znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 252/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. júna 2010 prerokoval   sťažnosť   I.   K.   K.,   B.,   vo veci   namietaného porušenia   jeho   základných   práv zaručených čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Bardejov a jeho rozsudkom z 15. júla 2009 v konaní vedenom pod   sp. zn.   3   C   11/2003   a postupom   Krajského   súdu   v Prešove   a jeho   rozsudkom z 11. marca 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co/5/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2010 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv zaručených čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) a jeho rozsudkom z 15. júla 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 11/2003 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom z 11. marca 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 5/2010.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Až 8 rokov viedol som len tento súdny spor a takmer toľko raz uplynula doba od samého začiatku, keď som sa s veľkým úsilím snažil získať zákonným spôsobom svoj byt pre seba aj de iure, ale márne ! Bolo to v súdnom konaní pod č.k. 8C 60/96, ktoré tomuto č.k.   3C 11/03 predchádzalo s celou plejádou iných sporov na túto tému transformácie a nárokov z nej vyplývajúcich podľa zák. č. 42/92 Zb.

Ústavný súd SR už pozná z iných sťažností, o čo v tejto kauze ide. Ide mi o to, že naše súdy svojími totálne nezákonnými, neústavnými, špekulativými a účelovými rozsudkami ma de iure zbavili môjho majetku - bytu vysokej hodnoty, ktorý bol nadobudný len za moje vlastné peniaze a nie družstevné, ako moje celoživotné dielo ! O tom niet žiadnych pochýb a ani o mojom nároku,   ktorý mi súdy vo svojich rozsudkoch- ich odôvodneniach plne priznávajú, ale ich verdikty tomu nezodpovedajú, lebo sú opačné. Ja nie som si vedomý, aby som v tejto kauze porušol zákon a predsa som ju podľa súdov presvedčivo prehral, napriek tomu, že odporca v spore porušil viackrát a hrubo zákon, nakoniec v kritickom období ani nemal zo zákona vôbec existovať a naše súdy mu to, ako je vidieť všetko z veľkej solidarity plne   tolerovali   na   moju   škodu   a   veľkú   traumu,   ktorú   takáto   závažná   udalosť   prináša a hlboko sa dotýka najmä duševného zdravia i pevného,   nie to ešte podlomeného ! Sú to typické praktiky a   maniére z minulosti ! Ja rázne odmietam závery našich súdov, ktoré zo zákonnej povinnosti odporcu v tomto spore, ktorú si on nesplnil vydaním mi môjho bytu do vlastníctva fyzickej osoby i na obranu vlastnej sudkyne vymyslel zvláštnu tézu, že je iba na vôli bytového družstva, alebo aj nevôli, či mi môj majetok vydá - takpovediac, ako svojmu nevoľníkovi! … Súdy nedokázali pochopiť ani základnú myšlienku transformácie podľa zák. čís. 42/92 Zb. ktorá nespočívala v premene vlastníckych vzťahov - pokiaľ ide o byty - v tom, že zo socialistického spoločenského, či družstevného vlastníctva prejde právo ich vlastnenia na nový podnikateľský a kapitalistický subjekt, ale v tom, že byty prejdú do vlastníctva fyzických osôb, za peniaze ktorých boli postavené a nadobudnuté !...

