znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 252/04-32

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   Dušana   Želinského, bytom M. nad B., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Advokátska kancelária H. – O. – S. – T. a spol., K., namietajúcej porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 144/02 na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 144/02   p o r u š i l základné   právo   Dušana   Želinského   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Dušanovi Želinskému   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Dušanovi Želinskému v sume 9 360 Sk (slovom deväťtisíctristošesťdesiat slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. S., Advokátska kancelária H. - O. - S. – T. a spol., K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Dušana Želinského vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 252/04-13 z 25. augusta 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Dušana Želinského, bytom M. nad B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Advokátska kancelária H. - O. - S. – T. a spol., K., namietajúcej porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod sp. zn. 14 C 144/02.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že 2. marca 2000 podal   na   Okresnom   súde   Košice   I   návrh   na vydanie   platobného   rozkazu   na zaplatenie 40 000 Sk s príslušenstvom proti Š. B., bytom K. (ďalej len „odporca“), domáhajúc sa tak uspokojenia   svojej   pohľadávky   z titulu   pôžičky.   Okresný   súd   Košice   I postúpil   vec z dôvodu miestnej príslušnosti okresnému súdu 10. marca 2000.

Okresný súd vydal 6. októbra 2000 vo veci platobný rozkaz sp. zn. 1 Rob 1244/00, proti ktorému podal odporca v zákonom stanovenej lehote (20. decembra 2000) odpor. Ten bol okresným súdom zaslaný sťažovateľovi na vyjadrenie v prílohe listu zo 6. júna 2001. Sťažovateľ sa vyjadril obratom. Svoje stanovisko doručil okresnému súdu 18. júna 2001. Vec však bola prevedená do registra „C“ až 7. februára 2002 a pojednávanie bolo nariadené na 3. jún 2003. Na pojednávaní boli vypočutí účastníci konania. Následne bol okresný súd vo   veci   nečinný   až   do   15.   apríla   2004,   keď   sa   výzvou   adresovanou   „ASTRAN   CLUB BARDEJOV“ snažil   zistiť   údaje   o výške „vstupného“ a spôsobe   použitia   finančných prostriedkov takto získavaných od fyzických osôb. Zásielka sa vrátila 22. apríla 2004 ako nedoručená.

Sťažovateľ namieta, že ani po uplynutí takmer štyroch rokov od začatia súdneho sporu nie je vec právoplatne skončená, pričom v obdobiach od 1. januára 2001 do 6. júna 2001 (cca šesť mesiacov), od 18. júna 2001 do 3. júna 2003 (cca dvadsaťštyri mesiacov) a od 4. júna 2003 do 15. apríla 2004 (cca desať mesiacov) okresný súd vo veci vôbec nekonal, prípadne vykonal neefektívne úkony.

Na základe uvedených tvrdení sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že okresný súd v predmetnom konaní porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo sťažovateľa na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   sťažovateľovi   finančné zadosťučinenie vo výške 40 000 Sk a uložil   okresnému súdu   povinnosť nahradiť trovy sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom vo výške 11 063 Sk.

Výšku   požadovaného   finančného   zadosťučinenia   odôvodňuje   sťažovateľ   tým,   že neprimerane dlhá doba čakania na rozhodnutie okresného súdu nepriaznivo vplýva na jeho psychiku.   Deti   a manželka   vyčítajú   sťažovateľovi,   že   v dôsledku   nevrátenia   pôžičky   sú finančne   ukracovaní,   pokiaľ   ide   o sociálne,   kultúrne   a   spoločenské   vyžitie.   Sťažovateľ spláca hypotekárny úver, pričom vymáhanie uvedenej pohľadávky sa stáva plynutím času čoraz zložitejšie a vyžaduje si vynakladanie ďalších nákladov.

Sťažovateľ   uviedol,   že   v priebehu   konania   sa   domáhal   ochrany   svojich   práv, porušenie ktorých namieta pred ústavným súdom, podaním sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu 24. apríla 2003. V prílohe sťažnosti predložil ústavnému súdu kópiu odpovede predsedu okresného súdu na uvedenú sťažnosť (list sp. zn. Spr. 2377/03 z 9. mája 2003), v ktorej predseda okresného súdu uznal sťažnosť za dôvodnú a existenciu prieťahov   v označenom   konaní   odôvodnil „dlhodobou   práceneschopnosťou   konajúcej sudkyne, ako aj veľkým počtom nevybavených vecí v jej súdnom oddelení“.

Okresný   súd   sa   k sťažnosti   sťažovateľa   vyjadril   listom   sp.   zn.   Spr   1322/04 z 23. septembra   2004   prostredníctvom   svojho   predsedu.   Vo   svojom   vyjadrení chronologicky popísal vykonané procesné úkony v predmetnej veci a v jeho závere uviedol: „Vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci vykonaných úkonov je nutné pripustiť, že v určitom období v konaní vznikli prieťahy.

