SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 25/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 23, Trnava, vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduv Trnave č. k. 6 Tos/175/2014-2655 z 25. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podanímdoručeným 20. októbra 2014, ktorým namieta porušenie svojho základného práva na osobnúslobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len„krajský súd“) č. k. 6 Tos/175/2014-2655 z 25. septembra 2014 (ďalej aj „napadnutéuznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné stíhanie pre účastníctvona zločine porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. a) a ods. 3 písm. a)Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) a e) a § 139 ods. 1 písm. e) Trestnéhozákona a na zločine lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) a písm. d) Trestného zákona. Doväzby bol sťažovateľ vzatý rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 23/2013 zo 16. októbra 2013 podľa § 380 ods. 2 Trestnéhozákona z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Sťažovateľ podanímdoručeným 30. júla 2014 požiadal Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“)o prepustenie z väzby na slobodu, túto žiadosť sťažovateľa však okresný súd uznesenímsp. zn. 2 T/102/2013 z 26. augusta 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) zamietol.Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd napadnutýmuznesením tak, že aj ju zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnuté uznesenie nedostatočne odôvodnil,keďže neodpovedal na jeho námietky a argumenty, respektíve sa s nimi dostatočnenevysporiadal, hoci mali pre rozhodnutie podstatný význam. Poukazuje pritom na súvisiacujudikatúru Ústavného súdu Českej republiky (napr. III. ÚS 103/99, I. ÚS 2208/13)a na judikatúru ústavného súdu (II. ÚS 55/98), v ktorej sa „minimálne otázke plynutia času väzby venuje značná pozornosť“. Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti poukazuje na absenciujeho výsluchu „procesným spôsobom a zachovaním príslušných ustanovení zákona, na čo Krajský súd v Trnave nereagoval“.
Nadväzne na uvedené sťažovateľ namieta aj rýchlosť rozhodovania o jeho žiadostina prepustenie z väzby, pričom celkovú dobu konania považuje za neprimerane dlhú.Opisuje pritom časové súvislosti svojho prípadu, teda že jeho žiadosť o prepustenie z väzbybola okresnému súdu doručená 30. júla 2014, okresný súd o nej rozhodol 26. augusta 2014,spis bol spolu s jeho sťažnosťou proti rozhodnutiu okresného súdu predložený krajskémusúdu 2. septembra 2014 a krajský súd vo veci rozhodol napadnutým uznesenímna neverejnom zasadnutí konanom 25. septembra 2014. Napadnuté rozhodnutie potom malobyť sťažovateľovi doručené až 1. októbra 2014.
Napokon sťažovateľ namieta aj skutočnosť, že všeobecné súdy sa vôbec nezaoberalimožnosťou nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, hoci sú„v zásade povinné odôvodniť, prečo nepovažujú tieto alternatívy k väzbe za použiteľné“.Nedostatok takéhoto odôvodnenia môže podľa jeho názoru predstavovať porušenie čl. 5 ods.3, prípadne odseku 4 dohovoru, keďže z ustanovení § 80 ods. 1 a § 81 ods. 1 Trestnéhoporiadku podľa neho vyplývajú štyri prostriedky nahradenia väzby, pričom jeden z týchtoprostriedkov (dohľad probačného a mediačného úradníka) «nie je závislý od iniciatívy obvineného...
Podľa názoru ústavného súdu (II. ÚS 67/2013) dohľad probačného a mediačného úradníka nie je vôbec viazaný na výslovný návrh, resp. prejav vôle zo strany či už obvineného, alebo daného úradníka.
To zodpovedá aj právnej úprave - žiadne ustanovenie Trestného poriadku totiž neustanovuje, že by bolo povinnosťou obvineného alebo inej osoby výslovne navrhnúť tento prostriedok nahradenia väzby.
Pri dohľade probačného a mediačného úradníka sudca nerozhoduje o „prijatí“ alebo „neprijatí“ dohľadu, pretože takýto dohľad neponúka tento úradník ako súkromná osoba, ale naopak, vykonáva ho ako štátny orgán na základe súdneho rozhodnutia, ktoré je predpokladom (nie následkom) jeho činnosti (pórov. § 25 ods. 1 Tr. por.).
