znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 252/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013 prerokoval vyhlásenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrené prostredníctvom jeho predsedu Štefana Harabina o odmietnutí sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky Sergeja   Kohuta   pre   jeho   predpojatosť   v   rozhodovaní   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. II. ÚS 244/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky Sergej Kohut   n i e   j e   v y l ú č e n ý z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 244/2012.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 27. septembra 2012 doručené vyjadrenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „účastník konania“) k sťažnosti a uzneseniu z 10. júla 2012, ktorým bola súčasne namietaná predpojatosť sudcu ústavného súdu Sergeja Kohuta podľa § 28 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti K., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces a prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 17/2011 z 12. mája 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   č.   k.   1   Cob   283/2011-341   z 10. novembra   2011   vedenej   pod   sp.   zn. II. ÚS 244/2012.

Sťažnosť sťažovateľky bola v súlade s rozvrhom práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2011 až do 28. februára 2012 pridelená na prerokovanie a rozhodnutie druhému senátu ústavného súdu, ktorý ju v rozsahu uvedenom v uznesení č. k. II. ÚS 244/2012-38 z 10. júla 2012 prijal na ďalšie konanie.

Účastník   konania   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   doručenom   ústavnému   súdu 27. septembra 2012 uviedol, že najvyšší súd mohol dovolacie konanie zastaviť len «pre nedostatok   základnej   procesnej   podmienky,   ktorou   je   dovolací   návrh,   čiže   neobstojí argumentácia sťažovateľa, ale pre Ústavný súd je to jedno, lebo on je už rozhodnutý, že sťažnosti vyhovie z akéhokoľvek dôvodu len zrejme preto, že má „vzťah“ k sťažovateľovi, ak ju opätovne prijal na ďalšie konanie.

...   Zaujímavé   je   preto,   že   sa   vec   opätovne   dostala   k   rovnakému   sudcovi spravodajcovi – Sergejovi Kohutovi – a ešte zaujímavejšie je, že druhá sťažnosť - voči rozhodnutiu krajského súdu – už bola cielene adresovaná na tohto sudcu bez toho, že by išlo o náhodné prideľovanie v zmysle zákona.

... Túto indíciu preto považujeme za druhý dôvod pre opätovné namietanie sudcu spravodajcu S. Kohuta – o ktorej musí rozhodnúť iný senát Ústavného súdu - aby nám nebol vytýkaný tento nedostatok námietky z dôvodu subsidiarity.

... Doterajší postup Ústavného súdu teda vykazuje extrémny nesúlad s akoukoľvek všeobecnou predstavou   o   spravodlivom rozhodovaní - čo u sudcu S.   Kohuta   je zrejme už notorietou - keď akceptáciou svojvoľnej interpretácie jednoduchého práva sa podieľa nielen na doterajších prieťahoch v konaní - spôsobuje ich od r. 2009 - ale aj na celkovej dekonštrukcii celého ako-tak vybudovaného a spravodlivo fungujúceho súdneho systému.»

K tomuto vyhláseniu o predpojatosti sa 30. apríla 2013 vyjadril sudca ústavného súdu Sergej Kohut. V liste uviedol, že «pri spracovávaní veci na rozhodnutie v uvedenej veci sťažovateľa...   zistil,   že   voči   mojej   osobe   bola   vznesená   námietka   zaujatosti   zo   strany predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 27. septembra 2012, keď najmä vo 4. bode podania uvádza, že „túto indíciu považujeme za druhý dôvod pre opätovné namietanie sudcu spravodajcu S. Kohuta - o ktorej musí rozhodnúť iný senát Ústavného súdu - aby nám nebol   vytýkaný   tento   nedostatok   námietky   z   dôvodu   subsidiarity“.   Na   ďalšie   invektívy v tomto podaní voči ústavnému súdu ako takému, ako aj voči predsedníčke ústavného súdu bola reakcia zo strany predsedníčky tohto súdu.

Tejto námietke zaujatosti voči mojej osobe predchádzali iné dve námietky, o ktorých bolo   rozhodnuté   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   607/2012   a   sp.   zn. III. ÚS 501/2011, ktorými som nebol vylúčený z konania a rozhodovania vo veci.

Ani teraz a v tomto štádiu sa v uvedenej veci necítim subjektívne vo veci zaujatý, preto predkladám vec na ďalší procesný postup na rozhodnutie.».

II.

Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde je sudca vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

Podľa   §   28   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   účastník   konania   môže   vyhlásiť, že niektorého   zo   sudcov   odmieta   pre   jeho   predpojatosť.   Ak   dôvody,   ktoré   vedú   k vyhláseniu   o   odmietnutí   sudcu   pre   jeho   predpojatosť,   vznikli   do   začiatku   ústneho pojednávania,   môže   ju   účastník   konania   vyhlásiť   najneskôr   na   začiatku   ústneho pojednávania.   Ak   dôvody,   ktoré   vedú   k   vyhláseniu   o   odmietnutí   sudcu   pre   jeho predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť   bez   zbytočného   odkladu.   Na neskoršie   vyhlásenie   o   odmietnutí   sudcu   pre predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje.

Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného súdu,   o   vylúčení   sudcu   pre   predpojatosť   rozhodne   iný   senát;   odmietnutý   člen   senátu nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.

Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2013 až do 28. februára 2014 o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhoduje tretí senát, ak ide o sudcov druhého senátu.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   existenciu   nestrannosti   sudcu   treba posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania   konkrétneho   sudcu   v   danej   veci,   a   tiež   podľa   objektívneho   hľadiska,   teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).

