znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 25/06-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka a zo sudcov   Eduarda   Báránya   a   Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   T.   G.,   bytom   B., zastúpenej   advokátkou   JUDr.   J.   H.   D.,   Advokátska   kancelária,   B.,   v ktorej   namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky,   ako   aj   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   7   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 To 111/05 z 21. júla 2005, na neverejnom zasadnutí 10. mája 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. G. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 To 111/05 z 21. júla 2005 p o r u š e n é   b o l o.

2. Z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 To 111/05 z 21. júla 2005 a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania T. G., v sume 6 307 Sk (slovom šesťtisíctristosedem slovenských korún) na adresu jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. J. H. D., Advokátska kancelária, B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti T. G. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 25/06-23 z 18. januára 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   T.   G.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátkou   JUDr.   J.   H.   D.,   Advokátska   kancelária,   B.,   v ktorej   namieta porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 17   ods.   2,   čl.   46   ods.   1   a   čl.   49   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   2 To 111/05   z 21.   júla   2005   (ďalej   aj „uznesenie z 21. júla 2005“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 87/04 z 11. apríla 2005 (ďalej aj „rozsudok z 11. apríla 2005“) bola sťažovateľka uznaná vinnou zo spáchania trestného činu poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Trestného zákona za to, že: „v presne nezistenom čase od 20.00 hod. dňa 2. 8. 2002 do 14.30 hod. dňa 14. 8. 2002 v Bratislave vo dvore domu číslo 13 na Pražskej ulici po tom, čo odpílila visiaci zámok na tam postavenej a uzamknutej garáži, v ktorej mal jej bývalý manžel Ľ. G. uskladnené svoje veci, po predchádzajúcej objednávke v spoločnosti O., s. r. o. B. nechala na základe svojho rozhodnutia veci touto spoločnosťou vypratať a odviezť na zlikvidovanie do spaľovne a skládku odpadu v P., pričom išlo o 4 ks kompletných kolies na osobné motorové zn. Škoda 105, 3 ks kompletných kolies na osobné motorové   zn.   vozidlo   zn.   VAZ,   1 ks   striekacej   pištole   na   farbu,   1   ks   prehliadačky mikrofilmov nezistenej značky, počítačovú zostavu systému SMEP zn. TUMBA model 5050, komponenty systému SMEP nezistenej značky, komponenty PC, elektroinštalačný materiál, 1 ks merací prístroj zn. SEW STANDART – multimeter, 3 ks meracích prístrojov nezistenej značky, čím spôsobila Ľ. G. škodu v sume 32 563,20 Sk“, za čo jej bol uložený peňažný trest vo výmere 15 000 Sk.

Sťažovateľka   namieta,   že   predmetným   rozsudkom   z 11.   apríla   2005   bola uznaná vinnou zo spáchania skutku, ktorý podľa nej trestným činom nie je, pretože svojím konaním nenaplnila   jeden   z obligatórnych   zákonných   znakov   skutkovej   podstaty,   ktorým   je poškodenie cudzej veci.

Podľa   sťažovateľky   veci,   ktoré   sú   uvedené   v skutkovej   vete   rozsudku,   boli predmetom   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   (ďalej   len   „BSM“),   t.   j. bezpodielového   spoluvlastníctva   jej   a poškodeného,   a teda   v uvedenom   prípade   nedošlo k zlikvidovaniu   cudzej   veci,   v dôsledku   čoho   nemohol   byť   inkriminovaným   skutkom naplnený obligatórny znak skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania cudzej veci podľa   §   257   ods.   1   Trestného   zákona.   Ako   bezpodielový   spoluvlastník   mala   totiž sťažovateľka ku všetkým týmto veciam, ktoré boli zničené, úplné vlastnícke právo a boli to podľa nej de jure jej vlastné veci.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka taktiež zdôraznila, že BSM nebolo v čase vykonania inkriminovaného skutku vyporiadané žiadnym zo zákonom určených spôsobov vyporiadania a nebolo ani modifikované dohodou   manželov podľa   § 143a Občianskeho zákonníka. V čase predmetného skutku manželstvo sťažovateľky a poškodeného už viac ako tri roky neexistovalo a na okresnom súde sa viedlo konanie o vyporiadanie ich BSM pod sp. zn. 14 C 51/02, ktoré dosiaľ prebieha.