Z toho možno uzavrieť: Súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodujúci o väzbe je oprávnený (a vzhľadom na preferenciu osobnej slobody vyplývajúcu z čl. 5 ods. 1 dohovoru aj povinný) skúmať, či účel väzby nemožno rovnako dobre dosiahnuť ponechaním alebo prepustením obvineného na slobodu za súčasného dozoru probačného a mediačného úradníka, a to aj v prípade, že takýto návrh nebol výslovne uplatnený.
Opačný výklad ustanovenia § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, z ktorého v podstate vychádzal špecializovaný trestný súd a ktorý v zásade potvrdil aj najvyšší súd, preto podľa ústavného súdu nemožno považovať za ústavne súladný.
Odôvodnenie existencie dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku v uznesení o väzbe tak predstavuje len nutný, avšak nedostačujúci predpoklad súladu tohto uznesenia s ustanovením čl. 5 dohovoru.
Vo vzťahu k možnosti nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka je nevyhnutný druhý krok v odôvodnení, ktorým je už popísané váženie preventívnych a zabezpečovacích účinkov uplatnenej záruky a rizík spojených s prepustením väzobné stíhateľného obvineného na slobodu.».
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho vecivydal takéto rozhodnutie:
„Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 6Tos/175/2014-2655 dňa 25.9.2014 porušil ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 6Tos/175/2014-2655 dňa 25.9.2014 sa zrušuje.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkýchhľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno podľa ustálenej judikatúry ústavnéhosúdu hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípadeide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedlik rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveňby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preneschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade s ustanoveniami čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, musí byť ihneď predvedený predsudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a máprávo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môžepodmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.
Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry zdôrazňuje, že väzba jenajzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže ideo najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu ústavnosti a zákonnosti (mutatismutandis III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súduskúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejnéhozáujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidlarešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúskoz 12. decembra 1991). Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, žejeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho,či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takéhoobmedzenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03,IV. ÚS 171/03).
Vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy ústavný súd uviedol, že vo vzťahu k väzbeobsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodua na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súdneodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je tátonezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byťprepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00,I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobnýmdôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielenpri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzbyje zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali daťratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S toutokonštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktoréhovyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a protiväzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností,a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).
Vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)ústavný súd pripomína, že súdy majú povinnosť preskúmať dôvody väzby obvinenéhov priebehu konania a prepustiť ho na slobodu, ak okolnosti ďalej neodôvodňujúpokračovanie pozbavenia jeho osobnej slobody. Dôvodné podozrenie zo spáchaniatrestného činu môže odôvodňovať väzbu v počiatočnom štádiu konania, avšak v určitomštádiu konania to už nepostačuje. Posúdenie dôvodnosti trvania väzby nemôže byťabstraktné, ale musí zohľadňovať konkrétne okolnosti každého prípadu (McKay v. VeľkáBritánia, rozsudok z 3. októbra 2006, bod 45; Kudla v. Poľsko, rozsudok z 26. októbra2000, bod 110). Právo obvineného podať žiadosť o preskúmanie zákonnosti jeho väzbyzaručuje čl. 5 ods. 4 dohovoru (Rakevich v. Rusko, rozsudok z 28. októbra 2003, bod 43).Prieskumné súdne konanie musí byť v súlade s hmotnoprávnymi a procesnýmivnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochranajedinca proti svojvôli (Koendjbiharie v. Holandsko, rozsudok z 25. októbra 1990, bod 27).Argumenty súdu pre a proti väzbe nemôžu byť všeobecné a abstraktné, ale musia sa opieraťo konkrétne skutočnosti týkajúce sa danej osoby a veci (napr. Boicenco v. Moldavsko,rozsudok z 11. júna 2006, bod 142).
V rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavný súd taktiež judikoval,že právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byť porušené aj tým,že orgány činné v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinenývo väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (II. ÚS 55/98). Právo na súdnu ochranu vsúvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmaniedôvodnosti väzby sú teda obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy. Nielen ústavný súd, ale ajštrasburské orgány ochrany práv súčasne zdôrazňujú, že rýchlosť preskúmavaniaa rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzby je nevyhnutné posudzovaťa vykladať v závislosti od podmienok a okolností každej konkrétnej veci (Bezichieriz roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku1986, A-107, § 55). Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil, že požiadavkeneodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby nezodpovedá lehota počítanána mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehotakonania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúcatýždne (napríklad III. ÚS 255/03, III. ÚS 345/06, II. ÚS 353/06).
Podstatnou požiadavkou vyplývajúcou z čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súdrozhodol „urýchlene“. Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlades hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a zároveň aj v súlades účelom čl. 5 dohovoru, to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne ajs ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok ESĽP vo veciKoendjbiharie v. Holandsko, 25. október 1990, § 27).
Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súddo úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom. Rovnako aj z čl. 17 ods. 5ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnousúčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Obdobne aj čl. 5 ods. 1dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konanímustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátneprávo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov(Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Obdobne aj podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru jepredmetom súdneho prieskumu „zákonnosť“ pozbavenia osobnej slobody.
Podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku môže byť obvinený vzatý do väzby lenvtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začatétrestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tentoskutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývadôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sapokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadaťo prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi preprípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musíbez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie inédôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jehopredchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.
Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanieponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom na osobuobvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadomprobačného a mediačného úradníka nad obvineným alebo odovzdaním dohľadunad obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu.
Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia č. k. 6 Tos 175/2014-2655z 25. septembra 2014, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti zamietajúcemu uzneseniuokresného súdu sp. zn. 2 T 102/2013 z 26. augusta 2014 o prepustenie z väzby na slobodu,uviedol:
„Krajský súd plniac prieskumnú povinnosť dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je správne a zákonné.
Posudzujúc bližšie postup okresného súdu, krajský súd konštatuje, že po obdržaní žiadosti okresný súd postupoval podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, v procesnom postupe nepochybil, keď vypočul obžalovaného, vypočul si prednesy jeho obhajcu, ako aj krajského prokurátora a následne zákonným spôsobom rozhodol o tom, že dôvod väzby obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ v zmysle § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku pretrváva aj v súčasnom štádiu trestného konania.
Základnou skutočnosťou, ktorá zakladá tento dôvod väzby aj v terajšom pokročilom štádiu trestného konania je, že obžalovaný sa v minulosti dopúšťal trestnej činnosti, ovšem podstatnou skutočnosťou je tu aj povaha a závažnosť trestnej činnosti, za ktorú je trestne stíhaný.
Do terajšej fázy konania nebolo rozptýlené podozrenie, že obžalovaný je podozrivý z účastníctva na zločine lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 2 ľ odsek 1 písmeno b/, § 20, § 188 odsek 1, odsek 2 písmeno c/, písmeno d/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno a/, písmeno e/, § 139 odsek 1 písmeno e/ Trestného zákona a tiež je dôvodne stále podozrivý z účastníctva na zločine porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom podľa § 21 odsek 1 písmeno b/, § 20, § 194 odsek 1, odsek 2 písmeno a/, odsek 3 písmeno a/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno a/, písmeno e/, § 139 odsek 1 písmeno e/ Trestného zákona, pre ktoré zločiny bola na neho a jeho spolupáchateľov podaná dňa 30.06.2010 obžaloba krajským prokurátorom.
Treba podotknúť, že za túto trestnú činnosť mu hrozí trest odňatia slobody v trvaní 7 až 12 rokov a pri povahe doterajších dôkazov preto nemožno pokladať jeho väzbu v terajšom štádiu trestného konania za neproporcionálnu.