Objektívna nestrannosť sa nikdy neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale   podľa   vonkajších   objektívnych   skutočností.   V   danom   prípade   teda   platí   tzv.   teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Objektívna nestrannosť sudcu je založená na vonkajších prejavoch previazanosti sudcu s prerokúvaným prípadom či jeho vzťahom k účastníkom (resp. vedľajším účastníkom) konania (m. m. I. ÚS 352/2010).

Obsahom   práva   na   nestranný   súd   je,   aby   rozhodnutie   v   konkrétnej   veci   bolo výsledkom   konania nestranného súdu,   čo   znamená, že   súd   musí   každú   vec   prerokovať a rozhodnúť tak, aby proti účastníkovi postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal   a   objektívne   posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutia   vo   veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 158/08).

Podľa vyjadrenia účastníka konania k sťažnosti má teda predpojatosť označeného sudcu ústavného súdu vyplývať z toho, že ústavný súd je «už rozhodnutý, že sťažnosti vyhovie...   preto,   že má   „vzťah“   k sťažovateľovi»,   ako aj z   toho,   že   vec   bola opätovne pridelená rovnakému sudcovi spravodajcovi a sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu mala byť „adresovaná na tohto sudcu bez toho, aby išlo o náhodné prideľovanie“, pričom jeho   doterajší   postup   má   vykazovať   extrémny   nesúlad   s   predstavou   o   spravodlivom rozhodovaní.

Pokiaľ ide o dôvod predpojatosti spočívajúci v doterajšom postupe ústavného súdu, pri jeho posúdení treba vychádzať z právnej úpravy obsiahnutej v § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho   poriadku   („Dôvodom   na   vylúčenie   sudcu   nie   sú   okolnosti,   ktoré   spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach“), podľa   ktorej   tento   prezentovaný   dôvod,   o   ktorý   účastník   konania   opiera   spochybnenie nezaujatosti   označeného   sudcu   ústavného   súdu,   jednoznačne   spadá   do   rámca   negatívne vymedzených   okolností,   na   ktoré   konajúci   súd   pri   rozhodovaní   o   vylúčení   sudcu neprihliada.

Ústavný   súd   rovnako,   ako   už   vo   svojom   uznesení   č.   k.   III.   ÚS   607/2012-20 z 11. decembra 2012 uviedol, konštatuje, že tvrdená predpojatosť namietaného sudcu voči najvyššiemu súdu ako ústavnému orgánu súdnej moci, teda nie predpojatosť vo vzťahu ku konkrétnemu   sudcovi,   ktorý   v   jeho   mene   rozhoduje   ako   zákonný   sudca   a   ktorého rozhodovanie   následne   posudzuje   ústavný   súd   v   tej-ktorej   veci,   sa   javí   logicky neuchopiteľnou, teda vo svojej podstate iracionálnou.

Pokiaľ   ide   o   vzťah   označeného   sudcu   k   sťažovateľke   (tento   dôvod   namietanej predpojatosti možno z obsahu vyjadrenia účastníka konania k sťažnosti vyvodiť), ústavný súd   tento   dôvod   namietanej   predpojatosti   posúdil   zo   subjektívneho   aj   objektívneho hľadiska.

Zo subjektívneho hľadiska ústavný súd bral do úvahy, že sudca Sergej Kohut sám svoju predpojatosť v predmetnej veci nevyhlásil (necíti sa byť vylúčený z prerokovania a rozhodovania   vo   veci).   V   prípade   subjektívneho   hľadiska   sa   nestrannosť   sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku (Piersack v. Belgicko - rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 1. októbra 1982), avšak v danom prípade žiaden takýto dôkaz nebol produkovaný.

Ani   z   objektívneho   hľadiska   ústavný   súd   nepovažuje   účastníkom   konania formulované   pochybnosti   o   nepredpojatosti   označeného   sudcu   za   spôsobilé   odôvodniť vylúčenie   označeného   sudcu   z   konania   v   sťažovateľkinej   veci.   Dôvodom   na   vylúčenie sudcu totiž nemôžu byť ani okolnosti spočívajúce v jeho postupe v konaní o prejednávanej veci   a ani skutočnosť,   že   sťažovateľkina   vec   mu bola opätovne   pridelená   ako sudcovi spravodajcovi. Ústavný súd k tomu poznamenáva, že označenému sudcovi bola daná vec pridelená v súlade s čl. VI rozvrhu práce a v súlade so zásadou náhodilosti prideľovania vecí jednotlivým sudcom a so zreteľom na pravidlo rovnomerného zaťaženia sudcov.

Neobstojí   ani   výhrada,   že   namietaný   sudca   koná   aj   o   sťažnosti   proti   rozsudku krajského súdu č. k. 1 Cob 283/2011-341 z 10. novembra 2011 bez toho, aby bola sťažnosť náhodne pridelená. Sťažovateľka totiž svoju pôvodnú sťažnosť doručenú 30. augusta 2011 doplnila   (rozšírila)   podaním   doručeným   9.   januára   2012   aj   proti   označenému   rozsudku krajského   súdu,   pričom   takto   rozšírenú   sťažnosť   ústavný   súd   následne   prijal   na   ďalšie konanie v rozsahu vyplývajúcom z uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 244/2012-38 z 10. júla 2012.

Vychádzajúc z uvedeného záveru III. senát ústavného súdu konštatuje, že ani v tomto prípade nezistil také skutočnosti, ktoré by podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde viedli k vylúčeniu sudcu Sergeja Kohuta z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 244/2012. Výrokom svojho rozhodnutia preto vyslovil, že   sudca   ústavného   súdu   Sergej   Kohut   nie   je   vylúčený   z   výkonu   sudcovskej   funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 244/2012.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013