znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 251/04-35

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Dušana Tomka, bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. R. K., Advokátska kancelária, K., namietajúcej porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   porušenie   jeho   práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 2/02 na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2004 takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   Dušana   Tomka   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 2/02 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 251/04-22 z 25. augusta 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Dušana   Tomka,   bytom   K.   (ďalej „sťažovateľ“   alebo   „žalobca“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   R.   K.,   Advokátska kancelária,   K.,   namietajúcu   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 2/02.

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   uviedol,   že   10.   decembra 2001 podal na krajskom súde žalobu proti VÚB, a. s., B. (ďalej len „žalovaný“), ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 50 000 000 Sk z dôvodu „poškodenia obchodného mena“ (resp. dobrej povesti podniku). Od uvedeného dňa však podľa vlastného tvrdenia „nezaznamenal nijaký úkon súdu smerujúci k meritórnemu vybaveniu veci“, čo podľa neho znamená, že krajský súd vo veci bezdôvodne nekoná. Uvedený stav trval až do 23. októbra 2003, keď krajský súd po takmer dvoch rokoch uznesením konanie zastavil z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku. Sťažovateľ sa proti uvedenému rozhodnutiu odvolal, pretože mu nebola doručená žiadna výzva na zaplatenie súdneho poplatku, pričom krajský súd nerozhodol o jeho   žiadosti   o oslobodenie   od   poplatkovej   povinnosti   obsiahnutej   priamo   v žalobe. Krajský súd navyše vo veci nekoná ani po podaní odvolania. Sťažovateľ podal 11. marca 2004 sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 80/1992 Zb.“), avšak zo strany krajského súdu nedošlo podľa jeho názoru „k zjednaniu nápravy“.

Na základe uvedených tvrdení sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že krajský súd v predmetnom konaní porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal krajskému súdu konať vo veci bez zbytočných   prieťahov,   priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk a aby uložil   krajskému   súdu   povinnosť   nahradiť   trovy   sťažovateľa   v konaní   pred   ústavným súdom.

V prílohe   ústavnej   sťažnosti   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu   fotokópiu sťažnosti   na   prieťahy   v označenom   konaní   z 11.   marca   2004   adresovanej   predsedovi krajského súdu.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu z 19. mája 2004 vyjadril k sťažnosti sťažovateľa   podaním   sp.   zn.   Spr.   3459/04   z 21.   júna   2004,   v ktorom   uviedol   stručný prehľad priebehu konania, pričom na základe ním uvedených skutočností namietal: „Z   vyššie   uvedeného   prehľadu   jednotlivých   úkonov   vyplýva,   že   žalobca   v žalobe uviedol adresu, na ktorú mu nebolo možné doručovať písomnosti zo súdu, v čase od 5. 2. 2002 úkony súdu smerovali hlavne k zisteniu sídla žalobcu a jeho právneho zástupcu, ktoré zmeny sídla a adresy trvalého bydliska súdu neoznámili.

Tvrdenie sťažovateľa v časti sťažnosti, kde konštatuje, že po podaní jeho sťažnosti zo dňa 11. 3. 2004 (v súlade s § 17 a ust. zák. č. 80/1992 Zb.) nedošlo k náprave a že sťažovateľ dokonca ani nedostal odpoveď, sa nezakladá na pravde.

Krajský   súd   v Bratislave   sťažnosť   sťažovateľa   zo   dňa   11.   3.   2004,   ktorá   bola doručená   Krajskému   súdu   v Bratislave   17.   3.   2004   vybavil   v zákonom   stanovenej dvojmesačnej lehote v zmysle § 25 ods. 1 zák. č. 80/1992 Zb. a odpoveď bola zaslaná na adresu JUDr. R. K. listom zo dňa 28. 4. 2004.

Z odpovede   krajského   súdu   vyplýva,   že   sťažnosť   krajský   súd   vyhodnotil   ako nedôvodnú.

Krajský   súd   v Bratislave   zároveň   namieta,   že   sťažnosť   sťažovateľa   nebola   na Ústavný súd Slovenskej republiky podaná v lehote s poukazom na ust. § 53 ods. 3 zák. č. 38/1993 Z. z.“

Na základe uvedených dôvodov navrhol krajský súd „neprijať sťažnosť sťažovateľa na   ďalšie   konanie“ a v prípade   jej   prijatia   a prejednania   v merite   veci   navrhol,   aby „sťažnosti sťažovateľa nebolo vyhovené“.

