znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 251/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf/23/2012 a jeho rozsudkom z 31. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2013 faxom   a   26.   apríla   2013   osobne   doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.   (ďalej   len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf/23/2012 a jeho rozsudkom z 31. januára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   Daňový   úrad   K.   (ďalej   len   „daňový   úrad“)   platobným výmerom sp. zn. 709/230/36929/06/ZIM z 3. novembra 2006 určil sťažovateľovi rozdiel dane   z   pridanej   hodnoty   za   zdaňovacie   obdobie   september   2001   v   sume   122   752   Sk. Odvolanie   sťažovateľa   proti   uvedenému   platobnému   výmeru   Daňové   riaditeľstvo Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“)   zamietlo   pre   neodôvodnenosť rozhodnutím sp. zn. I/223/12658-77385/2007/992517-r z 12. októbra 2007. Krajský súd v K. (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 6 S 130/2007-120 z 30. júla 2009 žalobu sťažovateľa proti označenému rozhodnutiu daňového riaditeľstva zamietol, avšak najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžf/119/2009 z 13. mája 2010 rozsudok krajského súdu zmenil tak, že označené rozhodnutie daňového riaditeľstva zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Preto   daňové   riaditeľstvo   v   danej   veci   opätovne   konalo   a   vydalo   rozhodnutie   sp. zn. I/223/20205-126054/2010/991545-r   z   13.   decembra   2010,   ktorým   zamietlo   odvolanie sťažovateľa proti platobnému výmeru daňového úradu. Na základe sťažovateľom podanej žaloby   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   6   S/30/2011-77   zo   16.   februára   2012   rozhodnutie daňového riaditeľstva   sp.   zn. I/223/20205-126054/2010/991545-r z 13. decembra   2010 a platobný výmer sp. zn. 709/230/36929/06/ZIM z 3. novembra 2006 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie   konanie,   avšak   na   odvolanie   daňového   riaditeľstva   najvyšší   súd   napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok krajského súdu tak, že žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že na posúdenie sú významné aj ďalšie súdne konania, ktoré sa týkali daňových kontrol sťažovateľa. Poukazuje pritom na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf/9/2007 z 19. apríla 2007 a najmä na nález ústavného súdu sp. zn.   II.   ÚS   118/08   z   10.   decembra   2009.   Po   citácii   na   jeho   prípad   vzťahujúcich sa ustanovení   ústavy   a   ostatných   relevantných   právnych   predpisov   sťažovateľ   uvádza, že najvyšší súd v tej istej veci rozhodujúc o predchádzajúcej žalobe sťažovateľa vyslovil jednoznačný a zrozumiteľný právny záver, že daňová kontrola u žalobcu bola realizovaná v rozpore   so   zákonom.   V   napadnutom   rozsudku   vydanom   v   konaní   o   druhej   žalobe sťažovateľa   však   najvyšší   súd   dospel   bez   toho,   aby   boli   zmenené   skutkové   okolnosti, k opačnému   právnemu   názoru   považujúc   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   118/08 z 10. decembra 2009 za „ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu   SR“ a   skôr   formulovaný   právny   názor   najvyššieho   súdu   v   tej   istej   veci «poprel odkazom na „vyvíjajúcu sa judikatúru“...

Bez ohľadu na to, či sa ústavný súd stotožní s názorom sťažovateľa, že najvyšší súd bol vo veci napadnutej touto sťažnosťou viazaný rozhodnutím Ústavného súdu SR zo dňa 10. 12. 2009, je nepochybné že so zreteľom na postavenie Ústavného súdu SR v sústave súdov Slovenskej republiky, podľa ktorého ústavnému súdu prislúcha ako súdnemu orgánu ochrana   ústavnosti,   nie   je   vecou   najvyššieho   súdu   posudzovať   a   hodnotiť   rozhodnutie ústavného súdu, či dokonca ju označiť za ojedinelé vybočenie, ale rešpektovať uvedené postavenie ústavného súdu, z čoho vyplýva aj rešpektovanie posúdenia ústavnosti, alebo protiústavnosti postupov, alebo rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Ako   je   zrejmé   z   chronológie   konania   uvedeného   v   článku   I.   tejto   sťažnosti,   aj z názorov vyslovených ústavným súdom, najvyšším súdom v prvšom konaní a najvyšším súdom   v   rozsudku   napadnutom   touto   sťažnosťou,   Najvyšší   súd   SR   konal   svojvoľne, nepredvídateľne   a   jeho   rozhodnutie   je   porušením   legitímneho   očakávania   sťažovateľa, že v jeho veci bude všeobecný súd rešpektovať stanovisko ústavného súdu, čo je ústavne konformným postupom orgánov verejnej moci a čo ústavne konformným postupom nie je. Takýto stav, keď rozhodnutia jedného a toho istého súdu v jednej a tej istej veci, posudzujúce tie isté skutkové a právne okolností sú zásadne odlišné; je v priamom rozpore s požiadavkou   právnej   istoty,   ktorej   imanentnou   súčasťou   je   právo   účastníka,   aby rozhodnutia   súdov   boli   predvídateľné   a   aby   účastníci   konania   mohli   mať   dôveru   v   to, že rovnaké veci budú rovnakým spôsobom súdené. Záver o tom, že rozporná a navzájom si protirečiaca   judikatúra   súdov   je   porušením   práv   účastníka   konania,   vyplýva   aj z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian proti Rumunsku zo dňa 6. 12. 2007...».

