znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 253/04-27

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti Kúdela, spol. s r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. S. B., Advokátska kancelária, B. B., pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj pre namietané porušenie jej práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cb 76/01 na neverejnom zasadnutí 24. novembra 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cb 76/01   p o r u š i l základné   právo   obchodnej   spoločnosti   Kúdela,   spol.   s r.   o.,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Krajskému   súdu   v Trenčíne   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Cb   76/01 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti Kúdela, spol. s r. o.,   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Krajský súd v Trenčíne   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Trenčíne   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania obchodnej   spoločnosti   Kúdela,   spol.   s   r.   o.,   vo   výške   9   340   Sk   (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) právnemu zástupcovi advokátovi JUDr. S. B., Advokátska kancelária, B. B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   Kúdela,   spol.   s   r.   o.,   vo   zvyšnej   časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 253/04-10 z 25. augusta 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Kúdela, spol. s r. o., K. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   S.   B.,   Advokátska   kancelária, B. B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj pre namietané porušenie jej práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 Cb 76/01.

Sťažovateľka   prostredníctvom   svojho právneho zástupcu   uviedla, že 6.   decembra 2001 podala na krajskom súde žalobu o ochranu proti nekalej súťaži, ktorou sa proti M. J.– žalúzie DIXI, Ch. – V. (ďalej len „žalovaný“), domáhala ochrany svojich práv podľa § 53 Obchodného zákonníka. Krajský súd vyzval 3. januára 2002 sťažovateľku na zaplatenie súdneho   poplatku   vo   výške   43   500   Sk.   Sťažovateľka   zaplatila   súdny   poplatok   na   účet krajského súdu 14. januára 2002. Od uvedeného dátumu je krajský súd vo veci nečinný, aj napriek tomu, že od podania žaloby uplynulo už 31 mesiacov. Sťažovateľka uviedla, že krajský súd nevytýčil termín prvého pojednávania vo veci ani ho nepripravuje, pričom túto skutočnosť v minulosti odôvodňoval tým, že „... sa čaká, či bude tento súd zrušený, alebo nie...“.

Sťažovateľka namieta, že samotná podstata sporov o ochranu pred nekalou súťažou v obchodnom   styku   vytvára   požiadavku „urgentného   riešenia“, keď   je   potrebné,   aby konajúci   súd   postupoval   s osobitnou   rýchlosťou,   pretože   plynutím   času   prestáva   mať rozhodnutie   súdu   želaný   účinok.   Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   predlžovanie   konania v dôsledku   nečinnosti   krajského   súdu   má   faktické   účinky „postavenia   sa   na   stranu žalovaného“.

Na   základe   uvedených   tvrdení   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom rozhodol,   že   krajský   súd   v predmetnom   konaní   porušil   jej   základného   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby prikázal krajskému súdu   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   aby   priznal   sťažovateľke   finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk a aby uložil krajskému súdu povinnosť nahradiť trovy sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom vo výške 9 340 Sk.

Sťažovateľka   uviedla,   že   v priebehu   konania   sa   domáhala   ochrany   svojich   práv, porušenie ktorých namieta pred ústavným súdom, podaním sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu 25. marca 2004. V prílohe svojej ústavnej sťažnosti predložila ústavnému   súdu   kópiu   odpovede   predsedu   krajského   súdu   (list   sp.   zn.   Spr. 1532/04 z 8. apríla 2004), v ktorej predseda okresného súdu uznal sťažnosť doručenú mu 25. marca 2004 za opodstatnenú a existenciu prieťahov v označenom konaní odôvodnil objektívnymi príčinami spočívajúcimi v nedostatočnom počte sudcov rozhodujúcich obchodnú agendu, ktorý je neadekvátny jej nápadu.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu z 20. septembra 2004 k sťažnosti sťažovateľa vyjadril listom sp. zn. Spr 542/04 z 29. septembra 2004 prostredníctvom svojho predsedu. Vo svojom vyjadrení chronologicky opísal priebeh konania v predmetnej veci a v jeho závere uviedol: „Je pravdou, že v predmetnej veci nebolo rozhodnuté v primeranej lehote a bez prieťahov, čo som konštatoval aj v liste sťažovateľovi, keď som konštatoval, že jeho   sťažnosť   na   prieťahy   považujem   za   opodstatnenú   a to   z objektívnych   príčin.   Tieto spočívajú   predovšetkým   v nedostatočnom   personálnom   obsadení   súdu,   v dôsledku   čoho všetci   sudcovia   zasadajúci   v senáte   7   Cb,   zasadajú   aj   v odvolacích   senátoch   8 Cob a 16 Cob,   pričom rozhodujú   aj   v samosudcovskej   agende.   Som si vedomý toho,   že táto skutočnosť nemôže byť dôvodom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ale reálne nie je možné vo veciach rýchlejšie konať.

S poukazom na to, že súd medzičasom rozhodoval o návrhu sťažovateľa na zmenu petitu žaloby, ako aj na stanovenie termínu pojednávania vo veci, je požadované finančné zadosťučinenie neprimerane vysoké.

Súčasne   Vám   oznamujem,   že   súhlasím   s upustením   od   verejného   ústneho pojednávania v zmysle § 30 ods. 2 Zákona o ústavnom súde.“

Právny zástupca sťažovateľky ústavnému súdu v podaní z 8. októbra 2004 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľka podala 13. decembra 2001 na krajskom súde žalobu na ochranu proti nekalej   súťaži   proti   žalovanému.   Krajský   súd   vyzval   sťažovateľku   3.   januára   2002   na zaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľka súdny poplatok zaplatila 15. januára 2002. Táto skutočnosť   bola   krajskému   súdu   preukázaná   17.   januára   2002.   Krajský   súd   vyzval žalovaného 22. januára 2002, aby sa v lehote 10 dní vyjadril k žalobe, ktorej rovnopis mu zaslal   v prílohe.   Žalovaný   sa   k žalobe   vyjadril   prostredníctvom   splnomocnenej   právnej zástupkyne podaním z 1. februára 2002, ktoré bolo krajskému súdu doručené 5. februára 2002.

