znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 252/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky   na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o.,Rastislavova   68,   Košice,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát   JUDr.   Daniel   Blyšťan,vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základnéhopráva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôdpostupom a uznesením Okresného súdu Lučenec sp. zn. 10 Er/507/2012 z 26. júna 2012,postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   1   CoE/491/2012z 31. januára   2013   a postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 2 ECdo/180/2013 z 30. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára2015   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Rapid   life   životná   poisťovňa,   a.   s.,Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základnéhopráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   základného   práva   na   prerokovanie   veciv prítomnosti   účastníka   konania   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy, práva na spravodlivé   súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)postupom   a uznesením   Okresného   súdu   Lučenec   (ďalej   len   „okresný   súd“)sp. zn. 10 Er/507/2012 z 26. júna 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v BanskejBystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 CoE/491/2012 z 31. januára 2013 a postupoma uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)sp. zn. 2 ECdo/180/2013 z 30. októbra 2014.

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osoboupodnikajúcou   v   oblasti   poisťovníctva.   Na základe   poistnej   zmluvy   uzavretej   medzisťažovateľkou   a fyzickou   osobou   –   povinnou   sa   táto   21.   októbra   2008   zaviazala   platiťdohodnuté   poistné.   Keďže   povinná   v   rozpore   s   poistnou   zmluvou   dohodnuté   poistnéza riadne   sťažovateľkou   poskytnutú   službu   nezaplatila,   sťažovateľka   sa „v   súlade s individuálne uzavretou rozhodcovskou doložkou, ktorú povinný mal možnosť ovplyvniť“,obrátila   na Arbitrážny   súd   Košice   (ďalej   len   „arbitrážny   súd“),   ktorý   rozhodcovskýmrozsudkom zaviazal povinnú na zaplatenie dlžného poistného s príslušenstvom. Povinnádlžné poistné   v   lehote   vyplývajúcej   z   rozhodcovského   rozsudku   nezaplatila,   pretosťažovateľka na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu podala súdnemuexekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, ktorý následne požiadal okresný súd o vydaniepoverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd označeným uznesením žiadosť súdnehoexekútora   zamietol,   čo   po   podaní   odvolania   sťažovateľkou   krajský   súd   označenýmuznesením potvrdil. Dovolanie sťažovateľky najvyšší súd označeným uznesením odmietol,pretože „prípustnosť   dovolania   nemožno   vyvodiť   z ustanovenia   §   239   O.   s.   p.,   ani z ustanovenia § 237 O. s. p.“.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namieta,   že   o   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie okresný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, keďpo preskúmaní vyžiadaných „Všeobecných poistných podmienok...“ dospel k záveru, žetieto obsahujú podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťamizmluvných strán (t. j. neprijateľné zmluvné podmienky), a preto je rozhodcovská doložkadojednaná v ich XV. časti neplatná, v dôsledku čoho je rozhodcovský rozsudok materiálnenevykonateľný.   Podľa   názoru   sťažovateľky   exekučný   súd   pri   preskúmavaní   exekučnéhotitulu prekročil svoju právomoc, keď rozhodcovský rozsudok preskúmal z hľadísk, na ktorého zákon neoprávňuje, ale „nanovo konštruoval skutkový stav“, pričom „dospel k úplne opačným právnym záverom ako rozhodcovský súd“. Keďže ani krajský súd a najvyšší súdneochránili sťažovateľku pred svojvoľným postupom okresného súdu, rovnako porušili jejprávo   na   spravodlivý   súdny   proces.   Krajskému   súdu   pritom   vytýka,   že   vo   svojomrozhodnutí   nevenoval   žiadnu   pozornosť   ňou   predostretej   právnej   argumentácii   a žeopomenul   vykonať   ňou   navrhované   listinné   dôkazy.   Na   druhej   strane   právny   závernajvyššieho súdu, ktorý vo svojom rozhodnutí konštatoval, že „v tomto štádiu exekučného konania... sa vychádza z tvrdení sťažovateľa v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,   nevykonáva   sa   v tomto   štádiu   dokazovanie   a vzhľadom   na   to   sa   oboznamovanie s obsahom   listín,   posudzovanie   splnenia   podmienok   konania   a tiež   predpokladov,   za ktorých   možno   vyhovieť   žiadosti   súdneho   exekútora   o vydanie   poverenia   na   vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávnenej osoby“, považujesťažovateľka za arbitrárny a nepreskúmateľný.

