znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 25/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 23, Trnava, vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods. 3   a   4Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súduv Trnave č. k. 6 Tos/175/2014-2655 z 25. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2014doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   doplnená   podanímdoručeným 20. októbra 2014, ktorým namieta porušenie svojho základného práva na osobnúslobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods. 3   a   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len„krajský   súd“)   č.   k.   6   Tos/175/2014-2655   z 25.   septembra   2014   (ďalej   aj   „napadnutéuznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné stíhanie pre účastníctvona zločine porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. a) a ods. 3 písm. a)Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) a e) a § 139 ods. 1 písm. e) Trestnéhozákona a na zločine lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) a písm. d) Trestného zákona. Doväzby bol sťažovateľ vzatý rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 23/2013 zo 16. októbra 2013 podľa § 380 ods. 2 Trestnéhozákona   z dôvodov   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   zákona.   Sťažovateľ   podanímdoručeným   30.   júla   2014   požiadal   Okresný   súd   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)o prepustenie z väzby na slobodu, túto žiadosť sťažovateľa však okresný súd uznesenímsp. zn. 2 T/102/2013 z 26. augusta 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) zamietol.Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd napadnutýmuznesením tak, že aj ju zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnuté uznesenie nedostatočne odôvodnil,keďže   neodpovedal   na   jeho   námietky   a argumenty,   respektíve   sa   s nimi   dostatočnenevysporiadal, hoci mali pre rozhodnutie podstatný význam. Poukazuje pritom na súvisiacujudikatúru   Ústavného   súdu   Českej   republiky   (napr.   III.   ÚS   103/99,   I.   ÚS   2208/13)a na judikatúru ústavného súdu (II. ÚS 55/98), v ktorej sa „minimálne otázke plynutia času väzby venuje značná pozornosť“. Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti poukazuje na absenciujeho výsluchu „procesným spôsobom a zachovaním príslušných ustanovení zákona, na čo Krajský súd v Trnave nereagoval“.

Nadväzne na uvedené sťažovateľ namieta aj rýchlosť rozhodovania o jeho žiadostina prepustenie   z väzby,   pričom   celkovú   dobu   konania   považuje   za   neprimerane   dlhú.Opisuje pritom časové súvislosti svojho prípadu, teda že jeho žiadosť o prepustenie z väzbybola okresnému súdu doručená 30. júla 2014, okresný súd o nej rozhodol 26. augusta 2014,spis bol spolu s jeho sťažnosťou proti rozhodnutiu okresného súdu predložený krajskémusúdu   2.   septembra   2014   a   krajský   súd   vo   veci   rozhodol   napadnutým   uznesenímna neverejnom zasadnutí konanom 25. septembra 2014. Napadnuté rozhodnutie potom malobyť sťažovateľovi doručené až 1. októbra 2014.

Napokon sťažovateľ namieta aj skutočnosť, že všeobecné súdy sa vôbec nezaoberalimožnosťou   nahradenia   väzby   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka,   hoci   sú„v zásade povinné odôvodniť, prečo nepovažujú tieto alternatívy k väzbe za použiteľné“.Nedostatok takéhoto odôvodnenia môže podľa jeho názoru predstavovať porušenie čl. 5 ods.3, prípadne odseku 4 dohovoru, keďže z ustanovení § 80 ods. 1 a § 81 ods. 1 Trestnéhoporiadku podľa neho vyplývajú štyri prostriedky nahradenia väzby, pričom jeden z týchtoprostriedkov   (dohľad   probačného   a mediačného   úradníka) «nie   je   závislý   od   iniciatívy obvineného...

Podľa názoru ústavného súdu (II. ÚS 67/2013) dohľad probačného a mediačného úradníka   nie   je   vôbec   viazaný   na   výslovný   návrh,   resp.   prejav   vôle   zo   strany   či   už obvineného, alebo daného úradníka.

To   zodpovedá   aj   právnej   úprave   -   žiadne   ustanovenie   Trestného   poriadku   totiž neustanovuje, že by bolo povinnosťou obvineného alebo inej osoby výslovne navrhnúť tento prostriedok nahradenia väzby.

