znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky  

III. ÚS 252/03-53

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Ing. J. H., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 266/99 na verejnom zasadnutí konanom 6. apríla 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 266/99   p o r u š i l základné právo Ing. J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Krajskému   súdu   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   Cb   266/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. H.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Žiline   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Žiline   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Ing. J. H. v sume 26 182 Sk (slovom dvadsaťšesťtisícstoosemdesiatdva slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. E. K., Advokátska kancelária, B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti Ing. J. H. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 252/03-8   zo   6.   novembra   2003   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   Ing.   J.   H.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 266/99.

Sťažovateľ uviedol, že sa 16. apríla 1999 na krajskom súde žalobou domáhal určenia neplatnosti   uznesení   Valného   zhromaždenia   spoločnosti   VÚTCH   –   CHEMITEX,   spol. s r. o., so sídlom v Ž., konaného 27. marca 1999 (ďalej len „žalovaný“). Uvedené konanie je vedené pod sp. zn. 19 Cb 266/99. Krajský súd uznesením z 5. augusta 1999 toto konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku, no uznesením z 24. septembra 1999 podľa § 10 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis   z registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdnych poplatkoch“) zrušil rozhodnutie o zastavení konania, pretože sťažovateľ v odvolacej lehote súdny   poplatok   za   podanie   žaloby   zaplatil.   Krajský   súd   vytýčil   pojednávanie   na   13. december 1999 a následne na 31. január 2000. Listom z 13. júla 2000 žiadal sťažovateľ vytýčenie ďalšieho pojednávania a rozhodnutie vo veci.   Sudcovia senátu, ktorý vo veci konal, však   namietli svoju   zaujatosť voči   sťažovateľovi,   na základe čoho Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn.   Ndob 521/2000   zo 7. septembra 2000 rozhodol o ich vylúčení z prejednávania a rozhodovania v uvedenej veci. Toto uznesenie bolo krajskému súdu doručené 22. novembra 2000. Od tejto doby je krajský súd podľa sťažovateľa vo veci nečinný, a to aj napriek jeho sťažnosti na zbytočné prieťahy v označenom konaní zo 6. júla 2003, na ktorú predseda krajského súdu nereagoval.

Na   základe   uvedených   tvrdení   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol: „Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že Krajský súd v Žiline v konaní vedenom   pod   spis.   zn.   19   Cb   266/99   porušil   svojou   nečinnosťou   právo   navrhovateľa, Ing. J. H.   priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   navrhovateľovi,   Ing.   J.   H.   z dôvodu pretrvávajúcej právnej neistoty spôsobenej nečinnosťou Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom na tomto súde pod spis. zn. 19 Cb 266/99, finančné zadosťučinenie vo výške: = 65 000,-   Sk   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy,   ktorú   je   odporca   povinný   navrhovateľovi zaplatiť   do   2   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky.“

Sťažovateľ   ústavnému   súdu   predložil   fotokópiu   podania   zo   6.   júla   2003 preukazujúcu využitie právneho prostriedku nápravy vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Listom   z 11.   decembra   2003   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   ústavnému   súdu   na základe jeho výzvy oznámila, že súhlasí s tým, aby v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho prejednania predmetnej veci.

Na základe výzvy ústavného súdu zo 16. januára 2004 sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril podaním sp. zn. Spr 1106/03 z 13. januára 2004 aj krajský súd prostredníctvom svojho predsedu, ako aj vo veci konajúcej sudkyne.

V úvode   svojho   vyjadrenia   vo   veci   konajúca   sudkyňa   JUDr.   E.   P.   uviedla,   že v predmetnej veci, ktorá do obchodného oddelenia došla 22. apríla 1999, bola opatrením predsedu krajského súdu zo 6. júna 2001 určená za predsedníčku senátu. Spisový materiál v predmetnej veci jej bol predložený súdnou kanceláriou 5. septembra 2001. Dôvodom na pridelenie predmetnej obchodnoprávnej veci senátu, ktorý je podľa rozvrhu práce určený prejednávať a rozhodovať občianskoprávne veci, bolo vylúčenie sudcov obchodného úseku z prejednania a rozhodovania veci pre ich pomer k sťažovateľovi, ktorý proti nim podal žalobu o ochranu osobnosti. Vzhľadom na skutočnosť, že ako sudkyňa obchodné veci na krajskom   súde   neprejednávala   a predmetná   vec   súvisela   aj   s inými   vecami   tých   istých účastníkov, jej príprava, štúdium veci i právnych noriem si vyžadovala dlhší čas.

