znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 252/2011-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. J., D., vo veci namietaného porušenia základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica z 8. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 63/2008, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 346/09   a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 118/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2011 doručená   sťažnosť   J.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v   ktorej   namieta   porušenie   svojho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) z 8. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 63/2008, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ je účastníkom súdneho konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 12 C 63/2008.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že „zo strany vymenovaných porušovateľov došlo k porušeniu ústavy SR čl. 48 ods. 2, že tento súd nekonal v súlade s ústavou SR ako aj s OSP“. Podľa názoru sťažovateľa mu a ani jeho právnemu zástupcovi z radov advokátov „nebolo umožnené moju osobu obhajovať napriek tomu, že som sa ospravedlnila. O čom svedčí aj potvrdenie lekárske.“.

Z   odôvodnenia   predloženej   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že „práve   procesný   postup porušovateľov   je   v   rozpore   s   Ústavou   SR   a   aj   v   rozpore   s   OSP.   Na   tento   nesprávny procesný   postup   sa   neprihliadalo   a   tým   sa   odňala   možnosť   uplatniť   procesné   právo priznané mu OSP.“.

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   navrhuje,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil porušenie   označeného   základného   práva   postupom „porušovateľov“ a   priznal   mu jednorazové finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ k predloženej sťažnosti nepriložil žiadne prílohy týkajúce sa napadnutého konania ani plnú moc pre advokáta na zastupovanie pred ústavným súdom, ale vzhľadom na svoje   osobné,   majetkové   a   zárobkové   pomery   (ktoré   doložil   písomným   potvrdením o invalidnom dôchodku a vyhlásením o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch) požiadal o ustanovenie právneho zástupcu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K predloženej sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že nespĺňa viaceré povinné obsahové náležitosti.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b)   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   ktorým   sa   porušili základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Sťažovateľ k svojej sťažnosti nepripojil kópiu rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu,   ktorým   sa   porušili   jeho   základné   práva   alebo   slobody.   Sťažovateľ   ďalej nedostatočným spôsobom identifikoval konania (neuvedením spisových značiek), v ktorých malo dôjsť postupom „porušovateľov“ k porušeniu jeho základného práva. V konečnom dôsledku sťažnosti chýba zmysluplné odôvodnenie opreté o právne relevantné súvislosti.Takéto zistenia štandardne vedú ústavný súd k výzve sťažovateľovi na doplnenie jeho podania s poučením, v akom smere je potrebné podanie doplniť, v akej lehote a aké sú prípadné následky nevyhovenia výzve.

V posudzovanom prípade však ústavný súd z dôvodov hospodárnosti a efektívnosti konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy [§ 6 zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   v   spojení   s   §   31a   zákona   o   ústavnom   súde] od výzvy adresovanej sťažovateľovi upustil. Dôvodom zvoleného postupu bolo samotné rozhodnutie o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania. Ústavný súd totiž   na   základe   podkladov,   ktorými   disponoval,   a   na   základe   svojich   zistení   dospel k záveru, že ani prípadné doplnenie sťažnosti sťažovateľa o povinné náležitosti by nemohlo za žiadnych okolností viesť k prijatiu jeho sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   v   súčinnosti   s   okresným   súdom   zistil   tieto   relevantné   skutočnosti: Okresný súd v napadnutom konaní (sp. zn. 12 C 63/2008) rozhodol rozsudkom 8. septembra 2009, ktorým v plnom rozsahu zamietol žalobu sťažovateľa. Proti uvedenému rozsudku okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie.   Odvolacie   konanie   pred   krajským   súdom prebiehalo pod sp. zn. 12 Co 346/09, ktoré skončilo vynesením rozsudku z 28. januára 2010,   ktorým krajský súd potvrdil   rozsudok   okresného súdu. Rozsudok   krajského súdu nadobudol   právoplatnosť   17.   februára   2010.   Sťažovateľ   podal   aj   dovolanie,   o   ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 118/2010 z 31. januára 2011, ktorým ho odmietol. Uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 24. februára 2011.

1. Na prerokovanie sťažnosti v časti napádajúcej postup a rozsudok okresného súdu, ako   aj   postup   krajského   súdu   ústavný   súd   nemá   dostatok   právomoci.   V   konaní   pred ústavným súdom sa uplatňuje princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy), podľa ktorého, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa rozhoduje „iný súd“, ústavný súd nemôže poskytnúť takým právam ochranu.

Prvostupňový   rozsudok   okresného   súdu   a postup,   ktorý   mu   predchádzal,   bol napadnuteľný odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom a v prípade napadnutého postupu   krajského   súdu   sťažovateľ   mohol   využiť   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný prostriedok. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy (postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) (II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04).

