SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 252/2015-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o.,Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Blyšťan,vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základnéhopráva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom a uznesením Okresného súdu Lučenec sp. zn. 10 Er/507/2012 z 26. júna 2012,postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE/491/2012z 31. januára 2013 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 2 ECdo/180/2013 z 30. októbra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základnéhopráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na prerokovanie veciv prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)postupom a uznesením Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 10 Er/507/2012 z 26. júna 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v BanskejBystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 CoE/491/2012 z 31. januára 2013 a postupoma uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 2 ECdo/180/2013 z 30. októbra 2014.
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osoboupodnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Na základe poistnej zmluvy uzavretej medzisťažovateľkou a fyzickou osobou – povinnou sa táto 21. októbra 2008 zaviazala platiťdohodnuté poistné. Keďže povinná v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistnéza riadne sťažovateľkou poskytnutú službu nezaplatila, sťažovateľka sa „v súlade s individuálne uzavretou rozhodcovskou doložkou, ktorú povinný mal možnosť ovplyvniť“,obrátila na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovskýmrozsudkom zaviazal povinnú na zaplatenie dlžného poistného s príslušenstvom. Povinnádlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatila, pretosťažovateľka na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu podala súdnemuexekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, ktorý následne požiadal okresný súd o vydaniepoverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd označeným uznesením žiadosť súdnehoexekútora zamietol, čo po podaní odvolania sťažovateľkou krajský súd označenýmuznesením potvrdil. Dovolanie sťažovateľky najvyšší súd označeným uznesením odmietol,pretože „prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p.“.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že o žiadosti súdneho exekútora o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie okresný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, keďpo preskúmaní vyžiadaných „Všeobecných poistných podmienok...“ dospel k záveru, žetieto obsahujú podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťamizmluvných strán (t. j. neprijateľné zmluvné podmienky), a preto je rozhodcovská doložkadojednaná v ich XV. časti neplatná, v dôsledku čoho je rozhodcovský rozsudok materiálnenevykonateľný. Podľa názoru sťažovateľky exekučný súd pri preskúmavaní exekučnéhotitulu prekročil svoju právomoc, keď rozhodcovský rozsudok preskúmal z hľadísk, na ktorého zákon neoprávňuje, ale „nanovo konštruoval skutkový stav“, pričom „dospel k úplne opačným právnym záverom ako rozhodcovský súd“. Keďže ani krajský súd a najvyšší súdneochránili sťažovateľku pred svojvoľným postupom okresného súdu, rovnako porušili jejprávo na spravodlivý súdny proces. Krajskému súdu pritom vytýka, že vo svojomrozhodnutí nevenoval žiadnu pozornosť ňou predostretej právnej argumentácii a žeopomenul vykonať ňou navrhované listinné dôkazy. Na druhej strane právny závernajvyššieho súdu, ktorý vo svojom rozhodnutí konštatoval, že „v tomto štádiu exekučného konania... sa vychádza z tvrdení sťažovateľa v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, nevykonáva sa v tomto štádiu dokazovanie a vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, posudzovanie splnenia podmienok konania a tiež predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávnenej osoby“, považujesťažovateľka za arbitrárny a nepreskúmateľný.
Sťažovateľka v závere sťažnosti vyjadruje presvedčenie, že uvedený postupa rozhodnutia všeobecných súdov sú v rozpore nielen s relevantnými právnyminormami vnútroštátneho právneho poriadku, ale aj judikatúrou ústavnéhosúdu (IV. ÚS 95/2010, III. ÚS 44/2011, II. ÚS 499/2012) a Súdneho dvora Európskej únie(C-40/08, C-472/11, C-342/13), ktorého výklad Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách je záväzný pre všetkých sudcov členskýchštátov, pričom ich zaväzuje zohľadniť to, či doložka znemožňuje po jednoinštančnomrozhodnutí rozhodcovského súdu podať proti tomuto rozsudku žalobu alebo iný opravnýprostriedok na všeobecný súd.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súdnálezom vyslovil, že označeným postupom a uzneseniami okresného súdu, krajského súdua najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1dodatkového protokolu, aby označené uznesenia okresného súdu, krajského súdua najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľkepriznal náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníkakonania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupoma uznesením okresného súdu sp. zn. 10 Er/507/2012 z 26. júna 2012, postupom a uznesenímkrajského súdu sp. zn. 1 CoE/491/2012 z 31. januára 2013 a postupom a uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 2 ECdo/180/2013 z 30. októbra 2014.
