znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 25/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., P., zastúpenej P. spol. s r. o., P., v mene ktorej   koná advokát   a   konateľ JUDr.   P.   P.,   vo veci   namietaného porušenia   jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 362/2005 zo 16. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. novembra 2010   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M..   spol.   s r.   o.,   P.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok podľa   čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 362/2005 zo 16. septembra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) bolo na návrh žalobcov (skupiny fyzických osôb) proti sťažovateľke ako žalovanej vedené konanie o určenie vlastníckeho práva k pozemku duplicitne evidovaného okrem súboru E. v prospech žalobcov aj na LV v súbore C. v prospech sťažovateľky. Okresný súd návrhu žalobcov   vyhovel   rozsudkom   č.   k.   8   C   78/98–341   zo   16.   júna   2005   a na   odvolanie sťažovateľky   krajský   súd   rozsudok   prvostupňového   súdu   po   pripustení   zmeny   žaloby zmenil   napadnutým   rozsudkom   sp.   zn.   1   Co   362/2005   zo 16.   septembra   2009,   avšak z obsahového   hľadiska   aj   týmto   zmeňujúcim   rozsudkom   krajského   súdu   bolo   žalobe v merite veci vyhovené. Napokon Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   dovolanie   sťažovateľky   odmietol   z dôvodu   neprípustnosti   uznesením   sp.   zn. 1 Cdo 235/2009 z 21. októbra 2010.

Sťažovateľka   svoju   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   okrem   iného   odôvodnila poukazom na princíp právnej istoty, do ktorého obsahu patrí aj „požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď  ...,   teda   to,   že   obdobné   situácie   musia   byť   rovnakým   spôsobom   právne posudzované.   Za   diskriminačný   možno   považovať   taký   postup,   ktorý   rovnaké   alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť.... Pravidlo, že kto sa chce odchýliť od súdneho precedentu alebo ustálenej judikatúry, musí pre odklon uviesť dostatočný dôvod (a teda nesie bremeno argumentácie) je   považované   za   jedno   zo   základných   pravidiel   racionálnej   právnej   argumentácie.“. Sťažovateľka predovšetkým odkázala na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo/56/2003 z 23. septembra 2003, ktorým najvyšší súd podľa jej názoru rozhodol „v takmer totožnej právnej veci“. V ďalšej časti sťažovateľka podrobne rozoberá dôvody, pre ktoré nemožno v jej veci považovať prídelcov pôdy (právnych predchodcov žalobcov) za dobromyseľných, a skutkový stav porovnáva so skutkovým stavom, z ktorého vychádzal označený rozsudok najvyššieho   súdu,   ktorému   pripisuje   v jej   prípade   precedentný   charakter.   Podľa sťažovateľky absencia odpovede na nastolenú otázku „znamená zjavnú neodôvodnenosť a arbitrárnosť   napadnutého   rozhodnutia,   nezlučiteľnú   s   obsahom   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