Za veľký nedostatok považujem, že odvolací súd podcenil moje pádne odvolanie proti rozsudku prvostupňového súdu …upozorňujúc ho na zákonné ustanovenie §-u 153a OSP, ktoré   aj   on   odignoroval   lebo   ho   vo   svojom   nepodarenom   a   ničotnom   rozsudku   nikde nespomína. Zaráža ma taktiež skutočnosť, že vzhľadom na veľký význam, ktorý tejto kauze prikladám,   odvolací   súd   sa   vôbec   vo   výroku   svojho   rozsudku   nevyporiadal   s   mojou žiadosťou o pripustenie riadneho plnohodnotného dovolania v zmysle §-u 238 OSP, čím mi zahatal najmä v právnych otázkach, dokazovaní a v skutkovom stave priamu cestu ku kasačnému súdu…“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ prezentuje svoje názory na postup a rozhodnutia konajúcich súdov v danej veci, z ktorých vyvodzuje dôvodnosť ním označených práv v tejto sťažnosti,   pričom   kladie   aj   otázky   typu: „Prečo   my   nemôžeme   vlastniť   svoj   majetok nadobudnutý za vlastné peniaze? (... napriek 20 rokov vedenému enormnému množstvu súdnych sporov...)“, poukazuje na diskrimináciu svoju a svojej rodiny a v tejto súvislosti sa pozastavuje nad tým, že ostatní spoluobčania bývalých družstevných bytov sú po roku 1991 ich bezproblémovými vlastníkmi.

Sťažovateľ v závere sťažnosti žiada ústavný súd o vydanie tohto nálezu: „1./ V y s 1 o v u j e, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa čl. 46/1: 19/2; 20/1 a 21/1 Ústavy SR v kontexte s jej čl. 1 a čl. 6/1; 13 a 14 i 8/1 Dohovoru o ich ochrane v spojení s právom podľa čl. l Dodatkového protokolu k nemu protiprávnym a neústavným postupom   Krajského   súdu   v   Prešove   a   Okresného   súdu   v Bardejove   v   súdnom   konaní vedenom u neho pod č.k. 3C 11/03   p o r u š e n é   b o 1 i.

2./ R u š í   konečný rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.13Co/5/2O10-189, zo dňa 11.III.2010, v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Bardejove pod č.k. 3C 11/03- 153, zo dňa 15.VII.2009, pre ich nezákonnosť, neústavnosť a porušenie práva Dohovoru a prikazuje im nanovo v tejto veci konať a spravodlivo, zákonne a ústavne rozhodnúť.

3./ P r i z n á v a   I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 20 tis. EUR /slovom dvadsaťtisíceur/, ktoré sú mu povinné subjekty nespravodlivosti, ktorým sú v danom prípade Okresný súd v Bardejove a Krajský súd v Prešove zaplatiť spoločne a nerozdielne do   2-och mesiacov od   právoplatnosti   tohto ústavného   nálezu   -/prípade   iným   pomerom, ktorý určí ústavný súd-pozn./.

4./ U k 1 a d á   Okresnému súdu v Bardejove a Krajskému súdu v Prešove spoločne a   nerozdielne   uhradiť   aj   vzniklé   trovy   tohto   súdneho   konania,   a   to   do   15-tich   dní od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.“

33II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanovených   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd musí v prvom   rade   konštatovať,   že podanie   sťažovateľa neobsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, keďže sťažovateľ k nemu nepripojil splnomocnenie na   zastupovanie   advokátom   ani   napádaný   právoplatný   rozsudok   okresného   súdu   (§   20 ods. 2 a § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd však v tomto prípade nevyzval sťažovateľa na ich doplnenie, pretože   vzhľadom na závery, ktoré z posúdenia sťažnosti v konečnom dôsledku vyplynuli, to nepovažoval za nevyhnutné.

Podstatou   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu postupmi okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach a ich rozhodnutiami vydanými v rámci týchto konaní.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

1.   Sťažnosť   v rozsahu,   v akom   sťažovateľ   pred   ústavným súdom   napáda   postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 11/2003 a jeho rozsudok v tomto konaní ústavný súd nemohol preskúmať z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   opakovane   prezentoval   názor,   že povinnosť zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je   Slovenská   republika   viazaná,   majú   aj   všeobecné   súdy   ako   primárni   ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 C 11/2003 z 15. júla 2009 mal sťažovateľ možnosť podať riadny opravný prostriedok – odvolanie. Toto svoje právo aj využil a podal odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom sp.   zn.   13   Co/5/2010 z 11. marca 2010.