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd v predmetnej veci vyhovejúc odvolaniu daňového riaditeľstva   v   skutočnosti   vo   svojom   rozsudku   nevenoval   žiadnu   pozornosť   žalobným námietkam   sťažovateľa   a   napadnuté   rozhodnutie   trpí   nedostatkom   zrozumiteľného odôvodnenia.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   cituje   najvyšším   súdom   a   ústavným   súdom vyslovené   právne   názory   týkajúce   sa   požiadaviek   na   riadne   a   ústavne-konformné odôvodnenie súdnych rozhodnutí formulované v iných právnych veciach, ktoré sú súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu a najvyššieho súdu. V konkrétnostiach rozporuje názor najvyššieho súdu, že daňovému riaditeľstvu „v odvolacom konaní proti platobnému výmeru o určení dane podľa pomôcok neprislúcha podrobnejšie preverovanie zákonnosti priebehu   namietanej   daňovej   kontroly,   preverovanie   existencie   námietok   podaných žalobcom (sťažovateľom) voči všetkým zamestnancom Daňového úradu K. a vysporadúvať sa s námietkami žalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane“, čo má byť v rozpore s právnym názorom najvyššieho súdu v iných veciach (rozhodnutie najvyššieho súdu „sp. zn. M-SždoV 1/00“). V tejto súvislosti uvádza, že pokiaľ zákonným predpokladom na určenie dane podľa pomôcok je, že daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, potom je tento dôsledok možný len v situácii, ak daňová kontrola nebola nezákonnou. Sťažovateľ považuje   za   nezrozumiteľné   tiež   konštatovanie   uvedené   v napadnutom   rozhodnutí,   že ústavný súd „nevyslovil   namietané porušenie základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy Slovenskej republiky podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR. (Strana 15 odsek 2)

Ako už bolo citované vyššie Ústavný súd vo svojom náleze zo dňa 10.12.2009 vyslovil práve   porušenie   týchto   práv.   Preto   nie   je   zrozumiteľné   a   pochopiteľné,   čo   týmto konštatovaním obsiahnutým v napadnutom rozhodnutí najvyšší súd mienil.“.

Sťažovateľ napokon namieta aj „zjavné logické nedostatky“ pri použití argumentácie najvyššieho súdu vyplývajúcej z jeho rozhodnutia sp. zn. 5 Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010, keďže toto iné rozhodnutie malo vo veci vysloviť úplne opačný právny názor. Ani poukaz najvyššieho súdu na výsledok konania pred ústavným súdom v iných právnych veciach nemá podľa sťažovateľa žiaden právny význam. Najvyšší súd tak «celkom zjavne ústavný aspekt predmetnej veci „opomenul“».

