znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 25/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., Pribinova 25,   Bratislava, zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich,   PhD.,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp   18329/2013,   sp. zn.   Rvp   18330/2013, sp. zn. Rvp 20291/2013,   sp. zn.   Rvp   20292/2013,   sp. zn.   Rvp   20293/2013, sp. zn. Rvp 20294/2013,   sp. zn.   Rvp   20295/2013, sp. zn.   Rvp   20296/2013, sp. zn. Rvp 20297/2013   a sp.   zn.   Rvp 20298/2003   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, namietaného porušenia čl. 12 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   a jeho   uzneseniami sp. zn. 20 Er/628/2004   z   1.   augusta   2012,   sp.   zn.   20   Er/133/2005   z   1.   augusta   2012, sp. zn. 18 Er/1212/2006 zo 6. augusta 2012 a sp. zn. 20 Er/1013/2005 z 1. augusta 2012 postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš a jeho uzneseniami sp. zn. 7 Er/689/2007 z 10. augusta 2012 a sp. zn. 6 Er/670/2007 z 12. októbra 2012 a postupom Okresného súdu Dolný Kubín a jeho uznesením sp. zn. 4 Er/255/2008 z 18. februára 2013, ako aj postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uzneseniami sp. zn. 1 CoE/205/2012 z 12. februára 2013, sp. zn. 3 CoE/3/2013 z 12. februára 2013, sp. zn. 3 CoE/133/2012 z 24. januára 2013, sp. zn. 3   CoE/78/2013   z   30.   mája   2013, sp.   zn.   6   CoE/70/2013   z   30.   apríla   2013, sp. zn. 10 CoE/80/2012   z   30.   apríla   2013, sp.   zn.   20   CoE/256/2012   z   28.   mája   2013, sp. zn. 7 CoE/11/2013   z   27.   februára   2013, sp.   zn.   3   CoE/222/2012   z   23.   mája   2013 a sp. zn. 5 CoE/56/2013 z 30. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   vedené pod sp. zn. Rvp 18329/2013,   sp. zn. Rvp   18330/2013,   sp. zn. Rvp   20291/2013, sp. zn. Rvp 20292/2013,   sp. zn. Rvp   20293/2013,   sp. zn. Rvp   20294/2013, sp. zn. Rvp 20295/2013, sp. zn. Rvp   20296/2013,   sp. zn. Rvp   20297/2013 a sp. zn. Rvp 20298/2003   s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené pod sp. zn. III. ÚS 25/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. júna 2013 a 12.   augusta   2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“),   práva   podľa   čl.   47   Charty   základných   práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupmi   a uzneseniami   okresných   súdov   a krajského   súdu   špecifikovanými   v záhlaví rozhodnutia (ďalej aj „uznesenia okresných súdov“ alebo „uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov   a v rámci   svojej   činnosti   poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok   dojednaných   v úverových   zmluvách.   Vzhľadom   na skutočnosť,   že dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania   pred   ňou   zvoleným   rozhodcovským   súdom.   Následne   boli   na základe rozhodcovských   rozsudkov   vydaných   v týchto   konaniach   začaté   exekučné   konania. V ďalších   prípadoch   boli   na   základe   splnomocnenia   udeleného   dlžníkmi   pri   podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiež stali   exekučnými   titulmi,   na   podklade   ktorých   boli   v prospech   sťažovateľky   začaté exekučné   konania. V priebehu   exekučného   konania   bolo   uzneseniami   okresných   súdov v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté uznesenia okresných súdov ako vecne správne.

V sťažnosti, resp. v jej doplnení zároveň poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif   Plus   Bank   Zrt   proti   Csaba   Cipani   a spol.   sp.   zn.   C-472/11   z 21.   februára   2013, z ktorého   má   vyplývať,   že   čl.   6   ods.   1   a čl.   7   ods.   1   smernice   Rady   93/13/EHS z 5. apríla 1993   o nekalých   podmienkach   v spotrebiteľských   zmluvách   sa   má   vykladať v tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorý   konštatoval   ex   offo   nekalú   povahu   zmluvnej podmienky,   nemusí   na   to,   aby   mohol   vyvodiť   dôsledky   tohto   konštatovania,   čakať,   či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti   zaväzuje   vnútroštátny   súd,   ktorý konštatoval   v rámci   preskúmavania   ex   offo   nekalú   povahu   zmluvnej   podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady proti právnym záverom vyplývajúcim z napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, ktoré považuje za nesprávne z hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych predpisov, a zároveň podáva vlastnú interpretáciu príslušných právnych predpisov aplikovateľných   na   tieto   veci.   Za   relevantné   pochybenie   v   postupe   okresného   súdu a krajského   súdu   sťažovateľka   považuje   predovšetkým   skutočnosť,   že   o zastavení exekučného   konania   bolo   rozhodnuté   bez   toho,   aby   bolo   predtým   prerušené   konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)   z   dôvodu   potreby   podania   žiadosti   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   (ďalej   len „Súdny   dvor“)   na   rozhodnutie   o predbežnej   otázke   podľa   čl.   267   Zmluvy   o   fungovaní Európskej únie. Sťažovateľka tiež tvrdí, že v jej veci konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia   smernice   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj práva podľa čl. 47 charty, porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami okresného súdu   a postupom   a uzneseniami   krajského   súdu   v uvedených   konaniach,   zruší   označené uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu, veci vráti okresnému súdu na ďalšie konanie   a sťažovateľke   prizná   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 18329/2013,   sp. zn.   Rvp   18330/2013,   sp. zn.   Rvp   20291/2013, sp. zn. Rvp 20292/2013,   sp. zn.   Rvp   20293/2013,   sp. zn.   Rvp   20294/2013, sp. zn. Rvp 20295/2013, sp. zn.   Rvp   20296/2013,   sp. zn.   Rvp   20297/2013 a sp. zn. Rvp 20298/2003 a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný súd.

Pri   predbežnom   prerokovaní   týchto   sťažností   sa ústavný   súd   plne stotožňuje s dôvodmi   uvedenými   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach,   napr.   uzneseniach sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013 a sp. zn. III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013, ako aj ďalších   rozhodnutiach   (III.   ÚS   398/2013,   III.   ÚS   401/2013   a III.   ÚS   527/2013),   ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,   pri   akceptovaní   právnych   záverov   rozhodnutí   všeobecných   súdov o vyhlásení   exekúcií   za   neprípustné   a   ich   zastavení   v stovkách   prípadov,   pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

Keďže   sťažovateľke   sú   z predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu notoricky známe aj iné dôvody, pre ktoré ústavný súd jej sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať k tomu podrobnejšie argumenty, preto tieto sťažnosti   ústavný   súd   odmietol   bez   odôvodnenia   (posledná   veta   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014