Sťažovateľka vidí nesprávnosť právneho posúdenia veci aj s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31 Cdo 1222/01 z 11. septembra 2003, v zmysle ktorého „oprávnená osoba, ktorej nehnuteľnosť prevzal štát v rozhodnej dobe (§ 4 ods. 1 zákona o pôde) bez právneho dôvodu, sa nemôže domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa   všeobecných   predpisov   (najmä   podľa   §   126   ods.   1   Obč.   zák.),   a   to   ani   formou určenia vlastníckeho práva podľa § 80 písm. c) O.S.P., ak mohla žiadať o vydanie veci podľa § 6 ods. 1, písm. p) zákona o pôde“. Ďalším dôvodom podania sťažnosti je to, že krajský   súd vo veci rozhodoval podľa výsledkov znaleckého skúmania vykonaného znalcom, ktorý nebol nezaujatou osobou. „Túto skutočnosť sme súdu namietali v konaní, pretože   znalec   Ing.   J.   B.   nebol   osobou   nezaujatou   vo   vzťahu   k   právnemu   zástupcovi žalobcov.   V čase kedy bol znalec pribratý do tohto konania a v čase kedy vypracoval znalecké posudky a ich dodatky, či doplnky, bol s právnym zástupcom žalobcov vo vzťahu, ktorý   dôvodne   vzbudzuje   pochybnosť   o   jeho   nezaujatosti.   Znalec   je   podielovým spoluvlastníkom nehnuteľného majetku na základe kúpnej zmluvy s právnym zástupcom žalobcov.“ Sťažovateľka v súvislosti s uvedeným tiež poukázala na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Rozhodnutie krajského súdu považuje za „nezákonné aj vo výrokoch o trovách konania a ich náhrade. Súd posudzoval hodnotu veci inak pre určenie súdneho poplatku za podanú žalobu, či odvolanie a inak pre náhradu trov právneho zastúpenia.“. Hodnota veci, z ktorej krajský súd vychádzal, nebola podľa sťažovateľky reálna „ani v čase kedy   celú nehnuteľnosť (20.000 m2) nadobudli kúpnou zmluvou a ani v čase podania žaloby, či v čase vyhlásenia rozhodnutia súdom, resp. v čase vykonávania jednotlivých úkonov právnej pomoci, či služby žalobcom v dvanásť rokov trvajúcom súdnom spore. Súd nezdôvodnil na základe akého právneho predpisu tak urobil a prečo v takejto výške..... Rozhodnutie je nezákonné a neodôvodnené, nedôvodné i nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.“.

V závere sťažovateľka uviedla: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Krajský súd v Prešove napadnutým rozhodnutím, porušil naše právo vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd),   nakoľko   predmetným   rozhodnutím   súdu   nám   bolo   v   rozpore   so   zákonom „odobraté" vlastníctvo. Obdobná právna vec bola pred súdmi Slovenskej republiky právne posudzovaná nerovnakým právnym spôsobom, odchylným spôsobom, pričom toto nebolo objektívne   a   náležité   odôvodnené,   súd   opomenul   svoje   rozhodnutie   riadne   odôvodniť. Rozhodnutím   bol   podľa   nášho   názoru   porušený   princíp   právnej   istoty.   Rozhodnutie   sa opiera o odborné stanovisko vo veci nie nestranného súdneho znalca.“

Sťažovateľka na základe uvedeného žiadala, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:„Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 1Co/362/2005 zo dňa 16.09.2009 boli porušené základné práva sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 1Co/362/2005 zo dňa 16.09.2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   25.000,- EUR. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,   návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli   k rozhodnutiu,   ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie   návrhu)   v konaní   pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Ústavný súd pripomína, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný   súd   tiež   zaujal   názor,   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného prostriedku   (dovolania)   a súbežne   podanej   sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09), preto   bola   uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   IV.   ÚS   64/2010-15   z   10.   februára   2010 odmietnutá   skoršia   sťažnosť   sťažovateľky   z dôvodu   neprípustnosti,   pretože   v tom   čase nebolo na najvyššom súde skončené konanie o dovolaní podanom sťažovateľkou z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) a § 241 ods. 2 písm. b) a c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   aj   „OSP“),   ktorý   považuje   ústavný   súd   za   účinný   právny   prostriedok   nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy (II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04). Ústavný súd však majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46   ústavy   aj   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   konštatoval,   že   v   prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní je sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti   ústavnému súdu   považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu   krajského   súdu   (porovnaj   rozsudok   Európskeho   súdu   pre ľudské   práva   vo   veci   Bulena   a   spol.   verzus   Česká   republika,   rozhodnutie   uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky vo zv. 29/uznesenie č. 3, a tiež rozhodnutia ústavného súdu II. ÚS 324/2010, III. ÚS 192/2010). Keďže rozhodnutie najvyššieho   súdu   o dovolaní   sťažovateľky   bolo   doručené   jej   právnemu   zástupcovi

10. novembra 2010, možno konštatovať, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy doručená ústavnému súdu 15. novembra 2010 bola podaná včas.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   a jeho   porovnateľného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   potrebné   posudzovať   spoločne   a   niet   medzi   nimi   zásadných odlišností.

