znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 25/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   doc.   PaedDr.   ThDr.   A.   L.,   PhD.,   S.,   zastúpeného advokátkou   JUDr.   S.   K.,   Advokátska   kancelária,   L.,   vo veci   namietaného   porušenia základného práva   na informácie   zaručeného čl.   26   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva slobodne vyhľadávať a rozširovať informácie zaručeného čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu prejavu zaručeného čl. 10 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní   sp.   zn.   1   C   112/2011,   postupom   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru v Prešove vo veci č. KRPZ-PO-OKS-505/2011 a č. KRPZ-PO-OKS-563/2011 a postupom Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   vo   veci   č.   SKIS-KO-SKVSS-Sť-128/2012 a č. KM-KO2-2012/2833 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť doc. PaedDr. ThDr. A. L., PhD., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra 2012   doručená   sťažnosť   spoločnosti   doc.   PaedDr.   ThDr.   A.   L.,   PhD.,   S.   (ďalej   len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva na informácie zaručeného čl. 26 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   slobodne vyhľadávať a rozširovať informácie zaručeného čl. 26 ods. 2 ústavy a práva na slobodu prejavu zaručeného čl. 10 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 C 112/2011,   postupom   Krajského   riaditeľstva Policajného zboru v Prešove (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) vo veci č. KRPZ-PO-OKS-505/2011   a č.   KRPZ-PO-OKS-563/2011   a postupom   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   vnútra“)   vo   veci   č.   SKIS-KO-SKVSS-Sť-128/2012 a č. KM-KO2-2012/2833.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   ministerstvo   vnútra,   sekcia   kontroly a inšpekčnej   služby   upovedomením   č.   SKIS-1091/OK-Sť-2007   zo   6.   februára   2008 vyhodnotila   predchádzajúce   podanie   sťažovateľa, „ktoré   smerovalo   na   postup   a závery prešetrenia jeho podania evidovaného Krajským riaditeľstvom... pod č. KRP-193/Sť-2007“, ako opodstatnené z dôvodu porušenia vtedy platného a účinného zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov pri prešetrovaní skoršej sťažnosti sťažovateľa. Na podklade   tohto   upovedomenia sťažovateľ podal   na okresnom   súde   proti   Slovenskej republike   –   ministerstvu   vnútra   žalobu   o náhradu   škody   vo   forme   nemajetkovej   ujmy na podklade   nesprávneho   úradného   postupu.   Vec   je   na   okresnom   súde   vedená pod sp. zn. 1 C 112/2011.

Okresný   súd   v rámci   vykonávaného dokazovania   pripojil   k spisu   sťažnostný   spis krajského   riaditeľstva   č.   KRP-193/Sť-2007.   Tajomníčka   senátu   na   okresnom   súde sťažovateľovi   pri   nahliadnutí   do   spisu   odoprela   vyhotovenie   fotokópií   z pripojeného sťažnostného spisu   pre absenciu súhlasu krajského riaditeľstva. Sťažovateľ preto listom z 9. októbra   2011   požiadal   krajské   riaditeľstvo   o zaslanie   všetkých   fotokópií   sporného sťažnostného spisu, resp. o povolenie vyžiadať si prostredníctvom okresného súdu potrebné kópie.   Krajské   riaditeľstvo   listom   č.   KRPZ-PO-OKS-505/2011   z 19.   októbra   2011 sťažovateľovi oznámilo, že podľa § 7 ods. 2 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach (ďalej len „zákon   o sťažnostiach“)   sa   informácie,   ktoré   obsahuje   dokumentácia   súvisiaca s vybavovaním   sťažnosti,   nesprístupňujú,   a že   ani „v   zmysle   vykonávacieho   predpisu k zákonu o sťažnostiach platného v rezorte ministerstva vnútra SR“ nie je možné žiadosti sťažovateľa vyhovieť.

