SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 250/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o.,Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Blyšťan,vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základnéhopráva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom a uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 3 Er/297/2011 zo 16. mája 2012,postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 CoE/118/2012z 30. augusta 2012 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 5 ECdo/178/2013 z 24. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základnéhopráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na prerokovanie veciv prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)postupom a uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 3 Er/297/2011 zo 16. mája 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoE/118/2012 z 30. augusta 2012 a postupoma uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 5 ECdo/178/2013 z 24. septembra 2014.
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osoboupodnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Na základe poistnej zmluvy uzavretej medzisťažovateľkou a fyzickou osobou – povinnou 2. októbra 2007 sa táto zaviazala platiťdohodnuté poistné. Keďže povinná v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistnéza riadne sťažovateľkou poskytnutú službu nezaplatila, sťažovateľka sa „v súlade s individuálne uzavretou rozhodcovskou doložkou, ktorú povinný mal možnosť ovplyvniť“obrátila na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovskýmrozsudkom zaviazal povinnú na zaplatenie dlžného poistného s príslušenstvom. Povinnádlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatila, pretosťažovateľka na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu podala súdnemuexekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, ktorý následne požiadal okresný súd o vydaniepoverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd označeným uznesením žiadosť súdnehoexekútora zamietol, čo po podaní odvolania sťažovateľkou krajský súd označenýmuznesením potvrdil. Dovolanie sťažovateľky najvyšší súd označeným uznesením odmietol,pretože „prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené“.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že o žiadosti súdneho exekútora o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie okresný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, keďpo preskúmaní vyžiadaných „Všeobecných poistných podmienok pre poistenie zjednávaných Prvou česko-slovenskou poisťovňou Rapid, a. s.“ dospel k záveru že tietoobsahujú podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťamizmluvných strán (t. j. neprijateľné zmluvné podmienky), a preto je rozhodcovská doložkadojednaná v ich XV. časti neplatná. Podľa názoru sťažovateľky exekučný súd pripreskúmavaní exekučného titulu prekročil svoju právomoc, keď rozhodcovský rozsudokpreskúmal z hľadísk, na ktoré ho zákon neoprávňuje, ale „nanovo konštruoval skutkový stav“, pričom „dospel k úplne opačným právnym záverom ako rozhodcovský súd“. Keďžeani krajský súd a najvyšší súd neochránili sťažovateľku pred svojvoľným postupomokresného súdu, rovnako porušili jej právo na spravodlivý súdny proces. Krajskému súdupritom vytýka, že vo svojom rozhodnutí nevenoval žiadnu pozornosť ňou predostretejprávnej argumentácii a že opomenul vykonať dôkazy listinou a výpoveďousprostredkovateľa poistenia. Na druhej strane právny záver najvyššieho súdu, ktorývo svojom rozhodnutí konštatoval, že „v štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom, je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín, a že v tomto štádiu exekučného konania sa nevykonáva dokazovanie ako procesná činnosť osobitne upravená v ustanoveniach § 122 až § 124 OSP“, považujesťažovateľka za arbitrárny a nepreskúmateľný.
Sťažovateľka v závere sťažnosti vyjadruje presvedčenie, že uvedený postupa rozhodnutia všeobecných súdov sú v rozpore nielen s relevantnými právnymi normamivnútroštátneho právneho poriadku, ale aj judikatúrou ústavného súdu (IV. ÚS 95/2010,III. ÚS 162/2011, IV. ÚS 394/2012) a Súdneho dvora Európskej únie (C-40/08, C-472/11,C-342/13), ktorého výklad Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkachv spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica č. 93/13/EHS“) „je záväzný pre všetkých sudcov členských štátov“, pričom ich zaväzuje „zohľadniť to, či doložka znemožňuje po jednoinštančnom rozhodnutí rozhodcovského súdu podať proti tomuto rozsudku žalobu alebo iný opravný prostriedok na všeobecný súd“.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súdnálezom vyslovil, že označeným postupom a uzneseniami okresného súdu, krajského súdua najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1dodatkového protokolu, aby označené uznesenia okresného súdu, krajského súdua najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľkepriznal náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníkakonania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupoma uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Er/297/2011 zo 16. mája 2012, postupoma uznesením krajského súdu sp. zn. 7 CoE/118/2012 z 30. augusta 2012 a postupoma uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 ECdo/178/2013 z 24. septembra 2014.
K námietke porušenia označených práv sťažovateľky postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Er/297/2011 zo 16. mája 2012
Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarityvyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý limituje hranice právomoci ústavnéhosúdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možnodomáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a rozhodnutia okresného súdu bolv prvom rade povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádzaprávomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňav tejto veci, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jejprerokovanie (podobne IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07,III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09 a iné).
K námietke porušenia označených práv sťažovateľky postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 7 CoE/118/2012 z 30. augusta 2012
Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej protiuvedenému postupu a uzneseniu krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudkuEurópskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzusČeská republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti sťažnosťounapadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky akoprocesne neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3zákona o ústavnom súde považoval v tomto prípade za zachovanú.