Podstatou sťažovateľkiných námietok je nesúhlas s právnymi závermi všeobecných súdov, ktoré považovali za splnené predpoklady vydržania spornej nehnuteľnosti, určili ju do   vlastníctva   žalobcov,   a tým   zbavili   sťažovateľku   jej   vlastníckeho   práva   k tejto nehnuteľnosti. Zásah do ústavných práv vidí sťažovateľka predovšetkým v tom, že v jej prípade   nebolo   rozhodnuté   obdobne   ako   v   inom   prípade,   v ktorom   sa   rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 56/2003 stalo súčasťou ustálenej judikatúry (R 48/2004). V citovanom   rozhodnutí   najvyšší   súd   ako   dovolací   uviedol,   že   výmer   Povereníctva pôdohospodárstva   a pozemkovej   reformy   (ďalej   len   „výmer“)   nespĺňal   požadované náležitosti   (chýbal   odtlačok   pečiatky   orgánu,   ktorý   výmer   vydal,   a výmer   neurčoval prídelovú cenu), a keďže nešlo o bezplatne pridelený majetok, nemohlo na základe neho prejsť   vlastníctvo   sporných   nehnuteľností   na   prídelcov.   Z konkrétnych   skutkových okolností   následne   dovolací   súd   v rozhodnutí   vyvodil,   že   ani   právni   predchodcovia účastníkov   konania   nepovažovali   tento   výmer   za   listinu,   na   základe   ktorej   nadobudli vlastníctvo   sporných   nehnuteľností,   výmer   nebol   zapísaný   v pozemkovej   knihe,   tieto nehnuteľnosti   neboli   v neskoršom   období   vnesené   do   JRD   právnymi   predchodcami účastníkov   konania   a   ani   v neskoršej   dobe   neboli   predmetom   dedičského   konania.   Na základe uvedeného dovolací súd uzavrel, že v porovnávanej veci sa účastníci konania a ani ich   právni   predchodcovia „nesprávali   tak,   ako   možno   vzhľadom   na   všetky   okolnosti očakávať od správania skutočných vlastníkov sporných nehnuteľností“.

Keďže   v sťažovateľkinom   prípade   sa   najvyšší   súd   odmietol   zaoberať   dovolaním napadnutým   rozsudkom   odvolacieho   súdu   z hľadiska   jeho   vecnej   správnosti   z   dôvodu neprípustnosti,   ústavný   súd   posúdil   podľa   už   citovaných   ústavno-právnych   východísk napadnutý rozsudok krajského súdu, podľa ktorého bolo dokazovaním zistené, že právnym predchodcom   žalobcov   bola pridelená   výmerom   časť   parcely   graficky   označená   číslom (206), bola pôvodne zapísaná v pozemkovej knihe a nehnuteľnosť bola aj v osemdesiatych rokoch prerokúvaná v rámci dedičských konaní po právnych predchodcoch žalobcov. Aj ďalšie   konkrétne   okolnosti   sťažovateľkinho   prípadu   rozhodné   pre   posúdenie   vydržania vlastníckeho práva uvedenými účastníkmi konania sú oproti rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 56/2003 odlišné, pretože v napadnutom rozhodnutí sa tiež konštatuje, že ich právni predchodcovia „nehnuteľnosť minimálne od obdobia roka 1951 užívali s vedomím, že im   vlastnícky   patrí   na základe   vydaného výmeru o   vlastníctve   pôdy,   pôdu obrábali, splácali   prídelovú   cenu   a   poistné   dávky.   V   roku   1960   následne   právni   predchodcovia žalobcov odovzdali nehnuteľnosť do užívania J. v Ľ., čo však nemalo vplyv na plynutie lehoty na vydržanie, keďže k jej prerušeniu vznikom užívacieho práva bývalej socialistickej organizácie k nehnuteľnosti nedošlo (§ 18 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb.). Podľa zápisu č. 59 zo dňa 31.12.1960 o prevzatí živého a mŕtveho inventára právni predchodcovia žalobcov do JRD odovzdali poľnohospodársku pôdu o celkovej výmere 3,27 ha, z toho orná pôda dosahovala rozsah 2,65 ha. Skutočnosť, že právni predchodcovia žalobcov nehnuteľnosť užívali a obrábali, potvrdili aj v konaní vypočutí svedkovia...“. Z uvedeného teda vyplýva, že   všeobecné   súdy   vychádzali   čo   sa   týka   splnenia   predpokladov   vydržania v sťažovateľkinom   a v   ňou   označenom   prípade,   z iných   skutkových   okolností   zistených dokazovaním oproti skutočnostiam, z ktorých vychádzal rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo/56/2003, a preto rôzne závery, ku ktorým v nich súdy dospeli, nemôžu ústavný súd viesť k záveru o arbitrátnosti napadnutého rozhodnutia.  

Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľky   opierajúcu   sa   o citáciu   z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31 Cdo 1222/01, ktorá sa týka nesprávneho právneho   posúdenia   veci,   podľa   ktorej   sa   oprávnená   osoba   nemôže   domáhať   určenia vlastníckeho   práva   podľa   §   80   písm.   c)   OSP,   ak   mohla   žiadať   o vydanie   veci   podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“), a to aj v prípade, že oprávnená osoba tento nárok uplatnila v reštitučnom konaní, ústavný súd konštatuje, že v sťažovateľkinom prípade žiaden z účastníkov konania nemal postavenie oprávnenej   osoby   podľa   citovaného   zákona   a   ani   sa   žiaden   z nich   nedomáhal   určenia vlastníckeho práva podľa reštitučných zákonov, ale v danej veci išlo o vyriešenie otázky duplicitného zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností k jednej nehnuteľnosti, teda o rozhodnutie, v prospech ktorej z osôb zúčastnených v konaní skutočne patrí vlastnícke právo a z akého právneho dôvodu. Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou považuje za dostatočné   aj   zdôvodnenie   krajského   súdu   o právnej   bezvýznamnosti   námietky sťažovateľky,   že   prerokúvané   nároky   žalobcov   mali   byť   uplatnené   pred   príslušným orgánom štátnej správy podľa zákona o pôde. Na základe uvedeného preto túto námietku sťažovateľky ústavný súd nepovažoval za právne relevantnú.  

Sťažovateľka spochybnila aj nezaujatosť znalca ustanoveného všeobecnými súdmi na vykonanie   znaleckého   dokazovania   vychádzajúc   z toho,   že   je   s právnym   zástupcom zastupujúcim   žalobcov   v právnom   vzťahu   vyplývajúcom   z podielového   spoluvlastníctva k inej nehnuteľnosti. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia aj uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo 235/2009 z 21. októbra 2010, otázkou zaujatosti znalca sa zaoberal   súd   prvého   stupňa   vzhľadom   na   sťažovateľkou   vznesenú   námietku   v uznesení č. k. 8 C 78/1998-401 z 31. mája 2007 v ktorom nezistil dôvody na vylúčenie znalca a ktoré odvolací súd na odvolanie sťažovateľky uznesením sp. zn. 1 Co 34/2008   z 28. februára 2008 potvrdil.

Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že základné právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (a   teda   aj   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   nemôže všeobecný   súd   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesno-právnymi   predpismi upravujúcimi   postupy   v   občianskoprávnom   konaní.   Takýmto   predpisom   bol   v   danom prípade Občiansky súdny poriadok (m. m. II. ÚS 182/2010).

