znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 252/06-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti H. K., V., zastúpeného advokátom JUDr. P. E., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 92/06 (pôvodne pod sp. zn. 6 Nc 144/96) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo H. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 92/06 (pôvodne sp. zn. 6 Nc 144/96) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 92/06 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   H.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   140   000 Sk   (slovom jednostoštyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Bratislava   III j e   p o v i n n ý   uhradiť   H.   K.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   6 887,72 Sk   (slovom   šesťtisícosemstoosemdesiatsedem   slovenských korún sedemdesiatdva halierov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. E., Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. III. ÚS 252/06 z 23. augusta 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť H. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom   JUDr.   P.   E.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 92/06 (pôvodne pod sp. zn. 6 Nc 144/96).

Vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd v predmetnej veci do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu nevydal právoplatné rozhodnutie, sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní okresného súdu sp. zn. 10 C 92/06 (pôvodne sp. zn.   6   Nc   144/96).   Zároveň   žiada   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume 100 000 Sk a úhrady trov konania.

Podaním doručeným 8. decembra 2006 sťažovateľ ústavnému súdu prostredníctvom svojho   právneho   zástupcu   oznámil,   že   pojednávanie   konané   12.   septembra   2006   bolo okresným súdom odročené na neurčito z dôvodu absencie dôkazu potrebného k rozhodnutiu veci. K odročeniu tohto pojednávania podľa neho nemuselo dôjsť v prípade, ak by okresný súd vyhovel jeho podaniu z 3. decembra 2003 a opakovane podaniu z 8. septembra 2004. Zároveň   okresnému   súdu   oznámil,   že   žiada,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.

Okresný súd sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril 12. januára 2007 prostredníctvom svojho predsedu, ktorý v ňom uviedol: „Ku skutkovým okolnostiam uvádzaným v ústavnej sťažnosti v zásade nemám pripomienky z výnimkou tvrdenia sťažovateľa, že na základe výzvy súdu zo dňa 7. 8. 2002 odstránil žiadanú vadu a založil obratom do spisu a to dňa 12. 8.   2002 žiadaný záznam o dopravnej nehode od polície,   nakoľko toto nezodpovedá skutočnosti. Písomným podaním dňa 12. 8. 2002 sťažovateľ naopak žiadal o poskytnutie lehoty za účelom založenia   tohto dokladu.   Vo   veci   bolo vytýčené   pojednávanie na   deň 12. 9. 2006, toto však bolo nutné odročiť na návrh samotného sťažovateľa i z toho dôvodu, že   nevie   zabezpečiť   súdu   hlásenie   o   dopravnej   nehode   od   polície.   Pričom   tento   dôkaz z hľadiska posúdenia základu žalobného návrhu je podstatný. Rovnako na pojednávanie sa nedostavil sťažovateľ, pričom vzhľadom na vyjadrenie odporcov je zrejmé, že jeho výpoveď bude pre zistenie skutkového stavu podstatné. Na jednej strane teda sťažovateľ poukazuje na postup súdu, ktorý kvalifikuje ako porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom vzhľadom na charakter žaloby je zrejmé, že je jeho dôkaznou povinnosťou preukázať základ a výšku žalobného návrhu, čo v danom prípade je možné zadovážením policajnej správy zo šetrenia uvedenej nehody resp. výsluch účastníkov resp. svedkov nehody. V tomto smere však samotný sťažovateľ neprodukoval žiadne dôkazy a na pojednávanie, kde mohol v tomto smere vypovedať sa nedostavil. V tejto súvislosti možno teda   konštatovať,   že   istým   spôsobom   sám   prispieva   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní. Navrhujem preto, aby súd zohľadnil túto skutočnosť pri prípadnom rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   ústavnému   súdu   na   základe   jeho   výzvy   doručil 19. marca 2007 svoje stanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu, v ktorom poukázal na skutočnosť, že v predmetnom konaní bol v dôsledku nečinnosti okresného súdu zničený podľa neho rozhodujúci dôkaz (skartáciou v dôsledku uplynutia archivačnej lehoty), ktorý sťažovateľ v konaní označil už podaním z 3. decembra 2003. V súčasnosti už tento dôkaz nie   je   možné   zabezpečiť,   pretože   podľa   oznámenia   Okresného   riaditeľstva   Policajného zboru Trenčín záznam o dopravnej nehode bol po desiatich rokoch vyradený z archívu.

Pojednávanie konané 12. septembra 2006 nebolo podľa sťažovateľa odročené na jeho   žiadosť,   ako   to   tvrdí   vo   svojom   vyjadrení   predseda   okresného   súdu,   ale „bolo vykonané po dohode s porušovateľom, keďže sme chceli realizovať zmenu petitu (z dôvodu zániku meny ATS a jej nahradením meny EUR) a porušovateľ mimo zápisnice požiadal, aby bola zmena vykonané písomným podaním a nie na pojednávaní“.

K neúčasti sťažovateľa na tomto pojednávaní uviedol: „K tvrdeniu porušovateľa, že sa   nedostavil   navrhovateľ   chcem   uviesť,   že   prítomnosť   navrhovateľa vzhľadom   na skutočnosť, že je zastúpený advokátom, nepovažujem a priori za nevyhnutnú, odhliadnuc od toho, že predmetom sporu nie je dokazovanie okolností vzniku dopravnej nehody (kde by jeho výpoveď samozrejme bola potrebná) ale vyhýbavý postup odporcov. K výške škody tiež nie je potrebné vyjadrenie sťažovateľa, nakoľko tá nebola určená ním ale tretím subjektom (doklad sa nachádza v súdnom spise). Argumentáciu súdu preto považujem za účelovú.“

Podľa   právneho   zástupcu   sťažovateľa   tvrdenie   okresného   súdu,   že   správaním sťažovateľa v tomto konaní boli zapríčinené zbytočné prieťahy, nie je pravdivé. Sťažovateľ podľa neho odpovedal na všetky výzvy okresného súdu v stanovenej lehote a na jediné nariadené   pojednávanie   počas   tohto   jedenásťročného   konania   sa   riadne   dostavil.   Ďalej poukázal na skutočnosť,   že   podstatou   sťažnosti   sťažovateľa je predovšetkým „samotný prístup porušovateľa, keďže prvý úkon porušovateľa vo veci bol vykonaný v roku 2002. teda po šiestich rokoch od podania návrhu a prvé (zatiaľ jediné) pojednávanie bolo vytýčené až v roku 2006“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na   základe   písomne   podaných   stanovísk   účastníkov   a obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho súdneho spisu.