Právny zástupca sťažovateľa sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k podaniu krajského   súdu   sp.   zn.   Spr.   3459/04   z 21.   júna 2004 podaním   z 29. septembra   2004, v ktorom uviedol,   že s názorom krajského súdu o neodôvodnenosti sťažnosti sťažovateľa nesúhlasí. Pretože od podania návrhu na začatie konania uplynula doba viac ako dvoch rokov,   ktorá   spôsobuje   vysoký   stupeň   neistoty   účastníkov   konania,   podľa   jeho   názoru neobstojí tvrdenie krajského súdu o neexistencii prieťahov v konaní, a preto na podanej ústavnej sťažnosti trvá. Právny zástupca sťažovateľa zároveň v tomto podaní ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci, a súčasne požiadal o priznanie náhrady nákladov právneho zastúpenia.

Krajský   súd   vo   svojej   odpovedi   z 28.   septembra   2004   na   výzvu   ústavného   súdu uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Dňa 9. januára 2002 podal sťažovateľ, zastúpený advokátom JUDr. R. S., K., na krajskom   súde   proti   žalovanému   žalobu   o zaplatenie   finančnej   náhrady   za   poškodenie obchodného mena vo výške 50 mil. Sk.

Úpravou zo 4. februára 2002 dal sudca súdnej kancelárii pokyn na doručenie žaloby žalovanému   s výzvou,   aby   sa   k nej   v lehote   15   dní   vyjadril,   ako   aj   na   zaslanie   výzvy žalobcovi na zaplatenie súdneho poplatku za podanie žaloby vo výške 600 000 Sk v lehote 8 dní od jej doručenia. Dňa 18. februára 2002 sa vrátila nedoručená zásielka od žalobcu s poznámkou pošty, že „adresát je neznámy“. Na základe toho bola výzva na zaplatenie súdneho   poplatku   zasielaná   právnemu   zástupcovi   žalobcu.   Tá   bola   nedoručená   vrátená krajskému súdu 4. marca 2002 s poznámkou pošty, že „adresát je odsťahovaný“.

Z úradného   záznamu spísaného 25.   februára   2002 vyplýva, že   sa   na krajský   súd dostavila   právna   zástupkyňa   žalovaného   v konaní   pred   krajským   súdom   a nahliadla do predmetného spisu.

Dňa 4. marca 2002 bolo krajskému súdu osobne doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe.

Právna zástupkyňa žalovaného nahliadla do spisu na krajskom súde aj 3. júna 2002.

Dňa 11. septembra 2002 bola zaslaná výzva sťažovateľovi na zaplatenie súdneho poplatku pod hrozbou zastavenia konania a zároveň bol sťažovateľ vyzvaný, aby oznámil adresu svojho právneho zástupcu, pretože mu na pôvodnú adresu nebolo možné písomnosti doručovať.   Dňa   30.   septembra   2002   bola   nedoručená   zásielka   vrátená   krajskému   súdu s poznámkou pošty, že „adresát je neznámy“.

Dňa   16.   septembra   2002   sa   na   krajský   súd   dostavila   nová   právna   zástupkyňa žalovaného, ktorej po predložení poverenia žalovaného bolo umožnené nahliadnuť do spisu.

Z úradného   záznamu   krajského   súdu   spísaného   12.   novembra   2002   vyplýva,   že prostredníctvom Slovenskej advokátskej komory bolo zistené, že právny zástupca žalobcu je od 4. marca 2002 na dobu jedného roka vyčiarknutý zo zoznamu advokátov.

Dňa 12. novembra 2002 zaslal krajský súd výzvu Registru obyvateľov Slovenskej republiky z dôvodu zistenia adresy žalobcu.

Z úradného záznamu spísaného 25. novembra 2002 vyplýva, že sa na krajský súd dostavila právna zástupkyňa žalovaného z dôvodu nahliadnutia do spisu.

Dňa 28. novembra 2002 doručil Register obyvateľov Slovenskej republiky krajskému súdu potvrdenie o trvalom pobyte sťažovateľa.

Dňa   13.   marca   2003   bola   zaslaná   výzva   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa (na adresu... K.), aby oznámil adresu svojho klienta, pretože tento písomnosti nepreberá a v mieste   svojho   bydliska   sa   nezdržiava.   Zároveň   bol   požiadaný,   aby   v lehote   10   dní upresnil, či naďalej zastupuje sťažovateľa v predmetnom konaní. Nedoručená zásielka bola krajskému súdu 28. marca 2003 vrátená s poznámkou pošty „adresát neznámy“.

