znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 250/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o.,Rastislavova   68,   Košice,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát   JUDr.   Daniel   Blyšťan,vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základnéhopráva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôdpostupom a uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 3 Er/297/2011 zo 16. mája 2012,postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   7   CoE/118/2012z 30. augusta 2012   a postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 5 ECdo/178/2013 z 24. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra2014   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Rapid   life   životná   poisťovňa,   a.   s.,Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základnéhopráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   základného   práva   na   prerokovanie   veciv prítomnosti   účastníka   konania   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy, práva na spravodlivé   súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)postupom   a uznesením   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)sp. zn. 3 Er/297/2011 zo 16. mája 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove(ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   7   CoE/118/2012   z 30.   augusta   2012   a postupoma uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)sp. zn. 5 ECdo/178/2013 z 24. septembra 2014.

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osoboupodnikajúcou   v   oblasti   poisťovníctva.   Na základe   poistnej   zmluvy   uzavretej   medzisťažovateľkou   a fyzickou   osobou   –   povinnou   2.   októbra   2007   sa   táto   zaviazala   platiťdohodnuté   poistné.   Keďže   povinná   v   rozpore   s   poistnou   zmluvou   dohodnuté   poistnéza riadne   sťažovateľkou   poskytnutú   službu   nezaplatila,   sťažovateľka   sa „v   súlade s individuálne uzavretou rozhodcovskou doložkou, ktorú povinný mal možnosť ovplyvniť“obrátila   na Arbitrážny   súd   Košice   (ďalej   len   „arbitrážny   súd“),   ktorý   rozhodcovskýmrozsudkom zaviazal povinnú na zaplatenie dlžného poistného s príslušenstvom. Povinnádlžné poistné   v   lehote   vyplývajúcej   z   rozhodcovského   rozsudku   nezaplatila,   pretosťažovateľka na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu podala súdnemuexekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, ktorý následne požiadal okresný súd o vydaniepoverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd označeným uznesením žiadosť súdnehoexekútora   zamietol,   čo   po   podaní   odvolania   sťažovateľkou   krajský   súd   označenýmuznesením potvrdil. Dovolanie sťažovateľky najvyšší súd označeným uznesením odmietol,pretože „prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené“.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namieta,   že   o   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie okresný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, keďpo   preskúmaní   vyžiadaných „Všeobecných   poistných   podmienok   pre   poistenie zjednávaných Prvou česko-slovenskou poisťovňou Rapid, a. s.“ dospel k záveru že tietoobsahujú   podmienky   spôsobujúce   značnú   nerovnováhu   medzi   právami   a povinnosťamizmluvných strán (t. j. neprijateľné zmluvné podmienky), a preto je rozhodcovská doložkadojednaná   v ich   XV.   časti   neplatná.   Podľa   názoru   sťažovateľky   exekučný   súd   pripreskúmavaní exekučného titulu prekročil svoju právomoc, keď rozhodcovský rozsudokpreskúmal z hľadísk, na ktoré ho zákon neoprávňuje, ale „nanovo konštruoval skutkový stav“, pričom „dospel k úplne opačným právnym záverom ako rozhodcovský súd“. Keďžeani   krajský   súd   a   najvyšší   súd   neochránili   sťažovateľku   pred   svojvoľným   postupomokresného súdu, rovnako porušili jej právo na spravodlivý súdny proces. Krajskému súdupritom   vytýka,   že   vo   svojom   rozhodnutí   nevenoval   žiadnu   pozornosť   ňou   predostretejprávnej   argumentácii   a že   opomenul   vykonať   dôkazy   listinou   a výpoveďousprostredkovateľa   poistenia.   Na   druhej   strane   právny   záver   najvyššieho   súdu,   ktorývo svojom rozhodnutí konštatoval, že „v štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo   exekučný   titul   nie   sú   v rozpore   so   zákonom,   je   postačujúce,   ak   sú   rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín, a že v tomto štádiu exekučného konania sa nevykonáva dokazovanie ako procesná   činnosť   osobitne   upravená   v ustanoveniach   §   122   až   §   124   OSP“, považujesťažovateľka za arbitrárny a nepreskúmateľný.

Sťažovateľka   v závere   sťažnosti   vyjadruje   presvedčenie,   že   uvedený   postupa rozhodnutia všeobecných súdov sú v rozpore nielen s relevantnými právnymi normamivnútroštátneho právneho poriadku, ale aj judikatúrou ústavného súdu (IV. ÚS 95/2010,III. ÚS 162/2011, IV. ÚS 394/2012) a Súdneho dvora Európskej únie (C-40/08, C-472/11,C-342/13),   ktorého   výklad   Smernice   Rady   č.   93/13/EHS   o nekalých   podmienkachv spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica č. 93/13/EHS“) „je záväzný pre všetkých sudcov členských štátov“, pričom ich zaväzuje „zohľadniť to, či doložka znemožňuje po jednoinštančnom   rozhodnutí   rozhodcovského   súdu   podať   proti   tomuto   rozsudku   žalobu alebo iný opravný prostriedok na všeobecný súd“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súdnálezom vyslovil, že označeným postupom a uzneseniami okresného súdu, krajského súdua najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1dodatkového   protokolu,   aby   označené   uznesenia   okresného   súdu,   krajského   súdua najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľkepriznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníkakonania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupoma uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   3   Er/297/2011   zo   16.   mája   2012,   postupoma uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   7   CoE/118/2012   z 30.   augusta   2012   a postupoma uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 ECdo/178/2013 z 24. septembra 2014.

