znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 251/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť R. M., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody, P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na právnu pomoc zaručeného čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 12 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   na   obhajobu   zaručeného   čl.   6   ods.   3   písm.   c)   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a prijatým uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. marca 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 7/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. M. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2011 doručená sťažnosť R. M., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody, P. (ďalej len „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia   jeho základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   na   právnu pomoc zaručeného čl. 47 ods. 2 ústavy, na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 12 ústavy a práva na obhajobu zaručeného čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 7/2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 33 T 59/07 z 12. júna 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu   v Prešove   sp.   zn. 6 To   53/08   z 2.   septembra   2008   právoplatne uznaný vinným zo zločinu lúpeže podľa ustanovenia § 188 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ podal proti druhostupňovému rozhodnutiu 11. februára 2009 dovolanie. Okresný súd poučil sťažovateľa o povinnom právnom zastúpení v dovolacom konaní s odkazom   na   ustanovenia   §   373   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), podľa ktorého obvinený môže podať dovolanie len prostredníctvom obhajcu, ktorým musí byť v dovolacom konaní zastúpený.Sťažovateľ   preto   požiadal,   dôvodiac   svojimi   osobnými   pomermi   a majetkovými pomermi,   o ustanovenie   obhajcu,   ktorý   mu   bol   ustanovený   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 33 T 59/2007 z 24. septembra 2009.

Následne podal sťažovateľ prostredníctvom ustanoveného obhajcu dovolanie, ktoré bolo najvyššiemu súdu predložené 1. marca 2010.

Najvyšší   súd   svojím   uznesením   z 12.   marca   2010   podané   dovolanie   v zmysle ustanovenia   §   382   písm.   d)   Trestného   poriadku   pre   nesplnenie   podmienok   dovolania odmietol   s odôvodnením,   že   procesný   postup   okresného   súdu   týkajúci   sa   ustanovenia obhajcu sťažovateľovi bol nesprávny.

Najvyšší súd argumentoval, že «Za účelom podania dovolania obvinenému obhajcu nemožno (ex offo) ustanoviť, pretože obvinený si na tento účel obhajcu musí zvoliť (§ 39 Tr. por.), čo vyplýva z § 373 ods. 1 Tr.por.

V tejto súvislosti treba potom vec uzavrieť tak, že dovolania (nesprávne) podané ustanoveným obhajcom je pre uvedenú chybu „nulitným úkonom“, ktoré preto Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je v dovolacom konaní oprávnený preskúmavať. »

V uvedenom   postupe   najvyššieho   súdu   vidí   sťažovateľ   porušenie   svojich „základných práv a slobôd domáhať sa spravodlivosti na nezávislom a nestrannom súde“, pričom tiež poukazuje na skutočnosť „že osoby nemajetné sú znevýhodnené v tom zmysle, že sa nemôžu domáhať svojich práv prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je dovolanie, obhajcom zvoleným ex offo“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   v   závere   sťažnosti   navrhuje,   aby ústavný súd rozhodol vo veci nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 50 ods. 3 a čl. 12 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 7/2010, uznesenie najvyššieho súdu z 12. marca 2010 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal mu tiež primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   v petite   sťažnosti   označil   námietku   porušenia   označených   základných práv   zaručených   ústavou   a práva   zaručeného   dohovorom   len   vo   vzťahu   k postupu najvyššieho súdu. Z obsahu uvedeného petitu, v rámci ktorého sťažovateľ navrhol zrušiť dotknuté rozhodnutie, vyplýva, že jeho námietka smeruje aj proti predmetnému uzneseniu. Vzhľadom   na   uvedené   a predovšetkým   vychádzajúc   z podstaty   veci,   keď   vydané rozhodnutie predstavuje vlastne súčasť označeného postupu najvyššieho súdu, ústavný súd ustálil predmet konania tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení alebo inom   zásahu dozvedieť.   Pri   právoplatnom rozhodnutí vydanom v trestnom konaní je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa ustanovení zákona o ústavnom   súde   rozhodujúci   moment   náležitého   oznámenia   rozhodnutia   sťažovateľovi, ktorým je buď vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti sťažovateľa, alebo doručenie rovnopisu rozhodnutia (napr. III. ÚS 186/02, III. ÚS 90/03).

Nedodržanie   uvedenej   lehoty   je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že sťažovateľovi bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 7/2010 z 12. marca 2010 doručené 12. mája 2010. Sťažnosť sťažovateľa bola   ústavnému   súdu   doručená   24.   marca   2011,   teda   zjavne   po uplynutí   dvojmesačnej lehoty,   ktorá   začala   sťažovateľovi   plynúť   odo   dňa   doručenia   označeného   uznesenia najvyššieho súdu a skončila 12. júla 2010.

Vzhľadom   na   uvedené   posúdil   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   ako   podanú oneskorene a v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju odmietol.

Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo právne irelevantné zaoberať sa   ďalšími   sťažovateľom   formulovanými požiadavkami (ustanovenie   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2011