znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 251/03-7Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. novembra 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Š.   V.,   bytom   K.,   ktorou   namietal   porušenie   svojich základných práv zaručených v čl. 16 ods. 2 a čl. 22 Ústavy Slovenskej republiky kontrolou a cenzúrou jeho korešpondencie vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Košiciach - Šaci, porušenie jeho základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a porušenie   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   15   Co   102/03-44 z 31. júla 2003, ako aj porušenie jeho základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 51 a porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky orgánmi činnými v trestnom konaní vrátane Krajskej prokuratúry v Košiciach, ktoré sa podľa neho odmietli zaoberať jeho trestným oznámením z 23. júna 2003, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Š. V. v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 16 ods. 2 a čl. 22 Ústavy Slovenskej republiky kontrolou a cenzúrou jeho korešpondencie vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Košiciach - Šaci   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

2. Sťažnosť Š. V. v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 48 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky, ako   aj porušenia   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 15 Co 102/03-44 z 31. júla 2003   o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

3. Sťažnosť Š. V. v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 51 a porušenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky orgánmi činnými v trestnom konaní vrátane Krajskej prokuratúry v Košiciach, ktoré sa podľa neho odmietli zaoberať jeho trestným oznámením z 23. júna 2003,   o d m i e t a   pre neprípustnosť.O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bolo 3. októbra 2003 doručené podanie Š. V., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnené jeho ďalším podaním z 10. októbra 2003 vo veci porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 16 ods. 2 a čl. 22 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) kontrolou a cenzúrou jeho korešpondencie vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Košiciach – Šaci, vo veci porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 48 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 51 ústavy, ako aj porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 102/03-44 z 31. júla 2003, ako aj vo veci porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 51 a porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy postupom orgánov činných v trestnom konaní, predovšetkým Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“), ktoré sa podľa neho odmietli zaoberať jeho trestným oznámením z 23. júna 2003.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 22 a čl. 48 ods. 2 ústavy uvádzajúc „V mojej sťažnosti z 27. augusta 1997 som jasne uviedol ako došlo k porušeniu listového tajomstva, tak že si myslím že nemusím všetko rozpisovať, obdržal som aj list z ústavného súdu pod č. k. II ÚS 53/97-5“.

V konaní   vedenom   na   ústavnom   súde   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   53/97   (išlo   o podnet sťažovateľa   z 28.   júla   1997)   namietal   sťažovateľ   porušenie   svojich   základných   práv zaručených v čl. 16 ods. 2 a čl. 22 ústavy, ku ktorému malo dôjsť v období od januára 1997 do 24. júla 1997 kontrolou a cenzúrou korešpondencie sťažovateľa (vrátane korešpondencie so štátnymi orgánmi a so zástupcom vlády Slovenskej republiky v konaní pred Európskym súdom   pre   ľudské   práva   v Štrasburgu)   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   ktorý   vtedy sťažovateľ vykonával. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 53/97-5 z 27. augusta 1997 prijal podnet   sťažovateľa   na   ďalšie   konanie   a opakovanou   výzvou   z 2.   septembra   1997 a z 9. septembra 1997, ktorá bola sťažovateľovi doručená 11. septembra 1997, ho vyzval, aby v lehote 15 dní predložil ústavnému súdu písomné splnomocnenie pre advokáta alebo komerčného   právnika   na   zastupovanie   jeho   osoby   v uvedenom   konaní   vzhľadom   na zákonom ustanovenú podmienku povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom (§ 22 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov v znení platnom a účinnom do 1. augusta 2000). Pretože sťažovateľ aj napriek   výzve   a poučeniu   zo   strany   ústavného   súdu   v stanovenej   lehote   písomné splnomocnenie pre advokáta alebo komerčného právnika na zastupovanie jeho osoby pred ústavným súdom nezaslal, ústavný súd konanie v predmetnej veci uznesením č. k. II. ÚS 53/97-13   z 8.   októbra   1997   zastavil.   Sťažovateľ   sa   následne   obrátil   so   sťažnosťou v uvedenej veci na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.