To   znamená,   že   právomoc   poskytnúť   ochranu   základným   právam   a   slobodám vo vzťahu k rozsudku okresného súdu mal v rámci odvolacieho konania krajský súd, ktorý, ak   by   pri preskúmaní   rozsudku   okresného   súdu   dospel   k   záveru,   že   prvostupňový   súd svojím rozhodnutím alebo postupom, ktorý rozhodnutiu predchádzal, porušil základné práva alebo   iné   práva   a   slobody   sťažovateľa,   mal   povinnosť   týmto   právam   alebo   slobodám poskytnúť ochranu. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažovateľ namieta aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k postupu krajského súdu a jeho rozsudku sp. zn. 13 Co 5/2010 z 11. marca 2010 v odvolacom konaní. Túto námietku ústavný súd kvalifikuje ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný   súd   poukazuje   tiež   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

K tejto námietke ústavný súd tiež odkazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej   skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Ústavný súd považuje za potrebné najprv zaujať stanovisko k obsahu odôvodnenia celej sťažnosti, z ktorého síce vyplýva nespokojnosť s rozhodnutiami obidvoch súdov, ale konkrétne právne dôvody, pre ktoré napáda postup a rozsudok krajského súdu sú do značnej miery   nejasné   (ak   pominieme   vyjadrenia   sťažovateľa   o „sprostostiach,   ktoré   popísali súdy“,   o   „typických   maniéroch   z minulosti“ a pod.,   ktoré   adresuje   sťažovateľ   obidvom súdom).   Napriek   tomu   ústavný   súd   pristúpil   k preskúmaniu   napadnutého   rozsudku krajského súdu v rozsahu vymedzenom petitom sťažnosti, čo sa týka namietaného porušenia označených práv sťažovateľa, a to aj v súvislosti s rozhodnutím okresného súdu, keďže krajský súd rozhodoval v tejto veci ako súd odvolací.

Ako vyplýva z popisnej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu, prvostupňový okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa od odporcu (bytové družstvo) domáhal, aby   súd   uložil   žalovanému   vydať   mu   bezplatne   byt,   ktorý   užíva,   a tiež   rozhodnúť o povinnosti odporcu uzavrieť so sťažovateľom zmluvu o prevode vlastníctva tohto bytu a o podmienkach užívania tohto bytu a o jeho správe. Okresný súd podrobne odôvodnil, prečo žalobu musel zamietnuť, pričom sa zameral na vysvetlenie rozdielu medzi nárokom na uzavretie zmluvy o bezplatnom prevode   bytu zo strany člena družstva   podľa   zákona č. 42/1992   Zb.   o   úprave   majetkových   vzťahov   a   vyporiadaní   majetkových   nárokov v družstvách   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „transformačný   zákon“)   a petitom žaloby „o vydanie bytu“, ktorému vyhovenie neprichádza do úvahy, pretože sťažovateľ predmetný byt nevlastní. Zároveň okresný súd uznal, že nárok   sťažovateľa na uzavretie zmluvy v zmysle transformačného zákona v minulosti vznikol a odporca na druhej strane si svoju kontraktačnú povinnosť nesplnil, ale súd by v prospech sťažovateľa mohol rozhodnúť iba v prípade, že by bol členom bytového družstva (odporcu) a dožadoval by sa nahradenia prejavu   vôle   odporcu   pri   uzavretí   zmluvy   o prevode   bytu   za   podmienok   upravených v transformačnom zákone a zákone č.   183/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov   v znení   neskorších   predpisov.   Z tohto   hľadiska   okresný   súd   správne   označil žalobný   petit   týkajúci   sa „povinnosti   odporcu   uzavrieť   zmluvu   o prevode   bytu“ ako nevykonateľný.

Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozsudku, navyše poukázal na rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 C 238/01 (právoplatnosť nadobudol 11. júna 2008), ktorý potvrdil vlastníctvo odporcu (bytového družstva) k predmetnému bytu, a napadnutý rozsudok potvrdil.