Sťažovateľka   v závere   sťažnosti   vyjadruje   presvedčenie,   že   uvedený   postupa rozhodnutia   všeobecných   súdov   sú   v rozpore   nielen   s relevantnými   právnyminormami vnútroštátneho   právneho   poriadku,   ale   aj   judikatúrou   ústavnéhosúdu (IV. ÚS 95/2010, III. ÚS 44/2011, II. ÚS 499/2012) a Súdneho dvora Európskej únie(C-40/08, C-472/11, C-342/13), ktorého výklad Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalýchpodmienkach   v spotrebiteľských   zmluvách   je   záväzný   pre   všetkých   sudcov   členskýchštátov,   pričom   ich   zaväzuje   zohľadniť   to,   či   doložka   znemožňuje   po   jednoinštančnomrozhodnutí rozhodcovského súdu podať proti tomuto rozsudku žalobu alebo iný opravnýprostriedok na všeobecný súd.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súdnálezom vyslovil, že označeným postupom a uzneseniami okresného súdu, krajského súdua najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1dodatkového   protokolu,   aby   označené   uznesenia   okresného   súdu,   krajského   súdua najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľkepriznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníkakonania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupoma uznesením okresného súdu sp. zn. 10 Er/507/2012 z 26. júna 2012, postupom a uznesenímkrajského   súdu   sp.   zn.   1   CoE/491/2012   z 31. januára   2013   a postupom   a uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 2 ECdo/180/2013 z 30. októbra 2014.

K námietke   porušenia   označených   práv   sťažovateľky   postupom   a uznesením okresného súdu sp. zn. 10 Er/507/2012 z 26. júna 2012

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarityvyplývajúceho   z   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktorý   limituje   hranice   právomoci   ústavnéhosúdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možnodomáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom   na   to,   že   na   preskúmanie postupu   a   rozhodnutia   okresného   súdu   bolv prvom   rade   povolaný   krajský   (druhostupňový)   súd,   ktorého   právomoc   predchádzaprávomoci   ústavného   súdu   bezprostredne   preskúmavať   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňav tejto veci, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jejprerokovanie (podobne IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07,III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09 a iné).

K námietke   porušenia   označených   práv   sťažovateľky   postupom   a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoE/491/2012 z 31. januára 2013

Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej protiuvedenému postupu a uzneseniu krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudkuEurópskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzusČeská   republika   (sťažnosť   č. 46129/99,   body   51,   53   a 54) z právoplatnosti   sťažnosťounapadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľky   akoprocesne neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3zákona o ústavnom súde považoval v tomto prípade za zachovanú.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   už   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach(napr. sp. zn. I. ÚS 359/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 160/2013 z 28. februára2013,   sp.   zn.   III. ÚS   433/2013   z 10.   septembra   2013,   sp.   zn.   III.   ÚS   455/2013z 26. septembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 22. januára 2014, sp. zn. I. ÚS 41/2014z 29. januára   2014,   sp. zn. II. ÚS 389/2014   z 23.   júla   2014,   sp.   zn.   II. ÚS 816/2014z 26. novembra   2014,   sp. zn.   III.   ÚS   702/2014   a iných)   podrobne   analyzoval   dôvodyzjavnej   neopodstatnenosti   sťažností   sťažovateľky,   ktorými   napádala   porušenie   svojichzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právapodľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uzneseniami   odvolacích   súdov,   ktorými   boli   potvrdenéuznesenia   prvostupňových   súdov   o zamietnutí   žiadosti   súdneho   exekútora   o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie, pretože rozhodcovský rozsudok, na podklade ktoréhomala   byť   exekúcia   vedená,   nebol   spôsobilým   exekučným   titulom   z dôvodu,   žerozhodcovskú   doložku   si   povinná   individuálne   nevyjednala,   resp.   uzneseniaprvostupňových súdov o zastavení exekúcie, preto v okolnostiach posudzovaného prípadunepovažoval za účelné tieto duplicitne citovať a v podrobnostiach na ne odkazuje.

V danom prípade krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uzneseniaokrem iného uviedol:

«Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi uvedeným v napadnutom uznesení okresného súdu, na ktoré poukazuje v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. a naviac poukazuje na ďalšie skutočnosti, ktoré odôvodňujú správnosť napadnutého rozhodnutia...

