SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 25/2016-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátkou JUDr. Máriou Lukačovičovou, Hlavná 156, Dubová, pre namietané porušeniečl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 20a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 a čl. 4 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn.10 C 18/2008 a jeho uznesením z 24. októbra 2014 a postupom Krajského súdu v Bratislavev konaní vedenom sp. zn. 8 Co 500/2015 a jeho uznesením z 30. septembra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietanéporušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a základných práv podľa čl. 20 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 2 ods. 2 a čl. 4 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 18/2008 a jeho uznesením z 24. októbra2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 500/2015 a jehouznesením z 30. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Okresný súd v predmetnej právnej veci uznesením sp. zn. 10 C 18/2008zo 16. septembra 2010 schválil súdny zmier účastníkov konania, ktoré nadobudloprávoplatnosť 4. novembra 2010 (vo výroku 1. 5.) a 8. novembra 2010 (vo výroku 6. 9.).̶ ⬛⬛⬛⬛ ̶
Napadnutým uznesením krajského súdu bolo potvrdené ako vecne správne označenéuznesenie okresného súdu vo veci navrhovateľky ⬛⬛⬛⬛ proti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a sťažovateľoviv konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktorým bola
a sťažovateľovi uložená povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť štátutrovy konania v sume 681,31 € do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
Ako z uvedeného sťažovateľovi vyplýva, napadnuté uznesenie súdu okresného súdubolo vydané 24. októbra 2014, teda viac ako 4 roky po právoplatnom ukončení konania.
Sťažovateľ v konaní pred krajským súdom uplatnil námietku premlčania, avšakkrajský súd k nej zaujal podľa jeho názoru nesprávny právny názor, keď konštatoval,že„hmotnoprávny inštitút premlčania v danom prípade nie je možné aplikovať, pretože v danom prípade sa jedná o vzťah medzi štátom a účastníkmi konania, ktorý je vzťahom procesnoprávnym“.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na § 137 až § 151a Občianskeho súdneho poriadku(ďalej len,,OSP“), ktoré„určujú pravidlá nielen pre rozhodovanie o trovách konania účastníkov, ale aj pre rozhodovanie o trovách, ktoré platil štát. Povinnosť súdu rozhodnúť o trovách konania sa preto týka nielen trov konania účastníkov, ale aj trov štátu. V rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, je preto súd povinný rozhodnúť aj o trovách ak nerozhodol, že o nich rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Ak o týchto trovách opomenie rozhodnúť, môže o nich bez návrhu rozhodnúť dopĺňacím rozhodnutím, ale len kým rozhodnutie vo veci samej, resp. rozhodnutie, ktorým sa konanie končí nenadobudne právoplatnosť.“.
Podľa názoru sťažovateľa okresný súd, ako aj krajský súd vec nesprávne právneposúdili a nerešpektovanie § 166 ods. 1 OSP súdom prvého stupňa i odvolacím súdom malopodľa jeho názoru za následok porušenie jeho v sťažnosti označených základných právpodľa ústavy, ako aj jej označených článkov.
Podľa sťažovateľa„pokiaľ súd opomenie rozhodnúť o nákladoch konania v zákonom stanovenej lehote, zaniká mu právny titul k takému nároku a nemôže si takýto nárok zákonom vylúčeným procesným spôsobom vynútiť. Súd nesmie mať výhodnejšie postavenie než majú účastníci súdneho procesu. (poukazujeme na závery ÚS ČR sp. zn. I.ÚS 672/03... a sp. zn. IV. ÚS 113/13...)“.
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezomvyslovil, že:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Postupom Okresného súdu Pezinok a Krajského súdu v Bratislave, základné práva sťažovateľa podľa článku v ČI. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1, ČI. 20 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a v čl. 2 ods. 2 a čl. 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Uznesením Okresného súdu Pezinok č. k. 10C/18/2008-320 z24.10.2014 a Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co/500/2015-329 z 30.9.2015, porušené boli.
3. Uznesenie Okresného súdu Pezinok č. k. 10C/18/2008-320 z 24.10.2014 a Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co/500/2015-329 Z30.9.2015, sa zrušujú.