Tieto   sú   však   objektívneho   charakteru   a spočívajú   v enormnom   množstve nevybavených vecí, ktoré v danom období boli v registri Ro, kde bola pridelená i predmetná vec, ktorej sa podaná sťažnosť týka. Ďalšími dôvodmi, ovplyvňujúcimi dĺžku konania, bola i opakovaná dlhodobejšia práceneschopnosť zákonnej sudkyne JUDr. M. P., ktorá vo veci konala, zmena zákonnej sudkyne, ktorá po prevzatí všetkých pridelených spisov nemohla v krátkom časovom úseku vykonávať súčasne úkony vo všetkých veciach a tiež enormná zaťaženosť oboch konajúcich sudkýň.

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho. (...)“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Okresnému   súdu   Košice   I bol   2. marca   2000   doručený   návrh   sťažovateľa, zastúpeného komerčnou právničkou JUDr. D. H., M. nad B., zo 16. februára 2000, ktorým sa   proti   odporcovi   domáhal vydania   platobného   rozkazu   na zaplatenie   sumy   40 000   Sk s prísl. Spolu s návrhom sťažovateľ uhradil súdny poplatok v kolkoch, pripojil plnú moc pre zvolenú právnu zástupkyňu a predložil potrebné doklady preukazujúce jeho tvrdenia.

Listom z 9. marca 2000 postúpil Okresný súd Košice I predmetný spis okresnému súdu z dôvodu jeho miestnej príslušnosti. Okresný súd prevzal predmetný spis 10. marca 2000.

Dňa 6. októbra 2000 vydal okresný súd v zmysle návrhu sťažovateľa platobný rozkaz sp. zn. 1 Ro 1244/00 a doručoval ho jeho právnej zástupkyni a odporcovi, ktorému zaslal aj podaný návrh na začatie konania.

Odporca   podal   20.   decembra   2000   voči   platobnému   rozkazu   odpor.   Z odporu vyplýva, že bol právne zastúpený JUDr. I. R., K., avšak splnomocnenie o tom okresnému súdu   nepredložil.   Z toho   dôvodu   bol   pokynom   z 19. januára   2001   vyzvaný   na   jeho doručenie.

Dňa   5.   februára   2001   bolo   okresnému   súdu   doručené   splnomocnenie   právnej zástupkyne odporcu.

Uznesením z 8. februára 2001 bolo odporcovi uložené v lehote 10 dní uhradiť súdny poplatok   za   podaný   odpor.   Právna   zástupkyňa   odporcu   predmetné   uznesenie   prevzala 7. júna 2001. Zároveň v ten istý deň (t. j. 8. februára 2004) bol daný pokyn na zaslanie výzvy právnej zástupkyni sťažovateľa, aby sa v lehote 10 dní vyjadrila k zaslanému odporu. Pokyn bol súdnou kanceláriou realizovaný až 6. júna 2001. Dňa   15.   júna   2001   uhradil odporca poplatok za podaný odpor.

K podanému odporu sa vyjadrila právna zástupkyňa sťažovateľa listom z 15. júna 2001 doručeným okresnému súdu 18. júna 2001.

Dňa 7. septembra 2001 bol daný pokyn pre súdnu kanceláriu na prevedenie spisu do registra „C“.

Dňa 6. mája 2003 bol súdnej kancelárii doručený pokyn, ktorým bol vytýčený termín pojednávania   na   3.   jún   2003   a zároveň   ním   bolo   nariadené   predvolať   naň   účastníkov konania, ako aj ich právnych zástupcov.

Pojednávanie   3.   júna   2003   konané   v prítomnosti   účastníkov   konania,   ako   aj   ich právnych zástupcov bolo po vypočutí účastníkov konania odročené na neurčito za účelom vyžiadania spisu Obvodného oddelenia Policajného zboru Moldava nad Bodvou (ďalej len „obvodné   oddelenie“)   sp.   zn.   ČTS:   ORP   126/PP-6-99.   Zároveň   dala   konajúca   sudkyňa JUDr. M. P. pokyn súdnej kancelárii na vyžiadanie predmetného spisu.

Dňa   17.   júna   2003   bol   okresnému   súdu   doručený   vyšetrovací   spis   obvodného oddelenia.

Dňa 17. februára 2004 bolo okresnému súdu doručené oznámenie právnej zástupkyne sťažovateľa o vypovedaní splnomocnenia jej klientom.