Keďže krajský súd nezistil žiadne pochybenia v postupe okresného súdu, a to ani čo sa týka procesného postupu pri rozhodovaní o žiadosti, ani čo sa týka rozhodnutia o pretrvávaní dôvodov väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, preto sťažnosť obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ zamietol ako nedôvodnú v zmysle § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku.“
Vzhľadom na zamietnutie sťažnosti obvineného podľa § 193 ods. 1 písm. c)Trestného poriadku krajským súdom z dôvodu posúdenia tejto sťažnosti ako nedôvodnej,ako aj vzhľadom na záver krajského súdu, že rozhodnutie okresného súdu je správnea zákonné, ústavný súd pre posúdenie ústavnej konformnosti uznesenia krajského súduprihliadal aj na obsah uznesenia okresného súdu, ktorý podrobne popísal východiskovýskutkový stav relevantný pre rozhodnutie o väzbe sťažovateľa vrátane vyjadreniasťažovateľa k tejto otázke, zhodnotil dovtedajší priebeh trestného konania, pričom žiadosťo prepustenie obvineného z väzby posúdil takto:
„Na neverejnom zasadnutí sa oboznámila žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu,ako aj rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.10.2013, sp. zn. 3Tdo 23/2013, obsah spisu2T/102/2013. Z odpisu registra trestov vyplýva, že obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ boldoposiaľ päť krát súdne trestaný.
Na neverejnom zasadnutí súd dospel k záveru, že od posledného rozhodovaniaohľadne väzby obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ k žiadnym zmenám nedošlo, rovnako ajjeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podaná prostredníctvom obhajcu je totožná sožiadosťou o prepustenie z väzby z 05.05.2014, pričom aj krajský súd ako odvolací súdvo svojom uznesení zo dňa 05.06.2014 konštatoval, že nebol zistený žiadny dôvod nazmenu dôvodov väzby u obžalovaného. Materiálne a formálne predpoklady sú dané,rozhodovanie o vine a nevine obžalovaného bude vecou dokazovania na hlavnompojednávaní. Treba však zdôrazniť, že pôvodný rozsudok bol Najvyšším súdom SR v rámcidovolacieho konania zrušený pre procesné pochybenie a preto zobral obžalovaného doväzby. Aj v tomto štádiu konania je väzba u obvineného dôvodná, tak ako to uviedol vrozhodnutí o vzatí do väzby Najvyšší súd SR zo dňa 16.10.2013, je stále dôvodná obava, žev prípade prepustenia obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ na slobodu, tento by moholpokračovať v páchaní trestnej činnosti s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti. NaOkresnom súde Trnava je vedené ďalšie trestné konanie týkajúce sa obžalovaného a je vedené pod sp. zn. 3T/70/2013, obžalovaný je trestne stíhaný pre zločinúverového podvodu podľa § 21 ods. 1 písm. d), § 222 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., vo veci jenariadené hlavné pojednávanie na 30.10.2014o 14.00 hod.
Podľa § 79 ods. 3 Tr. por. obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepusteniena slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie predloží ju bezmeškania so stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čomupovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodovať.Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať ažpo uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodovanie o jeho predchádzajúcej žiadostinadobudlo právoplatnosť.
Vzhľadom k tomu, že u obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ aj v tomto štádiutrestného konania dôvody väzby naďalej trvajú podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., súdjeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu ako nedôvodnú zamietol, v štádiuvykonávania dokazovania v inom zložení senátu a hodnotiť doterajšie výsledky hlavnéhopojednávania, keď súd musí vypočuť minimálne ďalších deviatich svedkov je podľa názorusúdu predčasné a už vôbec nemôže poukazovať na alternatívu iného skutkového deja.Obžalovaný je osobou, ktorá má sklony k páchaniu trestnej činnosti už aj s poukazom napredchádzajúce odsúdenia a tiež v súčasnej dobe na ďalšie dve neprávoplatné trestnékonania vedené na tunajšom súde.“
Ústavný súd považuje pred vyhodnotením ústavnej konformnosti napadnutéhorozhodnutia za potrebné uviesť, že mu neprislúcha, aby v rámci konania o ústavnej sťažnostiposudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzby sťažovateľa alebo akéhokoľvekiného obvineného. To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Rovnako tak pripomína, žejeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie jekonať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým jejednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudskýchprávach a základných slobodách (I. ÚS 165/02). Ústavný súd ďalej pripomína, že napreskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne ajďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takého zabezpečovacieho prostriedku, akým jeväzba v trestnom konaní, sú funkčne uspôsobené všeobecné súdy, a preto sťažovateľominiciovaný ústavný prieskum jeho väzobného rozhodnutia môže spočívať len posúdení, čik zamietnutiu žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby došlo z dôvodov a spôsobom, ktoréustanovuje Trestný poriadok.
