znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 250/2013-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť O. P., K., zastúpeného advokátkou JUDr. K. P., Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/142/2003 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo O. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C/142/2003 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C/142/2003 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. O.   P.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2   500   €   (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť O. P. trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jej právnej zástupkyne   advokátky   JUDr.   K.   P.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 250/2013 z 11. júna 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   O.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/142/2003.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 210/12 doručeným ústavnému súdu 9. augusta 2013, v ktorom okrem iného   uviedol: „Predmetom   konania   vo   veci   sp.   zn.   11   C/142/2003   je   vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   Po   právnej   stránke   ide   o   štandardnú občianskoprávnu   vec   patriacu   do   rozhodovacej   agendy   všeobecného   súdnictva. Po skutkovej stránke napadnuté konanie sa javí ako zložitejšie.

Sťažovateľ   dňa   17.   4.   2003   doručil   súdu   návrh   na   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Dňa 5. 5. 2003 súd vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh (správne má byť 24. apríla 2003, pozn.).

Dňa 21. 5. 2003 súd odoslal odporkyni opis návrhu na začatie konania, aby sa k nemu písomne vyjadrila.

Dňa 3. 10. 2003 navrhovateľ doplnil svoj návrh na začatie konania. Dňa 10. 10. 2003 súd doplnený návrh odoslal na vyjadrenie odporkyni. Dňa 11. 8. 2004 súd vytýčil termín pojednávania na 12. 10. 2004. Odporkyňa dňa 30. 9. 2004 oznámila súdu, že v čase nariadeného pojednávania sa jej právna zástupkyňa bude zdržiavať pracovne v Nemecku, a preto požiadala súd o odročenie pojednávania. Pojednávania určené na 12. 10. 2004 bolo odročené na 24. 11. 2004.

Dňa   16.   11.   2004   právna   zástupkyňa   navrhovateľa   požiadala   súd   o   odročenie pojednávania   nakoľko   navrhovateľ   bol   v   tom   čase   hospitalizovaný   v   nemocnici. Pojednávania určené na 24. 11. 2004 bolo odročené na 8. 2. 2005.

Dňa 12. 1. 2005 právna zástupkyňa navrhovateľa doručila súdu lekárske správy navrhovateľa a doklad o jeho hospitalizácií a následnej rehabilitácií. Pojednávania určené na 8. 2. 2005 bolo z dôvodu neúčasti účastníkov konania odročené na 12. 4. 2005. Dňa   12.   4.   2005   súd   za   účastí   oboch   účastníkov   a   ich   právnych   zástupcov   vec prejednal a pojednávanie odročil na 14. 6. 2005 za účelom doplnenia dokazovania. Dňa   14.   6.   2005   súd   pokračoval   v   prejednávaní   veci   a   pojednávanie   odročil na 26. 10. 2005 za účelom doloženia ďalších listinných dôkazov.

Na pojednávania dňa 26.   10.   2005 účastníci konania navrhli súdu, aby nariadil vo vecí znalecké dokazovanie za účelom určenia trhovej hodnoty nehnuteľnosti.

Uznesením   č.   k.   11   C/142/2003-59   zo   dňa   23.   2.   2006   súd   nariadil   znalecké dokazovanie a na podanie znaleckého posudku ustanovil znalca Ing. J. Č. Proti tomuto uzneseniu   čo   do   výroku   o   uložení   povinnosti   zaplatiť   preddavok   na   trovy   znaleckého dokazovania podala odvolanie odporkyňa. Uznesením č. k. 11 C/142/2003-62 zo dňa 20. 3. 2006   súd   zrušil   výrok   uznesenia,   ktorým   bola   odporkyni   uložená   povinnosť   zaplatiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania vo výške 2.000,- Sk.

Dňa 23. 3. 2006 navrhovateľ písomným podaním rozšíril žalobný návrh. Dňa 25.   9.   2006   znalec Ing.   J.   Č.   doručil   súdu   znalecký   posudok   a vyúčtovanie znalečného. Uznesením č. k. 11 C/142/2003-196 zo dňa 19. 10. 2006 súd priznal odmenu znalcovi.

Dňa   22.   1.   2007   súd   vytýčil   ďalšie   pojednávania   vo   veci   na   4.   4.   2007.   Toto pojednávania z dôvodu neprítomnosti sudkyne bolo odročené na neurčito.