Druhá z námietok sa týka konania o sťažovateľovej žalobe na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy podanej na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“). Okresný súd konanie v predmetnej veci uznesením č. k. 14 C 1322/01-30 z 28. apríla 2003 zastavil podľa § 10 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov z dôvodu nezaplatenia   súdneho   poplatku   sťažovateľom.   Sťažovateľ   podal   proti   spomínanému uzneseniu   okresného   súdu   odvolanie.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   15 Co 102/03-44 z 31. júla 2003 rozhodnutie okresného súdu potvrdil, čím podľa sťažovateľa „bezdôvodne zastavil súdne konanie“. V ďalšom texte svojho podania sťažovateľ namietal, že sa proti uzneseniu okresného súdu nemohol odvolať, čo považuje za porušenie svojho práva na súdnu ochranu. Súčasne je podľa neho aj § 43 Občianskeho súdneho poriadku v rozpore s článkom 6 ods. 1 dohovoru, pretože porušuje princípy spravodlivého procesu, a to tým, že „je   v ňom   zakódovaná   možnosť   vyžadovať   od   účastníka   konania   najmä   žalobcovi, zaplatenie súdneho poplatku, ktoré nepredpisuje zákon, čl. 2 ods. 2 ústavy SR“.

Podľa tretej zo sťažovateľových námietok sa porušenia jeho základných práv mali dopustiť   orgány   činné   v trestnom   konaní   (vrátane   krajskej   prokuratúry)   tým,   že   sa „odmietli“ zaoberať jeho trestným oznámením z 23. júna 2003, ktoré sa týkalo podozrenia z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 Trestného zákona, ku ktorému malo dôjsť tak, že nezistení zamestnanci B. h. so sídlom v K. na základe nesprávnych výsledkov kontroly bytových   vodomerov   v obytnom   dome   v K.   vykonanej   11.   júna   2003   zaúčtovali sťažovateľovi   do   výkazu   o celkovej   spotrebe   vody   v jeho   byte   na   uvedenej   adrese   aj náklady na vodu, ktorú neoprávnene odoberali jeho susedia. Sťažovateľ v podaní namietal, že sa so sťažnosťou v tejto veci obrátil aj na krajskú prokuratúru, táto však jeho sťažnosť nepostúpila „úradu vyšetrovania“, ale uznesením č. k. Kn 2262/03-9 zo 14. augusta 2003 ju podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla.

Sťažovateľ vo svojich podaniach žiadal o začatie konania podľa čl. 127 ústavy v jeho veci a o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia „z dôvodu porušenia jeho práv“. II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   opakovane   namietol   porušenie   svojich   základných   práv   v dôsledku kontroly a cenzúry jeho korešpondencie vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý vykonával na základe   právoplatného a vykonateľného rozsudku   Obvodného súdu   Košice   2   sp.   zn. 7 T 16/96 z 9. júna 1996 v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Košiciach – Šaci. Konanie   o predchádzajúcom   podnete   sťažovateľa   v uvedenej   veci   ústavný   súd uznesením   č.   k.   II.   ÚS   53/97-13   z 8.   októbra   1997   zastavil   pre   nedostatok   v zákonom ustanovených podmienkach konania.

Podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,   o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Zo sťažnosti sťažovateľa, ako aj zo spisu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 53/97 je zrejmé, že sťažovateľ sa v tej istej veci už obrátil na ústavný súd, ktorý konanie o jeho pôvodnom návrhu z 28. júla 1997 doručenom 30. júla 1997 uznesením č. k. II. ÚS 53/97- 13 z 8. októbra 1997 zastavil pre nedostatok v zákonom ustanovených podmienkach konania. Sťažnosť sťažovateľa z 1. októbra 2003 doručená ústavnému súdu 3. októbra 2003 sa teda týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol.

Z ustanovenia § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde vyplýva neprípustnosť takého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ktorý sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, vrátane prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania (vrátane zastavenia konania podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 104 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), ak v ďalšom návrhu podmienky konania opakovane neboli splnené.

Sťažovateľ   v sťažnosti   z 1.   októbra   2003   opakovane   namietol   porušenie   svojich základných   práv,   ku   ktorému   malo   dôjsť   v období   od   januára   1997   do   24.   júla   1997. O skutočnostiach, v ktorých sťažovateľ vidí porušenie svojich základných práv, sa dozvedel taktiež   ešte   v priebehu   roka   1997   (konkrétne   27.   januára   1997,   28.   januára   1997   (...) a naposledy 24. júla 1997), ako to vyplýva z obsahu jeho podnetu z 28. júla 1997. Na ústavný súd sa sťažovateľ opakovane obrátil až v októbri 2003, teda po viac ako šiestich rokoch odkedy sa o namietanom zásahu do svojich základných práv dozvedel. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa. V čase, keď sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich základných práv a slobôd na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota stanovená pre tento typ konania pred   ústavným   súdom.   V danej   situácii   bol   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde nútený konštatovať, že v tejto časti sťažnosti ide o opakovaný návrh, u ktorého opakovane nie sú splnené zákonom ustanovené podmienky konania [§ 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde] pre oneskorenosť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde), a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona ako neprípustnú.