Podľa sťažovateľky všetky veci, ktoré sa nachádzali v plechovej garáži a ktoré mali byť   na   základe   pokynu   sťažovateľky   zničené,   boli   nadobudnuté   za   trvania   manželstva s poškodeným, a preto sa ex lege stali predmetom ich BSM. Žiadna z týchto vecí podľa sťažovateľky   neslúžila   na   výkon   živnostenského   podnikania   poškodeného,   pretože   jeho živnostenské oprávnenie zaniklo už v roku 1995 a podľa jeho svedeckej výpovede začal do garáže veci umiestňovať až v období rokov 1996 - 1997. Okrem toho aj podľa svedeckej výpovede poškodeného zničené veci nadobudol v roku 1997 a neskôr, teda po tom, ako mu zaniklo živnostenské oprávnenie v roku 1995, už podľa sťažovateľky nemohlo ísť o veci z jeho bývalého podnikania. Tvrdenie poškodeného,   že 4 ks kompletných pneumatík aj s diskami   z vozidla   zn.   Škoda   105   kúpil   až   v roku   2001   považuje   sťažovateľka   za nepravdivé,   pretože   v tom   čase   už   poškodený   takéto   vozidlo   nevlastnil,   keďže   ho 13. decembra 2000 predal.

Uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   namietala   aj   v konaní   pred   okresným   súdom v rámci svojej obhajoby.

Okresný súd sa otázkou, či veci uvedené v skutkovej časti rozsudku boli alebo neboli predmetom BSM, podľa sťažovateľky „(...) zaoberal len okrajovo, pričom sa v odôvodnení rozsudku v tejto podstatnej otázke obmedzil len na strohé konštatovanie, že veci v skutkovej vete rozsudku nikdy neboli predmetom BSM a zrejme (?) ani nemohli byť predmetom BSM, pretože boli predmetom výlučného užívania poškodeného(...)“.

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 11. apríla 2005 nie je podľa sťažovateľky možné zistiť, na základe akých skutočností a úvah v rámci hodnotenia vykonaných dôkazov a následného právneho posúdenia zisteného skutkového stavu dospel okresný súd k týmto skutkovým a právnym záverom. Pokiaľ mal okresný súd pochybnosť o tom, či veci patria alebo   nepatria   do   BSM,   mal   podľa   nej   postupovať   v zmysle   zásady   in   dubio   pro   reo a oslobodiť ju spod obžaloby.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti napadla sťažovateľka rozsudok z 11. apríla 2005 odvolaním, domáhajúc sa ochrany svojich práv pred odvolacím súdom.

Krajský súd vo svojom uznesení z 21. júla 2005 k otázke právneho statusu vecí, ktoré mali byť zlikvidované, uviedol, že tieto neboli predmetom BSM, pretože s nimi výlučne disponoval   poškodený,   pričom   nemá   pochybnosť   o správnosti   skutkových   záverov okresného súdu o tom, že výlučným vlastníkom zlikvidovaných vecí bol poškodený.

Ani krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol dostatočné a relevantné dôvody, na základe akých zistených skutočností a úvah v rámci hodnotenia vykonaných dôkazov   a následného   právneho   posúdenia   zisteného   skutkového   stavu   dospel   k svojim skutkovým a právnym záverom.

Právny záver okresného a krajského súdu, podľa ktorého veci uvedené v skutkovej vete rozsudku neboli predmetom BSM, pretože ich výlučne užíval poškodený, pričom ich sťažovateľka   ako   odsúdená   nemohla   nikdy   používať,   nemá   podľa   nej   oporu   ani vo vykonanom   dokazovaní   ani   v platnom   právnom   poriadku   a   je   zjavne   neodôvodnený a arbitrárny.

Podľa sťažovateľky je nepochybné, že konala s vedomím, že všetky veci, ktoré sa nachádzali v garáži, boli predmetom BSM, a preto nekonala v úmysle poškodiť cudziu vec. Nakladaním   s týmito   vecami   realizovala   sťažovateľka   oprávnenia   vlastníka,   ktoré   sú súčasťou jej vlastníckeho práva. Spôsob, akým s uvedenými vecami nakladala, by podľa nej mohol byť prípadne zohľadnený na jej ťarchu iba v rámci prebiehajúceho vyporiadania BSM,   rozhodne   však   nezakladá   podľa   nej   trestnoprávnu   zodpovednosť   za   trestný   čin poškodzovania cudzej veci.