K námietke sťažovateľa, že odvolací súd sa s jeho žiadosťou o pripustenie dovolania „vo výroku rozhodnutia vôbec nesporiadal“, je potrebné uviesť, že takýto postup je vždy vecou   úvahy   konajúceho   súdu,   pričom   v danom   prípade   krajský   súd   riadne   zdôvodnil, že v danom   prípade   nejde   o vec   takého   právneho   významu,   ktorá   by   nebola   riešená doterajšou judikatúrou, preto tejto žiadosti nevyhovel.

Ústavný súd pripomína, že základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy sa možno   domáhať   podľa   čl.   51   ods.   1   ústavy   len   v   medziach   zákonov,   ktoré   tieto ustanovenia   vykonávajú.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   v konaní o občianskoprávnych veciach je takouto základnou normou zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“ ).

V sporových   súdnych   konaniach   v občianskoprávnych   veciach   je   jednou z ťažiskových procesných zásad dispozičná zásada, ktorej podstatou je, že iba účastníkom konania patrí právo rozhodnúť, či konanie z jeho iniciatívy začne, bude pokračovať a pod., ale tiež iba účastníci určujú predmet konania formuláciou žalobného návrhu – petitu. Tomu korešponduje na druhej strane viazanosť súdu petitom (§ 153 ods. 2 OSP).

K tomu sa ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyjadril tak, že ústavnému právu na autonómiu vôle strán (účastníkov konania) zodpovedá   procesnoprávny aspekt, ktorého   obsahom   je   oprávnenie   účastníka   konania   slobodne   disponovať   hmotnými a procesnými právami v občianskom súdnom konaní. Je výsostným (slobodným) právom účastníka   rozhodovať   o   tom,   aký   procesný   materiál   súdu   dodá.   Ústavný   súd   dokonca výslovne uviedol, že   „Účastník má právo konať v spore tak, aby prehral. Nemožno mu vnútiť víťazstvo, i keby mu malo patriť.“ (m. m. PL. ÚS 43/95).

Berúc do úvahy tieto východiská ústavný súd konštatuje, že obidva konajúce súdy sa v danom   prípade   neodchýlili   od   požiadaviek   na   riadny   výkon   súdnej   právomoci. Z obsahu rozsudku krajského súdu vyplýva, že konajúce súdy dostatočne zistili skutkový stav,   správne aplikovali   v prerokúvanej veci   relevantné zákonné predpisy,   použili ich ústavne   konformný   výklad   a   na   základe   toho   v sťažovateľovej   veci   rozhodli,   pričom krajský súd dal sťažovateľovi rozumnú a dostatočnú odpoveď na jeho podstatné otázky nastolené v odvolaní. Ústavný súd preto nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by bolo potrebné postup a rozhodnutie krajského súdu považovať za arbitrárne alebo neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné s následkom porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že krajský súd sa nezaoberal jeho upozornením na ustanovenie § 153a OSP, k tomu je potrebné uviesť, že z obsahu sťažnosti ani jej príloh nevyplývajú dôvody, pre ktoré by sa uvedené ustanovenie malo v danom prípade aplikovať.

Podľa § 153a ods. 1 a 2 OSP ak počas konania žalovaný uzná pred súdom nárok uplatnený žalobou alebo jeho základ alebo ak sa žalobca vzdá pred súdom svojho nároku, súd rozhodne rozsudkom na základe uznania alebo vzdania sa nároku, pričom je potrebný návrh, resp. súhlas druhej strany.