K námietke   porušenia   označených   práv   sťažovateľky   postupom   a uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Er/297/2011 zo 16. mája 2012

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarityvyplývajúceho   z   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktorý   limituje   hranice   právomoci   ústavnéhosúdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možnodomáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom   na   to,   že   na   preskúmanie postupu   a   rozhodnutia   okresného   súdu   bolv prvom   rade   povolaný   krajský   (druhostupňový)   súd,   ktorého   právomoc   predchádzaprávomoci   ústavného   súdu   bezprostredne   preskúmavať   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňav tejto veci, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jejprerokovanie (podobne IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07,III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09 a iné).

K námietke   porušenia   označených   práv   sťažovateľky   postupom   a uznesením krajského súdu sp. zn. 7 CoE/118/2012 z 30. augusta 2012

Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej protiuvedenému postupu a uzneseniu krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudkuEurópskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzusČeská   republika   (sťažnosť   č. 46129/99,   body   51,   53   a 54) z právoplatnosti   sťažnosťounapadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľky   akoprocesne neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3zákona o ústavnom súde považoval v tomto prípade za zachovanú.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   už   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach(napr. sp. zn. I. ÚS 359/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 160/2013 z 28. februára2013,   sp.   zn.   III. ÚS   433/2013   z 10.   septembra   2013,   sp.   zn.   III.   ÚS   455/2013z 26. septembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 22. januára 2014, sp. zn. I. ÚS 41/2014z 29. januára   2014,   sp. zn. II. ÚS 389/2014   z 23.   júla   2014,   sp.   zn.   II. ÚS 816/2014z 26. novembra   2014,   sp. zn.   III.   ÚS   702/2014   a iných)   podrobne   analyzoval   dôvodyzjavnej   neopodstatnenosti   sťažností   sťažovateľky,   ktorými   napádala   porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právapodľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru uzneseniami   odvolacích   súdov,   ktorými   boli   potvrdenéuznesenia   prvostupňových   súdov   o zamietnutí   žiadosti   súdneho   exekútora   o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie, pretože rozhodcovský rozsudok, na podklade ktoréhomala   byť   exekúcia   vedená,   nebol   spôsobilým   exekučným   titulom   z dôvodu,   žerozhodcovskú   doložku   si   povinná   individuálne   nevyjednala,   resp.   uzneseniaprvostupňových súdov o zastavení exekúcie, preto v okolnostiach posudzovaného prípadunepovažoval za účelné tieto duplicitne citovať a v podrobnostiach na ne odkazuje.

V danom prípade krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uzneseniaokrem iného uviedol:

„Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver...

Len   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   je   potrebné   poukázať na skutočnosť, podľa ktorej účastníci dňa 2. 10. 2007 uzatvorili poistnú zmluvu, pričom je súčasť   tvorili   všeobecné   poistné   podmienky.   Právna   úprava   poistných   zmlúv   je v Občianskom zákonníku obsiahnutá v 8. časti...

Podľa   dohodnutej   rozhodcovskej   doložky   (časť   XV.   Všeobecných   poistných podmienok) sa všetky spory zo zmluvy mali riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským   súdom.   Takáto   zmluvná   podmienka   v   štandardnej   formulárovej   zmluve alebo vo Všeobecných poistných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom   riešil   výlučne   v rozhodcovskom   konaní   bráni   tomu,   aby   na   základe   nej vydaný   rozhodcovský   rozsudok   mohol   byť   exekučným   titulom   pre   udelenie   poverenia na vykonanie exekúcie...

Občiansky zákonník účinný do 31. 12. 2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné   podmienky   a   teda   charakter   neprijateľných   podmienok   mohli   mať   i   iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v   neprospech   spotrebiteľa.   Občiansky   zákonník   s   takýmito   neprijateľnými   podmienkami spôsobujúcimi   značnú   nerovnováhu   v   právach   a   v   povinnostiach   zmluvných   strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spája sankciu neplatnosti...