Pri   dohľade   probačného   a   mediačného   úradníka   sudca   nerozhoduje   o   „prijatí“ alebo „neprijatí“ dohľadu, pretože takýto dohľad neponúka tento úradník ako súkromná osoba, ale naopak, vykonáva ho ako štátny orgán na základe súdneho rozhodnutia, ktoré je predpokladom (nie následkom) jeho činnosti (pórov. § 25 ods. 1 Tr. por.).

Z toho možno uzavrieť: Súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodujúci o väzbe je   oprávnený   (a   vzhľadom   na   preferenciu   osobnej   slobody   vyplývajúcu   z   čl.   5   ods.   1 dohovoru aj povinný) skúmať, či účel väzby nemožno rovnako dobre dosiahnuť ponechaním alebo prepustením obvineného na slobodu za súčasného dozoru probačného a mediačného úradníka, a to aj v prípade, že takýto návrh nebol výslovne uplatnený.

Opačný výklad ustanovenia § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, z ktorého v podstate vychádzal špecializovaný trestný súd a ktorý v zásade potvrdil aj najvyšší súd, preto podľa ústavného súdu nemožno považovať za ústavne súladný.

Odôvodnenie   existencie   dôvodov   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku v uznesení o väzbe tak predstavuje len nutný, avšak nedostačujúci predpoklad súladu tohto uznesenia s ustanovením čl. 5 dohovoru.

Vo   vzťahu   k   možnosti   nahradenia   väzby   dohľadom   probačného   a   mediačného úradníka   je   nevyhnutný   druhý   krok   v   odôvodnení,   ktorým   je   už   popísané   váženie preventívnych a zabezpečovacích účinkov uplatnenej záruky a rizík spojených s prepustením väzobné stíhateľného obvineného na slobodu.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho vecivydal takéto rozhodnutie:

„Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 6Tos/175/2014-2655 dňa 25.9.2014 porušil ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 6Tos/175/2014-2655 dňa 25.9.2014 sa zrušuje.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkýchhľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno podľa ustálenej judikatúry ústavnéhosúdu   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   (v   posudzovanom   prípadeide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatokvzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedlik rozhodnutiu,   ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebolnáležite   zistený   skutkový   stav,   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mupredchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveňby mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preneschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade s ustanoveniami čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, musí byť ihneď predvedený predsudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a máprávo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môžepodmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.

Ústavný   súd   v zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   zdôrazňuje,   že   väzba   jenajzávažnejším   zásahom   do   osobnej   slobody   a   do   práv   obvineného.   Keďže   ideo najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu ústavnosti a zákonnosti (mutatismutandis   III.   ÚS   26/01).   Je   výsostným   právom,   ale   aj   povinnosťou   všeobecného   súduskúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejnéhozáujmu   odôvodňujúceho   so   zreteľom   na prezumpciu   neviny   výnimku   z   pravidlarešpektovania   osobnej   slobody   a   uviesť   ich v rozhodnutiach   o   väzbe   (Toth   c.   Rakúskoz 12. decembra 1991). Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, žejeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho,či   sa   v   konaní   pred   väzobnými   súdmi   dodržali   ústavno-procesné   princípy   takéhoobmedzenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03,IV. ÚS 171/03).

Vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy ústavný súd uviedol, že vo vzťahu k väzbeobsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodua na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súdneodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je tátonezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byťprepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00,I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobnýmdôvodom   uvedeným   v zákone   a rozhodnutím   sudcu   alebo   súdu,   a to   nielenpri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzbyje zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali daťratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S toutokonštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktoréhovyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností   svedčiacich pre a protiväzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe   konkrétnych   skutočností,a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

Vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)ústavný   súd   pripomína,   že   súdy   majú   povinnosť   preskúmať   dôvody   väzby   obvinenéhov priebehu   konania   a   prepustiť   ho   na   slobodu,   ak   okolnosti   ďalej   neodôvodňujúpokračovanie   pozbavenia   jeho   osobnej   slobody.   Dôvodné   podozrenie   zo   spáchaniatrestného činu môže odôvodňovať väzbu v počiatočnom štádiu konania, avšak v určitomštádiu   konania   to   už   nepostačuje.   Posúdenie   dôvodnosti   trvania   väzby   nemôže   byťabstraktné, ale musí zohľadňovať konkrétne okolnosti každého prípadu (McKay v. VeľkáBritánia, rozsudok z 3. októbra 2006, bod 45; Kudla v. Poľsko, rozsudok z 26. októbra2000, bod 110). Právo obvineného podať žiadosť o preskúmanie zákonnosti jeho väzbyzaručuje čl. 5 ods. 4 dohovoru (Rakevich v. Rusko, rozsudok z 28. októbra 2003, bod 43).Prieskumné   súdne   konanie   musí   byť   v   súlade   s   hmotnoprávnymi   a   procesnýmivnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochranajedinca proti svojvôli (Koendjbiharie v. Holandsko, rozsudok z 25. októbra 1990, bod 27).Argumenty súdu pre a proti väzbe nemôžu byť všeobecné a abstraktné, ale musia sa opieraťo konkrétne skutočnosti týkajúce sa danej osoby a veci (napr. Boicenco v. Moldavsko,rozsudok z 11. júna 2006, bod 142).

V rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavný súd taktiež judikoval,že právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byť porušené aj tým,že orgány činné v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinenývo väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (II. ÚS 55/98). Právo na súdnu ochranu vsúvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmaniedôvodnosti väzby sú teda obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy. Nielen ústavný súd, ale ajštrasburské   orgány   ochrany   práv   súčasne   zdôrazňujú,   že   rýchlosť   preskúmavaniaa rozhodovania   o   žiadostiach   o   prepustenie   z   väzby   je   nevyhnutné   posudzovaťa vykladať v závislosti   od   podmienok   a   okolností   každej   konkrétnej   veci   (Bezichieriz roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku1986,   A-107,   §   55).   Vo   svojej   judikatúre   už   ústavný   súd   vyslovil,   že   požiadavkeneodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby nezodpovedá lehota počítanána mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehotakonania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúcatýždne (napríklad III. ÚS 255/03, III. ÚS 345/06, II. ÚS 353/06).

Podstatnou požiadavkou vyplývajúcou z čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súdrozhodol   „urýchlene“.   Prieskumné   súdne   konanie   musí   byť   vedené   v   súlades hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a zároveň aj v súlades účelom   čl.   5   dohovoru,   to   znamená   s   ochranou   jedinca   proti   svojvôli,   osobitne   ajs ohľadom   na   čas,   ktorý   uplynie   do   vyhlásenia   rozhodnutia   (rozsudok   ESĽP   vo   veciKoendjbiharie v. Holandsko, 25. október 1990, § 27).

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súddo úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom. Rovnako aj z čl. 17 ods. 5ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnousúčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Obdobne aj čl. 5 ods. 1dohovoru   vyžaduje,   aby   k   pozbaveniu   osobnej   slobody   došlo   „v   súlade   s konanímustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátneprávo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov(Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Obdobne aj podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru jepredmetom súdneho prieskumu „zákonnosť“ pozbavenia osobnej slobody.

Podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku môže byť obvinený vzatý do väzby lenvtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začatétrestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tentoskutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývadôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sapokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadaťo prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi preprípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musíbez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie inédôvody,   opakovať   až   po   uplynutí   tridsiatich   dní   odo   dňa,   keď   rozhodnutie   o   jehopredchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanieponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom na osobuobvineného   a   povahu   prejednávaného   prípadu   možno   účel   väzby   dosiahnuť   dohľadomprobačného   a   mediačného   úradníka   nad   obvineným   alebo   odovzdaním   dohľadunad obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu.

