znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 250/07-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23. januára 2008 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval   sťažnosť   Mgr.   A.   H.,   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. J.   Č.,   Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 738/2002 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. A. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 738/2002 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   I p r i k a z u j e v konaní   vedenom   pod sp. zn. 16 C 738/2002 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. A. H. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť Mgr. A. H. trovy konania v sume 6 296 Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   do dvoch   mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu, advokáta JUDr. J. Č., Advokátska kancelária, K.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti Mgr. A. H. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2007 doručená   sťažnosť   Mgr.   A.   H.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   16   C   738/2002. Sťažovateľka svoju sťažnosť doplnila podaním doručeným ústavnému súdu 25. septembra 2007.

Po   prijatí   sťažnosti   27. septembra 2007   uznesením   ústavného   súdu   č.   k. III. ÚS 250/07-9   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   7. novembra 2007   predsedu okresného súdu, aby sa k sťažnosti vyjadril, aby zaslal predmetný súdny spis a aby oznámil, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Vyjadrenie predsedu okresného súdu spolu s vyžiadaným súdnym spisom bolo ústavnému súdu doručené 6. decembra 2007.

V doručenom   vyjadrení   predseda   okresného   súdu   podal   stručný   prehľad   úkonov v posudzovanom   konaní   a na   základe   tohto   prehľadu   skonštatoval,   že   okresný   súd „od 16. 9. 2002   do   22. 1. 2007   neurobil   vo   veci   žiadny   úkon,   pričom   plynulému prerokovaniu veci nebránila žiadna zákonná prekážka“. Zdôraznil, že v predmetnej veci sa vystriedali traja zákonní sudcovia, čo však „neospravedlňuje nečinnosť súdu vo vzťahu k účastníkom   konania“.   Od   22.   januára   2007   okresný   súd   vo   veci   pravidelne   a bez prieťahov koná. V závere svojho vyjadrenia predseda okresného súdu oznámil, že súhlasí, aby sa vec prerokovala bez ústneho pojednávania.

Právny   zástupca   sťažovateľky   reagoval   na   základe   výzvy   z   10. decembra 2007 na vyjadrenie predsedu okresného súdu podaním doručeným ústavného súdu 17. decembra 2007, v ktorom uviedol, že spolu so sťažovateľkou trvajú na podanej sťažnosti a súhlasia s rozhodnutím o nej bez ústneho pojednávania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníka   konania   a   postup   okresného   súdu   (napr.   I. ÚS 41/02).   V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.   I.   ÚS   19/00,   I. ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   postupoval aj v danom prípade.

Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Predmetné konanie vedené okresným   súdom,   v rámci   ktorého   sťažovateľka   namieta   zbytočné   prieťahy,   možno hodnotiť ako konanie, ktoré po právnej stránke nie je zložité, hoci priebeh dokazovania môže so sebou priniesť väčšiu časovú náročnosť na objasnenie skutočného stavu veci. Ide o občianskoprávny   spor,   ktorého   cieľom   je   rozhodnúť   o prípadnej   neplatnosti   zmluvy o prevode vlastníctva nebytového priestoru. Cieľom dokazovania v predmetnom súdnom konaní   je   zistenie,   či   nehnuteľnosť,   ktorá   je   predmetom   spornej   zmluvy,   je   bytovým priestorom   alebo   nebytovým   priestorom   a či   tvorí   príslušenstvo   bytu,   ktorého   je sťažovateľka bezpodielovou spoluvlastníčkou. Takéto objasňovanie skutočného stavu veci nemôže   podľa   názoru   ústavného   súdu   pri   vhodnej   voľbe   dôkazných   prostriedkov za žiadnych okolností spôsobiť v konaní komplikácie, ktoré budú mať za následok trvanie sporu v dĺžke viac ako 5 rokov.

Pri posudzovaní druhého kritéria používaného na hodnotenie prípadných zbytočných prieťahov   v konaní   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   správanie   sťažovateľky,   resp. jej právnych zástupcov v žiadnom prípade neprispelo k celkovej dĺžke konania. Sťažovateľka i jej   právni   zástupcovia   poskytovali   okresnému   súdu   v priebehu   konania   požadovanú súčinnosť, na výzvy okresného súdu reagovali riadne a včas.

