znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 252/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B. s. r. o., S., zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., Advokátska kancelária, K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Daňového úradu K. v konaní vedenom pod č. 738/320/292-24957/11/Rem a jeho rozhodnutím zo 7. októbra 2011   a postupom   Finančného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom pod č. 1040505/144/2012/5081 a jeho rozhodnutím z 23. januára 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B. s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   B.   s.   r.   o.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., Advokátska kancelária, K., ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Daňového   úradu   K.   (ďalej   len   „daňový   úrad“)   v konaní   vedenom   pod č. 738/320/292-24957/11/Rem   a jeho   rozhodnutím   zo   7.   októbra   2011   a   postupom Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod č. 1040505/144/2012/5081 a jeho rozhodnutím z 23. januára 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že daňový úrad vydal 7. októbra 2011 voči sťažovateľke ako daňovému dlžníkovi daňovú exekučnú výzvu č. 738/320/292-24957/11/Rem (ďalej len „daňová exekučná výzva“) podľa § 76 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“; tento zákon bol s účinnosťou od 1. januára 2012 zrušený zákonom č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pozn.]. V predmetnej daňovej exekučnej výzve daňový úrad oznámil sťažovateľke, že na základe exekučného titulu, ktorým je vykonateľný výkaz daňových nedoplatkov daňového úradu č. 738/230/20092/11/Kaš zostavený z údajov evidencie daní daňového dlžníka k 10. augustu 2011 v sume 4 000 €, začal 7. septembra 2011 daňové exekučné konanie vydaním rozhodnutia č. 738/320/292-22033/11/Rem.

Sťažovateľka podala proti daňovej exekučnej výzve odvolanie, v ktorom namietala, že „predmetná daňová exekúcia je neprípustná v celom rozsahu ako je vedená, nakoľko sa vykonáva   na   základe   nezákonného   a   teda   neplatného   exekučného   titulu,   čo   spôsobuje aj nezákonnosť exekučného konania“. Súčasne navrhla, aby správca dane v súlade s § 80 ods. 1 písm. g) zákona č. 511/1992 Zb. vydal rozhodnutie, ktorým predmetnú exekúciu v celom   rozsahu   zastaví   pre   rozpor   so   zákonom.   Z   dôvodu   preverovania   skutočností odôvodňujúcich   zastavenie   daňovej   exekúcie   sťažovateľka   zároveň   navrhla   odklad predmetnej   daňovej   exekúcie.   O   odvolaní   sťažovateľky   rozhodlo   finančné   riaditeľstvo rozhodnutím   č. 1040505/144/2012/5081   z 23.   januára   2012,   ktorým   potvrdilo   daňovú exekučnú výzvu daňového úradu.

Podľa   názoru   sťažovateľky „rozhodnutie   Finančného   riaditeľstva   SR č. 1040505/144/2012/5081 zo dňa 23. 1. 2012, ktorým bola potvrdená daňová exekučná výzva daňového úradu K. č. 738/320/292 - 24957/11/Rem zo dňa 7. 10. 2011 a daňová exekučná výzva daňového úradu K. č. 738/320/292 - 24957/11/Rem zo dňa 7. 10. 2011 sú nezákonné a z tohto dôvodu napáda predmetné rozhodnutia a ich vydaniu predchádzajúci postup sťažnosťou pre porušenie základných práv a slobôd v zmysle čl. 127 Ústavy SR“.

Nezákonnosť   napadnutých   rozhodnutí   daňového   úradu   a finančného   riaditeľstva spočíva podľa sťažovateľky okrem iného v tom, že

- došlo k porušeniu Šiestej smernice (od 1. januára 2007 nahradenej smernicou Rady 2006/112/ES)   a   procesných   postupov   podľa   zákona   č.   511/1992   Zb.   (sťažovateľka poukazuje pritom na „odporučenie výboru Ministrov rady Európy (80) 2 z 11. 03. 1980 a Rezolúciu ministrov rady Európy (77) 31 o ochrane jednotlivca vo vzťahu k správnym aktom“),

- v nich absentuje odôvodnenie, a preto sú nepreskúmateľné,

- v jej veci konal miestne nepríslušný správca dane,

-   odvolací   orgán   sa   nevysporiadal   riadne   so   všetkými   námietkami   sťažovateľky uvedenými v odvolaní.

Sťažovateľka tvrdí, že „hoci sú predmetné rozhodnutia (t. j. daňová exekučná výzva a rozhodnutie o odvolaní)... len rozhodnutiami procesnej povahy, ktorými správca dane len vyzýva na dobrovoľné splnenie povinnosti, má... za to, že predstavujú závažný zásah do jeho základných práv a slobôd a to predovšetkým do jeho práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR... keďže na ich základe sa ďalej vedie daňová exekúcia vydaním daňového exekučného   príkazu,   ktorý   je   už   priamym   zásahom   do   vlastníckeho   práva.   Napokon, aj samotnou daňovou exekučnou výzvou sa sťažovateľovi zakázalo nakladať s peňažnými prostriedkami   na všetkých účtoch až do výšky daňového   nedoplatku,   čo je nepochybne priamy   zásah   do   základného   práva   sťažovateľa.   Sťažovateľ   má   teda   za   to,   že   tieto rozhodnutia sú preskúmateľné všeobecným súdom v rámci inštitútu žalôb o preskúmanie postupov a rozhodnutí správnych orgánov.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jej   sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

«Základné práva sťažovateľa: B. s. r. o., S., podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46. ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd postupom   a rozhodnutím   daňového   úradu   K.   č.   738/320/292   -   24957/11/Rem   zo dňa 7. 10. 2011 a postupom porušovateľa a jeho rozhodnutím č. 1040505/144/2012/5081 zo dňa 23. 1. 2012 porušené boli.