Dňa 1. októbra 2003 bolo vytýčené pojednávanie na 23. október 2003 a zároveň bola zaslaná výzva Okresnému úradu Košice II, živnostenskému oddeleniu, aby v lehote 3 dní oznámil krajskému súdu, či má sťažovateľ stále uvedené ako miesto podnikania adresu K. (...).

Z úradného záznamu spísaného 9. októbra 2003 vyplýva, že právny zástupca žalobcu telefonicky oznámil novú adresu svojho sťažovateľa, a to (...) K.

Dňa 15. októbra 2003 bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie Okresného úradu Košice II, živnostenského oddelenia, spolu s výpisom zo živnostenského registra týkajúcim sa sťažovateľa, z ktorého vyplýva, že jeho adresa je nezmenená.

Z úradného   záznamu   spísaného   22.   októbra   2003   vyplýva,   že   sa   na   krajský   súd dostavila pôvodná právna zástupkyňa žalovaného za účelom nahliadnutia do spisu.Na pojednávaní z 23. októbra 2003 konanom bez prítomnosti účastníkov konania bolo   konštatované,   že   sťažovateľ   nezaplatil   súdny   poplatok,   a na   základe   toho   bolo uznesením č. k. 28 Cb 2/02-149 konanie zastavené. Žalovanému súd nepriznal právo na náhradu trov konania.

Dňa   18.   novembra   2003   došlo   krajskému   súdu   písomné   oznámenie   právneho zástupcu   sťažovateľa   o zmene   jeho   adresy   i adresy   jeho   klienta.   Z listu   vyplýva,   že   sa sťažovateľ zdržiava v M. na (...)u H. T.

Uznesenie   o zastavení   konania   bolo   účastníkom   konania   doručované   13. januára 2004. Za sťažovateľa zásielku prevzala H. T. (ako splnomocnenec na prevzatie poštových zásielok   adresovaných   sťažovateľovi)   a zásielka   adresovaná   právnemu   zástupcovi sťažovateľa sa vrátila 11. februára 2004 s oznámením pošty, že si ju adresát nevyzdvihol v odbernej lehote.

Dňa 5. februára 2004 doručil právny zástupca sťažovateľa krajskému súdu odvolanie voči uzneseniu o zastavení konania (list z 3. februára 2004).

Krajskému súdu podal 17. marca 2004 sťažnosť na prieťahy v konaní nový právny zástupca sťažovateľa JUDr. R. K.

Listom   z 26.   marca   2004   sp.   zn.   Spr.   2079/2004   požiadal   vyšší   súdny   úradník krajského súdu poverený vybavovaním sťažností príslušného sudcu o vyjadrenie k obsahu predmetnej sťažnosti, ako aj o zapožičanie spisu, a to v lehote 10 dní. Príslušný sudca podal vyjadrenie 21. apríla 2004.

Dňa 27. mája 2004 požiadal JUDr.   K. poverený riadením krajského súdu   listom sp. zn. Spr.   3459/04 príslušného sudcu,   aby sa   vyjadril   k sťažnosti   sťažovateľa podanej ústavnému súdu do 4. júna 2004.

Príslušný sudca reagoval na žiadosť svojím vyjadrením zo 14. júna 2004.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred krajským súdom je návrh na začatie konania   o náhradu   škody   z   titulu   poškodenia   obchodného   mena.   Keďže   krajský   súd v doterajšom   priebehu   konania   v merite   veci   vôbec   nekonal,   nemožno   v tomto   prípade hovoriť   ani   o skutkovej   alebo   právnej   zložitosti   veci,   ktorá   by   mohla   byť   príčinou predĺženia predmetného konania.

B) Zo skutkových zistení ústavného súdu však vyplýva, že k spomaľovaniu postupu krajského súdu v posudzovanom konaní prispelo aj správanie sťažovateľa a jeho právneho zástupcu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti krajskému súdu vyčítal, že „po dobu viac ako dvoch rokov nezaznamenal nijaký úkon smerujúci k meritórnemu vybaveniu veci“. Podľa zistenia ústavného súdu krajský súd už v rámci vykonávania prvotných úkonov v predmetnej veci zabezpečoval   vyjadrenie   žalovaného.   K spomaleniu   postupu   krajského   súdu   v ďalšom priebehu tohto konania však došlo v dôsledku neprevzatia písomností krajského súdu nielen sťažovateľom v mieste jeho podnikania, ale ani jeho právnym zástupcom na adrese jeho sídla.