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že právo sťažovateľa „domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR“, právo „na právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR“ a právo „na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zakotvené v článku 46 ods. 2 Ústavy SR... bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf/23/2012 dňa 31.1.2013 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené“. Ďalej navrhuje, aby ústavný súd zakázal najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní označeného základného práva, zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf/23/2012 z 31. januára 2013, vec mu vrátil na ďalšie konanie a najvyšší súd zaviazal nahradiť sťažovateľovi všetky trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a   rozhodnúť   (napr.   II.   ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Okrem toho   môže   arbitrárnosť   rozhodnutia   všeobecného   súdu   vyplývať   aj   z   ústavne nekonformného   výkladu   ustanovení   právnych   predpisov   aplikovaných   na   prerokúvaný skutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.   Právomoc   ústavného   súdu   konštatovať   porušenie   základného   práva   účastníka konania   pred   všeobecným   súdom   na   súdnu   ochranu   je   založená   v   prípade,   ak   dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uviedol, že z obsahu „žaloby a vyjadrenia žalobcu k podanému odvolaniu v tejto veci pre odvolací súd ako sporná medzi účastníkmi vyvstáva otázka posúdenia absolútnej povinnosti žalovaného zohľadniť v rámci odvolacieho   konania   o   určení   dane   podľa   pomôcok   právny   názor   vyslovený   v   náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 118/2008 z 10. decembra 2009, a to konkrétne pri posudzovaní splnenia podmienok na určenie predmetnej dane podľa pomôcok vo vzťahu k zákonnosti priebehu daňovej kontroly.

Žalobca   odvolávajúc   sa   na   obsah   vyššie   uvedeného   nálezu   ústavného   súdu   vidí porušenie zákona v nezákonnom obídení ustanovenia § 3 a § 24 zákona o správe daní a poplatkov pri kreovaní kontrolnej skupiny zameranej na preverenie alebo zistenie daňovej povinnosti   žalobcu   na   DPH   za   zdaňovacie   obdobia   február   až   december   2001,   čo   v konečnom dôsledku spôsobuje nezákonnosť začatej daňovej kontroly a absenciu podmienok na určenie predmetnej dane podľa pomôcok. Žalobca taktiež poukazuje na skutočnosť, že po uplynutí zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly nebol povinný zamestnancom správcu   dane   poskytovať   súčinnosť   a   predkladať   doklady   potrebné   k   zisteniu   daňovej povinnosti na DPH.

Naopak,   žalovaný   nevidí   povinnosť   bezvýhradného   aplikovania   právneho   záveru obsiahnutého v náleze... z dôvodu neexistencie skutkových predpokladov, z ktorých uvedený právny   záver   vychádza,   t.   j.   neuskutočnenie   spornej   daňovej   kontroly   z   dôvodu nespolupráce žalobcu so správcom dane a nesplnenia si dôkaznej povinností v daňovom konaní ako i z dôvodu absencie námietky zaujatosti žalobcu voči všetkým zamestnancom miestne príslušného správcu dane pred začatím daňovej kontroly, prípadne v jej priebehu. Potvrdenie legitímnosti svojho postupu žalovaný nachádza v obsahu neskoršieho uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. II. ÚS 137/2010-28 z 24. marca 2010.“.

Nadväzne   na   to   najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   poukázal na právny   názor   najvyššieho   súdu   obsiahnutý   v   rozsudku   sp.   zn.   5   Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010, ktorého časť odôvodenia v napadnutom rozsudku citoval a z ktorého okrem   iného   vyplýva,   že „v   prípade,   že   sťažovateľ   nepodal   námietku   zaujatosti   proti všetkými zamestnancom Daňového úradu K., nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa § 4 zákona o správe daní a poplatkov. Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto delegácie mohol využiť aj postup, ktorý nakoniec bal realizovaný, a ktorý spočíval v menej formálnych úkonoch, ktorých opodstatnenie, a tým aj ich právny základ plynie práve zo vzájomných vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou osobou, teda subjektom s plnou právnou subjektivitou, a zároveň daňové, úrady takouto plnou   právnou   subjektivitou   nedisponujú,   potom   je   logické,   že   v   oblasti štátnozamestnaneckých   vzťahov   i   vzťahov   pracovnoprávnych   je   oprávnené   konať   len Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu, že jednotliví štátni zamestnanci vykonávajú svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na podnet riaditeľa Daňového úradu K. využitím oprávnení, ktoré mu plynú zo zákona o štátnej službe a   z   Organizačného   poriadku   daňových   orgánov,   nemožno   postupu   riaditeľa   Daňového úradu   K.   nič   vyčítať,   a   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   miestna   príslušnosť   nebola delegovaná na iného vecne príslušného správcu dane.“. V tejto súvislosti   najvyšší súd v napadnutom   rozsudku   konštatoval,   že   ústavný   súd   svojím   uznesením   č.   k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 právny názor vyslovený v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010 „nespochybnil, ba naopak vyjadril, že predmetný názor   najvyššieho   súdu   nevykazuje   nedostatky   v   zásade   popierajúce   účel   a   význam vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.

Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu..., vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly ako zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby   na   úseku   správy   daní   u   iného   správcu   dane,   a   to   po   predchádzajúcom   súhlase Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   ako   spoločne   nadriadeného   orgánu a zamestnávateľa   zamestnancov   daňových   úradov   v   jeho   pôsobností,   bol   Ústavným súdom... v jeho uzneseniach, č. k. I. ÚS 192/08-27 z 04. júna 2008, č. k. III ÚS 386/08-24 z 25. novembra 2008, č. k. II. ÚS 137/2010-28 z 24. marca 2010 a č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13.   apríla   2011   považovaný   za   ústavne   akceptovateľný,   nemajúci   znaky   výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.

V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly ústavný súd nevyslovil namietané porušenie základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej   republiky   a   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

V tomto ohľade a s prihliadnutím na osobité okolnosti konkrétneho prípadu možno považovať judikovanie právneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky.“.

Najvyšší súd ďalej v napadnutom rozsudku pripomenul závery predchádzajúceho súdneho   prieskumu   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   vydaného   v   danej   veci, predovšetkým že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžf/119/2009 z 13. mája 2010 konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku krajského súdu č. k. 6 S/130/2007-120 z 30. júla 2009 tento   rozsudok   zmenil   tak,   že   zrušil   rozhodnutie   daňového   riaditeľstva   č.   I/223/12658-77385/2007/992517-r z 12.   októbra   2007,   ktorým   bolo pre   neodôvodnenosť   zamietnuté odvolanie   žalobcu   proti   platobnému   výmeru   daňového   úradu   č.   709/230/36929/00/ZIM z 3. novembra   2006,   ktorým   bol   žalobcovi   určený   rozdiel   DPH   za   zdaňovacie   obdobie september 2001. V uvedenom rozsudku najvyšší súd poukazujúc na záver ústavného súdu «obsiahnutý v náleze č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 okrem iného konštatoval, že   „správca   dane   v   tomto   prípade   mal   rozhodnúť   o   námietke   zaujatosti   podanej   voči všetkým zamestnancom v zmysle § 24 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., pričom postup, ktorý zvolil nekorešponduje so znením zákona, takýto postup nie je možné obísť oznámením, ktoré bolo   vo veci   vydané,   že daňovú   kontrolu vykonajú   pracovníci iného   daňového úradu“, pričom vyjadril názor, že v ďalšom konaní bude úlohou žalovaného vadu konania odstrániť a vysporiadať sa s ďalšími námietkami žalobcu.“».

Vzhľadom na to najvyšší súd v napadnutom rozsudku ďalej uviedol: «Ako   vyplýva   z   obsahu   žalobou   napadnutého   druhostupňového   správneho rozhodnutia   a   z   obsahu   vyjadrenia   žalovaného   k   žalobe,   žalovaný   sa   v   rozsahu „vyplývajúcom z ustanovenia § 48 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov a v nadväznosti na záver vyplývajúci zo zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf/119/2009 z 13. mája 2010, dostatočne vysporiadal s otázkou dodržania zákonných podmienok na určenie dane podľa pomôcok postupom podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov.

Avšak   žalovanému   v   odvolacom   konaní   proti   platobnému   výmeru   o   určení   dane podľa   pomôcok   neprislúcha   podrobnejšie   preverovanie   zákonnosti   priebehu   namietanej daňovej   kontroly,   preverovanie   existencie   námietok   podaných   žalobcom   voči   všetkým zamestnancom Daňového úradu K. a vysporadúvať sa s námietkami žalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane - riaditeľa Daňového úradu K. v rozhodnom čase na základe posúdenia všetkých skutkových okolností tak, ako to vyplýva z intencií rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010...

Preskúmanie   postupu   správcu   dane   v   naznačenom   smere   je   predmetom   konania žalovaného o námietke žalobcu zo dňa 30. 5. 2005 proti postupu zamestnanca správcu dane

- Daňového úradu K..

V súvislosti s poukazom žalobcu na právny názor obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf/9/2007 z 19. apríla 2007 ohľadom trvania zákonnej lehoty   na   vykonanie   spornej   daňovej   kontroly   u   žalobcu   odvolací   súd   poznamenáva, že najvyšší súd vyložil ustanovenie lehôt na výkon daňovej kontroly podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov ako prejav zásady proporcionality medzi právami štátu a právami kontrolovaného daňového subjektu, ktorú je potrebné dodržiavať.

