znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 251/07-8

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 27. septembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. V., N., zastúpeného advokátkou JUDr. S. K., PhD.,   Advokátska   kancelária,   N.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-36 Cb 312/94, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2007 doručená sťažnosť Ing. V. V., N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-36 Cb 312/94.V podanej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že 12. mája 1994 podal krajskému súdu žalobu, ktorou sa domáhal vyslovenia neplatnosti odstúpenia od zmluvy spolu s náhradou škody a ušlého zisku. Vzhľadom na nečinnosť krajského súdu v predmetnej veci, sťažovateľ viackrát urgoval a žiadal súd o nariadenie pojednávania. Na odporcu v predmetnom konaní bol   v roku   1998   vyhlásený   konkurz.   V konkurznom   konaní   potom   podľa   tvrdenia sťažovateľa „prebiehal   ďalej   spor   o určenie   pravosti   našej   pohľadávky,   ktorú   sme v konkurze prihlásili. Po skončení tohto konania o určenie pravosti pohľadávky, zobrali sme späť žalobný návrh vedený pod spisovou značkou č. k. Z-2-36 Cb 312/94-41Ma, a žiadali sme v tejto veci konanie zastaviť z dôvodu späťvzatia návrhu a zároveň sme súd žiadali, aby rozhodol   o uhradenom   súdnom   poplatku   vo   výške   68.828,-   Sk“. Dôsledkom   týchto procesných úkonov sťažovateľa bolo konanie vedené krajským súdom zastavené uznesením z 18. februára 2005, v ktorom konajúci súd sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania. Na základe listu sťažovateľa z 28. februára 2005 vydal krajský súd 9. júna 2006 opravné uznesenie,   ktorým   rozhodol,   že   sťažovateľovi   zaplatený   súdny   poplatok   nevracia. Sťažovateľ podal 21. júna 2006 proti opravnému uzneseniu odvolanie v časti týkajúcej sa rozhodnutia o nevrátení súdneho poplatku. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením z 30. marca 2007 odvolaním označené rozhodnutie krajského súdu   v napadnutej   časti   potvrdil.   Rozhodnutie   krajského   súdu   nadobudlo   právoplatnosť 12. júna 2007.

Sťažovateľ žiada, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vydal tento nález:„Základné právo Ing. V. V., upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   spis.   značkou   Z-2-36Cb 312/94, porušené bolo.

Ing. V. V. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 68.728,- Sk, spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,02% denne z dlžnej čiastky za každý deň omeškania od 01. 03. 2005 do zaplatenia.

Ing. V. V. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 5.500,- Sk (za dva úkony právnej pomoci, príprava a prevzatie právneho zastúpenia, písomné podanie na súd, jeden úkon právnej pomoci 2750,- Sk), ktoré je Krajský súd povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. S. K., PhD., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Z   petitu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   dožaduje   vyslovenia   porušenia   jeho (bližšie nešpecifikovaného) práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vo vzťahu k postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-36 Cb 312/94. Keďže celý obsah sťažnosti vôbec nesignalizuje   porušenie   iných   práv   upravených   v čl.   48   ods.   2   ústavy   než   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ústavný   súd   posudzoval   podanie sťažovateľa ako sťažnosť na porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V tejto súvislosti však je nutné uviesť, že ako vyplýva z obsahu sťažnosti, hlavným dôvodom jej podania je sťažovateľova nespokojnosť s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. Z-2-36Cb 312/94 (resp. aj s potvrdzujúcim uznesením najvyššieho súdu z 30. marca 2007) o nevrátení súdneho poplatku. Tieto námietky však sťažovateľ nespája s porušením svojich konkrétnych základných práv zaručených mu ústavou, ani s eventuálnym porušením práva na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a nepremietol ich žiadnym spôsobom ani do návrhu na rozhodnutie. Ústavný súd sa preto týmito námietkami ani ich dôvodmi vzhľadom na svoju viazanosť petitom   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   a s prihliadnutím   na   kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa advokátkou ďalej nezaoberal.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré bolo právoplatne ukončené pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.Vydaním   prvostupňového   rozhodnutia   a   jeho   doručením   krajský   súd v posudzovanom   konaní   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané   a   dovolené   úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa. Ten podaním odvolania dosiahol odklad právoplatnosti   rozhodnutia   krajského   súdu,   ale   len   v časti   týkajúcej   sa   rozhodnutia o nevrátení zaplateného súdneho poplatku. Aj tento výrok uznesenia krajského súdu však bol odvolacím súdom potvrdený a nadobudol právoplatnosť 12. júna 2007. Vo veci už teda krajský súd po doručení sťažnosti ústavnému súdu nemohol konať.

Ústavný súd vychádzal aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa   ktorej   poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   uplatnená   v čase,   keď   k namietanému porušeniu   označeného   práva   ešte   dochádza   alebo   porušenie   v tom   čase   ešte   trvá (I. ÚS 34/99,   III. ÚS 20/00,   II. ÚS 204/03,   IV. ÚS 102/05),   pretože   účelom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu (napr. IV. ÚS 59/03). Sťažovateľ namietal prieťahy v konaní krajského súdu, ktorý vo veci samej v čase podania sťažnosti už nekonal.

Ústavný súd v tejto spojitosti poznamenáva, že proti porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa sťažovateľ mohol brániť do vydania prvostupňového rozhodnutia krajským súdom podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z uvedeného   vyplýva,   že   krajský   súd   v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu (13. augusta 2007) už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol ani porušovať sťažovateľom označené základné právo. V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bolo už predmetné konanie právoplatne skončené.

Tento   stav   viedol   ústavný   súd   so zreteľom   na podstatu   a   účel   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov k záveru,   že   sťažnosť   podaná proti krajskému   súdu   je   zjavne   neopodstatnená,   preto   ju   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde   po   jej   predbežnom   prerokovaní   z tohto   dôvodu   odmietol   (podobne napr. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 1/05, II. ÚS 24/06).

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   uplatnených v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (v petite sťažnosti) nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2007