Po vykonaní sťažnosťou iniciovaného prieskumu napadnutého uznesenia krajskéhosúdu dospel ústavný súd k záveru, že toto uznesenie bolo dostatočne odôvodnené a jeústavne udržateľné. Ústavný súd sa nemôže stotožniť s argumentáciou sťažovateľao arbitrárnej podstate napadnutého uznesenia, keďže označené uznesenie odpovedá akona jeho námietky proti postupu, akým bolo o jeho žiadosti rozhodované (teda že okresnýsúd v procesnom postupe nepochybil, keď vypočul obžalovaného, prednesy obhajcu ajkrajského prokurátora a následne o žiadosti rozhodol), ako aj na námietky proti ďalšiemuponechaniu sťažovateľa vo väzbe poukazujúc pritom na konkrétne (skutkové) okolnosti,zohľadňované pri rozhodovaní o takejto žiadosti, ktoré z hľadiska dopadajúceho väzobnéhodôvodu (obava, že obžalovaný bude pokračovať v trestnej činnosti) boli pre vec podstatné.V danom prípade to bolo nielen nerozptýlené dôvodné podozrenie, že sa sťažovateľ závažnejtrestnej činnosti, za ktorú je súdený, mal dopustiť, ale aj zohľadnenie predchádzajúcejtrestnej činnosti sťažovateľa, za ktorú už bol v minulosti právoplatne odsúdený, a napokon ajexistencia iného trestného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 3 T/70/2013 prezločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 a 4 Trestného zákona, čo v podstate záversúdov o sklonoch sťažovateľa k pokračovaniu trestnej činnosti zosilňuje. Pri realizovanísvojho prieskumu teda ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd danosť dôvodov väzbyodôvodnil primerane a len všeobecné tvrdenie sťažovateľa, že skutočnosti zakladajúcedôvodnosť väzby v začiatočnej fáze trestného konania nepostačujú už na dôvodnosťďalšieho trvania väzby v neskoršom obdobní, nemôžu odôvodniť záver o ústavnejnekonformnosti napadnutého uznesenia.
Ani ďalšiu námietku sťažovateľa o nedostatočnej rýchlosti všeobecných súdov prirozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby ústavný súd nevyhodnotil ako relevantnú,keďže rozhodovanie o žiadosti sťažovateľa trvalo na dvoch stupňov súdov v podstate 2mesiace (žiadosť sťažovateľa bola okresnému súdu doručená 30. júla 2014, okresný súdrozhodol 26. augusta 2014, o sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol krajskýsúd 25. septembra 2014 a druhostupňové rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené1. októbra 2014). Uvedené časové súvislosti nesignalizujú prekročenie ústavných limitovpre rozhodovania súdnych orgánov o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody podľa čl. 17ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru a k nim ustálenej judikatúry, tak ako ich ústavnýsúd už dostatočne rozviedol.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že krajský súd sa v napadnutom rozhodnutínezaoberal možnosťou nahradenia väzby zárukou, osobitne možnosťou nahradenia väzbydohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestnéhoporiadku, po oboznámení sa s obsahom sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, z ktorejkrajský súd pri prieskume dôvodnosti trvania sťažovateľovej väzby vychádzal, ústavný súduvádza, že zo strany sťažovateľa nebol predložený žiaden návrh na nahradenie väzbyzárukou a z jeho obsahu v tomto smere nevyplýva ani žiadna relevantná právnaargumentácia. Sťažovateľ síce v sťažnosti poukazuje na súvisiacu judikatúru ústavného súdu,napríklad na nález sp. zn. IV. ÚS 346/08 zo 16. decembra 2008, ako aj na nález sp. zn. II.