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia č. k. 6 Tos 175/2014-2655z 25. septembra 2014, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti zamietajúcemu uzneseniuokresného súdu sp. zn. 2 T 102/2013 z 26. augusta 2014 o prepustenie z väzby na slobodu,uviedol:

„Krajský   súd   plniac   prieskumnú   povinnosť   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutie okresného súdu je správne a zákonné.

Posudzujúc bližšie postup okresného súdu, krajský súd konštatuje, že po obdržaní žiadosti   okresný   súd   postupoval   podľa   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku, v procesnom   postupe   nepochybil,   keď   vypočul   obžalovaného,   vypočul   si   prednesy   jeho obhajcu, ako aj krajského prokurátora a následne zákonným spôsobom rozhodol o tom, že dôvod väzby obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ v zmysle § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku pretrváva aj v súčasnom štádiu trestného konania.

Základnou skutočnosťou, ktorá zakladá tento dôvod väzby aj v terajšom pokročilom štádiu trestného konania je, že obžalovaný sa v minulosti dopúšťal trestnej činnosti, ovšem podstatnou skutočnosťou je tu aj povaha a závažnosť trestnej činnosti, za ktorú je trestne stíhaný.

Do   terajšej   fázy   konania   nebolo   rozptýlené   podozrenie,   že   obžalovaný je podozrivý z účastníctva na zločine lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 2 ľ odsek 1 písmeno b/, § 20, § 188 odsek 1, odsek 2 písmeno c/, písmeno d/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno a/, písmeno e/, § 139 odsek 1 písmeno e/ Trestného zákona a tiež je dôvodne stále podozrivý z účastníctva na zločine porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom podľa § 21 odsek 1 písmeno b/, § 20, § 194 odsek 1, odsek 2 písmeno a/, odsek 3 písmeno a/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno a/, písmeno e/, § 139   odsek   1   písmeno   e/   Trestného   zákona,   pre   ktoré   zločiny   bola   na   neho   a   jeho spolupáchateľov podaná dňa 30.06.2010 obžaloba krajským prokurátorom.

Treba podotknúť, že za túto trestnú činnosť mu hrozí trest odňatia slobody v trvaní 7 až   12   rokov   a   pri   povahe   doterajších   dôkazov   preto   nemožno   pokladať   jeho   väzbu v terajšom štádiu trestného konania za neproporcionálnu.

Keďže krajský súd nezistil žiadne pochybenia v postupe okresného súdu, a to ani čo sa   týka   procesného   postupu   pri   rozhodovaní   o žiadosti,   ani   čo   sa   týka   rozhodnutia o pretrvávaní   dôvodov   väzby   v zmysle   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku,   preto sťažnosť obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ zamietol ako nedôvodnú v zmysle § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku.“

Vzhľadom   na   zamietnutie   sťažnosti   obvineného   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c)Trestného poriadku krajským súdom z dôvodu posúdenia tejto sťažnosti ako nedôvodnej,ako   aj   vzhľadom   na   záver   krajského   súdu,   že   rozhodnutie   okresného   súdu   je   správnea zákonné,   ústavný   súd   pre   posúdenie   ústavnej   konformnosti   uznesenia   krajského   súduprihliadal aj na obsah uznesenia okresného súdu, ktorý podrobne popísal východiskovýskutkový   stav   relevantný   pre   rozhodnutie   o väzbe   sťažovateľa   vrátane   vyjadreniasťažovateľa k tejto otázke, zhodnotil dovtedajší priebeh trestného konania, pričom žiadosťo prepustenie obvineného z väzby posúdil takto:

„Na neverejnom zasadnutí sa oboznámila žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu,ako aj rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.10.2013, sp. zn. 3Tdo 23/2013, obsah spisu2T/102/2013.   Z   odpisu   registra   trestov   vyplýva,   že   obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ boldoposiaľ päť krát súdne trestaný.

