znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 250/03-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. novembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. Č. – PROJKA, bytom B., zastúpeného komerčným právnikom JUDr. L. K., B., pre namietané porušenie jeho základného práva zaručeného v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v čl. 11 Listiny základných práv a slobôd uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   V č.   k.   20   Cb   260/02-28   z 9.   januára   2003 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 Cob 24/03-34 z 27. marca 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. Č. – PROJKA   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2003 doručená   sťažnosť   Ing.   M.   Č.   –   PROJKA,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného komerčným právnikom JUDr. L. K., B., v ktorej namietal porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 Listiny základných práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   V (ďalej   len „okresný   súd“)   č.   k.   20   Cb   260/02-28   z 9.   januára   2003   a uznesením   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Cob 24/03-34 z 27. marca 2003.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   ZIPP   B.,   spol. s r. o.   (ďalej   len „navrhovateľ“), 31. mája 2002 podala okresnému súdu žalobu, ktorou si voči sťažovateľovi ako odporcovi uplatnila čiastku 1 247 630,50 Sk s prísl. Okresný súd v predmetnej veci rozhodol platobným rozkazom sp. zn. 19 ROB/523/02 z 22. júla 2002, proti ktorému podal sťažovateľ včas odpor. Účastníci konania v predmetnej veci uzatvorili 4. decembra 2002 mimosúdnu dohodu o urovnaní, v ktorej vysporiadali všetky vzájomné práva a povinnosti. Z uvedeného   dôvodu   navrhovateľ   ešte   pred   uskutočnením   prvého   pojednávania v predmetnej veci listom z 18. decembra 2002 zobral svoj návrh v predmetnej veci späť (spomínaný list bol predložený v rámci príloh k sťažnosti, avšak nebol predložený dôkaz o jeho doručení na okresný súd) a taktiež sťažovateľ zobral späť ním podaný odpor listom z 27. decembra 2002 (doručeným okresnému súdu   30. decembra 2002).   Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam okresný súd uznesením č. k. 20 Cb 260/02-28 z 9. januára 2003 uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť súdny   poplatok   za   odpor   vo   výške   62 380   Sk. Sťažovateľ listom z 24. februára 2003 podal proti spomínanému uzneseniu okresného súdu odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. 11 Cob 24/03-34 z 27. marca 2003, ktoré nadobudlo právoplatnosť 21. mája 2003, napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Predmetnými uzneseniami všeobecných súdov boli podľa sťažovateľa porušené jeho základné práva podľa čl. 20 ústavy a čl. 11 listiny, keďže došlo k zásahu do majetkových práv účastníkov konania, ktoré požívajú ústavnú ochranu. Všeobecné súdy podľa neho „(...) napriek tomu, že vo veci nekonali, keďže došlo k späťvzatiu návrhu aj odporu pred prvým pojednávaním, požadujú zaplatenie súdneho poplatku za odpor (a to v značnej výške), aj napriek tomu, že súdne poplatky sa vyberajú za konanie súdov“. Sťažovateľ v ďalšom texte poukázal   na   podľa   neho   nesprávny   názor   súdov,   že   odpor   proti   platobnému   rozkazu nemožno zobrať späť.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby vydal   nález   nasledujúceho   znenia: „Uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn. 11 Cob 24/03-34 zo dňa 10. 4. 2003 (správne z 27. marca 2003) sa zrušuje. Zrušuje sa tiež uznesenie Okresného súdu Bratislava V č. k. 260/02 zo dňa 9. 1. 2003.“

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   ďalej   ústavnému   súdu   navrhol   vzhľadom   na skutočnosť,   že doposiaľ nedošlo k úhrade súdneho poplatku   za odpor,   aby ústavný súd v zmysle   §   52   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť právoplatného uznesenia, a taktiež uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v zmysle § 30 zákona o ústavnom súde.

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   jej   predmetnom   je namietané   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   20   ústavy   a čl.   11   listiny   uznesením okresného súdu č. k. 20 Cb 260/02-28 z 9. januára 2003, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odpor proti platobnému rozkazu, ako aj uznesením krajského   súdu   č.   k.   11   Cob   24/03-34   z 27.   marca   2003,   ktorým   bolo   toto   uznesenie okresného súdu potvrdené.

Sťažovateľom označené právo, ktorého porušenie namieta, zaručené v čl. 20 ústavy, ako aj v čl. 11 listiny nie je právom absolútnym a uvedené všeobecné ustanovenia týkajúce sa   obsahu   vlastníckeho   práva,   rovnakých   práv   a povinností   vlastníkov,   ako   aj   ochrany vlastníkov môžu byť modifikované inými zákonmi.

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   povinnosť   zaplatiť   súdny poplatok   z odporu   proti   platobnému   rozkazu   je   uložená   zákonom   a že   poznámky k položke 1   Sadzobníka   súdnych   poplatkov   upravujú   platenie   poplatkov   vo   všetkých procesných situáciách, ktoré sa vyskytujú v občianskom súdnom konaní (napr. I. ÚS 18/95, I. ÚS 50/97). Podanie odporu proti platobnému rozkazu je teda podľa vyššie spomínanej judikatúry ústavného súdu úkonom účastníka konania, za ktorý je potrebné zaplatiť.

V zmysle   §   11   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“) sa súdny poplatok v tzv. skrátenom konaní vráti iba v prípade, ak sa návrh vzal späť pred vydaním platobného rozkazu.

Všeobecné súdy teda pri uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odpor proti platobnému rozkazu aj napriek jeho späťvzatiu pred prvým pojednávaním sťažovateľom konali v súlade so zákonom č. 71/1992 Zb., ktorý má svoj ústavný podklad v čl. 59 ústavy, ako aj v čl. 11 ods. 5 listiny.

Ústavný   súd   na   základe   doposiaľ   uvedeného   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 označeného zákona.

Z uvedeného dôvodu   bolo už potom bezpredmetné rozhodovať o sťažovateľovom návrhu na dočasné opatrenie a odloženie vykonateľnosti právoplatného uznesenia okresného súdu podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V závere   možno   konštatovať,   že   Občiansky   súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“) v § 137   fakultatívne   definuje,   aké   poplatky   možno   zahrnúť   pod   pojem   trovy   konania a zaraďuje medzi ne výslovne   aj súdny   poplatok.   V zmysle § 151 OSP všeobecný   súd z úradnej povinnosti rozhoduje o povinnosti na náhradu trov konania. Sťažovateľ teda síce nemá právo v zmysle zákona č. 71/1992 Zb. na vrátenie súdneho poplatku za späťvzatie odporu proti platobnému rozkazu, avšak v konaní, ktorého je sťažovateľ účastníkom, je všeobecný súd zo zákona povinný vo svojom rozhodnutí o zastavení konania rozhodnúť aj o povinnosti   nahradiť   trovy   konania   (podľa   §   142   a nasl.   OSP),   v rámci   ktorých   si sťažovateľ môže uplatniť aj náhradu zaplateného súdneho poplatku.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2003