Listom   z 15.   apríla   2004   žiadal   okresný   súd ASTRAN   KLUB   BARDEJOV,   aby v lehote 15 dní oznámil, aká bola výška vstupného za člena ich klubu v auguste 1998, z čoho výška vstupného vyplývala a na aký účel boli tieto finančné prostriedky použité. Dňa 22. apríla 2004 sa okresnému súdu vrátila nedoručená zásielka s poznámkou pošty „adresát je neznámy“.

Dňa   19.   mája   2004   požiadal   o nahliadnutie   do   spisu   JUDr.   T.   G.,   koncipient novozvoleného právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. M. S., K. Po predložení splnomocnení mu nahliadnutie bolo umožnené.

Dňa 7. júla 2004 JUDr. T. G. opätovne požiadal o nahliadnutie do spisu, čo mu po predložení splnomocnenia bolo umožnené.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh na plnenie v občianskoprávnej veci. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej alebo skutkovej zložitosti veci, ktorá by mohla mať rozhodujúci vplyv na dĺžku trvania konania na okresnom súde.

B) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd hodnotí ako aktívne, sťažovateľ bol v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, reagoval na výzvy okresného súdu a na ochranu svojich práv využil účinný prostriedok nápravy, ktorý mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. V správaní sťažovateľa ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k závažnejšiemu spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil obdobia nečinnosti v postupe okresného súdu, ktoré mali výrazný vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   konania.   Prvé   z   období   nečinnosti   okresného   súdu   začalo po doručení spisového materiálu v predmetnej veci okresnému súdu 10. marca 2000 a trvalo až do 6. októbra 2000, keď okresný súd vydal v predmetnej veci platobný rozkaz sp. zn. 1 Ro 1244/00, t. j. viac ako sedem mesiacov. Ďalšie dvadsaťdvamesačné obdobie nečinnosti bolo ústavným súdom v rámci preskúmavaného konania zistené v období od 18. júna 2001, keď bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie k podanému odporu, a trvalo až do 6. mája 2003,   keď   zákonný   sudca   v predmetnej   veci   vytýčil   termín   pojednávania.   Ústavný   súd zohľadnil skutočnosť, že na prípravu pojednávania v predmetnej veci potreboval okresný súd určitý čas, a preto na ťarchu okresného súdu započítal z uvedeného obdobia iba obdobie dvadsiatich mesiacov. Posledným z období nečinnosti v predmetnom konaní bolo obdobie trvajúce od 17. júna 2003, keď bol okresnému súdu doručený spisový materiál obvodného oddelenia, do 15. apríla 2004, keď vo veci konajúci sudca dal súdnej kancelárii pokyn na zaslanie   výzvy ASTRAN   KLUB-u   BARDEJOV,   t.   j.   takmer   desať   mesiacov.   Nečinnosť okresného súdu vo vyššie označených obdobiach napriek tomu, že by jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako štyri   roky   a   sedem   mesiacov.   Z uvedenej   doby   podstatnú   časť   (takmer   tridsaťsedem mesiacov, teda tri roky a jeden mesiac, t. j. viac ako polovicu) tvoria obdobia, v ktorých dochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

Vzhľadom na uvedené nemožno dobu predmetného konania vedeného na okresnom súde považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 40 000 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú odôvodnil tým, že neprimerane dlhá doba čakania na rozhodnutie okresného súdu nepriaznivo vplýva na jeho psychiku. Deti   a manželka   vyčítajú   sťažovateľovi,   že   v dôsledku   nevrátenia   pôžičky   sú   finančne ukracovaní,   pokiaľ   ide   o sociálne,   kultúrne   a   spoločenské   vyžitie.   Sťažovateľ   spláca hypotekárny úver, pričom vymáhanie uvedenej pohľadávky sa stáva plynutím času čoraz zložitejším a vyžaduje si vynakladanie ďalších nákladov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 30 000 Sk. Táto suma zohľadňuje s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu dĺžku zbytočných   prieťahov   v tomto   konaní   (tri   roky   a jeden   mesiac)   a s nimi   spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

4. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 11 063 Sk, ktoré bližšie nešpecifikoval.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, § 1 ods. 3, § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený v období   od   1.   januára   2004   v konaní   pred   ústavným   súdom   predstavuje   4   540   Sk (základom pre výpočet je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk) a hodnota režijného paušálu 136 Sk.

Ústavný súd v tomto prípade uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy   konania   vo   výške   9   360   Sk   pozostávajúce   z trov   za   dva   úkony   právnej   služby v uvedenom   konaní (prevzatie a prípravu zastúpenia, písomné podanie) vyčíslených ako jedna   tretina   výpočtového   základu   za   dva   úkony   právnej   služby   2   x   4   540   Sk,   spolu vo výške 9 080 Sk, a paušálnej náhrady hotových výdavkov 2 x 136 Sk, spolu vo výške 272 Sk, v súlade s vyhláškou č. 163/2002 Z. z.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2004