM 6 Er 660/03 vedenom pred Okresným súdom v Trenčíne.

Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1.000.000,- Sk, ktoré je povinná vyplatiť SR - Okresný súd Trenčín.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   náhrada   trov   konania   tak,   ako   budú   jeho   právnym zástupcom neskôr vyčíslené.“

Okresný súd sa k sťažovateľovej sťažnosti na základe výzvy ústavného súdu vyjadril listom   č.   Spr   1059/2005   zo   6.   júla   2005.   Vo   svojom   vyjadrení   okresný   súd   najprv chronologicky   opísal   priebeh   predmetného   konania   a následne   uviedol,   že   skutkové dokazovanie v tejto veci nebolo potrebné vykonávať a vec nie je podľa neho ani právne zložitá. Na prieťahoch v tomto konaní sa podieľali podľa názoru okresného súdu aj povinní tým,   že   nezaplatili   súdny   poplatok   a nepredložili   plnú   moc   pre   ich   právneho   zástupcu. Prieťahy spôsobené súdom mali podľa okresného súdu „objektívny charakter“, pretože súd musel   povinných   vyzývať na zaplatenie súdneho   poplatku, zabezpečovať spis   bývalého Okresného   súdu   v Novom   Meste   nad   Váhom,   v ktorom   sa   nachádzal   právny   titul (v dôsledku   tvrdenia   povinných   o podaní dovolania   proti   exekučnému titulu),   a vyzývať povinných   na   predloženie   plnej   moci   pre   advokáta,   ktorý   ich   zastupoval   pri   podaní odvolania.

Sťažovateľ podaním zo 17. mája 2005 prostredníctvom svojho právneho zástupcu ústavnému súdu na základe jeho výzvy oznámil, že netrvá na konaní verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Podaním č. Spr. 1225/05 doručeným ústavnému súdu 11. novembra 2005 okresný súd oznámil, že netrvá na konaní verejného ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Okresnému   súdu   bola   14.   novembra   2003   doručená   žiadosť   súdneho   exekútora o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie vo veci sťažovateľa ako oprávneného proti povinným. Dňa 26. novembra 2003 okresný súd poveril   súdneho exekútora vykonaním exekúcie v predmetnej veci.

Dňa   31.   decembra   2003   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   súdneho exekútora k námietkam podaným povinnými. V prílohe uvedeného podania súdny exekútor okresnému súdu zaslal dôkaz o doručení upovedomenia o začatí exekúcie obom povinným, podania   -   námietky   povinných   doručené   súdnemu   exekútorovi   29.   decembra   2003 v predmetnej veci, ako aj plnú moc sťažovateľa, ktorou splnomocnil na jeho zastupovanie v predmetnej veci komerčného právnika JUDr. P. Ž., so sídlom D. Podľa úradného záznamu spísaného 14. apríla 2004 sa na okresný súd dostavili sťažovateľ spolu so svojím právnym zástupcom za účelom štúdia spisu.

Vo   veci   konajúci   sudca   nechal   pokynom   z 15.   apríla   2004   doručiť   námietky povinných právnemu zástupcovi sťažovateľa. Povinní boli vyzvaní na zaplatenie súdneho poplatku   za konanie súdu   o námietkach   proti   exekúcii   uznesením   okresného súdu   č.   k. 6 Er 660/03-20 z 22. apríla 2004.

Dňa 22. apríla 2004 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa k námietkam povinných.

Vo veci konajúci sudca nechal pokynom zo 7. júna 2004 zistiť, či bol v predmetnej veci zaplatený súdny poplatok, a v prípade, že nebol zaplatený, predložiť predmetnú vec na vymáhanie súdneho poplatku.

Úpravou   z 27.   júla   2004   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   pripojiť   spis   sp.   zn. 12 C 53/00. Podľa úradného záznamu z toho istého dňa sa predmetný spis nachádzal na krajskom súde, pretože bolo podané odvolanie proti výzve na zaplatenie súdneho poplatku za podané dovolanie. Dňa 29. júla 2004 vo veci konajúci sudca nechal pokynom vyžiadať spis z krajského súdu. Dňa 23. septembra 2004 bolo expedované podanie okresného súdu v predmetnej veci adresované krajskému súdu, v ktorom žiadal o zapožičanie spisu sp. zn. 12 C 53/00.