ÚS 67/2013 z 5. júna 2013, z ktorého vyplýva, že „dohľad probačného a mediačnéhoúradníka nie je vôbec viazaný na výslovný návrh, resp. prejav vôle zo strany či užobvineného, alebo takéhoto úradníka“ a že súd rozhodujúci o väzbe je „oprávnený(a vzhľadom na preferenciu osobnej slobody vyplývajúcu z čl. 5 ods. 1 dohovoru ajpovinný) skúmať, či účel väzby nemožno rovnako dobre dosiahnuť ponechaním aleboprepustením obvineného na slobodu za súčasného dozoru probačného a mediačnéhoúradníka, a to aj v prípade, že takýto návrh nebol výslovne uplatnený“, opomína však práveskutočnosť, že v prípadoch, na ktoré sťažovateľ poukazuje, prikročil ústavný súdk vysloveniu porušenia základného práva zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako ajpráva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru z dôvodu absencie akejkoľvek odpovedena v konaní predloženú argumentáciu väzobne stíhaných osôb, ktorou sa domáhalinahradenia väzby niektorou zo záruk ustanovených v § 80 ods. 1 Trestného poriadku.Sťažovateľov prípad však takýto nie je, keďže sťažovateľ nepodal žiaden návrh a ani podnetokresnému súdu, aby jeho väzba bola nahradená niektorou zo záruk ustanovenýchoznačeným ustanovením Trestného poriadku. V tomto kontexte ústavný súd zastáva názor,že súdne rozhodnutie neodpovedajúce na argumentáciu, ktorá nebola procesnou stranou aniprednesená, je potrebné považovať spravidla za ústavne konformné. Z konštantnejjudikatúry ústavného súdu vo vzťahu k hodnoteniu ústavnej akceptovateľnosti súdnychrozhodnutí dokonca vyplýva, že všeobecné súdy nemusia nevyhnutne odpovedať na každýargument predložený procesnou stranou, pretože pre ústavnú konformnosť napadnutéhouznesenia postačuje odpoveď len na relevantnú argumentáciu.
V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že pre vyslovenie namietanéhoporušenia označených práv nestačí subjektívny názor sťažovateľa o ich porušení, alek takémuto porušeniu práv aj reálne musí dôjsť. Pri svojej rozhodovacej činnosti ústavnýsúd opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecnéhosúdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostitohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojímvlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušeniasťažovateľových základných práv už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnouinštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
Ústavný súd sa pridŕža názoru, že jeho prípadný zásah spočívajúci v nahradeníprávneho názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade nezlučiteľnostinapádaného rozhodnutia krajského súdu s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnouzmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov,v zmysle ustálenej judikatúry by mohol napadnutý právny názor krajského súdu nahradiť ibav prípade, ak by bol tento svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Osvojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by však bolomožné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. To sa však v danej veci nestalo, keďžekrajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestnéhoporiadku podstatné pre posúdenie veci [§ 71 ods. 1 písm. c) a § 79 ods. 3 Trestnéhoporiadku] interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, a jeho úvahyvychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj právne akceptovateľné.
Po prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu z hľadísk, ktoré ústavnýprieskum pripúšťa, teda ústavný súd konštatuje, že v sťažovateľovom prípade sanepreukázala neoprávnenosť rozhodnutia obmedzujúceho osobnú slobodu sťažovateľa, resp.preukázala sa jeho udržateľnosť vo vzťahu k dosiahnutiu legitímneho cieľa. Z odôvodnenianapadnutého uznesenia v zásade nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavneneopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi vrátanezákladného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodua bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, ktoré mali byť napadnutým uznesenímkrajského súdu porušené. Ústavný súd preto považoval sťažnosť za zjavne neopodstatnenú,na základe čoho ju podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. januára 2015