znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 250/06-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2006 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., T., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr. J. A., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky nevydaním rozhodnutia o ďalšom predĺžení väzby postupom Okresného súdu Trenčín v konaní sp. zn. 4 T 71/06, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 29. júna 2006 doručená sťažnosť M. B., T., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním právneho zástupcu z 24. júla 2006 (na základe výzvy ústavného súdu z 12. júla 2006), zastúpeného advokátom JUDr. J. A., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva   podľa   čl.   17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „ústava“)   nevydaním rozhodnutia   o ďalšom   predĺžení   väzby   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 4 T 71/06.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   prokurátor   Krajskej   prokuratúry v Trenčíne   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   podal   v jeho   trestnej   veci   8.   júna   2006 okresnému súdu   obžalobu z trestných   činov podľa   ustanovenia § 219 ods.   1 Trestného zákona (ďalej len „TZ“) účinného do 31. augusta 1999 v spojení s ustanovením § 10 ods. 1 TZ účinného do 31. augusta 1999 a podľa ustanovenia § 247 ods. 2 písm. a), ods. 4 a ods. 5 písm. a) TZ účinného do 31. decembra 2005.

Sťažovateľovi bola uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Tpo 12/06-97 zo 7. februára 2006 predĺžená lehota väzby v prípravnom konaní do 10. júna 2006 s tým, že sa menia dôvody väzby, ktoré sú vo veci sťažovateľa dané podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku (ďalej len „TP“) účinného od 1. januára   2006.   Sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 5 Tp 86/05 z 1. mája 2005, pričom väzba začala plynúť 29. apríla 2005.

Sťažovateľ   ďalej   v sťažnosti   uvádza,   že   po   uplynutí   termínu   10.   júna   2006, do ktorého   bolo   uznesením   krajského   súdu   predĺžené   trvanie   jeho   väzby,   absentuje rozhodnutie   súdu   o ďalšom   pokračovaní   väzby, čím   došlo   k porušeniu   jeho   základného práva   podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   a jeho   väzba   je   po   uvedenom   termíne   nezákonná. Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   podanie   obžaloby   krajskou   prokuratúrou „nemôže nahradzovať meritórne rozhodnutie súdu o trvaní väzby“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ vo svojom návrhu výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy   nevydaním   rozhodnutia   o ďalšom   predĺžení   väzby   okresným   súdom   v   konaní sp. zn. 4 T 71/06 a prikázal okresnému súdu konať vo veci podľa osobitných predpisov.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. „Ústavný súd Slovenskej republiky zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, ak existuje všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Prijatie takej sťažnosti vylučuje nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrený v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako princíp subsidiarity,“ – rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 130/02.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

V zmysle   princípu   subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z čl.   127   ústavy,   ústavný   súd   má právomoc konať o namietanom porušení základných práv len vtedy, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd. Ak sa sťažovateľ mohol v minulosti, môže v súčasnosti alebo bude môcť domáhať ochrany pred porušením práv, ktoré namieta v konaní pred ústavným súdom, pred všeobecným súdom, potom je v danom prípade vylúčená právomoc ústavného súdu (napr. rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 3/04).

Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 90/03 uviedol: „Z princípu subsidiarity vo vzťahu ústavného súdu k všeobecným súdom v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde tiež vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť   najskôr   v tomto   konaní   a až   následne   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Pokiaľ sťažovateľ   v rámci   ochrany   svojich   základných   práv   a slobôd   uplatní   v konaní   pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc.“

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   vo   väzobných   veciach   majú   právomoc   rozhodovať primárne všeobecné súdy, ústavný súd nie je oprávnený nahradzovať ich činnosť vlastnými rozhodnutiami.   V zmysle   platnej   legislatívy   má   sťažovateľ   oprávnenie   obrátiť   sa   na všeobecné súdy so žiadosťou o prepustenie z väzby alebo sťažnosťou proti zamietavému rozhodnutiu o takejto žiadosti, ktoré sú povinné o jeho podaniach rozhodnúť. Z uvedeného dôvodu je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu konať v danej veci, preto ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   s poukázaním   na nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Z uvedeného   dôvodu   je právomoc ústavného súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy,   keď   nie   je daná právomoc všeobecných súdov – napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 13/01.

V zmysle ustanovenia § 36 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 142 Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006