Ďalší   termín   pojednávania   bol   určený   na   12.   9.   2007.   Toto   pojednávanie   bolo odročené na 12. 12. 2007 za účelom výsluchu znalca.

Na pojednávaní dňa 12. 12. 2007 sa nezúčastnila právna zástupkyňa odporkyne. Odporkyňa žiadala pojednávanie z tohto dôvodu odročiť. Súd pojednávanie odročil na 4. 3. 2008. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 4. 3. 2008. Po prejednaní veci bolo odročené na 14. 5. 2008 za účelom doplnenia dokazovania.

Pojednávanie   dňa   14.   5.   2008   po   prejednaní   veci   bolo   odročené   na   neurčito za účelom vyžiadania výpisov z účtov o stavebnom sporení.

Pojednávanie dňa 17. 3. 2010 bolo odročené na 1. 6. 2010 za účelom doplnenia dokazovania.

Pojednávanie dňa 1. 6. 2010 po prejednaní veci bolo odročené na 20. 10. 2010 za účelom   uzatvorenia   možnej   mimosúdnej   dohody.   Toto   pojednávania   bolo   na   žiadosť právnej zástupkyne odporkyne odročené na 16. 2. 2011.

Pojednávanie určené na 16. 2. 2011 bolo na žiadosť právnej zástupkyne odporkyne odročené na 11. 5. 2011.

Pojednávanie   určené   na   11.   5.   2011   bolo   z   dôvodu   práceneschopnosti   sudkyne odročené na neurčito.

Ďalší termín pojednávania bol určený na 21. 9. 2011. Pojednávanie dňa 21. 9. 2011 po   prejednaní   veci   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   nariadenia   znaleckého dokazovania.

Uznesením   č.   k.   11   C/142/2003-359   zo   dňa   22.   11.   2011   súd   nariadil   znalecké dokazovanie za účelom určenia všeobecnej ceny nehnuteľnosti - rozostavaného rodinného domu. Uznesením č. k. 11 C/142/2003-366 zo dňa 24. 4. 2012 súd predĺžil znalcovi lehotu na vypracovanie znaleckého posudku do 15. 5. 2012. Dňa 22. 5. 2012 znalec doručil súdu znalecký posudok a vyúčtovanie znalečného.

Uznesením č. k. 11 C/142/2003-409 zo dňa 18. 7. 2012 súd priznal znalcovi Ing. P. Š. odmenu za vypracovanie znaleckého posudku. Ďalší termín pojednávania bol určený na 13. 2. 2013.

Pojednávanie dňa 13. 2. 2013 bolo odročené na 7. 5. 2013 na žiadosť právnych zástupcov   účastníkov   s   tým,   že   sa   pokúsia   o   uzavretie   mimosúdnej   dohody   ohľadom vyporiadania BSM. Toto pojednávanie bolo preročené na 12. 6. 2013.

Pojednávanie   dňa   12.   6.   2013   bolo   odročené   na   neurčito   z   dôvodu   nariadenia ďalšieho dokazovania.

Z doterajšieho priebehu konania vyplýva, že okresný súd nariadil vo veci množstvo pojednávaní.   Veľakrát ich však odročoval bez prejednania veci,   toleroval neprítomnosť účastníkov   a   ich   právnych   zástupcov   na   pojednávaniach   a   ich   postupne   predkladané doplnenia dokazovania} čím spôsobovali predlžovanie konania.

Keďže   v   tomto   konaní   doposiaľ   súd   meritórne   nerozhodol,   mám   za   to, že nepostupoval koncentrovane a efektívne a preto sa podieľal na neúmernom predĺžení konania.“

Obdobné   procesné   úkony,   ktoré   označil   predseda   okresného   súdu   vo   svojom vyjadrení, zistil aj ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu.

Právna zástupkyňa sťažovateľa sa k stanovisku okresného súdu nevyjadrila.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má právo,   aby sa   jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“   a   „práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom   a   cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (I. ÚS 76/03, II. ÚS 157/02). K vytvoreniu „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   142/03)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   173/05,   III.   ÚS   336/07, III. ÚS 471/2012).