Sťažovateľka môže byť trestne zodpovedná iba za také konanie, ktoré je pokryté jej úmyselným   zavinením,   ktoré   je   v prípade   trestného   činu   poškodzovania   cudzej   veci obligatórnym znakom subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu. Na naplnenie tohto obligatórneho znaku skutkovej podstaty sa nevyhnutne vyžaduje, aby sťažovateľka vedela, že veci,   ktoré dala na základe svojho pokynu odstrániť z plechovej garáže boli cudzími   vecami,   čo   však   nebolo   podľa   nej   vykonaným   dokazovaním   nepochybne preukázané.

Obžalobe sa podľa sťažovateľky nepodarilo preukázať hneď dva obligatórne znaky skutkovej   podstaty   spomínaného   trestného   činu,   a bol   tu   preto   daný   dôvod   pre   jej oslobodenie spod obžaloby súdom podľa § 226 písm. b) v tom čase platného Trestného poriadku, pretože skutok, ktorý je predmetom obžaloby, nemožno kvalifikovať ako trestný čin poškodzovania cudzej veci.

Napriek uvedenému krajský súd uznesením z 21. júla 2005 rozsudok okresného súdu z 11. apríla 2005 potvrdil.

Uvedeným   konaním   (nesprávnou   kvalifikáciou   právneho   statusu   zlikvidovaných vecí) okresný súd a krajský súd podľa sťažovateľky hrubo pochybili a uznali ju vinnou za skutok, ktorý nie je trestným činom, čím porušili čl. 17 ods. 2 a tiež čl. 49 ústavy a čl. 7 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   úlohou   ústavného   súdu   síce   nie   je   posudzovať správnosť skutkových   a právnych   záverov všeobecných   súdov,   do   jeho právomoci   však patrí ochrana ústavnosti vrátane ochrany základných práv a slobôd zahŕňajúca aj možnosť posúdenia procesného postupu a rozhodnutí všeobecných súdov, ak ich závery obsiahnuté v týchto rozhodnutiach sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Aj   napriek   obhajobe   sťažovateľky   ohľadne   právneho   statusu   vecí,   ktoré   nechala zlikvidovať na skládke odpadov, ktorá vylučuje naplnenie zákonných znakov úmyselného poškodenia cudzej veci (pokiaľ ide o trestný čin podľa § 257 v tom čase platného Trestného zákona),   sa   okresný   súd   a následne   aj   krajský   súd   touto   časťou   jej   argumentácie   – podstatnou pre rozhodnutie vo veci samej, dôsledne nevysporiadali, čím došlo k porušeniu viacerých ustanovení vtedy platného Trestného poriadku.

Uvedeným konaním bolo tiež porušené právo sťažovateľky nebyť stíhaná inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 49 ústavy, ako aj jej právo zaručené v čl. 7 ods. 1 dohovoru.

Podľa sťažovateľky v uvedenom prípade došlo taktiež k porušeniu jej práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých súčasťou je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa   súd   jasným,   právne   korektným   a zrozumiteľným   spôsobom   vysporiada   so   všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.

Okresný   súd,   ako   aj   krajský   súd   však   vo   svojich   rozhodnutiach   neuviedli   jasné, dostatočné   a relevantné   dôvody   (bez   rozumných   pochybností)   pre   záver   o naplnení zákonných   znakov   trestného   činu   poškodzovania   cudzej   veci   označeným   konaním sťažovateľky. Ich rozhodnutia sú podľa nej zjavne neodôvodnené a arbitrárne, pretože oba súdy   sa   v sťažovateľkou   označenom   smere   nevysporiadali   so   všetkými   rozhodujúcimi skutočnosťami   tvoriacimi   základ   pre   záver   o úmyselnom   poškodení   cudzej   veci inkriminovaným konaním sťažovateľky.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala,   aby ústavný súd nálezom rozhodol, že:

„Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 To 111/05 zo dňa 21. 7. 2005 boli porušené základné právo navrhovateľky uvedené v čl. 17 ods. 2, základné právo na súdnu a inú právnu ochranu uvedené v čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na súdnu a inú právnu ochranu uvedené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva   zaručené   v čl.   7   ods.   1   a   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 To 111/05 zo dňa 21. 07. 2005 sa zrušuje. Vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť trovy konania sťažovateľky vo výške 6 307,- Sk k rukám jej právnej zástupkyne – advokátky JUDr. J. H. D., so sídlom B.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k predmetnej sťažnosti podaním č. Spr. 3155/06 z 9. marca 2006 vyjadril krajský súd prostredníctvom svojej predsedníčky. Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedla: „(...) mne ako zástupcovi štátnej správy súdu neprináleží   právne   hodnotiť   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   senátu   tunajšieho krajského súdu pod sp. zn. 2 To 111/2005 zo dňa 21. 7. 2005.

Súčasne Vám oznamujem,   že krajský súd netrvá na tom, aby Ústavný súd konal o veci samej na verejnom ústnom pojednávaní a súhlasíme s upustením od neho.“

Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom podaní z 27. februára 2006 ústavnému súdu na základe jeho výzvy oznámila, že netrvá na tom, aby sa v tejto veci konalo verejné ústne pojednávanie a súhlasí s upustením od neho.

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy „Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy „Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok“.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“.

Podľa čl. 49 ústavy „Len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie“.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti“.

Podľa čl. 7 dohovoru „1. Nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

2. Tento článok nebráni súdeniu a potrestaniu osoby za konanie alebo opomenutie, ktoré   v   čase,   keď   bolo   spáchané,   bolo   trestné   podľa   všeobecných   právnych   zásad uznávaných civilizovanými národmi“.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré   mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/2000, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie základných práv zaručených čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 dohovoru. K porušeniu   uvedených   sťažovateľkiných   práv   malo   dôjsť   tým,   že   bola   uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   2   To   111/05   z 21.   júla   2005,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 T 87/04 z 11. apríla 2005 uznaná vinnou za skutok, ktorý nie je trestným   činom,   pretože   jej   konaním   podľa   nej   nebol   naplnený   jeden   z obligatórnych zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu podľa § 257 ods. 1 Trestného zákona, ktorým je poškodenie cudzej veci.

Z predloženého spisového materiálu v uvedenej veci ústavný súd zistil, že krajský súd vo veci vedenej pod sp. zn. 2 To 111/05 rozhodoval o odvolaní sťažovateľky podanom proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T   87/04   z 11.   apríla   2005,   ktorým   bola sťažovateľka ako obžalovaná uznaná vinnou preto, že zničila cudziu vec a spôsobila tak na cudzom majetku škodu nie nepatrnú, čím spáchala trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Trestného zákona, za čo bola okresným súdom odsúdená k peňažnému trestu vo výmere 15 000 Sk a zároveň jej bol uložený náhradný trest odňatia slobody pre prípad nevymožiteľnosti peňažného trestu v trvaní štyroch mesiacov. Poškodený Ľ. G. bol so svojím nárokom na náhradu škody podľa § 229 ods. 1 Trestného poriadku odkázaný na konanie vo veciach občianskoprávnych.

Okresný súd považoval z vykonaného dokazovania za preukázané, že sťažovateľka naplnila pojmové znaky skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods.   1 Trestného zákona, pretože zničila, resp.   na svoju zodpovednosť prikázala vykonať zničenie cudzej veci, ktorá v dobe zničenia patrila poškodenému Ľ. G., a pritom spôsobila na majetku poškodeného škodu nie nepatrnú. K otázke vlastníctva k veciam, ktoré boli   predmetom   trestného   skutku   v rámci   svojho   odôvodnenia   okresný   súd   uviedol: „Skutočnosť, že obžalovaná T. G. a poškodený Ľ. G. v dobe skutku boli bývalými manželmi a u ktorých nebolo rozdelené BSM, obžalovanú zo spáchania skutku nevyviňuje. Veci, ktoré sú popísané v skutkovej vete rozsudku mohol používať a v skutočnosti používal resp. mal uskladnené v plechovej garáži   výlučne poškodený,   tieto veci   nikdy   nemohla   obžalovaná používať   pretože   k týmto   veciam   nemala   žiaden   vzťah.   V dobe   skutku   obžalovaná a poškodený sa nachádzali v stave po rozvode, a to viac než tri roky, veci v skutkovej vete rozsudku nikdy neboli predmetom BSM a zrejme ani nemohli byť predmetom BSM pretože boli predmetom výlučného užívania poškodeného.“