K námietke porušenia označených práv sťažovateľky postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 10 Er/507/2012 z 26. júna 2012
Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarityvyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý limituje hranice právomoci ústavnéhosúdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možnodomáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a rozhodnutia okresného súdu bolv prvom rade povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádzaprávomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňav tejto veci, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jejprerokovanie (podobne IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07,III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09 a iné).
K námietke porušenia označených práv sťažovateľky postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoE/491/2012 z 31. januára 2013
Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej protiuvedenému postupu a uzneseniu krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudkuEurópskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzusČeská republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti sťažnosťounapadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky akoprocesne neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3zákona o ústavnom súde považoval v tomto prípade za zachovanú.
Ústavný súd konštatuje, že už vo viacerých svojich rozhodnutiach(napr. sp. zn. I. ÚS 359/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 160/2013 z 28. februára2013, sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 455/2013z 26. septembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 22. januára 2014, sp. zn. I. ÚS 41/2014z 29. januára 2014, sp. zn. II. ÚS 389/2014 z 23. júla 2014, sp. zn. II. ÚS 816/2014z 26. novembra 2014, sp. zn. III. ÚS 702/2014 a iných) podrobne analyzoval dôvodyzjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, ktorými napádala porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami odvolacích súdov, ktorými boli potvrdenéuznesenia prvostupňových súdov o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie, pretože rozhodcovský rozsudok, na podklade ktoréhomala byť exekúcia vedená, nebol spôsobilým exekučným titulom z dôvodu, žerozhodcovskú doložku si povinná individuálne nevyjednala, resp. uzneseniaprvostupňových súdov o zastavení exekúcie, preto v okolnostiach posudzovaného prípadunepovažoval za účelné tieto duplicitne citovať a v podrobnostiach na ne odkazuje.
V danom prípade krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uzneseniaokrem iného uviedol:
«Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi uvedeným v napadnutom uznesení okresného súdu, na ktoré poukazuje v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. a naviac poukazuje na ďalšie skutočnosti, ktoré odôvodňujú správnosť napadnutého rozhodnutia...
Podľa oprávneného išlo o individuálne dojednanú rozhodcovskú doložku, a preto súdna kontrola je nedôvodná. Namietal, že pokiaľ by povinný rozhodcovskú doložku nepodpísal, nemalo by to žiadny vplyv na zvyšok VPP a teda na poistný vzťah.
Novela Občianskeho zákonníka súčinnosťou od 01. 01. 2008 rozšírila výnimky zo súdnej kontroly aj na podmienky, ktoré boli individuálne dojednané (§ 53 ods. 1 OZ). Primárne sa preto odvolací súd zaoberal povahou dojednania rozhodcovskej doložky. Zastáva názor, že v danom prípade spotrebiteľ nemohol ovplyvniť obsah zmluvného ustanovenia v XV. Časti VPP, ale ani obsah „Osobitných zmluvných dojednaní“, ktoré boli dopredu pripravené dodávateľom. Navyše, aj keby bola rozhodcovská doložka osobitne vyjednaná, spadala by pod súdnu kontrolu, a to s poukazom na závery v rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-484/08 Caja de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid, v ktorom Súdny dvor riešil práve výklad výnimky zo Smernice (týkajúcej sa ceny plnenia). Odvolací súd má za to, že individuálne dojednanie (osobitné vyjednanie) má sledovať naplnenie princípu ochrany spotrebiteľa, to znamená, že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú pre neho významnú klauzulu. Dojednanie rozhodcovskej doložky spôsobom, akým bola uskutočnená – predložená povinnému, vo vopred pripravenej formulárovej podobe, hoci aj v osobitnej časti VPP, nie je o individuálne vyjednanom rozhodcovskom konaní, ale o predložení zmluvných podmienok, ktorými oprávnený sledoval formálne ich vylúčenie spod režimu súdnej kontroly, tzv. neprijateľných zmluvných podmienok, čo samo o sebe možno hodnotiť ako nekalú obchodnú praktiku v zmysle cieľov Smernice č. 2005/29 o nekalých obchodných – praktikách...
Odvolací súd považuje za správny právny záver exekučného súdu o oprávnenosti exekučného súdu skúmať ex offo platnosť predmetnej rozhodcovskej doložky, a to vychádzajúc z vyššie uvedeného skutkového stavu. Tento právny záver možno vyvodiť z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s princípom ochrany práv spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, vyplývajúcim z právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa...
Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, ale aj š poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu SR (napr. I. ÚS 607/2012-21 zo dňa 12. 12. 2012) považuje za neopodstatnené tvrdenie oprávneného v odvolaní, že exekučný súd prekročil právomoc pri posudzovaní neprijateľností rozhodcovskej doložky...
Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa o aplikácii smernice Rady 93/13/EHS..., ktorá sa má tiež vykladať vtom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia exekučného súdu, že v predmetnej zmluve ide o neprijateľnú zmluvnú doložku, podľa ktorej spotrebiteľ nemá na výber a je nútený podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, platné už v čase uzatvorenia zmluvy, jednoznačne považuje za neprijateľnú takú zmluvnú podmienku, ktorá vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné...
Aj podľa názoru odvolacieho súdu je rozhodcovská doložka z vyššie uvedených dôvodov neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou. Rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, nie je riadnym vykonateľným exekučným titulom, nakoľko takéto rozhodnutie je nulitné, z právneho hľadiska neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Exekučný súd dospel k správnemu záveru ak exekučný titul považoval za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie, z čoho vyvodil záver o nutnosti zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.»
Preskúmaním označeného uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, žekrajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné preposúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahyvychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právneakceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcimspôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikovalrelevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnychpredpisov a svoje rozhodnutie o potvrdení prvostupňového rozhodnutia presvedčivoa náležite odôvodnil. Možno teda uzavrieť, že krajský súd zodpovedal všetky právnea skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľkasvojím návrhom domáhala.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdusvojím vlastným (obdobne I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným postupoma uznesením krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľačl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavneneopodstatnenú.
Vzhľadom na skutočnosť, že námietku porušenia základného práva podľa čl. 20ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu označeným postupoma uznesením krajského súdu sťažovateľka osobitne neodôvodnila v zmysle § 20 ods. 1zákona o ústavnom súde, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
K námietke porušenia označených práv sťažovateľky postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 ECdo/180/2013 z 30. októbra 2014
Z rovnakých dôvodov ako v prípade odvolacieho súdu ústavný súd odmietol ajsťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie označených práv uvedenýmuznesením najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky, pretože „prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p.“.
Uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárnea nepreskúmateľné, pričom najvyššiemu súdu vytýka najmä to, že nenapravil pochybeniasúdov nižších stupňov, o ktorých existencii je presvedčená.
Aj preskúmaním označeného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd dospelk záveru, že najvyšší súd sa v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku dôslednezaoberal námietkami sťažovateľky, ktoré uplatnila už v odvolacom konaní, pričom tietoopätovne predniesla ako dôvody dovolania. Jasne a zreteľne uviedol, prečo rozhodnutiasúdov nižších stupňov konajúcich vo veci považoval za správne a vydané v súladeso zákonom. Dotkol sa v podstate všetkých relevantných namietaných okolností, avšaknezistil nič, čo by odôvodňovalo potrebu jeho zásahu v uvedenej veci. Najvyšší súd uviedol,ktorými zákonnými ustanoveniami príslušného procesnoprávneho predpisu sa priposudzovaní veci sťažovateľky spravoval a ako ich aplikoval. Jasne a zrozumiteľne ozrejmil,prečo považoval dovolanie sťažovateľky za také, ktorého prípustnosť nemožno vyvodiť z §239 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd napadnuté rozhodnutieodvolacieho súdu preskúmal aj z hľadiska prípadných nedostatkov predpokladanýchustanovením § 237 OSP, avšak s negatívnym výsledkom. Na základe uvedeného ústavnýsúd konštatuje, že v rozhodnutí najvyššieho súdu nezistil svojvôľu, arbitrárnosť ani jehoneodôvodnenosť.
Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky ústavný súd pripomína, že všeobecný súd musívykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlades účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovenínemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstatya zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnychpredpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovanýmprávam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr. III. ÚS 271/05,III. ÚS 78/07, III. ÚS 212/2011). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochranypráv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkýmsúdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.
Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností ústavný súd považuje napadnutýpostup najvyššieho súdu, ako aj jeho uznesenie o odmietnutí dovolania sťažovateľkyz ústavného hľadiska za udržateľný, a keďže medzi nimi a námietkou porušenia základnýchpráv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nezistil žiadnu príčinnú súvislosť, sťažnosť v tejto časti podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl.20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým postupoma uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí spočívajúceho v absenciiprávne relevantného odôvodnenia v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015