V danom   prípade   možno   len   usúdiť,   že   sťažovateľ   možné   použitie   citovaného ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   odvodil   z obsahu   vyjadrenia   odporcu na odvolacom pojednávaní, „že v skutočnosti nevidí žiaden problém, aby družstvo previedlo na žalobcu vlastnícke právo k družstevnému bytu“.   Ústavný súd pripomína, že uznanie nároku   (obdobne   aj   vzdanie   sa   nároku)   sa   síce   môže   uplatniť   aj   vo   fáze   odvolacieho konania, vždy však musí ísť o výslovný prejav procesnej strany (písomný alebo formou zápisnice),   musí   sa   týkať   nároku   uplatneného   pred   súdom   a pre   rozhodnutie   súdu sa vyžaduje aj konsenzus sporových strán. V tejto veci je už prima facie   zrejmé, že nie je možné   uplatniť   §   153a   OSP,   keďže   odporca   síce   nevylúčil   uzavretie   určitej   zmluvy so sťažovateľom, ale na druhej strane žiadal, aby odvolací súd zamietnutie žaloby potvrdil. V daných okolnostiach bolo teda pre odvolací súd irelevantné zaoberať sa touto otázkou.

Na   základe   všetkých   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3.   Sťažovateľ   namieta   vo   vzťahu   k postupu   a rozhodnutiu   krajského   súdu   aj porušenie svojich základných práv zaručených čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru.

Ústavný súd k týmto sťažovateľovým námietkam uvádza, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   odmietnutie   ďalšej   časti   sťažnosti, ktorou   sťažovateľ namietal porušenie základných práv zaručených čl. 19 ods.   1, čl. 20 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, z toho istého dôvodu bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   práva   podľa   čl.   13   dohovoru,   ústavný   súd   tu opätovne   odkazuje   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   podľa   ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. marca 1983). Článok 13 dohovoru sa   tak   vzťahuje   iba   na   prípady,   v ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí   preukázať pravdepodobnosť   tvrdenia,   že sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A č. 131). Odmietnutie namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v danom prípade vylučuje zároveň aj možnosť porušenia práva zaručeného čl. 13 dohovoru.

Článok 14 dohovoru zaväzuje zmluvné strany dohovoru a svojou povahou neslúži priamo   na   ochranu   individuálneho   práva,   a teda   medzi   týmto   článkom   dohovoru a námietkami sťažovateľa ani nemôže existovať príčinná súvislosť.

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd považuje za užitočné poznamenať, že sťažovateľ   (a   je   to   zrejmé   z jeho   početných   sťažností)   svojím   osobitým   prístupom k interpretácii jednotlivých zákonných noriem, ktorý nerešpektuje, že tieto upravujú nielen práva, ale aj podmienky ich uplatňovania, t. j. povinnosti, výrazne prispieva k tomu, že štátne orgány rešpektujúc imperatív čl. 2 ods. 2 ústavy nemôžu v jeho veciach prijímať rozhodnutia,   ktoré   by   mu   vyhovovali.   Následne   sa   sťažovateľ   pravidelne   uchyľuje k osočovaniu   najmä   súdnych   orgánov   tvrdiac,   že   ho   diskriminujú.   V danom   prípade   je príznačné, že sám sťažovateľ vyslovuje akoby údiv nad tým, že „ostatní spoluobčania sú už po roku 1991 bezproblémovými vlastníkmi družstevných bytov“. Logicky sa tu ponúka otázka,   či   aj   títo   sťažovateľovi   spoluobčania   ukončili   pred   uzavretím   zmlúv   o prevode vlastníctva bytov členstvo v Okresnom stavebnom bytovom družstve Bardejov   (ďalej len „družstvo“)   vystúpením   z družstva,   resp.   či   nekomunikovali   s družstvom   tak,   ako   to vyplýva   z vyjadrenia   zástupcu   družstva   pred   súdom   týkajúceho   sa   sťažovateľa.   Týmto stanoviskom   však   ústavný   súd   však   v žiadnom   prípade   nechce   ani   v najmenšom spochybniť, že je absolútne slobodným právom sťažovateľa využívať a uplatňovať svoje práva tak, ako uzná za vhodné, dokonca (ako sa už uviedlo) v súdnom spore konať aj tak, aby prehral, pretože nikomu „nemožno vnútiť víťazstvo, i keby mu malo patriť“.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, ďalšími požiadavkami sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2010