Podľa oprávneného išlo o individuálne dojednanú rozhodcovskú doložku, a preto súdna   kontrola   je   nedôvodná.   Namietal,   že   pokiaľ   by   povinný   rozhodcovskú   doložku nepodpísal, nemalo by to žiadny vplyv na zvyšok VPP a teda na poistný vzťah.

Novela   Občianskeho   zákonníka   súčinnosťou   od   01.   01.   2008   rozšírila   výnimky zo súdnej kontroly aj na podmienky, ktoré boli individuálne dojednané (§ 53 ods. 1 OZ). Primárne   sa   preto   odvolací   súd   zaoberal   povahou   dojednania   rozhodcovskej   doložky. Zastáva   názor,   že   v   danom   prípade   spotrebiteľ   nemohol   ovplyvniť   obsah   zmluvného ustanovenia v XV. Časti VPP, ale ani obsah „Osobitných zmluvných dojednaní“, ktoré boli dopredu pripravené dodávateľom. Navyše, aj keby bola rozhodcovská doložka osobitne vyjednaná, spadala by pod súdnu kontrolu, a to s poukazom na závery v rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-484/08 Caja de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid, v ktorom Súdny dvor riešil práve výklad výnimky zo Smernice (týkajúcej sa ceny plnenia). Odvolací súd má za to, že individuálne dojednanie (osobitné vyjednanie) má sledovať naplnenie princípu ochrany spotrebiteľa, to znamená, že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú pre neho významnú klauzulu. Dojednanie rozhodcovskej doložky spôsobom, akým bola uskutočnená – predložená povinnému, vo vopred pripravenej formulárovej podobe, hoci aj v osobitnej časti VPP, nie je o individuálne vyjednanom rozhodcovskom konaní, ale o predložení zmluvných podmienok, ktorými oprávnený sledoval formálne ich vylúčenie spod režimu súdnej kontroly, tzv. neprijateľných zmluvných podmienok, čo samo o sebe možno   hodnotiť   ako   nekalú   obchodnú   praktiku   v   zmysle   cieľov   Smernice   č.   2005/29 o nekalých obchodných – praktikách...

Odvolací súd považuje za správny právny záver exekučného súdu o oprávnenosti exekučného   súdu   skúmať   ex   offo   platnosť   predmetnej   rozhodcovskej   doložky,   a   to vychádzajúc   z   vyššie   uvedeného   skutkového   stavu.   Tento   právny   záver   možno   vyvodiť z ustanovenia   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku   v   spojení   s   princípom   ochrany   práv spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, vyplývajúcim z právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa...

Odvolací   súd   s   poukazom   na   vyššie   uvedenú   argumentáciu,   ale   aj   š   poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu SR (napr. I. ÚS 607/2012-21 zo dňa 12. 12. 2012) považuje za neopodstatnené tvrdenie oprávneného v odvolaní, že exekučný súd prekročil právomoc pri posudzovaní neprijateľností rozhodcovskej doložky...

Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa o aplikácii smernice Rady   93/13/EHS...,   ktorá   sa   má   tiež   vykladať   vtom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v   zmluve,   uzavretej   medzi   podnikateľom   a   spotrebiteľom   v   rozsahu,   v   akom   podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Odvolací   súd   sa   stotožňuje   s   odôvodnením   rozhodnutia   exekučného   súdu,   že v predmetnej zmluve ide o neprijateľnú zmluvnú doložku, podľa ktorej spotrebiteľ nemá na výber a je nútený podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm.   r)   Občianskeho   zákonníka,   platné   už   v   čase   uzatvorenia   zmluvy,   jednoznačne považuje   za   neprijateľnú   takú   zmluvnú   podmienku,   ktorá   vyžaduje   v   rámci   dojednanej rozhodcovskej   doložky   od   spotrebiteľa,   aby   spory   s   dodávateľom   riešil   výlučne   v rozhodcovskom konaní. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné...

Aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   je   rozhodcovská   doložka   z   vyššie   uvedených dôvodov   neprijateľnou   podmienkou   a   ako   taká   bola   už   od   počiatku   neplatnou. Rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom bez   riadneho   zmocnenia   zo   strany   zmluvných   strán,   nie   je   riadnym   vykonateľným exekučným titulom, nakoľko takéto rozhodnutie je nulitné, z právneho hľadiska neexistujúce a   nikoho   nezaväzujúce.   Exekučný   súd   dospel   k   správnemu   záveru   ak   exekučný   titul považoval za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie, z čoho vyvodil záver o nutnosti zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.»