Spisový materiál v predmetnej veci bol 23. októbra 2001 na základe žiadosti o jeho zapožičanie zaslaný Okresnému súdu Bratislava III (k spisu sp. zn. 27 C 47/00), na ktorom prebiehal súdny spor o ochranu osobnosti medzi sťažovateľom a sudcami krajského súdu, ktorého   dôvodom   boli   skutočnosti   vzniknuté   v obchodných   veciach,   ktoré   prejednávali sudcovia obchodného úseku (žalovaní v spore o ochranu osobnosti). Krajskému súdu bol spisový materiál v predmetnej veci vrátený 24. apríla 2003.

Následne   z dôvodu   svojej   zaujatosti   predložila   4.   júna   2003   predmetný   spis   na rozhodnutie o jej vylúčení z prejednania a rozhodovania uvedenej veci predsedovi krajského súdu. Ako dôvod svojej zaujatosti uviedla: „súdny spor medzi navrhovateľom a sudcami obchodného   úseku,   poznatky   od   kolegov   o tomto   spore,   priateľský   a kolegiálny   vzťah k týmto sudcom ako aj skutočnosti, že iné veci, ktoré boli pridelené senátu 8 Co (potom, ako boli   sudcovia   obchodného   úseku   vylúčení   z prejednávania   a rozhodovania   veci)   boli predkladané   predsedovi   krajského   súdu   na   rozhodnutie   o vylúčení   senátu   8   Co z prejednávania a rozhodovania veci“. Predseda krajského súdu žiadosti vo veci konajúcej sudkyne nevyhovel (rozhodnutím z 13. júna 2003) a predmetná vec bola prípisom z 2. júla 2003 predložená na rozhodnutie najvyššiemu súdu.

Do senátu krajského súdu „8 Co“ bolo pridelených viacero vecí týkajúcich sa tých istých   účastníkov   konania   (sťažovateľa   a žalovaného),   ktoré   boli   následne   predkladané najvyššiemu súdu na rozhodovanie o vylúčení sudcov z ich prejednania a rozhodnutia po tom, ako predseda súdu žiadostiam sudcov nevyhovel. Ako ďalej vo veci konajúca sudkyňa uviedla:   „O týchto   žiadostiach   rozhodovali   viaceré   senáty   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky a ich názor bol rozdielny ohľadne postupu pri aplikácii ustanovenia § 15 ods. 1 O. s. p. Preto som považovala za náležité vyčkať na rozhodnutie vo všetkých týchto veciach. Uznesením zo dňa 16. septembra 2003 Najvyšší súd Slovenskej republiky (krajskému súdu došlo dňa 23. októbra 2003) rozhodol, že senát v zložení JUDr. E. P., JUDr. O. B. a JUDr. T. R. nie sú z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci vylúčené. Následne bolo uznesenie doručené účastníkom konania.

Môj postup vo veci (po vrátení spisu z Okresného súdu v Bratislave) som považovala za   adekvátny   s prihliadnutím   na   stav   rozhodovania   o mojom   vylúčení   z prejednávania a rozhodovania   aj   v ostatných   veciach   tých   istých   účastníkov,   keď   medzičasom   aj navrhovateľ vzniesol námietku zaujatosti v niektorých veciach a podal návrh na prikázanie veci   inému   súdu   z dôvodov   vhodnosti.   Bol   tiež   ovplyvnený   nejednotným   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri aplikácii ustanovenia § 15 O. s. p., v dôsledku čoho dosiaľ nie je rozhodnuté v jednej veci, ktorá mi bola pridelená (sp. zn. 19 Cb 858/99). Navyše vo veci sp. zn. 19 Cb 219/01 pri existencii úplne zhodných skutočností uvádzaných senátom jedna z členiek senátu bola z prejednávania vylúčená, ostatné nie.