Pokiaľ   ide   o druhú   sťažovateľovu   námietku,   podľa   ktorej   sa   mal   porušenia   jeho základných práv a slobôd dopustiť krajský súd tým, že uznesením č. k. 15 Co 102/03-44 z 31. júla 2003 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 14 C 1322/01-30 z 28. apríla 2003 o zastavení   konania   v sťažovateľovej   právnej   veci   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku, ústavný súd pripomína, že v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už vyslovil, že v prípadoch namietaného porušenia základných práv a slobôd (najmä pokiaľ ide o základné právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy),   ku   ktorému   malo   dôjsť   tým,   že všeobecný súd zastavil konanie pre nezaplatenie súdnych poplatkov, treba za účinný právny prostriedok nápravy považovať aj dovolanie podané podľa § 236 v spojení s § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (mutatis mutandis I. ÚS 1/00).

Na   základe   uvedených   ustanovení   je   poskytnutie   ochrany   sťažovateľovým základným   právam   v právomoci   všeobecných   súdov   prostredníctvom   pre   sťažovateľa účinného a dostupného mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania.

Z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb namietajúcich porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd   zaručených   v ústave,   prípadne   v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve, len ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, vyplýva, že   právomoc   všeobecných   súdov   poskytnúť   sťažovateľovi   ochranu   na   základe   využitia opravného prostriedku – dovolania vylučuje právomoc ústavného súdu konať v uvedenej veci.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažovateľovu sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie   označených   základných   práv   postupom   orgánov   činných   v trestnom   konaní (predovšetkým   krajskej   prokuratúry),   ktoré   sa   podľa   neho „odmietli   zaoberať“ jeho trestným oznámením z 23. júna 2003.

Z príloh, ktoré sťažovateľ k sťažnosti pripojil, vyplýva, že jeho oznámenie z 23. júna 2003   prokurátor   Okresnej   prokuratúry   Košice   I (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“) uznesením   sp.   zn.   4140/2003   z 22.   júla   2003   podľa   §   159   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku odmietol. Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu, ktoré mu bolo doručené 29. júla 2003, sťažnosť. Prokurátor krajskej prokuratúry sťažovateľovu sťažnosť uznesením č. k. Kn 2262/03-9 zo 14. augusta 2003 zamietol ako nedôvodnú s tým, že na jej základe preskúmal   v zmysle   §   147   ods.   1   Trestného   poriadku   správnosť   všetkých   výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým mohol sťažovateľ podať sťažnosť, ako aj samotný obsah   sťažovateľovho   oznámenia   z 23.   júna   2003,   pričom   zistil,   že   rozhodnutie   je odôvodnené a v súlade so zákonom.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   je   prokurátor   pri   vybavovaní   podnetu povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu, pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo (§ 35 ods. 2 zákona o prokuratúre).

Ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov (§ 35 ods. 3 zákona o prokuratúre).

Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre je nadriadený prokurátor oprávnený vydať podriadenému prokurátorovi pokyn, ako má postupovať v konaní a pri plnení úloh (vrátane pokynu na začatie trestného stíhania vo veci, resp. pokynu na začatie trestného stíhania osôb podozrivých zo spáchania trestného činu).

Z vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   zákon   o prokuratúre   poskytuje   sťažovateľovi prostriedok nápravy – podnet v zmysle § 31 až 36 uvedeného zákona, ktorým sa mohol domáhať   preskúmania   zákonnosti   postupu   prokurátorov   okresnej   prokuratúry   a krajskej prokuratúry pri preverovaní jeho oznámenia z 23. júna 2003, pokiaľ bol toho názoru, že sa ním „odmietli zaoberať“, resp. nedodržali pri jeho preverovaní zákonný postup, v dôsledku čoho malo dôjsť (ako namietal) k porušeniu jeho práva „na spravodlivé prerokovanie celej veci“. Uvedený právny prostriedok umožňoval sťažovateľovi dosiahnuť účinnú nápravu vzhľadom   na   právomoc   generálneho   prokurátora   záväzným   pokynom   nariadiť   začatie trestného stíhania v predmetnej veci aj napriek rozhodnutiu okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry,   ak   by   na   základe   podnetu   sťažovateľa   dospel   k záveru,   že   ich   postup   bol v rozpore so zákonom.

Sťažovateľ však podnet v zmysle § 31 až 36 zákona o prokuratúre bez preukázateľne závažného dôvodu nevyužil, ale obrátil sa priamo na ústavný súd, v dôsledku čoho bola jeho sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietnutá pre neprípustnosť (§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 6. novembra 2003