Z argumentácie žalobcu vyplýva, že tento konštatovaný právny názor najvyššieho súdu   používa   na   obhajobu   svojho   tvrdenia,   že   neboli   splnené   podmienky   na   určenie neúspešne kontrolovanej dane z pridanej hodnoty podľa pomôcok (neúspešne z pohľadu spolupráce žalobcu s daňovými kontrolórmi), nakoľko, podľa tvrdenia žalobcu, po márnom uplynutí lehoty na vykonanie daňovej kontroly, tento už nebol povinný predkladať daňové doklady a spolupracovať so správcom dane.

Avšak v kontexte so   zásadou   úzkej   súčinnosti   daňového   subjektu   zo   správcom   dane   vyplývajúcou z ustanovenia § 2 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov,

s povinnosťami kontrolovaného daňového subjektu v priebehu daňovej - kontroly vyplývajúcimi z ustanovenia § 15 ods. 6 citovaného zákona,

ako i s dôkazným bremenom vyplývajúcim daňovému subjektu z ustanovenia § 29 ods. S citovaného zákona,

nemožno   bezvýhradne   súhlasiť   s   vyššie   uvedenou   argumentáciou   žalobcu,   a   to predovšetkým s prihliadnutím na osobité okolnosti priebehu daňovej kontroly a úrovne súčinnosti   žalobcu   s   orgánmi   daňovej   správy   ako   i   s   prihliadnutím   na   následne sa vyvíjajúcu   judikatúru   Najvyššieho   súdu...   vo   veciach   súdneho   prieskumu   rozhodnutí žalovaného   zamietajúcich   pre   neodôvodnenosť   odvolania   žalobcu   proti   prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane o určení DPH podľa pomôcok za zdaňovacie obdobia júl, apríl, august, máj 2001 a december 2000.

Podľa uvedeného poradia zdaňovacích období pomôckami určenej DPH odvolací súd   dáva   do   pozornosti   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Sžf/74/2008 zo 04. decembra 2008, sp, zn. 3 Sžf/l/2009 a 3 Sžf/2/2009 oba z 29. januára 2009, sp. zn. 5 Sžf/68/2008 z 29. septembra 2009 a sp. zn. 5 Sžf/3/2009 z 03. novembra 2009, v ktorých najvyšší súd konštatoval, že na proces určenia dane podľa pomôcok sa lehoty podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov nevzťahujú, pričom pre prípad, kedy daňový subjekt v rámci výkonu daňovej kontroly neposkytne správcovi dane potrebnú súčinnosť, vyplývajú preňho dôsledky podľa § 15 ods. 2 v spojení s § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov. Vzhľadom na vyššie uvedené povinnosti daňového subjektu tento môže   mať   právny   záujem   na   vykonávaní   daňovej   kontroly   i   po   uplynutí   zákonom ustanovenej lehoty.

Najvyšší   súd na margo   uvedeného dopĺňa,   že žalobcovi nič nebránilo,   aby   pred určením   dane   podľa   pomôcok   správcovi   dane   predložil   daňové   doklady   a   dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, keďže daňový subjekt znáša dôkazné bremeno počas celého daňového konania, v rámci ktorého, v záujme riadneho zistenia skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinností, taktiež možno dopĺňať a vykonávať dokazovanie. V súvislosti s vyššie uvedeným odôvodnením preskúmavanej veci najvyšší súd dáva do   pozornosti   svoje   skoršie   rozhodnutie   týkajúce   sa   súdneho   prieskumu   zákonnosti rozhodnutia a správneho postupu pri rovnakej právnej a skutkovej otázke vo veci určenia dane z pridanej hodnoty žalobcu podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie mesiaca február 2001,   o   ktorej   bolo   zhodne   s   touto   vecou   rozhodnuté   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf/68/2011 z 23. februára 2012. Tento rozsudok najvyššieho súdu žalobca z dôvodu ním namietaného porušenia jeho práva na právnu ochranu na inom orgáne   Slovenskej   republiky   a   práva   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   orgánu verejnej   správy   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   napadol   ústavnou sťažnosťou na Ústavnom súde Slovenskej republiky, ktorý uznesením č. III. ÚS 266/2012-28 z 19. júna 2012 túto sťažnosť žalobcu ako sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia ústavného súdu vyplýva, že po citácii odôvodnenia napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu,   v   právnej   argumentácii   zhodného   s   vyššie uvedeným   odôvodnením   v   tejto   veci.   toto   ústavný   súd   presvedčilo,   že „najvyšší   súd   sa námietkami   sťažovateľa   (uvedenými   v   jeho   vyjadrení   k   odvolaniu   žalovaného z 18. novembra 2011) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.“ Ďalej okrem iného Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že „dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf/68/2011   z 23.   februára   2012   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem.“

