znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 25/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   RNDr.   J.   B.,   K.,   t.   č.   Česká   republika,   zastúpeného advokátom   JUDr. D.   S.,   K.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupmi   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 8 Cbsi 48/2005   a Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 Obo 160/2007, 1 Obo 161/2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra 2008 doručená sťažnosť RNDr. J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cbsi 48/2005 a Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 Obo 160/2007, 1 Obo 161/2007.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   3. apríla 2000   Okresnému   súdu Bratislava II   návrh   na   začatie   konania   (o   určenie   pravosti   pohľadávky).   Okresný   súd Bratislava II postúpil 19. júna 2001 predmetný spis vecne príslušnému krajskému súdu, kde bola vec pôvodne vedená pod sp. zn. 55 Cbi 183/2001 a od 11. apríla 2005 po prevedení do senátu Cbsi bola vedená pod sp. zn. 8 Cbsi 48/2005.

Sťažovateľ 3. júla 2006 doručil sťažnosť ústavnému súdu, ktorý nálezom sp. zn. II. ÚS 416/06 z 26. apríla 2007 rozhodol, že postupom krajského súdu bolo porušené jeho základné   právo   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Súčasne   sťažovateľovi   priznal   finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk.

Medzitým krajský súd v jeho veci rozhodol rozsudkom 8. decembra 2006 tak, že jeho návrh zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie 6. februára 2007.

Krajský   súd   následne   uznesením   z 31.   októbra   2007   uložil   sťažovateľovi,   aby v lehote 10 dní zaplatil súdny poplatok za odvolanie v sume 10 000 Sk. Keďže uznesenie neobsahovalo odôvodnenie, podal proti nemu sťažovateľ 22. novembra 2007 odvolanie.

Dňa   4.   augusta   2008   bolo   sťažovateľovi   doručené   predvolanie   najvyššieho   súdu na 5. september 2008.

Z uvedeného vyplýva, že od 26. apríla 2007, keď ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým vyslovil, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, do 26. augusta 2008, keď napísal predmetnú sťažnosť, uplynulo 16 mesiacov a počas týchto mesiacov   krajský   súd   vydal   len   jedno   uznesenie   31.   októbra   2007,   ktorým   ho   vyzval na zaplatenie súdneho poplatku, čo považuje za ignorovanie rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo RNDr. J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa či. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp.   zn.:   8   Cbsi   48/2005   a   Najvyšším   súdom   SR   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.: 1 Obo 160/2007 a 1 Obo 161/2007 porušené bolo.

2. Krajskému   súdu   v   Bratislave   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.: 8 Cbsi 48/2005   a   Najvyššiemu   súdu   SR   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.: 1 Obo 160/2007 a 1 Obo 161/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. RNDr.   J.   B.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   150.000,- Sk,   ktoré mu je Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR povinný vyplatiť v rovnakých polovinách do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú povinný uhradiť RNDr. J. B. trovy právneho zastúpenia v rovnakých polovinách na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je posúdenie, či v konaniach vedených krajským súdom   pod   sp.   zn.   8 Cbsi 48/2005   a najvyššieho   súdu   sp. zn.   1   Obo   160/2007,   1   Obo 161/2007 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy v čase po rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 416/06 z 26. apríla 2007.

Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).

Ústavný   súd   v súvislosti   s postupmi   krajského   súdu   v konaniach   vedených pod sp. zn. 8 Cbsi 48/2005 i najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 160/2007, 1 Obo 161/2007 v namietanom   období,   t.   j.   po   vydaní   nálezu   sp.   zn.   II.   ÚS   416/06   z 26.   apríla   2007 (doručeného krajskému súdu 18. júna 2008), zistil tento priebeh a stav označeného konania:

Dňa 31. októbra 2007 krajský súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Proti uzneseniu, ktoré mu bolo doručené 19. novembra 2007, podal sťažovateľ odvolanie na pošte 1. decembra 2007. Dňa 5. decembra 2007 bol spis opätovne postúpený najvyššiemu súdu, ktorý 5. septembra 2008 uznesením sp. zn. 1 Obo 160/2007, 1 Obo 161/2007   rozhodol   tak,   že   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   8 Cbsi 48/2005 z 8. decembra 2006 zrušil a vec vrátil 4. novembra 2008 na ďalšie konanie a súčasne ním potvrdil uznesenie krajského súdu sp. zn. 8 Cbsi 48/2005 z 31. októbra 2007 o povinnosti zaplatenia súdneho poplatku za podané odvolanie v sume 10 000 Sk.