V prípade   iného   postupu   z mojej   strany,   podľa   môjho   presvedčenia,   nebola   by zachovaná zásada, že vec má prejednať a rozhodnúť nezaujatý sudca.(...)“

Predseda okresného súdu vo svojom stanovisku uviedol: „Ako štatutárny zástupca Krajského súdu Žilina, na rozdiel od predsedníčky senátu dr. P., dovoľujem si požiadať o ústne   prejednanie   predmetného   prípadu.   Domnievam   sa,   že   ústne   prejednanie   bližšie ozrejmí   niektoré   jeho   osobitosti   (súvislosti   personálneho   obsadenia   krajského   súdu v nadväznosti   na   otázky   zaujatosti,   žaloba   sťažovateľa   proti   sudcom   tunajšieho   súdu o ochranu osobnosti, aktuálne doručené uznesenie OS Bratislava III....). “

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Žalobou zo 16. apríla 1999 doručenou krajskému súdu 22. apríla 1999 sa sťažovateľ domáhal   určenia   neplatnosti   uznesení   valného   zhromaždenia   spoločníkov   žalovaného konaného 27. marca 1999.

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 29.   apríla   1999   uložila   predsedníčka   senátu   zaslať žalovanému   rovnopis   žaloby   a   vyzvať   ho   na   vyjadrenie   sa   k žalobe   (v   lehote   10   dní) a sťažovateľa vyzvať na zaplatenie súdneho poplatku za návrh (v lehote 10 dní). Výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola sťažovateľovi doručená 10. mája 1999.

Podaním z 12. mája 1999 doručeným krajskému súdu 14. mája 1999 sa žalovaný prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne vyjadril k žalobe.

Podľa   úradného   záznamu   z 27.   mája   1999   bola   predsedníčka   senátu   (ktorá   bola zároveň referujúcou sudkyňou vo veci) práceneschopná od 21. mája 1999 do 1. júla 1999.

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 2.   júla   1999   uložila   predsedníčka   senátu   preveriť zaplatenie súdneho poplatku sťažovateľom a zaslať mu na vedomie vyjadrenie žalovaného k žalobe. Vyjadrenie bolo sťažovateľovi doručené 16. júla 1999.

Podľa   úradného   záznamu   z 13.   júla   1999   sťažovateľ   súdny   poplatok   v súdom stanovenej lehote nezaplatil. Krajský súd na základe uvedenej skutočnosti uznesením č. k. 19 Cb 266/99-52 z 5. augusta 1999 predmetné konanie zastavil. Rozhodnutie bolo doručené 24. augusta 1999 (sťažovateľovi 23. augusta 1999).

Sťažovateľ v rámci plynutia odvolacej lehoty súdny poplatok zaplatil (30. augusta 1999).   Krajský   súd   na   základe   uvedenej   skutočnosti   uznesením   č.   k.   19   Cb   266/99-57 z 24. septembra   1999   podľa   §   10   ods.   3   zákona   o   súdnych   poplatkoch   zrušil   svoje predchádzajúce   uznesenie   č.   k.   19   Cb   266/99-52   z 5.   augusta   1999,   ktorým   pôvodne konanie zastavil. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 30. októbra 1999.

Krajský súd nariadil 25. novembra 1999 vo veci pojednávanie na 13. december 1999 a predvolal naň účastníkov konania, ako aj právnu zástupkyňu žalovaného.

Podaním   z   2.   decembra   1999   doručeným   krajskému   súdu   3.   decembra   1999 ospravedlnila splnomocnená právna zástupkyňa žalovaného jeho, ako aj svoju neúčasť na pojednávaní (z dôvodu zahraničnej služobnej cesty štatutárneho zástupcu žalovaného).

Krajský   súd   pojednával   13.   decembra   1999   vo   veci   v neprítomnosti   žalovaného a jeho právnej zástupkyne. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Krajský súd nariadil 18. januára 2000 vo veci pojednávanie na 31. január 2000 a predvolal naň účastníkov konania, ako aj právnu zástupkyňu žalovaného.

Krajský súd pojednával vo veci 31. januára 2000. Po doplnení dokazovania bolo pojednávanie   odročené   na   neurčito „za   účelom   predloženia   veci   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky v Bratislave, k rozhodnutiu o vylúčení konajúceho senátu Krajského súdu v Žiline, z prejednávania a rozhodovania veci“.