V danom   prípade   nebola zistená   ani v dovolacom   konaní procesná   chyba vedúca k odňatiu   možnosti   konať   pred   súdom,   ktorá   je   dôvodom   na   zrušenie   právoplatného rozhodnutia   odvolacieho   súdu   v dovolacom   konaní   podľa   §   237   písm.   f)   OSP.   Podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu je pod odňatím možnosti konať pred súdom potrebné chápať taký chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní pre účely ochrany jeho práv a   právom   chránených   záujmov.   O námietke   zaujatosti   vznesenej   proti   znalcovi sťažovateľkou   bolo   konajúcimi   súdmi   právoplatne   rozhodnuté   uznesením   sp.   zn. 1 Co 34/2008 z 28. februára 2008. Ak teda krajský súd pri rozhodovaní oprel svoje právne závery   o dôkazy   zistené znaleckým   dokazovaním   znalcom, o   nezaujatosti ktorého bolo právoplatne   rozhodnuté,   a toto   rozhodnutie   nebolo   zákonným   spôsobom   zrušené   ani zmenené,   konal   v súlade   s procesno-právnymi   pravidlami   ustanovenými   v Občianskom súdnom poriadku a svojím konaním nemohol porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Napokon sa ústavný súd nestotožňuje ani s námietkou sťažovateľky o nezákonnosti napadnutého   rozhodnutia   o trovách   konania.   Odôvodnenie   rozhodnutia   považuje   za dostatočné   a nevybočujúce   z hľadísk   ústavnej   konformnosti   súdnych   rozhodnutí,   keďže krajský súd jasne opísal svoj postup, ktorým určil ich výšku tým, že odôvodnil stanovenú hodnotu   predmetu   konania,   a podľa   jednotlivých   vyhlášok   o odmenách   advokátov   za poskytnutie právnych služieb platných v čase, kedy bol ten-ktorý úkon právneho zástupcu žalobcov vykonaný, určil hodnotu každého úkonu právnej služby a napokon ustálil celkovú výšku trov konania, na zaplatenie ktorých zaviazal sťažovateľku podľa výsledkov konania aplikujúc § 142 OSP. Opísaný postup krajského súdu nemožno považovať za arbitrárny a nepreskúmateľný, pričom ústavný súd súčasne poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktorom okrem iného k otázke ustálenia hodnoty predmetu konania krajský súd uviedol, že sťažovateľka „neposkytla dôkaz o inej všeobecnej hodnote prejednávanej nehnuteľnosti“. Ako   už   bolo   konštatované,   ústavný   súd   nie   je   súdom   ďalšej   inštancie oprávneným   preskúmavať   skutkové   závery   vedúce   krajský   súd   k ustáleniu   hodnoty nehnuteľnosti, ktorá bola rozhodujúca pre určenie výšky vzniknutých trov konania, a právne uzatvára, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu extrémne nevybočuje z hľadísk ústavnej zlučiteľnosti   súdnych   rozhodnutí,   a preto   túto   námietku   sťažovateľky   považuje   tiež   za neopodstatnenú.

Ústavný   súd   vyhodnotil   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   za   jasné a zrozumiteľné, dostatočne odpovedajúce na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, z ktorých bola v danom prípade najdôležitejšia otázka, či sú splnené podmienky vydržania vlastníckeho   práva   žalobcov,   a tým   aj   či   je   dôvodné,   aby   bolo   v ich   prospech   určené vlastnícke   právo   k spornej   nehnuteľnosti.   Procesný   postup   predchádzajúci   vydaniu napadnutého   rozhodnutia   opísaný   v sťažovateľkou   doručených   rozhodnutiach   ani   obsah napadnutého rozhodnutia nesignalizuje porušenie označených základných práv a postačuje na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   bolo   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na spravodlivý   proces. Ústavný   súd   opätovne pripomína,   že právo   na   súdnu   ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom. Uvedené dôvody považoval ústavný súd za dostatočné na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má právo   vlastniť majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.Ústavný   súd   konštatuje,   že   obsah   čl.   20   ods.   1   ústavy   je obdobný   obsahu čl.   1 dodatkového protokolu a podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nie je dôvod na odlišné posudzovanie ich aplikovateľnosti (m. m. I. ÚS 150/09).

Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru (napr.   II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ústavy (čl. 11 listiny   základných   práv   a slobôd   a čl.   1   dodatkového   protokolu),   ak   toto   porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   O prípadnom   porušení   týchto základných práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   ak   rozhodnutím   krajského   súdu   v označenom   konaní nedošlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy (a rovnako ani čl. 6 ods. 1 dohovoru), potom už neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť   medzi   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Co/362/2005   zo 16.   septembra   2009   a základnými   právami   alebo   slobodami,   porušenie   ktorých sťažovateľka namietala, uvedeným rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených   základných   práv   ani   nadväzne   citovaných   článkov   ústavy,   a   preto   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde jej sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.Košiciach 18. januára 2011