Sťažovateľ sa potom opätovne obrátil na krajské riaditeľstvo s rovnakou žiadosťou, pričom „reakciou   na   túto   žiadosť   bolo   oznámenie   z 10.1.2012 (správne   malo   byť 10.11.2011,   pozn.) č.   KRPZ-PO-OKS-563/2011...,   z ktorého   vyplýva,   že   mu   kópia sťažnostného spisu vyhotovená nebude“.

Sťažovateľ   následne   22.   januára   2012   podal   na   ministerstve   vnútra   sťažnosť podľa zákona   o sťažnostiach,   a   to „na   nesprávny   úradný   postup   vedúceho   oddelenia kontroly   Krajského   riaditeľstva...“.   Ministerstvo   vnútra,   sekcia   inšpekčnej   a kontrolnej služby   v oznámení   o výsledku   vybavenia   sťažnosti   č.   SKIS-KO-SKVSS-Sť-128/2012 zo 17. apríla 2012 konštatovala neopodstatnenosť sťažovateľovej sťažnosti. V oznámení sa vo vzťahu k § 7 ods. 2 zákona o sťažnostiach uvádza, že „pre výklad zákona je rozhodujúce znenie   právnej   normy,   ktorá   v tomto   prípade   jednoznačne   ustanovuje,   že   informácie, ktoré obsahuje   dokumentácia   súvisiaca   s vybavovaním   sťažnosti   sa   nesprístupňujú. Sprístupnenie   informácií   v akomkoľvek   rozsahu   nad   rámec   ustanovení   zákona... o sťažnostiach, by bolo v rozpore s citovaným ustanovením. Rozsah informácií, ktoré sa v súvislosti s vybavením sťažnosti uvádzajú sťažovateľovi písomne, je ustanovený v § 20 zákona...   o sťažnostiach.   Žiadne   ustanovenie   zákona...   o sťažnostiach   nepriznáva sťažovateľovi právo nazerať do dokumentácie súvisiacej s vybavovaním sťažnosti ani právo na vyhotovenie fotokópie z tejto dokumentácie.“.

Sťažovateľ sa 8. mája 2012 „obrátil priamo na ministra vnútra SR so sťažnosťou proti vybaveniu sťažnosti“ podľa § 22 ods. 1 zákona o sťažnostiach. Ministerstvo vnútra listom z 29. júna 2012 sťažovateľovi oznámilo správnosť vybavenia jeho predchádzajúcej sťažnosti, ako aj primeranosť odôvodnenia pri jej vybavení. Ministerstvo vnútra zdôraznilo, že v aktuálne „prebiehajúcom   súdnom konaní nie je Policajný zbor v takom postavení, v ktorom   by   mohol   uvedené   práva   porušovať,   nakoľko   konanie   sa   uskutočňuje na príslušnom nezávislom súde“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   v prvom   rade   tvrdí nezrozumiteľnosť,   neurčitosť,   nejasnosť,   ako   aj   absenciu   jasného   odôvodnenia pri vybavovaní   jeho   jednotlivých   sťažností   žalovanými   orgánmi   verejnej   správy. V nadväznosti na to zdôrazňuje, že v sporovom súdnom konaní vedenom pred okresným súdom musí uniesť dôkazné bremeno, a preto nesprístupnením požadovaného sťažnostného spisu krajského riaditeľstva sa mu „upiera nielen ústavné právo na obhajobu pred súdom, ale sa týmto spôsobom porušuje základný princíp rovnosti účastníkov v konaní, nakoľko v prebiehajúcom súdnom konaní 1C 112/2011 je strana žalovaného – SR – MV SR procesne zvýhodnená,   pretože   má   neobmedzený   prístup   ku   všetkým   relevantným   dokumentom, ktoré tvoria predmet sporu“.