Pokynom súdnej kancelárii z 15. februára 2000 uložila predsedníčka senátu predložiť spis ďalším dvom členom senátu „k napísaniu vyjadrenia, či sa cítia byť vo veci zaujatí a prečo“. Členovia   senátu   sa   písomne   vyjadrili   16.   februára   2000   a 29.   marca   2000 (samotná   predsedníčka   senátu   sa   vyjadrila   27.   marca   2000).   Spis   bol   3.   apríla   2000 predložený   predsedovi   krajského   súdu   a 20.   apríla   2000   zaslaný   najvyššiemu   súdu   na rozhodnutie o vylúčení členov senátu v predmetnej veci, ktorému bol doručený 25. apríla 2000.

Podaním z 13. júla 2000 doručeným krajskému súdu 19. júla 2000 sa sťažovateľ domáhal vytýčenia pojednávania v predmetnej veci.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndob 521/2000 zo 7. septembra 2000 rozhodol, že členovia   senátu   krajského   súdu,   ktorý   predmetnú   vec   dosiaľ   prerokovával,   sú   vylúčení z prejednávania   a rozhodovania   vo   veci.   Rozhodnutie   bolo   krajskému   súdu   doručené 22. novembra 2000 (právoplatnosť nadobudlo 8. decembra 2000).

Na základe uvedenej skutočnosti predložila predsedníčka senátu začiatkom decembra 2000 spis predsedovi krajského súdu na prikázanie veci inému senátu v zmysle § 16 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Listom   z 8.   januára   2001   predložil   predseda   krajského   súdu   predmetnú   vec najvyššiemu súdu s návrhom na prikázanie veci inému krajskému súdu z dôvodu vhodnosti v zmysle   §   12   ods.   2   a 3   OSP.   Predseda   krajského   súdu   argumentoval   predovšetkým skutočnosťou,   že   na   príslušnom   krajskom   súde   pôsobí   jediný   obchodný   senát,   ktorého všetci členovia boli v predmetnej veci vylúčení, pričom predmetom dotknutého konania je špecifická   obchodnoprávna   problematika.   Listami   z 9.   januára   2001   adresovanými sťažovateľovi   a právnej   zástupkyni   žalovaného   zaslal   predseda   krajského   súdu   podnet krajského súdu na prikázanie uvedenej veci inému súdu na vedomie účastníkom konania a súčasne   ich   vyzval   na   vyjadrenie   k uvedenému   postupu   (v   lehote   10   dní)   vrátane uvedenia, ktorému krajskému súdu má byť vec delegovaná. Spis bol najvyššiemu súdu predložený 11. januára 2001 (opakovane - po vyjadrení účastníkov konania - 1. februára 2001).

Najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndob 18/2001 z 28. mája 2001 rozhodol, že vec vedená na krajskom súde pod sp. zn. 19 Cb 266/99 sa neprikazuje inému krajskému súdu. Rozhodnutie bolo krajskému súdu doručené 6. júna 2001.

Na   základe   uvedenej   skutočnosti   vydal   predseda   krajského   súdu   6.   júna   2001 opatrenie tohto znenia: „(...) určujem v zmysle § 16 ods. 2 O. s. p. podľa zásad rozvrhu práce za predsedu senátu v dotknutej veci JUDr. E. P. a za členov senátu JUDr. T. R. a JUDr. J. K. (...)“. Spis bol novej predsedníčke senátu predložený súdnou kanceláriou 5. septembra 2001.

Na základe žiadosti Okresného súdu Bratislava III z 11. septembra 2001 doručenej krajskému súdu   17. septembra 2001 o zapožičanie spisu   týkajúceho sa   veci   vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 19 Cb 266/99 pre potreby konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 27 C 47/00 o žalobe sťažovateľa o ochranu osobnosti proti členom senátu   krajského   súdu   pôvodne   prejednávajúcim   dotknutú   vec   bol   spis   krajského   súdu sp. zn. 19 Cb 266/99 zaslaný 23. októbra 2001 Okresnému súdu Bratislava III. Spis bol krajskému súdu vrátený 24. apríla 2003.

Členovia senátu prejednávajúceho vec oznámili 4. júna 2003 predsedovi krajského súdu, že sa cítia vo veci zaujatí (vrátane odôvodnenia), a predložili mu spis na pridelenie veci   iným sudcom   (inému senátu)   podľa   §   15   ods.   1   OSP spolu   so   svojím   písomným súhlasom. Z úradného záznamu v spise z 13. júna 2003 vyplýva, že predseda krajského súdu po   zvážení okolností   prípadu   a dôvodov   oznámených   členmi   senátu,   pre   ktoré   namietli svoju predpojatosť, dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre vylúčenie uvedených sudcov z prejednávania predmetnej veci, a teda ani dôvod na postup podľa § 15 ods. 1 OSP (pridelenie veci inému senátu).