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   pre   úplnosť   uvádza,   že   zo   znalosti predchádzajúcich   súdnych   konaní   vedených   na   tunajšom   súde   o   početných   žalobách žalobcu proti rozhodnutiam žalovaného v súvislosti s konaniami vo veciach preverovania daňových   povinnosti   žalobcu   na   DPH,   Najvyššiemu   súdu...   sú   známe   dve   hlavné argumentačné   línie   žalobcu   ohľadne   jeho   registračnej   povinnosti   ako   platiteľa   dane z pridanej hodnoty a procesu preverovania jeho daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty.

Okrem   namietania   nezákonne   zostavenej   kontrolnej   skupiny,   prvou   zásadnou argumentáciou žalobcu bolo tvrdenie, že ako súdny exekútor nie je spôsobilý byť daňovým subjektom pre daň z pridanej hodnoty, a teda ani platiteľom DPH. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudkoch sp. zn. 5 Sžo KS 79/2005 a sp. zn. 3Sžo KS 86/2005 vyslovil záver, že činnosť súdneho exekútora nie je oslobodená od platenia DPH. Tento záver vychádza z uznesenia Európskeho súdneho dvora (dnes Súdneho dvora Európskej únie – ďalej aj,,Súdny dvor“)   č.   C-456/07 z 21.   mája   2008,   ktorým Súdny dvor odpovedal   na   otázky položené   mu   v   rámci   prejudiciálneho   konania   na   návrh   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky súvisiaci so súdnym prieskumom zákonnosti rozhodnutia Daňového úradu K. vo veci zamietnutia žiadosti žalobcu o zrušenie jeho registrácie ako platiteľa DPH. Uvedeným uznesením   Súdneho   dvora   bolo   jednoznačne   ustálené,   že   na   činnosť   vykonávanú jednotlivcom,   akou   je   činnosť   súdneho   exekútora,   sa   nevzťahuje   oslobodenie   od   dane z pridanej hodnoty.

V nadväznosti na uvedený záver ohľadne zaradenia žalobcu medzi zdaniteľné osoby podľa   zákona   o   DPH   možno   konštatovať   zákonnosť   postupu   slovenských   daňových orgánov, keď s využitím inštitútu daňovej kontroly mali právo i povinnosť podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní zistiť alebo preveriť základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne   určenie   DPH   alebo   vznik   predmetnej   daňovej   povinnosti   žalobcu,   pričom prípadné procesné pochybenia správcu dane by nemohli mať vplyv na zákonnosť postupu zisťovania   predmetnej   daňovej   povinnosti.   S   prihliadnutím   na   prvotnú   argumentáciu žalobcu ohľadne jeho statusu zdaniteľnej osoby podľa zákona o DPH sa ponúka indícia úmyslu   žalobcu,   obzvlášť   vo   svetle   žalobcom   podávaných   početných   bezdôvodných procesných   námietok   v priebehu   zisťovania   jeho   daňových   povinností   na   DPH,   a   síce, dosiahnuť márne uplynutie objektívnej zákonnej lehoty na vyrubenie predmetnej dane... Najvyšší súd Slovenskej republiky, s poukazom na vyššie uvedené, zmenil rozsudok krajského súdu postupom podľa ustanovenia 250ja ods. 3 vety druhej OSP a § 220 OSP a žalobu ako nedôvodnú zamietol.»

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy najmä v nerešpektovaní záverov nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009, ktorý vyslovil porušenie jeho základných práv, porušení princípov   právnej istoty napadnutým rozsudkom z dôvodu,   že je svojím obsahom v rozpore s právnymi názormi vyslovenými v tej istej veci skorším rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf/119/2009 z 13. mája 2010, ako aj v celkovej arbitrárnosti a neodôvodnenosti napadnutého rozsudku.