Z petitu sťažnosti podanej ústavnému súdu vyplýva požiadavka sťažovateľa vysloviť porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   ku   ktorému   malo   dôjsť   v označených   konaniach krajského súdu a najvyššieho súdu. Napriek tomu, že z odôvodnenia sťažnosti nevyplýva žiadna konkrétna argumentácia na podporu vyslovenia takéhoto záveru okrem skutočnosti, ktorá nasvedčuje neprimeranú dĺžku trvania konania (od vydania nálezu ústavného súdu v apríli   2007 do   podania   sťažnosti   ústavnému súdu   v trvaní   16   mesiacov),   ústavný súd pristúpil k posúdeniu možného porušenia tohto základného práva sťažovateľa všeobecnými súdmi.

1. V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   krajským   súdom   ústavný   súd   konštatuje,   a vyplýva   to   z prehľadu   jeho procesného   postupu,   že   po   doručení   nálezu ústavného   súdu   (18.   jún 2007)   do   podania sťažnosti   síce   urobil   iba   jeden   relevantný   úkon   (ako   to   tvrdí   sťažovateľ),   a to   keď uznesením z 31. októbra 2007 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie   v zmysle   usmernenia   najvyššieho   súdu   (nečinnosť   4   mesiacov),   ale   táto skutočnosť sama osobe nemohla mať za následok porušenie jeho označeného základného práva, pretože spis zaslal odvolaciemu súdu bezodkladne 5. decembra 2007. Okrem tejto ojedinelej nečinnosti krajskému súdu už nemožno vytknúť iné nedostatky v jeho postupe v tomto období. Navyše v čase podania tejto sťažnosti (4. septembra 2008) nemohol ani zásadne ovplyvniť priebeh konania, keďže o veci v tom čase rozhodoval najvyšší súd.

Keďže   ústavný   súd   zistil,   že   postup   krajského   súdu   sa   nevyznačoval   takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03), nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku a sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k postupu krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. I. ÚS 197/03 a I. ÚS 38/04).

2. Čo   sa   týka   namietaného   postupu   vo   vzťahu   k najvyššiemu   súdu,   je   potrebné uviesť, že sťažnosť sťažovateľa nemá zákonom predpísané náležitosti z dôvodu, že nie je vôbec odôvodnená. Vyplýva to aj z jeho argumentácie v sťažnosti, keď uviedol: „Nakoľko o odvolaní proti rozsudku a proti uzneseniu je oprávnený rozhodovať najvyšší súd, nie je mi známe kedy bola postúpená táto vec na prejednanie Najvyššiemu súdu SR. Preto namietam, že aj   najvyšší   súd   porušuje moje právo na   prerokovanie uvedenej veci   bez   zbytočných prieťahov.“

Okrem   toho   z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   ani   nepodal   na   postup najvyššieho súdu sťažnosť na prieťahy podľa ustanovenia § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov predsedovi najvyššieho súdu.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Keďže zo sťažnosti a z jej príloh nevyplýva, žeby sťažovateľ účinne využil označené právne prostriedky podľa zákona o súdoch vo vzťahu k údajnej nečinnosti najvyššieho súdu, a súčasne nepreukázal, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa [§ 53   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   (obdobne   napr.   III.   ÚS   197/05,   III. ÚS   13/06)], ústavný   súd   jeho   sťažnosť   odmietol   v tejto   časti   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí,   resp.   pre   neprípustnosť   podľa   §   25   ods.   2   v spojení   s   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   ústavný   súd   k tomu   uvádza,   že   pokiaľ   by   v budúcnosti   v postupe krajského   súdu   (najvyššieho   súdu)   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom   v konaní, sťažovateľovi nič nebráni v tom, aby opätovne podal sťažnosť ústavnému súdu na porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 127 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2009