4. Sťažovateľovi... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 681,31 €, ktoré je Okresný súd Pezinok povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Sťažovateľovi... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 681,31 €, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Sťažovateľovi... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 218,12 €, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť k rukám... právneho zástupcu...“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia v sťažnosti označených článkov ústavy,ako aj základných práv podľa ústavy a listiny napadnutým uznesením okresného súdua krajského súdu, ktorými všeobecné súdy rozhodli o náhrade trov konania štátu.
2.1 K napadnutému postupu a uzneseniu okresného súdu
Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza čl. 127 ods. 1 ústavy, vyplýva,že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná ibavtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa priuplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániťnielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatnísa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzaljeho vydaniu, bol sťažovateľ oprávnený podať odvolanie (čo sťažovateľ aj urobil), o ktorombol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúťo odvolaní proti napadnutému uzneseniu okresného súdu vylučuje právomoc ústavnéhosúdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaníodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomocina jej prerokovanie.
2.2 K napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiežpripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandisI. ÚS 13/00).
Ústavný súd zdôrazňuje, že iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmavarozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania bymohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidielupravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretáciea aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (mutatis mutandisIV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09).
Ako vyplýva zo sťažnosti a z k nej priloženej dokumentácie, spor, v súvislostis ktorým sa sťažovateľ uchádza o ústavnú ochranu v konaní pred ústavným súdom, sa týkanáhrady trov konania štátu v sume 681,31 €.
V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5Občianskeho súdneho poriadku, z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie akomimoriadny opravný prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnutéprávoplatné rozhodnutie neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosťpredstavuje vo sfére všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolaniaz dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS358/08 alebo IV. ÚS 717/2013).
Všetky tieto hľadiská a postuláty tvorili východiská pre posúdenie sťažnostiústavným súdom aj v tomto prípade.
Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny poriadokvylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, boloby proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavnéhosúdnictva (IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 94/2014). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keďsťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnúsumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočnýchprípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôdv mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011,IV. ÚS 251/2011, IV. ÚS 717/2013)]. Vo veci sťažovateľa o takýto výnimočný prípadpodľa názoru ústavného súdu zjavne nejde, hoci ústavný súd nespochybňuje jeho tvrdenie,že si vo vyjadrení k dovolaniu odporcu uplatnil náhradu trov dovolacieho konania.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Zazjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiežnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktorémôžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávnyrozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnostialebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontextes konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 94/2014).Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha ústavnejochrany v spore o sumu, ktorá je zjavne bagateľná, ústavný súd na základe dosiaľuvedeného pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa nie súpodľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany,a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.
V závere ústavný súd poznamenáva, že hoci možno v danej veci vytnúť všeobecnýmsúdom prieťahy pri rozhodovaní o náhrade trov konania štátu, žiadne ustanovenieObčianskeho súdneho poriadku nezakotvuje trojročnú premlčaciu lehote na rozhodnutiesúdu o náhrade trov konania, a to ani v prípade, že o nej rozhoduje samostatným uznesenímpo právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 OSP). Lehota 30 dní uvedenáv ustanovení § 151 ods. 3 OSP je svojím charakterom lehotou inštruktívnoua na rozhodnutie súdu o uložení povinnosti zaplatiť náhradu trov konania štátu nemá žiadenvplyv.Rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky (sp. zn. I. ÚS 672/03 a sp. zn.IV. ÚS 113/13), na ktoré sťažovateľ poukazuje, rovnako ako aj staršiu judikatúru užnemožno po prijatí zákona č. 273/2007 Z. z., ktorým bolo s účinnosťou od 1. júla 2007zmenené ustanovenie § 151 ods. 3 OSP, aplikovať, pretože toto ustanovenie nielenžepripúšťa rozhodnúť o trovách konania samostatným uznesením po právoplatnostirozhodnutia vo veci samej, ale navyše vo vete prvej za bodkočiarkou výslovne vylučujepoužitie ustanovenia § 166 OSP, z ktorého rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky,ako aj judikatúra súdov Slovenskej republiky do 30. júna 2007 vychádzali.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšíminávrhmi sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2016