S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ túto možnosť podať odvolanie   aj   využil.   Z   uvedeného   dôvodu   ochranu   jeho   označenému   právu   poskytoval krajský súd, a tak ústavný súd nemôže za žiadnych okolností podrobiť svojmu prieskumu napadnutý rozsudok okresného súdu. Obdobne to platí aj v prípade údajného porušenia sťažovateľovho   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu. Vzhľadom na podanie dovolania práve z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP poskytoval ochranu jeho označenému právu najvyšší súd.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

2. Pokiaľ ide o napadnutý postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo   118/2009,   ústavný   súd   tu   poukazuje   na   právne   relevantnú   časť   odôvodnenia uznesenia   najvyššieho   súdu,   v   ktorom   najvyšší   súd   konštatoval,   že «pokiaľ   žalobca namietal, že okresný súd nesprávne vec prejednal v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho zástupkyne, hoci právna zástupkyňa ospravedlnila ich neúčasť telefaxovým podaním, ktoré   neskôr   písomne   doplnila,   treba   uviesť,   že   v   spise   sa   žiadny   záznam   o   uvedenej telefaxovej správe a ani písomné ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní konanom dňa 8. septembra 2009, nenachádza. Ako to vyplýva zo zápisnice o predmetnom pojednávaní (č.l. 127 a nasl), po jeho začiatku bolo prerušené za účelom zistenia, či sa žalobca, alebo jeho   právna   zástupkyňa   z   účasti   na   pojednávaní   neospravedlnili   telefonicky   alebo prostredníctvom   telefaxu.   V   zápisnici   sa   konštatuje,   že   bolo   zistené,   „že   žiadne ospravedlnenie   žiadnou   formou   nedošlo“.   Navyše,   právna   zástupkyňa   žalobcu   ani v odvolaní tieto tvrdenia na zdôvodnenie existencie vady v zmysle § 221 ods. 1 písm, f/ O.s.p.,   neuviedla.   Žalobca   preto   neopodstatnene   namietal,   že   prvostupňový   súd   nebral vôbec do úvahy ospravedlnenie jeho neúčasti a neúčasti jeho zástupkyne na pojednávaní dňa 8. septembra 2009, Čím mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom.

K   tvrdeniu   dovolateľa,   že   nevykonaním   jeho   výsluchu   mu   súdy   nižších   stupňov znemožnili preukázať v rámci súdneho konania opodstatnenosť jeho nároku, dovolací súd uvádza, že Najvyšší súd Slovenskej republiky už v svojom skoršom rozhodnutí sp. zn. 2 Cdo 96/1999 uverejnenom v Časopise Zo súdnej praxe pod Č. 26/2000 dospel k názoru, že výsluch účastníka konania je iba jedným z dôkazných prostriedkov a že nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka konania nieje postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred   súdom   podľa   §   237   písm.   f/   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ak   súd   uváži,   že vykonanie   tohto   dôkazu   nie   je   na   ujmu   riadneho   zistenia   skutkového   stavu.   V   danom prípade súdy nižšieho stupňa preto nepochybili, ak majúc za to, že skutkový stav zistený z vykonaných dôkazov postačuje na rozhodnutie vo veci samej, žalobcu v konaní nevypočuli. Pokiaľ dovolateľ namietal, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z takého   skutkového   zistenia,   ktoré   nemá   v   podstatnej   častí   oporu   vo   vykonanom dokazovaní, resp. že odvolací súd nesprávne právne vec posúdil, treba uviesť, že uvedené námietky nespôsobujú existenciu vady v zmysle § 237 O.s.p. Námietky účastníka konania, ktorými vytýka súdu existenciu tzv. inej vady a omyl pri aplikácii práva, treba považovať za dovolacie   dôvody   podľa   §   241   ods,   2   písm.   b/   a   c)   O.s.p.,   ktoré   však   sami   o   sebe prípustnosť dovolania nezakladajú. Skutočnosť, že by konanie bolo postihnuté tzv. inou vadou, resp. že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p.

So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolanie žalobcu smerovalo proti takému rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné nie je (§ 238 ods. 2 a 3 O.s.p.) a   keďže   neboli   zistené   ani   dôvody   prípustnosti   uvedené   v   §   237   O.s.p.,   Najvyšší   súd Slovenskej republiky jeho dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.) bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.»

Vo svetle skutočností uvedených v citovanom uznesení najvyššieho súdu ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   predloženej   sťažnosti   dospel   k   jednoznačnému   záveru o nedôvodnosti   námietok   sťažovateľa,   čo   platí   osobitne   aj   o   namietanom   postupe najvyššieho súdu, ktorým sťažovateľ argumentoval v prospech tvrdenia o porušení svojho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy). Najvyšší súd rozhodoval vo veci sťažovateľa ako súd dovolací a v tomto type súdneho konania, zvlášť, ak je dovolanie z procesných dôvodov ako neprípustné odmietnuté, sa dokazovanie nevykonáva. Zjavne teda chýba príčinná súvislosť medzi postupom tohto súdu a namietaným porušením základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V tejto časti je preto podaná sťažnosť zjavne neopodstatnená.

3.   Vzhľadom   na   odôvodnenie   odmietnutia   predloženej   sťažnosti   nepovažoval ústavný súd za nevyhnutné odstraňovať nedostatky a vady podania sťažovateľa, pretože taký   postup   by   nemohol   viesť   k   inému   rozhodnutiu   pri   predbežnom   prerokovaní predloženej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2011