Dňa 22. januára 2003 bolo krajskému súdu doručené podanie právneho zástupcu sťažovateľky   z 20.   januára   2003,   ktorým   zmenil   petit   žaloby.   Krajský   súd   uznesením č. k. 7 Cb   76/01-36   z 5.   februára   2003   rozhodol,   že   zmenu   návrhu   pripúšťa.   Písomné vyhotovenie rozhodnutia bolo doručované 7. februára 2003. Právnej zástupkyni žalovaného bola v uvedený deň   taktiež zaslaná kópia zmeny návrhu na vyjadrenie v lehote 10 dní. Vyjadrenie   právnej   zástupkyne   žalovaného   bolo   krajskému   súdu   doručené   19.   februára 2003.

Na č. l. 40 spisu sa nachádza vyjadrenie predsedníčky senátu z 28. septembra 2004 k priebehu konania adresované predsedovi   krajského súdu   v súvislosti   so   sťažovateľkou namietanými zbytočnými prieťahmi v konaní.

Dňa   28.   septembra   2004   nariadila   predsedníčka   senátu   vo   veci   pojednávanie   na 11. november   2004   a uložila   súdnej   kancelárii   predvolať   naň   účastníkov   konania   a ich právnych zástupcov.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred krajským súdom je návrh na plnenie v obchodnej   veci   týkajúcej   sa   ochrany   proti   nekalej   súťaži.   V predmetnom   konaní   boli dosiaľ vykonané iba jednoduché procesné úkony. S ohľadom na túto skutočnosť nemožno teda v tomto prípade hovoriť o skutkovej alebo právnej zložitosti veci, ktorá by mohla byť príčinou predĺženia predmetného konania.

B)   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   ústavný   súd   hodnotí   ako súčinnostné. Sťažovateľka bola v konaní zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, reagovala na výzvy krajského súdu a na ochranu svojich práv využila účinný prostriedok nápravy,   ktorý   jej   zákon   poskytuje.   V správaní   sťažovateľky   teda   ústavný   súd   nezistil žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k závažnejšiemu spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup krajského súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil obdobia nečinnosti v postupe krajského súdu, ktoré mali výrazný vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   konania.   Prvé   z   období   nečinnosti   krajského   súdu   začalo 5. februára   2002,   keď   bolo   krajskému   súdu   doručené   vyjadrenie   žalovaného   k podanej žalobe, a trvalo až do 5. februára 2003, keď krajský súd vydal v predmetnej veci uznesenie č. k. 7 Cb 76/01-36, ktorým pripustil zmenu petitu návrhu, t. j. dvanásť mesiacov. Krajský súd   bez   existencie   zákonnej   prekážky   nekonal   ani   v ďalšom   období   trvajúcom od 19. februára 2003, keď mu bolo doručené vyjadrenie právneho zástupcu žalovanej, až do 28. septembra 2004, keď vo veci konajúci sudca nariadil pojednávanie v predmetnej veci, t. j. v období viac ako devätnástich mesiacov. Ústavný súd s prihliadnutím na skutočnosť, že krajský   súd   počas   tohto   obdobia   potreboval   čas   na   prípravu   pojednávania,   na   ťarchu krajského súdu započítal len obdobie šestnástich mesiacov.

Nečinnosť   krajského   súdu   v   označených   obdobiach   bez   toho,   aby   jeho   postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako dva roky a desať mesiacov. Z uvedenej doby podstatnú časť (28 mesiacov, teda dva roky a štyri   mesiace)   tvoria   obdobia,   v ktorých   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom   v konaní v dôsledku nečinnosti krajského súdu.

S ohľadom na uvedené nemožno dobu predmetného konania vedeného na krajskom súde považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľky boli porušené.

2.   Podľa   čl.   127   ods.   2   druhej   vety   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   krajského   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 dohovoru, prikázal krajskému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk, ktorú odôvodnila „vynaloženými nákladmi na reklamnú kampaň sťažovateľa, kde pomer zadosťučinenia k nákladom je zhruba 1:100. Sťažovateľ sa domáhal na kompetentnom štátnom orgáne zásahu vo veci porušovania jeho práv, tento orgán však vo veci nekoná bez zbytočných prieťahov a v súdnom konaní, kde sa sťažovateľ domáha čiastky 750 000,- Sk z titulu nemajetkovej ujmy, považujeme 1/7, ktorú žiadame priznať v tejto sťažnosti, z žalovanej sumy za primeranú. (...)“

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 20 000 Sk. Táto suma zohľadňuje s prihliadnutím na predmet konania krajského súdu dĺžku zbytočných   prieťahov   v tomto   konaní   (dva   roky   a štyri   mesiace)   a s nimi   spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľky.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza Európsky súd pre ľudské   práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vo   zvyšnej   časti   uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľky nevyhovel.

4. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 9 340 Sk, ktoré bližšie nešpecifikovala.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, § 1 ods. 3, § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený v období   od   1.   januára   2004   v konaní   pred   ústavným   súdom   predstavuje   4   540   Sk (základom pre výpočet je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk) a hodnota režijného paušálu 136 Sk.

Ústavný súd   zistil,   že uplatnená suma trov   právneho   zastúpenia   spolu   9 340 Sk neodporuje   platným   právnym   predpisom,   a preto   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov právneho zastúpenia v celej výške uplatnenej jej právnym zástupcom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2004