Členovia senátu v priebehu obdobia od 18. júna 2003 do 2. júla 2003 doplnili svoje vyjadrenia ohľadne dôvodov, pre ktoré sa cítia byť v predmetnej veci predpojatí, pričom uviedli, že na svojom stanovisku zotrvávajú. Vec bola následne predložená (17. júla 2003) v zmysle § 16 ods. 1 OSP najvyššiemu súdu, ktorý uznesením sp. zn. Ndob 379/03 zo

16. septembra 2003 rozhodol, že sudkyne krajského súdu JUDr. E. P., JUDr. T. R. a JUDr. O. B. (určená od 1. februára 2003 za členku senátu miesto JUDr. J. K. po jej nástupe na materskú   dovolenku)   nie   sú   vylúčené   z prejednávania   a rozhodovania   veci   vedenej   na krajskom   súde   pod   sp.   zn.   19   Cb   266/99.   Rozhodnutie   bolo   krajskému   súdu   doručené 23. októbra   2003   a právoplatnosť   nadobudlo   10.   novembra   2003   (krajský   súd   ho účastníkom doručoval 3. novembra 2003 - posledný úkon vo veci).

Na verejnom zasadnutí senátu ústavného súdu 16. marca 2004 právna zástupkyňa sťažovateľa zotrvala na svojich predchádzajúcich vyjadreniach v predmetnej veci.

Predseda krajského súdu na verejnom zasadnutí senátu ústavného súdu taktiež zotrval na svojich vyjadreniach a k prejednávanej veci okrem iného ďalej uviedol, že predmetnú vec   vníma   v dvoch   rovinách.   Prvá   rovina   sa   podľa   neho   týka   bezprostredne   otázky prerokovania veci bez zbytočných prieťahov a druhá rovina je rovina, v ktorej je toto právo vnímané „vo väzbe na ďalšie ústavné práva alebo dielčie práva, najmä na právo na súdnu ochranu,   a to   vo   vzťahu   k právu   na   nestranného   sudcu,   resp.   vo   vzťahu   k právu   na zákonného sudcu“. Poukázal na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej nerozhodovanie veci nestranným sudcom je dôvodom na vyslovenie porušenia práv účastníka na súdnu ochranu. S ohľadom na túto judikatúru obdobia v tomto konaní, v ktorých sa riešila otázka zaujatosti sudcov krajského súdu, sú podľa neho dôsledkom úsilia krajského súdu dodržať toto ústavné právo sťažovateľa, teda jeho právo na nestranného sudcu. Na podporu tohto tvrdenia poukázal na rozdielne názory najvyššieho súdu pri posudzovaní, resp. rozhodovaní otázky existencie dôvodov na vylúčenie sudcu z prerokovávania a rozhodovania vo veci, z čoho podľa neho „pramení určitá neistota sudcov, ktorí v tej veci konajú, že v prípade, že by   bola   skonštatovaná   v   niektorom   z konaní   alebo   aj   bezprostredne   v tomto   konaní zaujatosť,   tak   je   to   odvolací   dôvod,   resp.   dovolací,   a vec   by   bola   potom   zrušená“. K porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov okrem iného uviedol, že podľa   neho   je „zo   samotného   obsahu   spisu   zrejmé,   že   krajský   súd   konal   v tejto   veci štandardným spôsobom vo vzťahu k pánu H., ako i k iným účastníkom“. Zo strany krajského súdu existovala podľa neho „evidentná snaha o to, aby v tej veci konal“. Dôvodom, ktorý predmetné   konanie „zabrzdil“, je   podľa   neho   správanie   sťažovateľa,   pričom v tejto súvislosti poukázal ďalej najmä na zaplatenie súdneho poplatku sťažovateľom až v rámci odvolacej lehoty proti uzneseniu o zastavení konania v predmetnej veci a na podráždenú reakciu sťažovateľa vo vzťahu k sudcom na druhom vytýčenom pojednávaní v predmetnej veci.

