znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 251/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. N., V., zastúpenej spoločnosťou R., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokátka JUDr. D. N., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Vranov   nad   Topľou   sp.   zn.   3   C   113/07   z   15.   februára   2008   a   5.   mája   2008   a jeho rozsudkom sp. zn. 3 C 113/07 z 15. februára 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Cob 69/2008, 4 Cob 69/2008, 4 Cob 70/2008 z 12. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2009 doručená sťažnosť M. N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Okresného súdu   Vranov nad Topľou   (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 C 113/07 z 15. februára 2008 a 5. mája 2008 a jeho rozsudkom sp. zn. 3 C 113/07 z 15. februára 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 69/2008, 4 Cob 69/2008 a 4 Cob 70/2008 z 12. februára 2009.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že návrhom   z   27. decembra 2006 sa na okresnom   súde   domáhala vydania   platobného   rozkazu   o   zaplatenia   istiny   v   sume 34 276 000 Sk   s   príslušenstvom   za   znehodnotenie   jej „obchodného   podielu   o   veľkosti 51 %...   na spoločnosti   F.   s.   r.   o.   v likvidácii...   B...   z   titulu   náhrady   spôsobenej   škody“ na jej majetku.

Okrem toho sa domáhala aj oslobodenia od súdneho poplatku za podanie návrhu z dôvodu, že materiálne, sociálne a osobné pomery jej nedovoľujú zaplatiť súdny poplatok v sume 1 000 000 Sk za podanie návrhu.

Okresný súd uznesením sp. zn. 3 C 113/07 z 15. februára 2008 návrh sťažovateľky na oslobodenie od súdnych poplatkov zamietol a toho istého dňa aj rozhodol rozsudkom vo veci   samej   tak,   že   jej   žalobu   zamietol   a súčasne   priznal   trovy   konania   žalovanému v sume 581 911 Sk.

Okresný súd odôvodnil svoj výrok v rozsudku tým, že sťažovateľka ako spoločníčka v   spoločnosti   sa   nijakým   spôsobom   nezúčastňovala   na   riadení   a   vedení   spoločnosti a že je len   formálne   uvedená   ako   spoločníčka „bez   akéhokoľvek   vplyvu   na   riadenie Spoločnosti a zrejme niekto iný zasahoval do chodu Spoločnosti a prijímal rozhodnutia o ktorých teraz tvrdí, že boli rozhodnutia žalobkyne“, nemala prehľad o konaní konateľa spoločnosti a nevedela uviesť, od kedy mala spoločnosť zle hospodáriť, a súčasne preukázať zaplatenie kúpnej ceny za nadobudnutie obchodného podielu.

Okresný súd uznesenie o neoslobodení sťažovateľky od zaplatenia súdneho poplatku za podaný návrh odôvodnil tak, že ako spoločníčka a konateľka spoločnosti si uplatňuje proti   rôznym   spoločnostiam   personálne   prepojených   s   bývalým   konateľom   spoločnosti náhradu škody alebo vydanie bezdôvodného obohatenia a hoci uvádza, že je starobnou dôchodkyňou „podnikala a podniká v oblasti obchodu s kovmi a ferozliatinami a podala žaloby prostredníctvom renomovanej advokátskej kancelárie o zaplatenie vysokých súm“, že nepožiadala o ustanovenie právneho zástupcu súdom podľa § 30 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   ale   sama   si   našla   právneho   zástupcu.   Preto   okresný   súd rozhodol o neoslobodení sťažovateľky od zaplatenia súdneho poplatku.

Sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   podala   14. mája 2008 odvolanie   proti   uzneseniu...,   pretože   okresný   súd „zle   vyhodnotil   skutkový   stav   a   zle aplikoval ustanovenia § 138 OSP“.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   31.   marca   2008   odvolanie, v ktorom poukázala „na nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci“.

Krajský súd nariadil pojednávanie na 12. február 2009, na ktorom sťažovateľka mala možnosť   vyjadriť   sa   k rozsudku,   a   na   pojednávaní   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   potvrdil rozhodnutie okresného súdu, avšak z iných dôvodov, ako okresný súd. Svoje rozhodnutie odôvodnil   aj   tým,   že „ObZ   v   ustanovení   § 135a   ods. 2   upravuje   povinnosť   konateľov nahradiť   škodu   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným   spoločne   a   nerozdielne,   ktorú jej spôsobili“. Z   tohto   dôvodu   sťažovateľka   ako   spoločníčka „spoločnosti   s   ručením obmedzeným nie je oprávnená domáhať sa práva na náhradu škody svojho znehodnoteného majetku, ale toto právo má výlučne spoločnosť sama.“.

