znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 250/04-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   1.   decembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť Mgr. Anny Kontrovej Novákovej, Ž., zastúpenej advokátom Mgr. R. K., Ž., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   Okresným súdom Žilina v konaní sp. zn. 14 C 725/99, a takto

r o z h o d o l:

1.   Základné   právo   Mgr.   Anny   Kontrovej   Novákovej   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní Okresného súdu Žilina sp. zn. 14 C 725/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina   p r i k a z u j e   v konaní sp. zn. 14 C 725/99 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Mgr.   Anne   Kontrovej   Novákovej   p   r   i   z   n   á   v a   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   nahradiť Mgr. Anne Kontrovej Novákovej trovy právneho zastúpenia v sume 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) na bankový účet právneho zástupcu Mgr. R. K. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2004 doručená   sťažnosť Mgr.   Anny   Kontrovej   Novákovej,   Ž., (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. R. K., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 14 C 725/99.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 250/04-8 z 18. augusta 2004 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu,   ktorá   mu   bola doručená 24. septembra 2004, vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 28. septembra 2004 oznámil, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že 29. júna 1999 podala na okresnom súde žalobu o neplatnosť výpovede proti žalovanému – Okresný úrad v Žiline, A. Kmeťa 17, Žilina   (ďalej   len   „odporca“).   Sťažovateľka   v   žalobe   žiadala,   aby   okresný   súd   vyslovil neplatnosť výpovede z pracovného pomeru a náhradu trov právneho zastúpenia.

Napriek skutočnosti, že od podania žaloby uplynulo obdobie piatich rokov, okresný súd nevykonal podľa sťažovateľky žiadny úkon smerujúci k čo najrýchlejšiemu prejednaniu a rozhodnutiu posudzovanej veci, nenariadil ani jeden termín pojednávania. Sťažovateľka podala prostredníctvom právneho zástupcu 26. apríla 2004 žiadosť o nariadenie termínu pojednávania. Okresný súd na túto žiadosť nereagoval.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia   (petite)   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jej   základného   práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v   konaní okresného súdu sp. zn. 14 C 725/99 a prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez prieťahov.   Zároveň   sťažovateľka   žiada   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 30 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou zo 14. septembra 2004 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa   v zmysle   ustanovenia   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   vyjadril   k   sťažnosti sťažovateľky. Predseda okresného súdu vo vyjadrení zo 14. októbra 2004 uviedol prehľad úkonov, ktoré boli v danej veci vykonané, a dodal, že zákonná sudkyňa nastúpila v júni 2004 do dôchodku, jej oddelenie bolo pridelené novému sudcovi, ktorému bol zastavený nápad nových vecí, aby mohol prejednať staršie veci.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, stanoviska predsedu okresného súdu a najmä   podrobného   preštudovania   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   14   C   725/99   zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Okresnému   súdu   bol   29.   júna   1999   doručený   návrh   sťažovateľky   na   vyslovenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru podľa príslušných ustanovení Zákonníka práce s prílohami.

Okresný súd vydal 2. júla 1999 pokyn na zaslanie návrhu sťažovateľky odporcovi, aby sa k nemu vyjadril v lehote tridsiatich dní. Odporca doručil svoje vyjadrenie k návrhu sťažovateľky okresnému súdu 22. júla 1999.

Právny zástupca sťažovateľky doručil 26. apríla 2004 okresnému   súdu   oznámenie o prevzatí   právneho   zastúpenia,   žiadosť   o nariadenie   termínu   pojednávania   a   návrh   na zmenu účastníka na strane odporcu. Uvedeným vyjadrením právneho zástupcu spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99).

Sťažovateľka   podala   prostredníctvom   právneho   zástupcu   26.   apríla   2004   žiadosť o nariadenie termínu pojednávania. Okresný súd na túto žiadosť nereagoval. Ústavný súd pokladá žiadosť o nariadenie termínu pojednávania za dostatočný dôkaz prejavu záujmu a aktívneho prístupu sťažovateľky v tomto konaní.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   II.   ÚS   74/97,   I.   ÚS   70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd vzal do úvahy právny a skutkový stav veci. Predmetom konania je vyslovenie neplatnosti výpovede podľa príslušných ustanovení zákonníka práce. Platná právna úprava vrátane judikátov v tejto oblasti nezaraďuje posudzované konanie k zložitým veciam, preto je možné považovať vec za štandardnú z hľadiska rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

Skutková stránka posudzovanej veci patrí tiež k štandardným prípadom patriacim do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov napriek protikladným stanoviskám účastníkov konania   (ako   to   vyplynulo z   vyjadrenia   odporcu   k návrhu   sťažovateľky,   č.   l.   7   spisu). Predseda okresného súdu navyše vo svojom stanovisku neuviedol ako dôvod dĺžky konania právnu alebo faktickú zložitosť prejednávanej veci.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   pri   podrobnom   preštudovaní   posudzovaného   spisu   nezistil   žiadnu okolnosť,   ktorou   by   sťažovateľka   prispela   k   zbytočným   prieťahom   v konaní.   Svojou žiadosťou o nariadenie termínu pojednávania doručenou okresnému súdu 26. apríla 2004 naopak dala najavo svoj aktívny záujem o vyriešenie tohto sporu.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu uvedeného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 3/00).

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyhodnotil postup okresného súdu v období od 22. júla 1999 do 24. novembra 2004   (64   mesiacov)   ako   zbytočný   prieťah,   pretože   v   uvedenom   období   okresný   súd nevykonal žiadne úkony smerujúce k rozhodnutiu v posudzovanej veci. Ústavný súd posúdil preto   uvedené   obdobie   ako   časový   úsek,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom nečinnosťou okresného súdu v celkovej dĺžke 64 mesiacov.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu 18. októbra 2004 uviedol prehľad úkonov vykonaných v posudzovanej veci a vyjadril sa, že „z neho je všetko zrejmé“. Zároveň vyslovil, že zákonná sudkyňa nastúpila v júni 2004 do dôchodku,   ostalo   po   nej   800   spisov,   jej   oddelenie   bolo   pridelené   novému   sudcovi, ktorému bol zastavený nápad nových vecí, aby mohol prejednať staršie veci.

Právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Ústavný   súd   už   v priebehu   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   ustálil,   že nadmerné množstvo vecí,   v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za prieťahy v súdnom konaní (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97). Podľa právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 14/00 „Otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní“.

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v uvedenom období, tak ako jej ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľky,   zaoberal   sa   aj   jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti požadovala primerané finančné zadosťučinenie v sume   30   000   Sk.   Ústavný   súd   s prihliadnutím   na   ustanovenie   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľky okrem prípadov výslovne uvedených v zákone   a   s prihliadnutím   na   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   priznal   sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľky bolo porušené, a teda mala vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak   predmet   sporu   nie   je   oceniteľný   peniazmi,   odmena   za   jeden   úkon   je   jedna   tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

S prihliadnutím na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli zrealizované v roku 2004,   ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   13   602   Sk,   preto   ústavný   súd   priznal náhradu   trov   za   dva   úkony   právnej   pomoci,   každý   v   hodnote   4   534   Sk.   Ústavný   súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   19   ods.   3   vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. 136 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 9 340 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľky okresný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2004