Nedôvodným je i poukaz na potrebu nariadenia pojednávania v prejednávanej veci. Ustanovenie   §   115   ods.   1   O.   s.   p.   ukladá   súdu   povinnosť   nariadiť   pojednávanie   iba na prejednanie   veci   samej,   ak   tento   zákon   alebo   osobitný   predpis   neustanovuje   inak. Uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora nie je rozhodnutím vo veci samej... Ohľadne   tvrdení   o   nemožnosti   skúmania   platnosti   rozhodcovskej   doložky v exekučnom   konaní   a   o   prekážke   právoplatne   rozsúdenej   veci   vytvorenej   exekučným titulom   odvolací   súd   poukazuje   na   zásadné   stanovisko   vyslovené   Ústavným   súdom Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 24. 2. 2011 č. k. IV. ÚS 55/11-19. V odôvodnení tohto rozhodnutia poukázal na to, že ak Exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods. 2 pojednával o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už zákonom hmotnoprávneho charakteru alebo zákonom procesnoprávneho charakteru), exekučný súd mohol exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska.“

Preskúmaním označeného uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, žekrajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné preposúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval   ústavne   súladným   spôsobom,   jeho   úvahyvychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne   a   právneakceptovateľné.   Krajský súd   primerane   rozumným   a v okolnostiach   veci   postačujúcimspôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikovalrelevantné hmotnoprávne   a procesnoprávne   ustanovenia   všeobecne   záväzných   právnychpredpisov   a svoje   rozhodnutie   o potvrdení   prvostupňového   rozhodnutia presvedčivoa náležite   odôvodnil.   Možno   teda   uzavrieť,   že   krajský   súd   zodpovedal všetky   právnea skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľkasvojím návrhom domáhala.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdusvojím vlastným (obdobne I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným postupoma uznesením krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľačl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,sťažnosť   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavneneopodstatnenú.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   námietku   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   20ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu   označeným   postupoma uznesením   krajského   súdu   sťažovateľka   osobitne   neodôvodnila   v zmysle   §   20   ods.   1zákona o ústavnom súde, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

K námietke   porušenia   označených   práv   sťažovateľky   postupom   a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 ECdo/178/2013 z 24. septembra 2014

Z rovnakých   dôvodov   ako   v prípade   odvolacieho   súdu   ústavný   súd   odmietol   ajsťažnosť   v časti,   ktorou   sťažovateľka   namieta   porušenie   označených   práv   uvedenýmuznesením najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky, pretože „prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené“.

Uvedené   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   považuje   sťažovateľka   za   arbitrárnea nepreskúmateľné, pričom najvyššiemu súdu vytýka najmä to, že nenapravil pochybeniasúdov nižších stupňov, o ktorých existencii je presvedčená.

Aj   preskúmaním   označeného   uznesenia   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   dospelk záveru,   že   najvyšší   súd   sa   v konaní   o mimoriadnom   opravnom   prostriedku   dôslednezaoberal námietkami sťažovateľky, ktoré uplatnila už v odvolacom konaní, pričom tietoopätovne predniesla ako dôvody dovolania. Jasne a zreteľne uviedol, prečo rozhodnutiasúdov   nižších   stupňov   konajúcich   vo   veci   považoval   za   správne   a vydané   v súladeso zákonom.   Dotkol   sa   v podstate   všetkých   relevantných   namietaných   okolností,   avšaknezistil nič, čo by odôvodňovalo potrebu jeho zásahu v uvedenej veci. Najvyšší súd uviedol,ktorými   zákonnými   ustanoveniami   príslušného   procesnoprávneho   predpisu   sa   priposudzovaní veci sťažovateľky spravoval a ako ich aplikoval. Jasne a zrozumiteľne ozrejmil,prečo považoval dovolanie sťažovateľky za také, ktorého prípustnosť nemožno vyvodiť z §239 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len,,OSP“). Najvyšší súd napadnutérozhodnutie   odvolacieho   súdu   preskúmal   aj   z hľadiska   prípadných   nedostatkovpredpokladaných ustanovením §   237 OSP,   avšak s negatívnym výsledkom.   Na základeuvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že v rozhodnutí   najvyššieho   súdu   nezistil   svojvôľu,arbitrárnosť ani jeho neodôvodnenosť.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky ústavný súd pripomína, že všeobecný súd musívykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlades účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovenínemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstatya zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnychpredpisov   prihliadať   na   spravodlivú   rovnováhu   pri   poskytovaní   ochrany   uplatňovanýmprávam   a   oprávneným   záujmom   účastníkov   konania   (obdobne   napr.   III. ÚS   271/05,III. ÚS 78/07, III. ÚS 212/2011). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochranypráv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkýmsúdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností ústavný súd považuje napadnutýpostup   najvyššieho   súdu,   ako   aj   jeho   uznesenie   o odmietnutí   dovolania   sťažovateľkyz ústavného hľadiska za udržateľný, a keďže medzi nimi a námietkou porušenia základnýchpráv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nezistil žiadnu príčinnú súvislosť, sťažnosť v tejto časti podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl.20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým postupoma uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde   z dôvodu   nesplnenia   zákonom   predpísaných   náležitostí   spočívajúcom   v absenciiprávne relevantného odôvodnenia v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015