Na   neverejnom   zasadnutí   súd   dospel   k   záveru,   že   od   posledného   rozhodovaniaohľadne väzby obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ k žiadnym zmenám nedošlo, rovnako ajjeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podaná prostredníctvom obhajcu je totožná sožiadosťou o prepustenie z väzby z 05.05.2014, pričom aj krajský súd ako odvolací súdvo svojom   uznesení   zo   dňa   05.06.2014   konštatoval,   že   nebol   zistený   žiadny   dôvod   nazmenu   dôvodov   väzby   u   obžalovaného.   Materiálne   a   formálne   predpoklady   sú   dané,rozhodovanie   o   vine   a   nevine   obžalovaného   bude   vecou   dokazovania   na   hlavnompojednávaní. Treba však zdôrazniť, že pôvodný rozsudok bol Najvyšším súdom SR v rámcidovolacieho konania zrušený pre procesné pochybenie a preto zobral obžalovaného doväzby. Aj v tomto štádiu konania je väzba u obvineného dôvodná, tak ako to uviedol vrozhodnutí o vzatí do väzby Najvyšší súd SR zo dňa 16.10.2013, je stále dôvodná obava, žev   prípade   prepustenia   obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ na   slobodu,   tento   by   moholpokračovať   v   páchaní   trestnej   činnosti   s   poukazom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti.   NaOkresnom súde Trnava je vedené ďalšie trestné konanie týkajúce sa obžalovaného a je vedené pod sp. zn. 3T/70/2013, obžalovaný je trestne stíhaný pre zločinúverového podvodu podľa § 21 ods. 1 písm. d), § 222 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., vo veci jenariadené hlavné pojednávanie na 30.10.2014o 14.00 hod.

Podľa § 79 ods. 3 Tr. por. obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepusteniena slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie predloží ju bezmeškania so stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čomupovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodovať.Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať ažpo uplynutí   tridsiatich   dní   odo   dňa,   keď   rozhodovanie   o   jeho   predchádzajúcej   žiadostinadobudlo právoplatnosť.

Vzhľadom   k   tomu,   že   u   obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ aj   v   tomto   štádiutrestného konania dôvody väzby naďalej trvajú podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., súdjeho   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   ako   nedôvodnú   zamietol,   v   štádiuvykonávania dokazovania v inom zložení senátu a hodnotiť doterajšie výsledky hlavnéhopojednávania, keď súd musí vypočuť minimálne ďalších deviatich svedkov je podľa názorusúdu   predčasné   a   už   vôbec   nemôže   poukazovať   na   alternatívu   iného   skutkového   deja.Obžalovaný je osobou, ktorá má sklony k páchaniu trestnej činnosti už aj s poukazom napredchádzajúce   odsúdenia   a   tiež   v   súčasnej   dobe   na   ďalšie   dve   neprávoplatné   trestnékonania vedené na tunajšom súde.“

Ústavný   súd   považuje   pred   vyhodnotením   ústavnej   konformnosti   napadnutéhorozhodnutia za potrebné uviesť, že mu neprislúcha, aby v rámci konania o ústavnej sťažnostiposudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzby sťažovateľa alebo akéhokoľvekiného obvineného. To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Rovnako tak pripomína, žejeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie jekonať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým jejednotlivec   pozbavený   slobody,   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudskýchprávach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   165/02).   Ústavný   súd   ďalej   pripomína,   že   napreskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne ajďalších   dôkazov   osvedčujúcich   použitie   takého   zabezpečovacieho   prostriedku,   akým   jeväzba v trestnom konaní, sú funkčne uspôsobené všeobecné súdy, a preto sťažovateľominiciovaný ústavný prieskum jeho väzobného rozhodnutia môže spočívať len posúdení, čik zamietnutiu žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby došlo z dôvodov a spôsobom, ktoréustanovuje Trestný poriadok.