Preskúmaním označeného uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, žekrajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné preposúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval   ústavne   súladným   spôsobom,   jeho   úvahyvychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne   a   právneakceptovateľné.   Krajský súd   primerane   rozumným   a v okolnostiach   veci   postačujúcimspôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikovalrelevantné hmotnoprávne   a procesnoprávne   ustanovenia   všeobecne   záväzných   právnychpredpisov   a svoje   rozhodnutie   o potvrdení   prvostupňového   rozhodnutia presvedčivoa náležite   odôvodnil.   Možno   teda   uzavrieť,   že   krajský   súd   zodpovedal všetky   právnea skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľkasvojím návrhom domáhala.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdusvojím vlastným (obdobne I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným postupoma uznesením krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľačl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,sťažnosť   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavneneopodstatnenú.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   námietku   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   20ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu   označeným   postupoma uznesením   krajského   súdu   sťažovateľka   osobitne   neodôvodnila   v zmysle   §   20   ods.   1zákona o ústavnom súde, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

K námietke   porušenia   označených   práv   sťažovateľky   postupom   a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 ECdo/180/2013 z 30. októbra 2014

Z rovnakých   dôvodov   ako   v prípade   odvolacieho   súdu   ústavný   súd   odmietol   ajsťažnosť   v časti,   ktorou   sťažovateľka   namieta   porušenie   označených   práv   uvedenýmuznesením najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky, pretože „prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p.“.

Uvedené   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   považuje   sťažovateľka   za   arbitrárnea nepreskúmateľné, pričom najvyššiemu súdu vytýka najmä to, že nenapravil pochybeniasúdov nižších stupňov, o ktorých existencii je presvedčená.

Aj   preskúmaním   označeného   uznesenia   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   dospelk záveru,   že   najvyšší   súd   sa   v konaní   o mimoriadnom   opravnom   prostriedku   dôslednezaoberal námietkami sťažovateľky, ktoré uplatnila už v odvolacom konaní, pričom tietoopätovne predniesla ako dôvody dovolania. Jasne a zreteľne uviedol, prečo rozhodnutiasúdov   nižších   stupňov   konajúcich   vo   veci   považoval   za   správne   a vydané   v súladeso zákonom.   Dotkol   sa   v podstate   všetkých   relevantných   namietaných   okolností,   avšaknezistil nič, čo by odôvodňovalo potrebu jeho zásahu v uvedenej veci. Najvyšší súd uviedol,ktorými   zákonnými   ustanoveniami   príslušného   procesnoprávneho   predpisu   sa   priposudzovaní veci sťažovateľky spravoval a ako ich aplikoval. Jasne a zrozumiteľne ozrejmil,prečo považoval dovolanie sťažovateľky za také, ktorého prípustnosť nemožno vyvodiť z §239   ods.   1   a 2   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Najvyšší   súd   napadnuté   rozhodnutieodvolacieho   súdu   preskúmal   aj   z hľadiska   prípadných   nedostatkov   predpokladanýchustanovením § 237 OSP, avšak s negatívnym výsledkom. Na základe uvedeného ústavnýsúd konštatuje, že v rozhodnutí najvyššieho súdu nezistil svojvôľu, arbitrárnosť ani jehoneodôvodnenosť.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky ústavný súd pripomína, že všeobecný súd musívykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlades účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovenínemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstatya zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnychpredpisov   prihliadať   na   spravodlivú   rovnováhu   pri   poskytovaní   ochrany   uplatňovanýmprávam   a   oprávneným   záujmom   účastníkov   konania   (obdobne   napr.   III. ÚS   271/05,III. ÚS 78/07, III. ÚS 212/2011). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochranypráv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkýmsúdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností ústavný súd považuje napadnutýpostup   najvyššieho   súdu,   ako   aj   jeho   uznesenie   o odmietnutí   dovolania   sťažovateľkyz ústavného hľadiska za udržateľný, a keďže medzi nimi a námietkou porušenia základnýchpráv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nezistil žiadnu príčinnú súvislosť, sťažnosť v tejto časti podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl.20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým postupoma uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde   z dôvodu   nesplnenia   zákonom   predpísaných   náležitostí   spočívajúceho   v absenciiprávne relevantného odôvodnenia v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015