Dobu, ktorá uplynula v dôsledku opakovaného doručovania výziev krajského súdu sťažovateľovi a jeho právnemu zástupcovi, ale ani dobu, počas ktorej krajský súd následne zisťoval   trvalý   pobyt   sťažovateľa,   ako   aj   sídlo   advokátskej   kancelárie   a vykonávanie advokácie jeho právnym zástupcom (obdobie od 18. februára 2002 až do 28. marca 2003, t. j. viac ako trinásť mesiacov), nemožno podľa názoru ústavného súdu pričítať na ťarchu krajského   súdu,   lebo   svojimi   procesnými   úkonmi   zabezpečoval   súčinnosť   sťažovateľa a jeho právneho zástupcu.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že k právu účastníka konania na efektívny, rýchly   a účelný   postup   súdu   v konaní   pristupuje   procesná   povinnosť   účastníka   konania prispievať   k dosiahnutiu   účelu   súdneho   konania   včasným   reagovaním   na   pokyny   súdu a oznámením potrebných skutočností (§ 101 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Krajský   súd   bol   podľa   zistenia   ústavného   súdu   v období   od   28.   marca   2003   do 1. októbra 2003, t. j. počas obdobia šiestich mesiacov, nečinný napriek tomu, že by jeho postupu bránila zákonná prekážka. Uvedené obdobie nečinnosti v postupe krajského súdu malo   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   preskúmavaného   konania,   a preto   ho   podľa   názoru ústavného súdu možno považovať za zbytočný prieťah v konaní.

V období od 4. februára 2002 až do 28. marca 2003 krajský súd plynule vykonával procesné   úkony,   ktorých   cieľom   bolo   doručenie   písomností   sťažovateľovi   alebo   jeho právnemu   zástupcovi.   Právny   zástupca   sťažovateľa   krajskému   súdu   oznámil   adresu,   na ktorej sa sťažovateľ zdržiava, až telefonicky 9. októbra 2003 (následne túto skutočnosť krajskému súdu oznámil písomným podaním doručeným 18. novembra 2003).

V súvislosti   s námietkou   sťažovateľa,   že   v predmetnom   konaní   sa   krajský   súd nevysporiadal s jeho žiadosťou o oslobodenie od súdneho poplatku, ústavný súd prihliadol pri zvažovaní tejto skutočnosti predovšetkým na to, že pre posúdenie splnenia podmienok na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov krajským súdom je pri zisťovaní pomerov účastníka konania nevyhnutná súčinnosť sťažovateľa, ktorá v tomto konaní z jeho strany nebola krajskému súdu poskytnutá.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01).

Hoci   v danej   veci   nebol   postup   krajského   súdu   vzhľadom   na   vyššie   označené obdobie nečinnosti bez prieťahov, nemožno ho s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu a účel   práv   zaručených   v citovanom   článku   ústavy   a dohovoru   považovať   za   porušenie týchto práv sťažovateľa. Ojedinelé a kratšie obdobie nečinnosti všeobecného súdu v konaní nemožno považovať za také významné, aby samo osebe znamenalo porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote (napr. I. ÚS 35/01, II. ÚS 21/2001, III. ÚS 30/03). Postup krajského súdu   pritom   smeroval   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľa   a celková   dĺžka,   ako aj stav posudzovaného konania v súčasnosti sú v podstatnej miere dôsledkom okolností na strane sťažovateľa a jeho právneho zástupcu.

2. Sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal okrem vyslovenia porušenia jeho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov a práva na prerokovanie veci   v primeranej lehote, aby ústavný súd na základe čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal krajskému súdu konať vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 28 Cb 2/02 bez prieťahov, priznal mu proti krajskému súdu finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, ktorých výšku vyčíslil jeho právny zástupca sumou 14 028 Sk za tri úkony právnej služby.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov. V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej v peniazoch. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Z uvedeného   vyplýva,   že   výroky,   ktorých   sa   sťažovateľ   domáhal,   sú   viazané   na vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že označené základné práva porušené neboli, uvedenými návrhmi sa pri svojom rozhodovaní nezaoberal.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2004