znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 25/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., B., zastúpenej JUDr. M. F., pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava   V   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   45/2007   a postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 85/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra 2011 doručená sťažnosť M. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   C 45/2007   a postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 85/2009.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa návrhom z 11. decembra 2006 domáhala zaplatenia požadovanej istiny s príslušenstvom a náhrady trov konania z titulu odmien za činnosť predsedníčky kontrolnej komisie B. za obdobie r. 2005. Prvostupňový súd rozsudkom sp. zn. 6 C 45/2007 zo 4. februára 2009 jej návrh zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 55/2009 z 21. septembra 2010 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľka podala proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn. 6 Cdo 23/2011   zo   14.   septembra   2011   dovolanie   sťažovateľky   odmietol,   keďže   dospel k záveru,   že   smeruje   proti   takému   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   prípustné.   Podľa sťažovateľky postupom okresného súdu a krajského súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sa návrhom zo 17. januára 2011 domáhala ochrany svojich práv na ústavnom súde. Keďže však svoju sťažnosť ústavnému súdu podala v dobe, keď o jej dovolaní ešte nebolo rozhodnuté, ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 236/2011 z 2.   júna   2011   jej   sťažnosť   zamietol.   Z   dôvodu,   že   odpadla   prekážka,   ktorá   bránila ústavnému súdu rozhodovať, podala sťažovateľka opakovane svoju sťažnosť na ústavnom súde „s poukazom na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti ČR, sťažnosť č. 46129/99 (a body 51,53,54) sťažnosť nemožno odmietnuť za predpokladu, že dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie je neprípustné“.

Sťažovateľka ďalej uvádza: „Hlavné pochybenia Okresného súdu Bratislava V a Krajského súdu vidí sťažovateľ v   tom,   že   znemožnil   navrhovateľke   preukázať   uplatnený   nárok,   tým   že   nevypočul navrhnutých svedkov a ani zástupcov účastníka konania (štatutárny orgán odporcu) a tým znemožnil klásť účastníkovi konania a svedkom otázky.

Napriek tomu, že konanie na Okresnom súde Bratislava V. trvalo 3 (tri) roky, súd nevypočul účastníka konania - odporcu (zastúpeného štatutárnym orgánom). Súd viedol dokazovanie nesprávnym smerom, ktorá skutočnosť iba neúmerne predĺžila celé konanie. Pochybenie súdov vidí sťažovateľka i v tom, že oba súdy posúdili odmenu, ktorú mala dostať   navrhovateľka   za   činnosť   v   kontrolnej   komisii   bytového   družstva   ako nenárokovateľnú. Odmena za činnosť v kontrolnej komisii bola priznaná vyšším orgánom a teda na ňu mala právo. Jedná sa v podstate o príjem za vykonanú prácu a jednoznačne táto suma je nárokovateľná.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti rozhodol takto:

„1. Základné právo sťažovateľky M. H. domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 a práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 zmluvy Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   V.   a   Krajského   súdu   Bratislava   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 45/2007 a v odvolacom konaní na Krajskom súde Bratislava pod sp. zn. 8 Co 85/2009 porušené bolo.

2. M. H. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 € (slovom desaťtisíc eur), ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   V.   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. M. H. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 € (slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Krajský súd Bratislava povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Bratislava   V.   a   Krajský   súd   Bratislava   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť M. H. trovy konania v sume 261,82 € za 2 úkony právnej pomoci (prevzatie   a   príprava   zastupovania   a   spísanie   ústavnej   sťažnosti   v   zmysle   §   11   ods.   3 vyhlášky 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov (jeden úkon právnej pomoci á 123,50 € + 7,41 € režijný paušál), na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. F., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka si zároveň uplatnila náhradu trov konania vo výške 261,82 € za dva úkony právnej pomoci na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. F., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila sťažovateľka takto:„V priebehu 4 rokov bola sťažovateľka v právnej neistote. Celé dokazovanie bolo vedené úplne iným smerom. Navrhovateľka je členkou odporcu (B. B.) a zároveň zástupcom celého   bytového   domu   s takmer   100   bytmi,   delegátom   bytového   domu   a   zúčastňuje   sa zhromaždení delegátov bytového domu. Proti jej osobe bolo na zhromaždeniach delegátov použité, že sa súdi s B., čo ju postavilo do zlého svetla a znemožnilo jej tak vôbec sa uchádzať   o   funkciu   člena   riadiaceho   alebo   kontrolného   orgánu   družstva.   Odvolaním sťažovateľky z členstva v kontrolnej komisii bola ukrátená o svoj príjem za ďalšie 3 roky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje zároveň za potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že prvostupňový a odvolací súd tým, že nevypočuli sťažovateľkou navrhovaných svedkov a zástupcov odporcu v konaní, viedli dokazovanie nesprávnym smerom a znemožnili jej preukázať dôvodnosť uplatneného nároku. Oba súdy tiež   podľa   sťažovateľky   nesprávne   posúdili   odmenu,   vyplatenie   ktorej   sťažovateľka požadovala   ako   nenárokovateľnú.   Takýmto   postupom   porušili   označené   práva sťažovateľky.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak o   ochrane základných   práv   alebo slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   V   danom prípade o rozsudku okresného súdu na základe odvolania sťažovateľky rozhodoval krajský súd   ako   súd   odvolací,   t.   j.   sťažovateľka   sa   domáhala   ochrany   svojich   práv   právnymi prostriedkami v systéme všeobecných súdov. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľky   v   časti   namietajúcej   porušenie   označených   práv   postupom okresného súdu v predmetnom konaní po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha hodnotiť spôsob vykonávania dôkazov všeobecnými   súdmi   ani   hodnotiť   skutkové   a   právne   závery,   ku   ktorým   dospeli,   a   tak zasahovať   do   ich   rozhodovacej   činnosti,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom   ani nadriadeným súdom. Jeho úlohou je kontrola zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými   súdmi   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách.

Pokiaľ   ide   o tvrdenia   sťažovateľky   smerujúce   ku   konaniam   a rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu, tieto už ústavný súd preskúmal v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 236/2011.

Aj keď existovala prekážka nerozhodnutej veci, po jej odpadnutí sťažovateľka, ktorá je zastúpená kvalifikovanou právnou kanceláriou, mala namietnuť posledné rozhodnutie, resp. konanie, a to vo veci najvyššieho súdu. Tento súd vo veci rozhodol uznesením sp. zn. 6 Cdo 24/2011 zo 14. septembra 2011, keď dovolanie žalobne odmietol.

Ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 236/2011 postupoval podľa stabilnej judikatúry ústavného   súdu,   ktorá   vychádza   z názoru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak vo   veci   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   Občianskeho   súdneho poriadku   rozhodnutie   okresného   súdu   podlieha   kontrole   krajského   súdu   a rozhodnutie krajského   súdu   podlieha   kontrole   najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd   sa   riadi   princípom subsidiarity, ktorý vylučuje, aby tieto dve rozhodnutia preskúmaval ústavný súd.

Podľa   ustanovenia   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný návrhom na začatie konania.

Sťažovateľka napriek svojmu právnemu zastúpeniu nenamietala postup najvyššieho súdu, preto ústavný súd nemohol rozhodnutie preskúmať a sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom požadovaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2012