Podľa úradného záznamu spísaného zrejme zákonným sudcom 3. novembra 2004 mu bol spis sp. zn. 12 C 53/00 predložený až 4. novembra 2004, pretože bol zaslaný krajským súdom   v prílohe   prípisu   bez uvedenia   spisovej   značky   konania, ku   ktorému   sa   pripája. V dôsledku tejto skutočnosti bol omylom založený v inej kancelárii okresného súdu. Spis vo veci sp. zn. 12 C 53/00 bol následne vrátený krajskému súdu.

Uznesením   č.   k.   6   Er   660/03-26   zo   4.   novembra   2004   okresný   súd   námietky povinných v predmetnej exekučnej veci zamietol. Vo veci konajúci sudca nechal pokynom z toho   istého   dňa   doručiť   uznesenie   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa,   povinným   aj súdnemu exekútorovi. Povinní podali 19. novembra 2004 proti tomuto uzneseniu odvolanie.

Vo   veci   konajúci sudca   nechal pokynom   zo   14.   januára 2005   doručiť   odvolanie povinných   sťažovateľovi   i súdnemu   exekútorovi,   ako   aj   zaslať   právnemu   zástupcovi povinných JUDr. V. B. výzvu na zaslanie plnej moci na ich zastupovanie v konaní (výzva bola okresným súdom expedovaná až 16. marca 2005).

Právny zástupca povinných okresnému súdu v prílohe svojho listu z 2. mája 2005 zaslal plnú moc na zastupovanie povinných v predmetnej exekučnej veci.

Krajskému súdu bol spis v predmetnej veci doručený 18. apríla 2005. Uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 45/05-34 z 20. mája 2005 bolo uznesenie okresného súdu zo 4. novembra 2004 potvrdené. Spis bol okresnému súdu doručený 10. júna 2005.Vo   veci   konajúci   sudca   nechal   pokynom   zo   14.   júna   2005   doručiť   uznesenie krajského   súdu   z 20.   mája   2005   právnym   zástupcom   sťažovateľa   i povinných,   ako   aj súdnemu exekútorovi.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom konania pred okresným súdom je exekučné konanie podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. NM-6 Er 660/03.

Z obsahu   súdneho   spisu,   z   vyjadrení   sťažovateľa   a   okresného   súdu   ani   z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín však ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej alebo skutkovej zložitosti veci, ktorá by mohla byť príčinou predĺženia konania v predmetnej veci.

B)   Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   ústavný   súd   hodnotí   ako súčinnostné.   Sťažovateľ   bol   v konaní   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, reagoval   na   výzvu   okresného   súdu   a   za   účelom   ochrany   svojho   základného   práva v predmetnom konaní využil opravné prostriedky. V správaní sťažovateľa teda ústavný súd nezistil   žiadne   okolnosti,   v   dôsledku   ktorých   by   mohlo   dôjsť   k   spomaleniu   postupu okresného súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že zmyslom ústavných garancií na prerokovanie   veci   súdom   bez   zbytočných   prieťahov   je   zabezpečiť   v   prípade   konania o výkon rozhodnutia a v prípade exekučného konania rýchlu a efektívnu realizáciu práv účastníka   konania, ktoré   mu boli   priznané právoplatným a vykonateľným   rozhodnutím. Požiadavku na rýchly a efektívny postup súdu v takomto type konania je preto vzhľadom na jeho charakter a účel potrebné posudzovať ešte dôraznejšie ako v konaní „o práve samom“, ktoré mu predchádzalo (III. ÚS 15/03).