Ústavný súd v súvislosti s preskúmavaním sťažnosti sťažovateľa dáva do pozornosti i uznesenie   č.   k.   III.   ÚS   266/2012-28   z   19.   júna   2012,   ktorým   rozhodol   o   sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu 23. mája 2012 smerujúcej proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 68/2011 a proti jeho rozsudku z 23. februára 2012 pre porušenie základného práva na súdnu a inú ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.   V   podstate   išlo   o   skutkovo   a   právne   obdobnú   sťažnosť   ako   v   tomto   prípade (odlišnosť je iba v zdaňovacom období, za ktoré bola určená DPH – február 2001). Taktiež odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 68/2011 z 23. februára 2012 bolo vo svojej   podstate   rovnaké   ako   odôvodnenie   sťažovateľom   aktuálne   napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd skoršiu sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú s odôvodnením, že preskúmavané rozhodnutie všeobecného súdu nebolo ani svojvoľné, ani zjavne   neodôvodnené.   Obdobne   ústavný   súd   poznamenáva,   že   v   zásade   o   identickej sťažnosti (vychádzajúcej z takmer totožného skutkového a právneho stavu) už rozhodoval aj v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 20/2013, v ktorom uznesením z 24. januára 2013 podanú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Keďže III. senát ústavného súdu sa pri   posudzovaní   sťažovateľovej   sťažnosti   namietajúcej   nezákonnosť   a   neústavnosť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf/23/2012 z 31. januára 2013 v zásade stotožňuje s právnym názorom a závermi II. senátu ústavného súdu rozhodujúceho v uvedenej veci, bude na neho prihliadať aj pri posudzovaní aktuálnej sťažnosti.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu   26.   apríla   2013   v   zásade   neuviedol   žiadne   také   nové   argumenty,   ktoré   by odôvodňovali iný postup a záver ústavného súdu ako ten, ku ktorému ústavný súd dospel v uznesení   č.   k.   III.   ÚS   266/2012-28   z   19.   júna   2012,   resp.   sp.   zn.   II.   ÚS   20/2013 z 24. januára 2013.

Aj v danom prípade ústavný súd zotrváva na názore, že odôvodenie napadnutého rozhodnutia   obsahuje   dostatok   dôvodov   na   záver   najvyššieho   súdu   o   potrebe   zmeny rozsudku krajského súdu č. k. 6 S/30/2011-77 zo 16. februára 2012 v tom zmysle, že žalobu sťažovateľa proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva č. I/223/12658-77385/2007/992517-r z 12. októbra 2007 bolo potrebné zamietnuť, čo v konečnom dôsledku najvyšší súd urobil.

Hoci odôvodneniu rozhodnutia (čo sa týka jeho rozsahu) dominuje predovšetkým reakcia   na   otázku   zákonnosti   daňovej   kontroly   z   hľadiska   zloženia   kontrolnej   skupiny, rozhodujúce   pre   vec   bolo   skúmanie,   či   určenie   DPH   podľa   pomôcok   bolo   vo   veci sťažovateľa   v   súlade   so   zákonom   (predmet   napadnutých   konaní).   A   práve   s   touto okolnosťou   sa   najvyšší   súd   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vysporiadal. Druhostupňový súd sa totiž stotožnil s názorom, že je potrebné „oddeliť“ daňovú kontrolu od daňového konania, čo napokon bolo podkladom vyvodenia jeho konečných právnych záverov,   ktoré   oprel   o   konkrétne   ustanovenia   príslušného   zákona   a   rozhodovaciu   prax všeobecných súdov. V dôsledku toho námietka sťažovateľa, že najvyšší súd nerešpektoval nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009, nie je spôsobilá odôvodniť záver   o   ústavnej   nekonformnosti   napadnutého   rozsudku,   keďže   uvedeným   nálezom   bol zrušený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo KS 43/2006 z 27. septembra 2006 vydaný vo   veci   preskúmania zákonnosti   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   o   námietke   podanej sťažovateľom v súvislosti s opakovanou daňovou kontrolou. Rovnako najvyšší súd ozrejmil vzťah   zákonom   ustanovených   lehôt   na   vykonanie   daňovej   kontroly   a   určenia   DPH pomôckami.   Aj   v   tomto   prípade   poukázal   na   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov a príslušné ustanovenia zákona.