Sťažovateľka   podľa   všeobecného   súdu   nebola   aktívne   legitimovaná   domáhať sa ochrany svojho majetku na všeobecnom súde, tohto práva sa mala domáhať spoločnosť sama v   zmysle ustanovenia § 122 ods.   3 v nadväznosti   na ustanovenie   §   135a ods.   5 Obchodného zákonníka.

Krajský   súd   sa   nevysporiadal   s   vyjadreniami   a   námietkami   sťažovateľky, „že si náhradu   škody   uplatňuje   v   zmysle   všeobecných   ustanovení   o   náhrade   škody“ spôsobenej na jej majetku v zmysle Občianskeho zákonníka.

Tým, že krajský súd „právoplatne rozhodol o žiadosti na oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku až v čase vydania meritórneho rozhodnutia vo veci samej v odvolacom konaní,   neumožnil...“ sťažovateľke „plnohodnotnú   realizáciu   jej   základného   práva na prístup k súdu v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR...“.

Sťažovateľka,   ktorá   bola «počas   súdneho   konania   v   pozícii   navrhovateľky   ako „dominus   litis“   v   očakávaní   rozhodnutia...» okresného   súdu   a   krajského   súdu „o oslobodení od   súdneho poplatku   nerealizovala   dispozíciu návrhom   vo forme   späťvzatia návrhu na vydanie platobného rozkazu“. Ak by uznesenie všeobecných súdov a rozhodnutie o odvolaní voči týmto uzneseniam „bolo právoplatné v dostatočnom časovom predstihu pred   vyhlásením   rozhodnutia   vo   veci   samej,   sťažovateľka   by   mohla   využiť   možnosť dispozície so svojím návrhom a návrh na vydanie platobného rozkazu by vzala späť.“.

Sťažovateľka   ďalej uvádza,   že   v   jej   prípade   existujú „dôvody   hodné   osobitného zreteľa, ktoré vidí najmä vo svojej neľahkej sociálnej situácii, vzhľadom k svojim osobným a majetkovým   pomerom   a   najmä   v postupe...“ okresného   súdu   a krajského   súdu,   ktoré „veľmi   podstatným spôsobom porušili   základné   práva   a   slobody sťažovateľky   v zmysle v článku   20   ods.   1   Ústavy   a   právo   na   ochranu   majetku   podľa   článku   1   Protokolu a článku 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru   tým,   že   absolútne   spochybnili   ochranu...“ jej „majetku   a   svojím   konaním,   v rámci rozhodovania o oslobodení od súdnych poplatkov, jej upreli dispozíciu s podaným návrhom“.

Sťažovateľka v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd „odložil vykonateľnosť všetkých rozhodnutí“ a takto rozhodol:

„Ústavný   súd   SR   v   zmysle   §   52   ods.   2   ZoUS   odkladá   vykonateľnosť   rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 15. 02. 2008, č. k. 3 C 113/07-184, uznesenia Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 15. 02. 2008, č. k. 3 C 113/07-227, uznesenia Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 05. 05. 2008, č. k. 3 C 113/07-231 a rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 12. 02. 2009, č. k. 3 C 113/07 (č. k. 3 Cob 69/2008, 4 Cob 69/2008,   4   Cob 70/2008),   a   to   do   právoplatnosti   rozhodnutia   vo   veci   samej a rozhodol   o   dočasnom   opatrení,   ktorým   tretím   osobám   uloží,   aby   sa   dočasne   zdržali oprávnenia im priznaného vyššie uvedenými právoplatnými rozhodnutiami...

a vydal nasledovný nález:

1. Základné právo M. N., nar..., bytom V. vlastniť majetok priznané v článku 20 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   ochranu   majetku   podľa   článku   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11 rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 15. 02. 2008, č. k. 3 C 113/07-184 a rozsudkom Krajského súdu Prešov zo dňa 12. 02. 2009, č. k. 3 C 113/07 (č. k. 3 Cob 69/2008, 4 Cob 69/2008, 4 Cob 70/2008) porušené boli.