K   iniciovaniu   konania   o prikázanie   veci   inému   súdu   z dôvodu   vhodnosti   na najvyššom   súde   ho   podľa   jeho   vyjadrenia   viedla   snaha   o zabezpečenie   súdnej   ochrany „erudovaným“ súdom,   teda   snaha,   aby   o veci   rozhodoval   sudca,   ktorý   sa   danej problematike venuje. Ako ďalej uviedol, nešlo teda „o snahu zbaviť sa veci, ale dosiahnuť, aby   tá   vec   bola   efektívne   rozhodnutá“. V závere   svojho   úvodného   vyjadrenia   vo   veci uviedol, že „vzhľadom na konkrétne rozhodnutia nadriadeného súdu v otázkach zaujatosti, následné   správanie   účastníka,   ktoré   podmienilo   predĺženie   konania,   či   už   vo   vzťahu k samotnému konaniu alebo konaniu o ochrane osobnosti, domnievam sa, že v tejto veci krajský súd neporušil právo účastníka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní,   a tým   aj porušenia   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred krajským súdom je žaloba o určenie neplatnosti uznesení Valného zhromaždenia spoločnosti žalovaného. Základnými kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí zohľadnil skutočnosť, že aj keď skutkový stav prejednávanej veci nie je zložitý, z hľadiska právneho možno predmetnú vec považovať   za   zložitú,   vyžadujúcu   si   naštudovanie   viacerých   právnych   predpisov,   ktoré môže spôsobiť predĺženie konania.

B)   Ako   vyplýva   zo   zistení   ústavného   súdu,   sťažovateľ   po   začatí   konania v predmetnej   veci   nerešpektoval   výzvu   krajského   súdu   na   zaplatenie   súdneho   poplatku a zaplatil ho až v rámci plynutia odvolacej lehoty proti rozhodnutiu o zastavení konania, čím sa konanie predĺžilo o takmer 5 mesiacov. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že k právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje procesná   povinnosť   účastníka   konania   prispievať   k dosiahnutiu   účelu   súdneho   konania včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením potrebných skutočností (§ 101 ods. 1 OSP). Pri skúmaní ďalšieho priebehu konania z hľadiska druhého vyhodnocovaného kritéria