Ústavný súd vzhľadom na obšírne odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktoré nevykazuje znaky zjavných omylov, označené rozhodnutie nevyhodnocuje ako arbitrárne a jeho závery za nedostatočne odôvodnené. Uvedené platí, aj keď najvyšší súd nedal odpoveď na všetky argumenty formulované sťažovateľom, ale len na tie, ktoré mali pre   vec   podstatný   význam.   Na   vyhodnotenie   namietaného   rozhodnutia   ako   ústavne akceptovateľného totiž postačuje, ak rozhodnutie objasňuje skutkový a právny základ aj bez toho, aby zachádzalo do všetkých detailov prípadu.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu princípu   právnej   istoty   tým,   že   najvyšší   súd   v   tej   istej   veci   (t.   j.   pri   preskúmavaní rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   o   odvolaní   sťažovateľa   proti   platobnému   výmeru daňového   úradu   sp.   zn.   709/230/36929/06/ZIM   z   3.   novembra   2006)   vydal   najskôr rozsudok,   podľa   ktorého   bolo   rozhodnutie   daňového   riaditeľstva   č.   I/223/12658-77385/2007/992517-r   z   12.   októbra   2007   zrušené,   a   následne,   pri   súdnom   prieskume v poradí druhého rozhodnutia daňového riaditeľstva vydaného v konaní o odvolaní proti označenému   platobnému   výmeru   sa   najvyšší   súd   odklonil   od   ním   skôr   formulovaného právneho názoru, ústavný súd uvádza, že ani rozdielnosť judikatúry najvyššieho súdu ešte neznamená,   že   najvyšší   súd   rozhodol   arbitrárnym,   a   teda   ústavne   neakceptovateľným spôsobom. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [napr. z rozsudku Beian v. Rumunsko   (č.   1)   zo   6.   decembra   2007]   vyplýva,   že   rozdielna   judikatúra   v   skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch   práva).   K   rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia   pôsobila   ako   regulátor   konfliktov   judikatúry   a   aby   uplatňovala   mechanizmus, ktorý   zjednotí   rozdielne   právne   názory   súdov   v   skutkovo   rovnakých   alebo   podobných veciach.   Tento   mechanizmus   spočíva   v   inštitúte   zverejňovania   súdnych   rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu (podobne III. ÚS 348/2011).

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe automaticky vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (III. ÚS 376/09). Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to aj pri nezmenenej právnej   úprave)   bola   nielen   doplňovaná   o   nové   interpretačné   závery,   ale   aj   menená za splnenia   povinnosti   najvyššieho   súdu   pristupovať   k   zmene   judikatúry   nielen   opatrne a zdržanlivo (t. j. výlučne v nevyhnutných prípadoch opodstatňujúcich prekročenie princípu predvídateľnosti), ale tiež s dôkladným odôvodnením a presvedčivým vysvetlením takéhoto postupu (mutatis mutandis IV. ÚS 226/2012).

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   podľa   názoru   ústavného   súdu podrobne   a   presvedčivo   vykladá   svoje   právne   názory,   ktoré   viedli   k   zmene   právneho hodnotenia podstatných okolností prípadu, a tým aj ku sčasti odchylným právnym záverom. Preto   podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedená   skutočnosť   svojou   intenzitou   nezasahuje do sťažovateľom označených základných práv takým spôsobom, aby z pozície ústavného súdu odôvodňovalo vyslovenie porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.   O   porušení   označených   základných   práv   by   bolo   možné   hovoriť   len   v   prípade nedostatku právne relevantných dôvodov na zmenu už skôr najvyšším súdom vysloveného právneho záveru.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať, či v konaní bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Podľa názoru ústavného súdu skutkové a právne závery najvyššieho súdu   nie sú v rozpore   s   účelom   a   zmyslom   právnej   úpravy   určenia   dane   z   pridanej   hodnoty   podľa pomôcok, a preto ich nie je možné označiť za nepreskúmateľné, svojvoľné a vybočujúce z rámca zákonného ustanovenia. Právne závery najvyššieho súdu považuje ústavný súd za súladné   so   zákonom,   a   preto   nemá   dôvod   ani   oprávnenie   prehodnocovať   tieto   závery a nahrádzať ich vlastnými.

Ústavný súd ďalej uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   nie   je   ani   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   viackrát   konštatoval, že postup   súdu   vychádzajúci   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy nemožno   hodnotiť   ako   nezákonný   (I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97)   napriek   tomu,   že   nespĺňa očakávania účastníka konania. Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy postupom a rozhodnutiami najvyššieho súdu, ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ toto v podstate odvodzuje od zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že by postup a rozhodnutia najvyššieho súdu nespĺňali požiadavky obsiahnuté v čl. 46 ods. 1 ústavy, neprichádzalo do úvahy ani konštatovanie porušenia základného práva na preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom. Aj v tejto časti je teda sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa (zrušiť napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu, vrátiť veci na ďalšie konanie a priznať náhradu trov právneho zastúpenia) nezaoberal z dôvodu, že rozhodovanie o nich je podmienené   vyslovením   porušenia   základného   práva   alebo   slobody,   k   čomu   v   tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013