1.   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ide o konanie, ktoré nie je právne zložité a uplatňovanie právnej úpravy   zakotvenej   v   Občianskom   zákonníku   je   stabilizované   v   rozsiahlej   judikatúre všeobecných súdov, ktorá obsahuje aj jednoznačnú metodiku postupu a prerokovania takých majetkových sporov. Ústavný súd uznáva, že takéto spory sú svojou povahou náročnejšie na dokazovanie (vo veci muselo byť nariadené dvakrát znalecké dokazovanie), pretože bolo treba nielen zistiť okruh veci patriacich do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania, ale aj ich hodnotu ku dňu zániku a zohľadniť aj viacero skutočností, ktoré   vyplývajú   z   §   150   Občianskeho   zákonníka,   najmä   pokiaľ   ide   o   komplexnosť vyporiadania   tohto   majetkového   spoločenstva.   Samotnú   faktickú   zložitosť   (na   ktorú poukázal vo svojom vyjadrení k sťažnosti okresný súd) však nemožno dávať do súvislosti s dlhotrvajúcou nečinnosťou okresného súdu.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd konštatuje sťažovateľov aktívny prístup k súdnemu konaniu a záujem oň (v decembri 2003 a júli 2004 urgoval okresný súd, aby vo veci určil termín pojednávania, a v roku 2012 podal i sťažnosť na prieťahy v konaní), zúčastňoval sa nariadených pojednávaní a jeho správanie výraznou mierou neovplyvnilo doterajšiu dĺžku konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní a vzniknuté prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. Na základe prehľadu úkonov okresného súdu ústavný súd konštatuje, že takmer celý priebeh konania je poznačený neefektívnosťou jeho postupu, čo malo vplyv na doterajšiu dĺžku sporu. I keď v   priebehu   takmer   viac   ako   10-ročného   konania   boli   zistené   iba   dve   väčšie   obdobia nečinnosti   v   trvaní   osemnásť   mesiacov   od   10.   októbra   2003,   keď   okresný   súd   zaslal doplnený návrh odoslal na vyjadrenie odporkyni, až do uskutočnenia prvého relevantného pojednávania, ktoré sa konalo 12. apríla 2005, resp. dvadsaťtri mesiacov, od 14. mája 2008, keď okresný súd odročil pojednávanie na neurčito pre účely vyžiadania výpisov z účtov o stavebnom   sporení,   až   do   1.   júna   2010   (pojednávanie   odročil   na   20.   október   2010 pre účely   uzatvorenia   možnej   mimosúdnej   dohody)   a   nemožno   mu   vytknúť   inú dlhodobejšiu nečinnosť, ústavný súd zdôrazňuje, že najväčším pochybením okresného súdu je to, že hoci nariadil niekoľko pojednávaní, na ktorých vypočul účastníkov a svedkov, vo veci   samej   dosiaľ   za   10   rokov   nebol   vyhlásený   rozsudok   a   ani   nebolo   vydané   iné rozhodnutie, ktorým by sa skončilo konanie pred okresným súdom, čo nie je zlučiteľné so základným právom účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a s jeho právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Takisto na dĺžku konania malo vplyv to, že okresný súd odročil viackrát (8. februára 2005,   1.   júna   2010   a   tiež   13.   februára   2013)   pojednávania   pre   účely   vyriešenia   sporu o vyporiadaní BSM mimosúdnou dohodou, ale k žiadnej dohode medzi účastníkmi dosiaľ nedošlo, a tiež to, že okresný súd dvakrát nariadil znalecké dokazovanie (prvé nariadil 23. februára   2006   (po   návrhu   účastníkov   z   26.   októbra   2005   -   znalecký   posudok   bol doručený okresnému súdu až 25. septembra 2006) a druhé nariadil 22. novembra 2011 - znalec doručil okresnému súdu znalecký posudok po predĺžení lehoty až 22. mája 2012. Občianske súdne konanie, ktoré bez meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako to je v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia vcelku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy i právom podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   260/04,   IV.   ÚS   173/05,   IV.   ÚS   251/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   je   neprijateľné,   aby   právna   neistota   v   napadnutom   konaní nebola odstránená ani po viac ako 10 rokoch od jeho začatia (m. m. napr. IV. ÚS 260/04, III. ÚS 152/08, IV. ÚS 251/08, III. ÚS 383/2012).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C/142/2003   došlo   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v záujme zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľa prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 11 C/142/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume 20 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri   určení   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. 11 C/142/2003, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. K. P., ktorá ich bližšie nešpecifikovala.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá predstavovala sumu 781 €.

Ústavný súd mu priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia v roku 2013 a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej služby v roku 2013 predstavovala sumu 130,16 € a režijný paušál 7,81 €. Úhrada bola teda priznaná v celkovej sume 269,58 € (bod 4 výroku nálezu).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2013