2. Základné právo M. N... na súdnu a inú ochranu priznané v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Vranov nad Topľou zo dňa 15. 02. 2008, č. k. 3 C 113/07-184, uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 15. 02. 2008, č. k. 3 C 113/07-227, uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 05. 05. 2008, č. k. 3 C 113/07-231 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 12. 02. 2009, č. k. 3 C 113/07 (č. k. 3 Cob 69/2008, 4 Cob 69/2008, 4 Cob 70/2008) porušené boli.

3. Rozsudok   Krajského   súdu   Prešov   zo   dňa   12.   02.   2009,   č.   k.   3   C   113/07 (č. k. 3 Cob 69/2008, 4 Cob 69/2008, 4 Cob 70/2008), rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 15. 02. 2008, č. k. 3 C 113/07-184, uznesenie Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 15. 02. 2008, č. k. 3 C 113/07-227 a uznesenie Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 05. 05. 2008, č. k. 3 C 113/07-231 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Vranov nad Topľou na ďalšie konanie.

4. Krajský súd Prešov a Okresný súd Vranov nad Topľou sú povinní uhradiť M. N., nar..., bytom V., trovy konania v sume 289,74 Eur spoločne a nerozdielne, pozostávajúce z dvoch úkonov právnej pomoci, do dvoch mesiacov od právoplatností tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu R. s. r. o., so sídlom B.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľky a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde skúmal, či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   každej   sťažnosti   pravidelne   skúma   aj   to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Sťažovateľka v uznesení okresného súdu sp. zn. 3 C 113/07 z 15. februára 2008, ktorým   zamietol   jej   žiadosť   o oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov,   v   uznesení okresného   súdu   sp.   zn.   3 C 113/07   z   5. mája 2008,   ktorým   zamietol   jej   žiadosť o oslobodenie od platenia súdneho poplatku za podané odvolanie, v rozsudku okresného súdu   sp.   zn.   3 C 113/07   z   15. februára 2008,   ktorým   zamietol   jej   žalobu   o zaplatenie istiny s prísl., ako aj v rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Cob 69/2008, 4 Cob 69/2008, 4 Cob 70/2008 z 12. februára 2009, ktorým potvrdil citované rozhodnutia okresného súdu, vidí porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

1. Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   označených   práv   sťažovateľky   uzneseniami okresného súdu sp. zn. 3 C 113/07 z 15. februára 2008 a 5. mája 2008 a jeho rozsudkom sp. zn. 3 C 113/07 z 15. februára 2008, treba poukázať na citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc   ústavného   súdu   je   preto   v týchto prípadoch subsidiárna. Keďže proti rozhodnutiam okresného súdu bolo prípustné odvolanie, právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľky   mal   všeobecný   súd, v danom prípade krajský súd, ktorý napokon aj rozhodol o podanom opravnom prostriedku sťažovateľky.   Uvedená   situácia   teda   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   preskúmať namietané rozhodnutia okresného súdu.

Z   tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v časti,   ktorou   sťažovateľka   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu uzneseniami okresného súdu sp. zn. 3 C 113/07 z 15. februára 2008 a 5. mája 2008 a jeho rozsudkom sp. zn. 3 C 113/07 z 15. februára 2008, odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Pokiaľ   ide   o námietku   porušenia   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 3 Cob 69/2008, 4 Cob 69/2008, 4 Cob 70/2008 z 12. februára 2009, ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01). Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01).

Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   (čl.   124 a čl. 142   ods.   1   ústavy)   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu   završuje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že okresný súd vydal 15. februára 2008 uznesenie   sp.   zn.   3   C   113/07,   ktorým   zamietol   žiadosť   sťažovateľky   ako   žalobkyne „na oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov“ v konaní   o zaplatenie   peňažnej sumy 34 276 000 Sk s prísl. Súčasne rozhodol vo veci samej rozsudkom tak, že žalobu sťažovateľky   ako   žalobkyne   zamietol   a žalovanému   priznal   trovy   konania   v   sume 581 911 Sk.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie a navrhla krajskému súdu, aby rozsudok okresného súdu zmenil a vyhovel jej žalobe.

Okresný súd uznesením sp. zn. 3 C 113/07 z 5. mája 2008 žiadosť sťažovateľky o oslobodenie od platenia súdneho poplatku za podané odvolanie zamietol.