Sťažovateľ formuluje aj názor, že z ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ako   aj   z ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, špeciálny súd a vojenské súdy v znení   neskorších   predpisov   vyplýva   jeho   právo   nahliadať   aj   do   spisov   pripojených k súdnemu   spisu.   Zdôrazňuje   pritom,   že   sporný   sťažnostný   spis   krajského   riaditeľstva neobsahuje   žiadne „utajované   skutočnosti   alebo   chránené   údaje   podľa   osobitných predpisov“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti meritórne rozhodol takto:„Základné právo Doc. PaedDr. ThDr. A. L., PhD. na informácie a ich slobodné vyhľadávanie a rozširovanie priznané čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu prejavu priznané čl. 10 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom tajomníčky senátu 1C Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi, ako aj postupom Krajského riaditeľstva PZ v Prešove a Ministerstva vnútra SR vo veci omietnutia vyhotovenia fotokópií z pripojeného sťažnostného spisu č. k. KRP-193/Sť-2007 vedeného   na   Krajskom   riaditeľstve   PZ   v Prešove,   ktorý   bol   pripojený   k súdnemu   spisu č. 1C 112/2011 vedenému na Okresnom súde v Spišskej Novej Vsi, porušené bolo.

Ústavný   súd   zakazuje   Okresnému   súdu   v Spišskej   Novej   Vsi   v konaní   vedenom pod sp. zn.: 1C 112/2011, Krajskému riaditeľstvu PZ v Prešove a Ministerstvu vnútra SR pokračovať v porušovaní základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR   a práva   zaručeného   čl.   10   ods.   1   Európskeho   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   priznáva   Doc.   PaedDr.   ThDr.   A.   L.,   PhD.   finančné   zadosťučinenie vo výške 10 000,00 Eur (slovom: desaťtisíc eur), ktoré sú Okresný súd v Spišskej Novej Vsi, Krajské   riaditeľstvo   PZ   v Prešove   a Ministerstvo   vnútra   SR   povinní   mu   vyplatiť   naraz v lehote   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   poštovou   zloženkou na adresu jeho trvalého bydliska.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia, ktoré budú z jeho strany vyčíslené v lehote do 3 dní odo dňa prevzatia výzvy z Ústavného súdu SR.“

Sťažovateľ požaduje anonymizáciu jeho osobných údajov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Vo   vzťahu   k časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich označených   práv   postupom   okresného   súdu   spočívajúcim   v odmietnutí   vyhotovenia fotokópií z pripojeného sťažnostného spisu krajského riaditeľstva, ústavný súd zvýrazňuje skutočnosť, že námietka sťažovateľa smeruje voči postupu okresného súdu v prvostupňovej fáze konania. Sťažnosť je preto v tejto časti podaná predčasne.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti musí skúmať predovšetkým to, či je daná jeho právomoc na konanie a rozhodovanie o sťažnosti s osobitným zreteľom na čl. 127 ods.   1 ústavy. Podľa   tohto článku ústavy   je daná právomoc ústavného súdu chrániť   základné   práva   a   slobody   len   vtedy,   ak   o   tejto   ochrane   nerozhoduje   iný   súd. To potvrdzuje aj ustanovenie § 49 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť môže podať fyzická   osoba   alebo právnická   osoba, ktorá   tvrdí,   že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   teda   na   ústavný   súd   môže   obrátiť   až   potom,   ako   využije   ostatné prostriedky   účinnej   ochrany   jeho   základných   práv   priznané   mu   zákonom.   Princíp subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   plynúci   z čl.   127   ods.   1   ústavy   je   ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť uplatňovania prostriedkov právnej ochrany a požiadať o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred uplatnenie právomoci ústavného súdu.

Námietky proti kvalite postupu okresného súdu vo veci sp. zn. 1 C 112/2011 si môže sťažovateľ   ako   účastník   tohto   konania   riadne   v budúcnosti   uplatniť   v   rámci   riadneho opravného prostriedku (odvolania) proti prípadnému rozsudku okresného súdu v danej veci a krajský súd sa v odvolacom konaní bude musieť vysporiadať aj s jeho námietkami ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Aplikácia uvedeného právneho názoru vyjadrujúceho predčasnosť podanej sťažnosti je dôvodom na odmietnutie sťažnosti nielen z dôvodu neprípustnosti (nevyužitie účinných prostriedkov nápravy porušených práv sťažovateľa), ale v prvom rade z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). V tejto časti preto ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K rovnakému záveru o nedostatku svojej právomoci dospel ústavný súd, aj pokiaľ ide   o zvyšnú   časť   sťažnosti.   V nej   sťažovateľ   tvrdí   porušenie   svojich   základných   práv zaručených čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného čl. 10 ods. 1 dohovoru postupom krajského riaditeľstva a ministerstva vnútra pri vybavovaní jeho podaní a sťažností.