Ústavný súd zistil, že v rámci preskúmavaného konania okresný súd vykonal prvý procesný úkon (doručil námietky povinných oprávnenému a vyzval povinných na zaplatenie súdneho   poplatku)   po   takmer   štyroch   mesiacoch,   v   ďalšom   postupe   v tejto   veci   mu expedovanie podania, ktorým nechal vo veci konajúci sudca vyžiadať spis okresného súdu, trvalo viac ako dva mesiace a samotné rozhodnutie vo veci bolo okresným súdom vydané až po viac ako desiatich mesiacoch od doručenia námietok. Spis okresného súdu v uvedenej veci bol krajskému súdu predložený na rozhodnutie o podanom odvolaní povinných proti uzneseniu okresného súdu až po takmer šiestich mesiacoch od jeho doručenia súdu. Za   daných   skutkových   okolností,   s prihliadnutím   na   charakter   a účel   exekučného konania,   ako   aj   na   skutočnosť,   že   posúdenie   otázky   oprávnenosti   podaných   námietok v rámci   exekučného   konania   je   aj   v danom   prípade   v zásade   otázkou   právnou,   si rozhodovanie   o námietkach   povinných   (vrátane   času   potrebného   na   zabezpečenie podkladov   pre   toto   rozhodnutie   a predloženie   spisu   krajskému   súdu)   v konaní   pred okresným súdom mohlo vyžiadať podľa ústavného súdu maximálne dobu šiestich mesiacov. Zvyšnú časť tohto viac ako pätnásťmesačného obdobia trvajúceho od 31. decembra 2003 (doručenie podaných námietok okresnému súdu) do 18. apríla 2005 (doručenie spisového materiálu   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o podanom   opravnom   prostriedku)   je   podľa názoru ústavného súdu potrebné započítať na ťarchu okresného súdu ako zbytočný prieťah v konaní.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   teda   postup   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. NM-6 Er 660/03 predovšetkým vo fáze rozhodovania o podaných námietkach   nemožno   považovať   za   súladný   so   základným   právom   sťažovateľa   na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručeným v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Keďže zo spisu v predmetnej veci vyplýva, že povinní reagovali na výzvy okresného súdu v primeraných lehotách, ústavný súd pri svojom rozhodovaní neprihliadol na námietku okresného súdu, podľa ktorej prieťahy v predmetnom konaní boli spôsobené aj správaním povinných. Vzhľadom na skutočnosť, že podané dovolanie nemá vplyv na právoplatnosť a vykonateľnosť   rozhodnutia,   ústavný   súd   nemohol   akceptovať ani   námietku   okresného súdu,   že predĺženie   konania   bolo spôsobené   aj   nutnosťou   zabezpečiť spis,   v ktorom   sa nachádzal právny titul preskúmavaného konania, v dôsledku tvrdenia povinných o podaní dovolania proti tomuto rozhodnutiu.

S ohľadom na vyššie uvedený neefektívny postup okresného súdu nemožno dobu predmetného konania vedeného na okresnom súde považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľa bolo porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   ďalej   vo   veci   konal   bez zbytočných   prieťahov (predovšetkým   pri   vykonávaní   procesných   úkonov,   ktoré   preň z ďalšieho priebehu konania v tejto veci vyplynú).

3.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 000 Sk, pretože okrem psychickej ujmy utrpel aj značnú materiálnu ujmu, keď za obdobie od uplatnenia nároku robili podľa neho žalovaní úkony smerujúce   k zmenšeniu   svojho   majetku,   pričom   im   súd   svojou   nečinnosťou   takéto   ich správanie umožnil.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 15 000 Sk. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku predmetného konania s prihliadnutím na predmet   konania   okresného   súdu,   neefektívny   postup   okresného   súdu   v tomto   konaní a s tým spojenú ujmu sťažovateľa.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

3. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 14 600 Sk, ktoré bližšie špecifikoval ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné podanie na súd) vrátane režijného paušálu (2 x 7 150 Sk + 2 x 150 Sk).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu 150 Sk.

V súlade   s týmito   ustanoveniami   možno   teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet odmeny za dva úkony právnej služby vrátane režijného paušálu (2 x 2 501 Sk + 2 x 150 Sk = 5 302 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda spolu predstavuje 5 302 Sk.

Ústavný súd preto právnemu zástupcovi sťažovateľa priznal náhradu trov právneho zastúpenia   vo výške   5 302   Sk   a vo zvyšnej   časti   uplatnenému nároku   na náhradu   trov konania v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. januára 2006