Krajský   súd   12.   februára   2009   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   3   Cob   69/2008, 4 Cob 69/2008, 4   Cob   70/2008,   ktorým   potvrdil rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku o zamietnutí žaloby, zmenil rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že sťažovateľka je povinná   zaplatiť   trovy   konania   žalovanému   v sume   5   801,33   €   a   trovy   odvolacieho konania   v sume   5 919,71   €   a potvrdil   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   3   C   113/07 z 15. februára a 5. mája 2008.

Krajský súd vo svojom rozsudku okrem iného po opísaní skutkového a právneho stavu   zisteného   okresným   súdom   (str.   2   a   3)   a   námietok   vznesených   sťažovateľkou v odvolaní (str. 4) uviedol, že odvolanie nie je dôvodné, a na str. 5 a str. 6 uviedol jasné a zrozumiteľné   dôvody,   prečo   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   3   C   113/07 z 15. februára 2008.

Súčasne   potvrdil   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   3   C   113/07   z   15.   februára a 5. mája 2008, ktoré považoval tiež ako vecne správne (str. 6 a 7).

Po preskúmaní rozhodnutia krajského súdu i argumentov prednesených v sťažnosti ústavný   súd   konštatuje,   že nevidí   dôvody   na   spochybnenie   správnosti   skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, a teda sťažovateľka nemôže s úspechom namietať porušenie   ústavného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa čl.   46   ods.   1   ústavy uvedeným   rozhodnutím krajského   súdu   (i   v   spojení   s   rozhodnutiami   okresného   súdu), pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a rozhodnutím krajského súdu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

K porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) by podľa názoru ústavného   súdu   došlo   vtedy,   ak   by   komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať sa svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS   8/01),   alebo   v prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd   odmietol   opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (prvého   aj   druhého   stupňa),   ktoré stručne   a jasne   objasní   skutkový   stav   a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver o tom, že z toho aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. spravodlivý súdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05), resp. odôvodnenie súdneho   rozhodnutia   v   opravnom   konaní   nemá   odpovedať   na   každú   námietku   alebo argument   v opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú   rozhodujúci   význam na rozhodnutie   o odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné   na   doplnenie dôvodov prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v odvolacom   konaní (napr. IV. ÚS 358/08).

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom.

O napadnutom rozsudku   krajského súdu   a jeho odôvodnení ústavný súd nemôže prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli udržateľné, prípadne boli svojvoľné tak, aby to odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Cob 69/2008, 4 Cob 69/2008 a 4 Cob 70/2008 z 12. februára 2009 nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti. Rozsudok obsahuje jasné a zrozumiteľné dôvody, prečo bola žaloba sťažovateľky zamietnutá, a ústavný súd ho nepovažuje ani za arbitrárny.

Rovnako považoval ústavný súd sťažnosť sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú aj v tej časti, v ktorej namietala, že jej bola obmedzená dispozičná právomoc s návrhom na začatie konania tým, že všeobecné súdy rozhodli v merite veci v čase, keď bolo rozhodnuté aj o jej   žiadosti   o oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov,   pretože   nič   nebránilo sťažovateľke   tento   úkon   urobiť   kedykoľvek   v priebehu   konania   po   podaní   návrhu, čo vyplýva z ustanovenia § 96 ods. 1 OSP (ako dominus litis). Táto zásada v občianskom súdnom   konaní   je   obmedzená   iba   výnimočne   (keď   so   späťvzatím   návrhu   nesúhlasí odporca).

Preto   bolo   potrebné   v tejto   časti   sťažnosť   sťažovateľky   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   záver   o odmietnutí   sťažnosti   v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 116/05 a III. ÚS 209/08) vychádzajúc z toho, že absencia porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľky   hmotnoprávneho charakteru.   Ústavný   súd   totiž   v súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   (napr. II. ÚS 78/05)   zastáva   názor,   že všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z čl. 46 až čl.   48   ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl. 124   ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie,   ktoré   je základným   predpokladom   toho,   aby sa vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Otázka   právneho   a skutkového   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   zákonné podmienky   na   oslobodenie   od   platenia   súdneho   poplatku,   patrí   tiež   iba   do   výlučnej právomoci všeobecného súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie, pretože ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne poskytujú všeobecné súdy v občianskoprávnom konaní (II. ÚS 41/02).

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009