Podľa   okresného   súdu   sťažovateľka   konala   v priamom   úmysle   porušiť   záujem chránený   trestným   zákonom   v zmysle   §   4   písm.   a)   Trestného   zákona   a   spoločenská nebezpečnosť konania sťažovateľky bola určená najmä „významom chráneného záujmu, ktorý bol trestným činom dotknutý, spôsobom vykonania činu aj následkami, okolnosťami za ktorý bol čin spáchaný osobou páchateľa mierou jeho zavinenia a jeho pohnútkou v zmysle § 3 ods. 4 Tr. zák., skutočnosť, že išlo o trestný čin spáchaný medzi bývalými manželmi obžalovanú nemôže vyviniť a na stupeň nebezpečnosti trestného činu nemá žiaden vplyv“.

V odvolaní proti rozsudku z 11. apríla 2005 sťažovateľka namietala predovšetkým správnosť skutkových zistení okresného súdu, z ktorých vo svojom rozhodnutí vychádzal. Poukázala na skutočnosť, že jej konanie podľa nej nie je trestným činom, pretože veci, ktoré odpratala, boli predmetom BSM, a keďže boli s poškodeným v rozvodovom konaní, urobila v garáži poriadok, lebo sa tam zdržiavali hlodavce.

Uznesením   sp.   zn.   2   To   111/05   z 21.   júla   2005   bolo   odvolanie   sťažovateľky krajským   súdom   zamietnuté.   Ako   vyplýva   z jeho   odôvodnenia,   podľa   krajského   súdu okresný   súd   výrok   napadnutého   rozsudku   správne   ustálil   na   základe   vykonaného dokazovania   a vyhodnotil   ho   v zmysle   zásad   uvedených   v   §   2   ods.   5   a 6   Trestného poriadku. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol: „Skutkové závery okresného súdu vyplývajú z výpovede poškodeného Ľ. G., ktorý jednoznačne uviedol, že veci odložené v garáži boli jeho výlučným vlastníctvom a tieto dala odpratať obžalovaná napriek jeho varovaniu.

O správnosti týchto skutkových záverov nemal pochybnosti ani odvolací súd, pričom s ďalšími podrobnosťami odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

Okresný súd správne kvalifikoval konanie obžalovanej ako trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Tr. zák.

K námietkam uplatneným odvolateľkou (sťažovateľka; pozn.) treba uviesť, že veci špecifikované v skutkovej vete rozsudku boli technického charakteru, prípadne elektrického a patrili k veciam s ktorými výlučne disponoval poškodený, teda nešlo o veci BSM, pričom obrana   obžalovanej,   že   garáž   vypratala,   preto   lebo   boli   zo   strany   užívateľov   domu sťažnosti, že sa v nej zdržiavajú hlodavce, nie je ničím opodstatnená. Prípadne vypratanie mohla riešiť výzvou na poškodeného, preto táto obrana je považovaná súdom za účelovú.“

2. 1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

2.1.1. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ako aj z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že ako základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak i právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe okrem iných práv a záruk (právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a pod.) zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia.

ESĽP v rámci svojej judikatúry vyslovil, že „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

„Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý   argument   prednesený   v súdnom   konaní.   Stačí,   aby   reagoval   na   ten   argument (argumenty),   ktorý   je   z hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia   považovaný   za rozhodujúci.“ (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Ústavný súd vo svojom rozhodnutí III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,   že z tohto aspektu   je plne realizované základné právo   účastníka   na spravodlivý proces.“

V rámci svojej judikatúry ústavný súd taktiež vyslovil, že „Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03).