2.1 Pokiaľ ide o vybavenie žiadostí sťažovateľa z 9. októbra 2011 a 3. novembra 2011 o zaslanie fotokópií sporného sťažnostného spisu, príp. o povolenie vyhotoviť si tieto prostredníctvom   okresného   súdu,   sťažovateľ   mal   právo   napadnúť   negatívne   odpovede krajského   riaditeľstva   (č.   KRPZ-PO-OKS-505/2011   z 19.   októbra   2011   a č.   KRPZ-PO-OKS-563/2011 z 10. novembra 2011) sťažnosťami podľa zákona o sťažnostiach. Toto svoje právo   sťažovateľ   aj   využil.   Podstatný   pre   názor   ústavného   súdu   o nedostatku   jeho právomoci   na   prerokovanie   sťažnosti   sťažovateľa   v tejto   časti   je   záver,   že   sťažovateľ voči konkretizovaným   oznámeniam   krajského   riaditeľstva   disponoval   účinnými prostriedkami ochrany svojich   práv,   a tak právomoc ústavného súdu   je v tomto prípade vylúčená.

2.2 To isté platí, aj pokiaľ ide o postup ministerstva vnútra vo veci č. SKIS-KO-SKVSS-Sť-128/2012   pri   vybavovaní   sťažnosti   sťažovateľa   proti   postupu   krajského riaditeľstva. Sťažovateľ mal možnosť proti spôsobu vybavenia jeho sťažnosti ministerstvom vnútra podať sťažnosť proti vybavovaniu sťažnosti podľa § 22 zákona o sťažnostiach, ktorá nie je opakovanou sťažnosťou (§ 22 ods. 2 zákona o sťažnostiach).

2.3   Napokon,   pokiaľ   ide   o vybavenie   sťažnosti   proti   vybavovaniu   sťažnosti ministerstvom vnútra pod č. KM-KO2-2012/2833 (oznámenie z 29. júna 2012), aj v tomto prípade   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   sťažovateľ   mal   právnym   poriadkom   poskytnutú možnosť ochrany prostriedkami správneho súdnictva.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Hoci oznámenie o vybavení sťažnosti nemožno považovať za rozhodnutie správneho orgánu,   predsa   s účinnosťou   od   1.   januára   2003   súdy   v   správnom   súdnictve   konajú aj o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy (§ 244 ods. 5 OSP).

Podľa § 250v ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v   jeho   dôsledku   bol   proti   nej   priamo   vykonaný,   môže   sa   pred   súdom   domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Vybavenie   sťažnosti   podanej   sťažovateľom   podľa   §   22   zákona   o sťažnostiach proti vybaveniu   predchádzajúcej   sťažnosti   nevyvolalo   na   postavenie   sťažovateľa   ním očakávaný dopad   spočívajúci   v umožnení vyhotoviť   si   fotokópie   zo sťažnostného   spisu krajského riaditeľstva, hoci v prípade, že by ministerstvo vnútra sťažnosť z 8. mája 2012 vyhodnotilo ako opodstatnenú, muselo by prijať niektoré z účinných opatrení uvedených v § 19 ods. 1 písm. i) zákona o sťažnostiach. Účinnosť by bola dosiahnutá len vtedy, ak by sa vyhovelo požiadavke sťažovateľa vyhotoviť si fotokópie zo sporného sťažnostného spisu krajského riaditeľstva.

Za daných okolností považuje ústavný súd návrh na začatie konania v správnom súdnictve za účinný prostriedok nápravy základných práv sťažovateľa zaručených ústavou i jeho   práva   zaručeného   dohovorom.   Preto   i v tejto   časti   sťažnosti   rešpektujúc   princíp subsidiarity svojej právomoci dospel ústavný súd k záveru o jej nedostatku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2013