Ústavný súd konštatuje, že už vo viacerých svojich rozhodnutiach(napr. sp. zn. I. ÚS 359/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 160/2013 z 28. februára2013, sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 455/2013z 26. septembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 22. januára 2014, sp. zn. I. ÚS 41/2014z 29. januára 2014, sp. zn. II. ÚS 389/2014 z 23. júla 2014, sp. zn. II. ÚS 816/2014z 26. novembra 2014, sp. zn. III. ÚS 702/2014 a iných) podrobne analyzoval dôvodyzjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, ktorými napádala porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami odvolacích súdov, ktorými boli potvrdenéuznesenia prvostupňových súdov o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie, pretože rozhodcovský rozsudok, na podklade ktoréhomala byť exekúcia vedená, nebol spôsobilým exekučným titulom z dôvodu, žerozhodcovskú doložku si povinná individuálne nevyjednala, resp. uzneseniaprvostupňových súdov o zastavení exekúcie, preto v okolnostiach posudzovaného prípadunepovažoval za účelné tieto duplicitne citovať a v podrobnostiach na ne odkazuje.
V danom prípade krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uzneseniaokrem iného uviedol:
„Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver...
Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa ktorej účastníci dňa 2. 10. 2007 uzatvorili poistnú zmluvu, pričom je súčasť tvorili všeobecné poistné podmienky. Právna úprava poistných zmlúv je v Občianskom zákonníku obsiahnutá v 8. časti...
Podľa dohodnutej rozhodcovskej doložky (časť XV. Všeobecných poistných podmienok) sa všetky spory zo zmluvy mali riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Takáto zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo Všeobecných poistných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť exekučným titulom pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie...
Občiansky zákonník účinný do 31. 12. 2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spája sankciu neplatnosti...
Nedôvodným je i poukaz na potrebu nariadenia pojednávania v prejednávanej veci. Ustanovenie § 115 ods. 1 O. s. p. ukladá súdu povinnosť nariadiť pojednávanie iba na prejednanie veci samej, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora nie je rozhodnutím vo veci samej... Ohľadne tvrdení o nemožnosti skúmania platnosti rozhodcovskej doložky v exekučnom konaní a o prekážke právoplatne rozsúdenej veci vytvorenej exekučným titulom odvolací súd poukazuje na zásadné stanovisko vyslovené Ústavným súdom Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 24. 2. 2011 č. k. IV. ÚS 55/11-19. V odôvodnení tohto rozhodnutia poukázal na to, že ak Exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods. 2 pojednával o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už zákonom hmotnoprávneho charakteru alebo zákonom procesnoprávneho charakteru), exekučný súd mohol exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska.“
Preskúmaním označeného uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, žekrajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné preposúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahyvychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právneakceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcimspôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikovalrelevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnychpredpisov a svoje rozhodnutie o potvrdení prvostupňového rozhodnutia presvedčivoa náležite odôvodnil. Možno teda uzavrieť, že krajský súd zodpovedal všetky právnea skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľkasvojím návrhom domáhala.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdusvojím vlastným (obdobne I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným postupoma uznesením krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľačl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavneneopodstatnenú.
Vzhľadom na skutočnosť, že námietku porušenia základného práva podľa čl. 20ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu označeným postupoma uznesením krajského súdu sťažovateľka osobitne neodôvodnila v zmysle § 20 ods. 1zákona o ústavnom súde, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
K námietke porušenia označených práv sťažovateľky postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 ECdo/178/2013 z 24. septembra 2014
Z rovnakých dôvodov ako v prípade odvolacieho súdu ústavný súd odmietol ajsťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie označených práv uvedenýmuznesením najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky, pretože „prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené“.
Uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárnea nepreskúmateľné, pričom najvyššiemu súdu vytýka najmä to, že nenapravil pochybeniasúdov nižších stupňov, o ktorých existencii je presvedčená.
Aj preskúmaním označeného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd dospelk záveru, že najvyšší súd sa v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku dôslednezaoberal námietkami sťažovateľky, ktoré uplatnila už v odvolacom konaní, pričom tietoopätovne predniesla ako dôvody dovolania. Jasne a zreteľne uviedol, prečo rozhodnutiasúdov nižších stupňov konajúcich vo veci považoval za správne a vydané v súladeso zákonom. Dotkol sa v podstate všetkých relevantných namietaných okolností, avšaknezistil nič, čo by odôvodňovalo potrebu jeho zásahu v uvedenej veci. Najvyšší súd uviedol,ktorými zákonnými ustanoveniami príslušného procesnoprávneho predpisu sa priposudzovaní veci sťažovateľky spravoval a ako ich aplikoval. Jasne a zrozumiteľne ozrejmil,prečo považoval dovolanie sťažovateľky za také, ktorého prípustnosť nemožno vyvodiť z §239 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len,,OSP“). Najvyšší súd napadnutérozhodnutie odvolacieho súdu preskúmal aj z hľadiska prípadných nedostatkovpredpokladaných ustanovením § 237 OSP, avšak s negatívnym výsledkom. Na základeuvedeného ústavný súd konštatuje, že v rozhodnutí najvyššieho súdu nezistil svojvôľu,arbitrárnosť ani jeho neodôvodnenosť.
Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky ústavný súd pripomína, že všeobecný súd musívykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlades účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovenínemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstatya zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnychpredpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovanýmprávam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr. III. ÚS 271/05,III. ÚS 78/07, III. ÚS 212/2011). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochranypráv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkýmsúdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.
Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností ústavný súd považuje napadnutýpostup najvyššieho súdu, ako aj jeho uznesenie o odmietnutí dovolania sťažovateľkyz ústavného hľadiska za udržateľný, a keďže medzi nimi a námietkou porušenia základnýchpráv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nezistil žiadnu príčinnú súvislosť, sťažnosť v tejto časti podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl.20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým postupoma uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí spočívajúcom v absenciiprávne relevantného odôvodnenia v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015