Sťažnosť   v tejto   veci   pôvodne   prijal   21.   júna   2006   na   ďalšie   konanie   III. senát ústavného súdu. Dňa 22. januára 2007 skončilo funkčné obdobie sudcovi spravodajcovi, ktorému bola vec na ústavnom súde pridelená. Po schválení Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej   republiky   na   rok   2007   a   prerozdelení   vecí   novovymenovaným   sudcom   sa sudkyňou   spravodajkyňou   v tejto   veci   stala   Marianna   Mochnáčová,   ktorá   je   členkou IV. senátu.   Z uvedeného   dôvodu   vec   prerokoval   a vo   veci   samej   rozhodol   IV.   senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ sa týka čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o posúdenie veci podľa kritéria zložitosti, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť (skutkovú, právnu alebo procesnú prekážku), na základe ktorej - samostatne alebo v spojení   s inými   -   by   mohol   napadnuté   konanie   posúdiť   ako   zložité.   Predmetom posudzovaného konania je rozhodovanie o žalobe o náhradu škody, t. j. ide o spor týkajúci sa finančných nárokov sťažovateľa, ktorý po právnej a skutkovej stránke patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria - správanie sťažovateľa v posudzovanom konaní - ústavný súd konštatoval, že na ťarchu sťažovateľa treba pripísať najmä skutočnosť, že sa na okresný súd obrátil s návrhom na začatie konania, ktorý nemal všetky predpísané náležitosti.

Na druhej strane ústavný súd už vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky vzťahu nedostatkov žaloby a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zdôraznil, že s týmto základným právom je málo zlučiteľný taký postup   štátneho   orgánu   (súdu),   ktorého   výsledkom   je,   že   až po   niekoľkých   rokoch   od začatia konania (v danom prípade 5. augusta 2004) súd pristupuje ku kvalifikovanej výzve sťažovateľa   ako   žalobcu,   aby   odstránil   nedostatky   svojej   žaloby   v občianskom   súdnom konaní, teda   k výzve, ktorá svojou povahou patrí   k úkonom   vykonávaným spravidla na začiatku občianskeho súdneho konania (mutatis mutandis I. ÚS 21/00, I. ÚS 33/01). Táto okolnosť (nedostatky návrhu) teda sama osebe nemôže ospravedlniť nečinnosť okresného súdu ani urobiť sťažovateľa zodpovedným za vzniknutý prieťah (pozri napr. I. ÚS 47/96). Ústavný súd v správaní sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu zistil aj ďalšie ojedinelé   nedostatky   (napr.   neúčasť   právneho   zástupcu   sťažovateľa   na   nariadenom informatívnom výsluchu 8. decembra 2000, neúčasť sťažovateľa na pojednávaní konanom 12.   septembra   2006),   v dôsledku   ktorých   však   k závažnejšiemu   spomaleniu   postupu okresného súdu v predmetnom konaní nedošlo.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v posudzovanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Ústavný súd zistil v postupe okresného súdu   nasledovné obdobia nečinnosti,   počas ktorých   nebol v konaní vykonaný žiadny procesný úkon smerujúci k rozhodnutiu merita veci a ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku tohto konania:

-od 21. februára 1996 (podanie žaloby) až do 21. augusta 2000 (predvolanie právneho zástupcu sťažovateľa na informatívny výsluch), t. j. 4 roky a 6 mesiacov,

-od 12. augusta 2002 (doručenie sťažovateľovej odpovede na výzvu okresného súdu) do 23. októbra 2003 (zaslanie výziev účastníkom konania), t. j. viac ako 1 rok a 2 mesiace,

-od   28.   januára   2005   (doručenie   vyjadrenia   odporkyne   v 2.   rade   na   výzvu okresného súdu) až do 13. júna 2006 (nariadenie pojednávania), t. j. viac ako 1 rok a 4 mesiace.

Okresný súd v doterajšom viac ako jedenásťročnom priebehu konania uskutočnil len jedno pojednávanie, ktoré navyše nebolo pripravené tak, aby na ňom mohol rozhodnúť vo veci, čo je vzhľadom na termín začatia konania (21. februára 1996) neadekvátne.

Vzhľadom   na   uvedenú   nečinnosť   okresného   súdu,   ako   aj   so   zreteľom   na   to, že v doterajšom   priebehu   konania   neboli   vo   veci   vykonané   efektívne   úkony   smerujúce k odstraňovaniu právnej neistoty sťažovateľa, je potrebné konštatovať, že v konaní došlo k zbytočným prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale postupom okresného súdu.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   10   C   92/06   (pôvodne   pod   sp.   zn. 6 Nc 144/96) došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, a preto mu prikázal, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 200 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 92/06 (pôvodne sp. zn. 6 Nc 144/06) a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   140 000 Sk   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. P. E. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti), a to v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 730 Sk, t. j. spolu 5 460 Sk, čo spolu s režijným paušálom 2 x 164 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 5 788 Sk. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 6 887,72 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2007