2.1.2. Podľa § 125 Trestného poriadku „Ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne vyloží, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval,   keď   posudzoval   dokázané   skutočnosti   podľa   príslušných   ustanovení   zákona v otázke viny a trestu. Ak boli do rozsudku pojaté ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky.“

Podľa § 134 ods. 2 Trestného poriadku „V odôvodnení treba, ak to prichádza podľa povahy veci do úvahy, najmä uviesť skutočnosti, ktoré boli vzaté za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na podklade ktorých   posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona.“

Podľa   ústavného   súdu   vo   veci   sťažovateľky   je   posúdenie   otázky   vlastníctva k veciam, ktoré sú predmetom trestného skutku, resp. posúdenie právnej skutočnosti, či išlo o „cudziu vec“, základným predpokladom na rozhodnutie o tom, či bol naplnený pojmový znak trestného činu poškodenia cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Trestného zákona, a preto pri uznaní viny sťažovateľky malo byť okrem iného mimo rozumných pochybností preukázané, že   nejde   o veci   patriace   do   BSM,   a táto   skutočnosť   je   pokrytá   úmyselným   zavinením sťažovateľky.

K naplneniu   práva   sťažovateľky   na   odôvodnenie   rozhodnutia,   ktoré   je   súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, by preto v tomto   v prípade   došlo,   ak   by   odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   (reagujúc   aj   na argumentáciu   v odvolaní   sťažovateľky)   s prihliadnutím   na   argumentáciu   v odôvodnení rozsudku okresného súdu zodpovedalo náležitostiam ustanovenia § 134 ods. 2 Trestného poriadku, resp. § 125 Trestného poriadku, t. z. obsahovalo dostatočné a relevantné dôvody, na základe ktorých bolo vynesené.

Odôvodnenie uznania viny sťažovateľky v uznesení krajského súdu z 21. júla 2005 je však z hľadiska týchto ustanovení Trestného poriadku nepreskúmateľné. Je tomu tak najmä preto,   lebo   neobsahuje podrobnejšie   úvahy,   ktoré   by   odôvodňovali   akceptovanie   verzie poškodeného ako zodpovedajúcej skutočnému stavu veci.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   dospel   k záveru,   že   z dôvodu   nedostatku odôvodnenia uznania viny sťažovateľky v uznesení krajského súdu z 21. júla 2005 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2.1.3. Zo   zásady   spravodlivého súdneho   konania vyplýva potreba, aby v súdnom rozhodnutí   odôvodnenie   výroku   o vine   zo   spáchania   skutku   napĺňajúceho   trestný   čin zodpovedalo požiadavke preukázania zákonných znakov trestného činu mimo rozumných pochybností.

Ak je odôvodnenie výroku o vine vo vzťahu k niektorému zo zákonných znakov trestného činu nepreskúmateľné, takéto odôvodnenie je z hľadiska spravodlivého súdneho konania ústavne neudržateľné.

2. 2.   K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 49 ústavy a práva podľa čl. 7 dohovoru

Ústavný   problém   nastolený   sťažovateľkou   na   ústavnú   ochranu   bol   dostatočne vyriešený v predošlej časti   vyslovením porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v tejto časti už nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

3. Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   „Ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy; pozn.), a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy; pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní   základných   práv   a   slobôd   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy; pozn.), obnovil stav pred porušením.“

Keďže   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   z 21.   júla   2005   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd toto uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Povinnosťou   krajského súdu bude zabezpečiť v rámci pôsobnosti, ktorú mu dáva Trestný   poriadok,   aby   boli   zisťované   a vyhodnocované   označené   skutočnosti   spôsobom uvedeným v § 2 ods. 5 a ods. 6 Trestného poriadku s prihliadnutím napr. aj na prebiehajúce konanie o BSM.

4.   Sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   požiadala   o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom vo výške 6 307 Sk, ktoré bližšie špecifikovala ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby spolu s režijným paušálom a DPH.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 14 ods. 1, § 16 ods.   3 a § 18 ods.   3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   o odmenách   a náhradách   advokátov   za poskytovanie   právnych   služieb   s   tým,   že   predmet   konania   podľa   čl.   127   ústavy   pred ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu je 150 Sk.

V súlade   s týmito   ustanoveniami   možno   teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet odmeny za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd) vrátane režijného paušálu (2 x 2 501 Sk + 2 x 150 = 5 302 Sk) a DPH (19 % x 5 002 = 950 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda spolu činí 6 252 Sk.

Ústavný súd   zistil,   že uplatnená suma trov   právneho   zastúpenia   spolu   6 307 Sk neodporuje platným právnym predpisom, a preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej výške uplatnenej právnou zástupkyňou sťažovateľky.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2006