Rozhodnutia daňového úradu K. č. 738/320/292 - 24957/11/Rem zo dňa 7. 10. 2011 a Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1040505/144/2012/5081 zo dňa 23. 1. 2012 sa zrušujú a Daňovému úradu K. (sťažovateľka má zrejme na mysli „Daňový úrad K.“,   pozn.) a   Finančnému   riaditeľstvu   Slovenskej   republiky   sa   zakazuje   pokračovať   v ďalšom porušovaní základných práv sťažovateľa.

Sťažovateľovi: B. s. r. o., S. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000  ,-   €   ktoré   je   porušovateľ   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   do   15   dní   odo   dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.»

Podľa   § 52 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľka navrhuje odklad vykonateľnosti daňovej exekučnej výzvy daňového úradu č.738/320/292-24957/11/Rem   zo   7.   októbra   2011   a   daňovej   exekúcie   začatej   na   základe   rozhodnutia č. 738/320/292-22033/11/Rem,   a   to   až   do   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného   súdu vo veci.

II.

Podľa   čl.   127   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľky považoval za potrebné najprv zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľky, ktorý je koncentrovane vyjadrený v návrhu na rozhodnutie (petite). Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka je v tomto prípade zastúpená kvalifikovanou právnou   zástupkyňou,   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť   len   v   rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných článkov ústavy (čl. 2 ods. 2 ústavy), ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľky (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

1. V súvislosti s predbežným prerokovaním časti sťažnosti namietajúcej porušenie označených   práv   sťažovateľky   postupom   daňového   úradu   v   konaní   vedenom pod č. 738/320/292-24957/11/Rem   a   jeho   rozhodnutím   zo   7.   októbra   2011   ústavný   súd považuje za potrebné uviesť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.

Zmysel a podstata princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje z tohto hľadiska   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú (m. m. III. ÚS 149/04).

Súčasťou   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Preskúmanie   zákonnosti   namietaného   postupu   a   rozhodnutia   daňového   úradu č. 738/320/292-24957/11/Rem   zo   7.   októbra   2011   v danom   prípade   patrí   do   právomoci finančného   riaditeľstva,   čo   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Z uvedeného   dôvodu ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2.1 Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka brojí proti postupu finančného riaditeľstva   v konaní   vedenom   pod   č. 1040505/144/2012/5081   a   jeho   rozhodnutiu z 23. januára 2012, aj v tomto prípade ústavný súd súc viazaný ústavou musel brať na zreteľ už vysvetlený princíp subsidiarity jeho právomoci.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa   piatej   časti   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných   prostriedkov   zákonnosť rozhodnutí   a   postupov orgánov   verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP) a tiež... konajú o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy (§ 250v OSP).

V   posudzovanom   prípade   pred   právomocou   ústavného   súdu   ešte   existuje   iný (všeobecný)   súd,   ktorý   je   v   prvom   rade   povolaný   poskytnúť   ochranu   označených základných   práv   sťažovateľky, a   preto niet   právomoci   ústavného súdu   na prerokovanie sťažnosti   v tejto   časti   (obdobne   napr.   m.   m.   III.   ÚS   310/07,   IV.   ÚS   276/08, IV. ÚS 216/2010, III. ÚS 540/2011).

2.2 V súvislosti s „druhou“ časťou sťažnosti je podľa názoru ústavného súdu tiež potrebné   vziať   do   úvahy   sťažovateľkino   tvrdenie,   že   svoju   sťažnosť   podáva „súbežne so žalobou   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí   a postupov   orgánov   verejnej   správy“ s odôvodnením,   že „prípadným   zastavením   konania   o žalobe   na   preskúmanie   týchto rozhodnutí všeobecným súdom z dôvodu, že ide o rozhodnutia, ktoré nie sú preskúmateľné súdom (v tomto prípade neexistuje celkom jednotná judikatúra určujúca, ktoré rozhodnutia sú preskúmateľné a ktoré nie) by došlo k zmeškaniu lehoty na podanie ústavnej sťažnosti“, čím by došlo k situácii, pri ktorej by nemala „možnosť domáhať sa ochrany svojich práv na žiadnom orgáne/súde“.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľka súbežným podaním žaloby o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia finančného riaditeľstva a postupu,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   o ktorej   je   podľa   príslušných   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   oprávnený   rozhodnúť miestne   príslušný   všeobecný   súd, a sťažnosti   podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   vytvorila   stav,   keď   by   o   jej   veci   mali   súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (miestne príslušný všeobecný súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty z ústavného hľadiska   akceptovateľné,   pretože   by   tým   mohlo   dôjsť   k vydaniu   dvoch   rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (IV. ÚS 142/2010). Z pohľadu citovaného § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde to znamená, že právne prostriedky, ktoré zákon sťažovateľke na ochranu jej   základných   práv   a slobôd   účinne   poskytuje,   nemožno   v jej   prípade   považovať za vyčerpané.

Rozhodnutie (či už procesné, alebo meritórne) miestne príslušného všeobecného súdu predchádza   (vzhľadom   na   princíp   subsidiarity)   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu, a preto možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím tohto súdu   o sťažovateľkinej   žalobe   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku za predčasné, čo má za následok i neprípustnosť posudzovanej sťažnosti.

3. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho dôvodu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012