- správanie sťažovateľa ako účastníka konania, však ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, v dôsledku   ktorých   by   mohlo   dôjsť   k   závažnejšiemu spomaleniu   postupu   súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup krajského súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil ústavne významné dlhé obdobie nečinnosti v postupe krajského súdu, ktoré malo výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Uvedené obdobie nečinnosti začalo 23. októbra 2001, keď bol spisový materiál krajského súdu v predmetnej veci zaslaný Okresnému súdu Bratislava III, a trvalo osemnásť mesiacov, teda až do 24. apríla 2003, keď bol   spis   krajskému   súdu   vrátený.   Z uvedenej   doby   sa   dajú   akceptovať   maximálne   tri mesiace,   ktoré   možno   považovať   za   súčinnosť   krajského   súdu   vo   vzťahu   ku   konaniu Okresného   súdu   Bratislava   III   o ochranu   osobnosti.   Pokiaľ   táto   doba   Okresnému   súdu Bratislava III nestačila a spis, ktorý mal 150 strán, potreboval aj ďalej, mohol si z neho vyhotoviť   fotokópie   a originál   vrátiť   krajskému   súdu,   aby   tento   mohol   vo   svojej   veci pokračovať v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy. Dobu pätnástich mesiacov treba preto považovať za   zbytočný   prieťah   v konaní.   Krajský   súd   nevykonal   v predmetnej   veci   počas   tohto obdobia   žiadny   procesný   úkon,   ktorý   by smeroval   k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty sťažovateľa (nežiadal ani vrátenie spisového materiálu od Okresného súdu Bratislava III). Nečinnosť krajského súdu bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potom potrebné považovať za zbytočný prieťah v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Spisový   materiál   v predmetnej   veci   sa   v   obdobiach   od   20.   apríla   2000   do 22. novembra 2000 (sedem mesiacov), ďalej od 11. januára 2001 do 6. júna 2001 (štyri mesiace), ako aj v období od 17. júla 2003 do 16. septembra 2003 (takmer dva mesiace) nachádzal   na   najvyššom   súde   z dôvodu   rozhodovania   tohto   súdu   o námietke   zaujatosti sudcov   krajského   súdu   a o   podanom   návrhu   predsedu   krajského   súdu   na   prikázanie predmetnej veci z dôvodu vhodnosti inému súdu. Ústavný súd sa vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľ sám namietol zaujatosť zákonných   sudcov   v ďalších   jeho   veciach   pred   krajským   súdom,   existenciu   rozhodnutí najvyššieho   súdu   o   vylúčení   niektorých   sudcov   v iných   konaniach   sťažovateľa   pre zaujatosť, návrh sťažovateľa na delegovanie predmetnej veci inému súdu, rozšírenie okruhu žalovaných o krajský súd v konaní o žalobe o ochranu osobnosti na návrh sťažovateľa, ako aj s ohľadom na ďalšie písomné a ústne vyjadrenia účastníkov konania v tejto veci stotožnil s argumentáciou predsedu krajského súdu, že predmetné konania na najvyššom súde neboli iniciované zo strany krajského súdu bezdôvodne, resp. za účelom zbavenia sa povinnosti prejednať a rozhodnúť predmetnú vec, ale z reálnej obavy o zabezpečenie prejednania veci nestranným   a nezávislým   súdom,   a preto   uvedené   obdobia   nemožno   pričítať   na   ťarchu krajského súdu.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako štyri   roky   a   jedenásť   mesiacov.   Z uvedenej   doby   počas obdobia   pätnástich   mesiacov dochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti krajského súdu.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na krajskom   súde   považovať   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľa bolo porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   krajského   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   prikázal   krajskému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 65 000 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy, pretože nečinnosťou krajského súdu „(...) mu boli upreté jeho základné práva ako spoločníka a ohrozené jeho vlastnícke a majetkové práva   v predmetnej   spoločnosti,   pričom   musel   strpieť   konanie   konateľov   spoločnosti s ktorým   nesúhlasil   bez   možnosti   vyjadriť   sa   a   účinne   brániť   argumentom   zo   strany spoločnosti,   čo   viedlo   až   k jeho   vylúčeniu   zo   spoločnosti   dňa   16.   5.   2002,   dodnes   bez finančného vyrovnania“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 15 000 Sk. Táto suma zohľadňuje s prihliadnutím na predmet konania krajského súdu dĺžku zbytočných   prieťahov   v tomto   konaní (pätnásť mesiacov)   a s nimi   spojenú   nemajetkovú ujmu sťažovateľa.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza Európsky súd pre ľudské   práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

4. Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 26 182 Sk pozostávajúcich z troch úkonov právnej služby v uvedenom konaní (príprava a prevzatie zastupovania a písomné podanie na súd vykonané v roku 2003 a ústne pojednávanie vykonané v roku 2004), vyčíslenú ako jedna tretina výpočtového základu za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2003 a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2004 (2 x 4 270 Sk + 4 534 Sk), paušálnej náhrady hotových výdavkov (2 x 128 Sk), náhrady straty času vo výške (20 x 567 Sk), ako aj náhrady cestovných výdavkov vo výške (1 512 Sk preukázaných fotokópiami cestovných lístkov) v zmysle ustanovení § 13 ods. 8 v spojení s § 1 ods. 3 a § 19 ods. 4 a § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon právnej služby je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   -   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   -   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré   predstavuje   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   (III.   ÚS   29/03, III. ÚS 34/03).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom je priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky priemerná mesačná mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   dosahovala   za   prvý   polrok   roku   2002 výšku 12 811 Sk a za prvý polrok roku 2003 výšku 13 602 Sk.

Podľa ustanovenia § 4 v spojení s § 1 ods. 2 písm. a) zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných   náhradách   a v súlade   s   §   19   ods.   4   vyhlášky   č.   163/2002   Z.   z.   právnej zástupkyni sťažovateľa patrí náhrada preukázaných cestovných výdavkov.

Podľa ustanovenia § 20 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške jednej dvadsaťštvrtiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.

Podľa zistenia ústavného súdu právna zástupkyňa vyčíslila trovy konania v súlade s platnými   právnymi   predpismi,   a preto   ústavný   súd   uložil   krajskému   súdu   povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 26 182 Sk v súlade s vyhláškou č. 163/2002 Z. z.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2004