Z podkladov   tvoriacich   prílohy   ústavnej   sťažnosti   i z vyžiadaného   súdneho   spisu vyplýva, že sťažovateľka adresovala 15. júna 2007 okresnému súdu podanie označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie bez zbytočných prieťahov“. Ústavný súd považuje takúto sťažnosť za právny prostriedok, ktorý sťažovateľke účinne poskytuje na ochranu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Postup   okresného   súdu   ako   tretie   kritérium   na   posúdenie   porušenia   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zhodnotil   ústavný   súd   ako   postup, ktorý vykazoval zbytočné prieťahy.

Postup   okresného   súdu   sa   vyznačoval   výrazným   obdobím   súvislej   nečinnosti, a to v čase od 16. septembra 2002, keď okresný súd uznesením zamietol návrh na vydanie predbežného   opatrenia,   do   24.   januára   2007,   keď   okresný   súd   uložil   odporcom v predmetnom konaní písomne sa vyjadriť k návrhu na začatie konania. Okresný súd síce listom z 31. marca 2005 oznámil účastníkom konania predpokladaný termín pojednávania (II. polrok roku 2005), avšak vzhľadom na to, že termín pojednávania nakoniec nariadený nebol, považoval ústavný súd tento úkon okresného súdu iba za formálne rešpektovanie ustanovenia § 372k ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Nečinnosť okresného súdu v uvedenom období predstavovala viac ako 4 roky a 4 mesiace.

Ústavný   súd   v postupe   okresného   súdu   zistil   aj   kratšie   obdobie   nečinnosti od 30. januára 2007, keď bolo nariadené pojednávanie, do 25. júna 2007, keď okresný súd doručil   žalobcom   vyjadrenia   odporcov   k žalobnému   návrhu   (takmer   5   mesiacov). Aj samotné nariadenie pojednávania 30. januára 2007 považoval ústavný súd za procesný úkon   nezbavujúci   okresný   súd   zodpovednosti   za nečinnosť,   ktorá   po   tomto   úkone nasledovala, pretože termín pojednávania bol určený až na 27. jún 2007.

Na   základe   zistenia   ústavného   súdu   sa   po   tomto   termíne   uskutočnilo   len   jedno pojednávanie, a to 28. septembra 2007, ktoré bolo odročené na neurčito. V súčasnosti plynie lehota   určená   do   10.   februára   2008,   ktorú   určil   okresný   súd   Bytovému   podniku   mesta Košice na doručenie písomností.

Ústavný súd zistil, že v postupe okresného súdu   sa   vyskytli len dve   už uvedené obdobia   súvislej   nečinnosti,   ich   celková   dĺžka   (4   roky   a 10   mesiacov)   však   vzhľadom na dĺžku trvania predmetného konania (5 a pol roka) jednoznačne dosahuje ústavnoprávnu relevanciu   vyžadujúcu   vyslovenie   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy (1. bod výroku nálezu). Konanie okresného   súdu   v predmetnej   veci   tak   ústavný   súd   kvalifikuje   ako   konanie   vykazujúce zbytočné prieťahy.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovateľka   v petite   svojej   sťažnosti   navrhla   takéto   rozhodnutie,   preto   ústavný   súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov (2. bod výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľky garantovaného jej čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľky, jej správanie počas predmetného konania, a aj skutočnosť, že vo veci zistil porušenie základného práva.Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk. Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu považuje za primerané priznať jej sumu 100 000 Sk (3. bod výroku nálezu).

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo záujmu   ochrany   ústavnosti   a zo   zásad   spravodlivosti,   o ktoré   sa   opiera   ESĽP, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom JUDr. J.   Č.   Advokát   vykonal   dva   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania a písomné podanie (sťažnosť).   Obidva úkony boli vykonané v roku 2007. Podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 17 822 Sk za úkony v roku 2007), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2007 odmenu v sume 2 970 Sk. K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál za dva úkony právnej pomoci, teda dvakrát 178   Sk.   Ústavný   súd   tak   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v uplatnenej sume 6 296 Sk (4. bod výroku nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2008