Po vykonaní sťažnosťou iniciovaného prieskumu napadnutého uznesenia krajskéhosúdu   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   toto   uznesenie   bolo   dostatočne   odôvodnené   a jeústavne   udržateľné.   Ústavný   súd   sa   nemôže   stotožniť   s argumentáciou   sťažovateľao arbitrárnej   podstate   napadnutého   uznesenia,   keďže   označené   uznesenie   odpovedá   akona jeho námietky proti postupu, akým bolo o jeho žiadosti rozhodované (teda že okresnýsúd   v procesnom   postupe   nepochybil,   keď   vypočul   obžalovaného,   prednesy   obhajcu   ajkrajského prokurátora a následne o žiadosti rozhodol), ako aj na námietky proti ďalšiemuponechaniu sťažovateľa vo väzbe poukazujúc pritom na konkrétne (skutkové) okolnosti,zohľadňované pri rozhodovaní o takejto žiadosti, ktoré z hľadiska dopadajúceho väzobnéhodôvodu (obava, že obžalovaný bude pokračovať v trestnej činnosti) boli pre vec podstatné.V danom prípade to bolo nielen nerozptýlené dôvodné podozrenie, že sa sťažovateľ závažnejtrestnej   činnosti,   za   ktorú   je   súdený,   mal   dopustiť,   ale   aj   zohľadnenie   predchádzajúcejtrestnej činnosti sťažovateľa, za ktorú už bol v minulosti právoplatne odsúdený, a napokon ajexistencia iného trestného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 3 T/70/2013 prezločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 a 4 Trestného zákona, čo v podstate záversúdov o sklonoch sťažovateľa k pokračovaniu trestnej činnosti zosilňuje. Pri realizovanísvojho prieskumu teda ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd danosť dôvodov väzbyodôvodnil   primerane   a len   všeobecné   tvrdenie   sťažovateľa,   že   skutočnosti   zakladajúcedôvodnosť   väzby   v začiatočnej   fáze   trestného   konania   nepostačujú   už   na   dôvodnosťďalšieho   trvania   väzby   v neskoršom   obdobní,   nemôžu   odôvodniť   záver   o ústavnejnekonformnosti napadnutého uznesenia.

Ani ďalšiu námietku sťažovateľa o nedostatočnej rýchlosti všeobecných súdov prirozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby ústavný súd nevyhodnotil ako relevantnú,keďže rozhodovanie o žiadosti sťažovateľa trvalo na dvoch stupňov súdov v podstate 2mesiace (žiadosť sťažovateľa bola okresnému súdu doručená 30. júla 2014, okresný súdrozhodol 26. augusta 2014, o sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol krajskýsúd   25.   septembra   2014   a druhostupňové   rozhodnutie   bolo   sťažovateľovi   doručené1. októbra 2014). Uvedené časové súvislosti nesignalizujú prekročenie ústavných limitovpre rozhodovania súdnych orgánov o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody podľa čl. 17ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru a k nim ustálenej judikatúry, tak ako ich ústavnýsúd už dostatočne rozviedol.

Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľa,   že   krajský   súd   sa   v napadnutom   rozhodnutínezaoberal možnosťou nahradenia väzby zárukou, osobitne možnosťou nahradenia väzbydohľadom   probačného   a mediačného   úradníka   podľa   §   80   ods.   1   písm.   c)   Trestnéhoporiadku, po oboznámení sa s obsahom sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, z ktorejkrajský súd pri prieskume dôvodnosti trvania sťažovateľovej väzby vychádzal, ústavný súduvádza,   že   zo   strany   sťažovateľa   nebol   predložený   žiaden   návrh   na   nahradenie   väzbyzárukou   a z jeho   obsahu   v tomto   smere   nevyplýva   ani   žiadna   relevantná   právnaargumentácia. Sťažovateľ síce v sťažnosti poukazuje na súvisiacu judikatúru ústavného súdu,napríklad na nález sp. zn. IV. ÚS 346/08 zo 16. decembra 2008, ako aj na nález sp. zn. II.ÚS   67/2013   z 5.   júna   2013,   z ktorého   vyplýva,   že   „dohľad   probačného   a mediačnéhoúradníka   nie   je   vôbec   viazaný   na   výslovný   návrh,   resp.   prejav   vôle   zo   strany   či   užobvineného,   alebo   takéhoto   úradníka“   a že   súd   rozhodujúci   o   väzbe   je   „oprávnený(a vzhľadom   na   preferenciu   osobnej   slobody   vyplývajúcu   z   čl.   5   ods.   1   dohovoru   ajpovinný)   skúmať,   či   účel   väzby   nemožno   rovnako   dobre   dosiahnuť   ponechaním   aleboprepustením   obvineného   na   slobodu   za   súčasného   dozoru   probačného   a   mediačnéhoúradníka, a to aj v prípade, že takýto návrh nebol výslovne uplatnený“, opomína však práveskutočnosť,   že   v prípadoch,   na   ktoré   sťažovateľ   poukazuje,   prikročil   ústavný   súdk vysloveniu porušenia základného práva zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako ajpráva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru z dôvodu absencie akejkoľvek odpovedena v konaní   predloženú   argumentáciu   väzobne   stíhaných   osôb,   ktorou   sa   domáhalinahradenia väzby niektorou zo záruk ustanovených v § 80 ods. 1 Trestného poriadku.Sťažovateľov prípad však takýto nie je, keďže sťažovateľ nepodal žiaden návrh a ani podnetokresnému   súdu,   aby   jeho   väzba   bola   nahradená   niektorou   zo   záruk   ustanovenýchoznačeným ustanovením Trestného poriadku. V tomto kontexte ústavný súd zastáva názor,že súdne rozhodnutie neodpovedajúce na argumentáciu, ktorá nebola procesnou stranou aniprednesená,   je   potrebné   považovať   spravidla   za   ústavne   konformné.   Z konštantnejjudikatúry   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k hodnoteniu   ústavnej   akceptovateľnosti   súdnychrozhodnutí dokonca vyplýva, že všeobecné súdy nemusia nevyhnutne odpovedať na každýargument   predložený procesnou   stranou,   pretože   pre   ústavnú konformnosť napadnutéhouznesenia postačuje odpoveď len na relevantnú argumentáciu.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poznamenáva,   že   pre   vyslovenie   namietanéhoporušenia   označených   práv   nestačí   subjektívny   názor   sťažovateľa   o ich   porušení,   alek takémuto porušeniu práv aj reálne musí dôjsť. Pri svojej rozhodovacej činnosti ústavnýsúd opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecnéhosúdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostitohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojímvlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušeniasťažovateľových základných práv už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnouinštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   sa   pridŕža   názoru,   že   jeho   prípadný   zásah   spočívajúci   v   nahradeníprávneho   názoru   krajského   súdu   je   možné   realizovať   len   v   prípade   nezlučiteľnostinapádaného rozhodnutia krajského súdu s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnouzmluvou. Aj   keby   ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou   zákonov   všeobecných súdov,v zmysle ustálenej judikatúry by mohol napadnutý právny názor krajského súdu nahradiť ibav prípade, ak by bol tento svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Osvojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   by   však   bolomožné uvažovať len   v prípade, ak by   sa   tento natoľko odchýlil   od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. To sa však v danej veci nestalo, keďžekrajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   Trestnéhoporiadku podstatné pre posúdenie veci [§ 71 ods. 1 písm. c) a § 79 ods. 3 Trestnéhoporiadku]   interpretoval   a aplikoval   ústavne   konformným   spôsobom,   a   jeho   úvahyvychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj právne akceptovateľné.

Po   prieskume   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   z hľadísk,   ktoré   ústavnýprieskum   pripúšťa,   teda   ústavný   súd   konštatuje,   že   v sťažovateľovom   prípade   sanepreukázala neoprávnenosť rozhodnutia obmedzujúceho osobnú slobodu sťažovateľa, resp.preukázala sa jeho udržateľnosť vo vzťahu k dosiahnutiu legitímneho cieľa. Z odôvodnenianapadnutého uznesenia v zásade nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavneneopodstatnený   výklad   relevantnej   zákonnej   úpravy   vo   veci   konajúcimi   súdmi   vrátanezákladného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodua bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   3   a   4   dohovoru,   ktoré   mali   byť   napadnutým   uznesenímkrajského súdu porušené. Ústavný súd preto považoval sťažnosť za zjavne neopodstatnenú,na základe čoho ju podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2015