znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 25/05-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   PhDr.   Vojtecha   Keszeliho,   Š.,   zastúpeného   advokátom JUDr. I. K., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 70/2004, 2 Cdo 115/2004, 2 Cdo 116/2004 z 20. mája 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. Vojtecha Keszeliho o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta 2004 doručená sťažnosť PhDr. Vojtecha Keszeliho, Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. K., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1,   čl.   20   ods.   1   a 4,   čl.   26   ods.   1,   2   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   ako   aj   čl.   6   ods.   1   a   čl.   10   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 2 Cdo 70/2004, 2 Cdo 115/2004, 2 Cdo 116/2004 z 20. mája 2004.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   a pripojených   príloh   vyplývajú   nasledovné rozhodujúce skutočnosti.

Najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 70/2004, 2 Cdo 115/2004, 2 Cdo 116/2004 z 20. mája 2004 odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 532/01 z 5. júna 2002, ktorým tento odvolací súd potvrdil zamietavý rozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný   súd“)   sp.   zn.   20   C   214/98   z 3.   júla   2001   o návrhu   sťažovateľa   na   určenie neplatnosti spoločenskej zmluvy o konzorciu z 9. júla 1990.

Podľa sťažovateľa tak okresný, ako aj krajský súd dospeli v merite veci k záveru, že konzorcium   Expedícia   nežnej   revolúcie   (ďalej   len   „konzorcium“)   bolo   podľa   zmluvy z 9. júla 1990 založené medzi šiestimi fyzickými osobami, z ktorých jeden bol sťažovateľ, bez finančného vkladu na dobu určitú (do 31. decembra 1993), teda v čase rozhodovania už dávno zaniklo, a preto na určení neplatnosti zmluvy nemôže byť žiadny právny záujem. Navyše,   odvolací   súd   toto   tvrdenie podoprel   okrem   iného   konštatovaním,   že existencia právneho vzťahu nemôže byť určená za dobu minulú a ani do budúcnosti, čo vyplýva zo znenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), t. j. či tu právny vzťah je alebo nie je, ako aj zo znenia § 154 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   z hľadiska   právneho   úkonu,   ktorý   je   absolútne neplatný, je právne   bezvýznamné, či   takýto úkon   mal mať pôvodne   časovo   limitovanú účinnosť, pretože úkon je neplatný od začiatku. Podľa neho určovací výrok podľa § 80 písm. c) OSP, že právny vzťah tu nie je, vždy čerpá z minulosti, pretože výrok rozhodnutia sa vždy opiera o právne skutočnosti, ktoré sa už stali, a na tom nič nemení ani ustanovenie § 154   ods.   1   OSP.   V súvislosti   s tým   poukázal   aj   na   existenciu   naliehavého   verejného záujmu   na   vydaní   určovacieho   výroku,   ktorý   v jeho   veci   považuje   za   o   to   dôležitejší, pretože súvisel s vkladom vlastníckeho práva k plavidlu č. BA-5-17017 do spomínaného konzorcia. Na dôkaz svojho tvrdenia sťažovateľ uvádzal výpis z ústrednej evidencie malých plavidiel   vydaný   Štátnou   plavebnou   správou   v   Bratislave,   podľa   ktorého   majiteľom uvedeného plavidla je predmetné konzorcium, o ktorom všeobecné súdy v odôvodneniach iba uviedli, že ide o neexistujúci subjekt.

Podľa   sťažovateľa   nevydaním   rozhodnutia   s výrokom   určujúcim   absolútnu neplatnosť zmluvy z 9. júla 1990 došlo k odopretiu súdnej ochrany sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľa mal najvyšší súd vo veci pripustiť dovolanie.

K porušeniu   označených   základných   práv   podľa   sťažovateľa   došlo   aj   tým,   že najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 70/2004, 2 Cdo 115/2004, 2 Cdo 116/2004 z 20. mája 2004 odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu odvolacieho krajského súdu sp. zn. 2 Co 314/03, 2 Co 315/03 z 19. decembra 2003, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa sp. zn. 20 C 214/98 z 2. apríla 2003 o udelení poriadkovej pokuty vo výške 5 000 Sk. Uvedená poriadková pokuta bola sťažovateľovi okresným súdom uložená za to, že svojím podaním z 24. februára 2003 hrubo urazil konajúcu sudkyňu, znížil jej autoritu a zasiahol do jej profesionálnej i osobnej cti.

Základné   právo   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   podľa sťažovateľa   porušil   najvyšší   súd   taktiež   tým,   že   uznesením   sp.   zn.   2   Cdo   70/2004, 2 Cdo 115/2004, 2 Cdo 116/2004 z 20. mája 2004 odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu odvolacieho súdu sp. zn. 2 Co 314/03, 2 Co 315/03 z 19. decembra 2003, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa sp. zn. 20 C 214/98 z 23. septembra 2003 o udelení poriadkovej pokuty vo výške 25 000 Sk za opätovné výroky sťažovateľa (v odvolaní proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty vo výške 5 000 Sk) zasahujúce do profesionálnej cti konajúcej sudkyne.

Podľa sťažovateľa okresný súd vydal predmetné uznesenie potom, keď už konanie v merite veci bolo ukončené právoplatným rozhodnutím. V tom čase úlohou vybavujúcej sudkyne už bolo len dbať o odstránenie vád podaného dovolania, vykonať ďalšie úkony súvisiace   s prípravou   podkladov   pre   dovolacie   konanie   a následne   predložiť   vec   na prejednanie   a rozhodnutie   dovolaciemu   súdu.   Postup   okresného   súdu   preto   nemal v predmetnom konaní smerovať k riešeniu iných, než vyššie vymedzených otázok.

Ako uviedol ďalej sťažovateľ, ak sudkyňa súdu   prvého stupňa napriek všetkému rozhodovala o sťažnosti sťažovateľa určenej súdnej správe okresného súdu a udelila mu poriadkovú pokutu, porušila jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   lebo   svojvoľne   porušila   obsah   ustanovení   čl.   1   ods.   1   a čl.   2   ods.   2   ústavy. Sťažovateľ považuje z ústavného hľadiska za rovnako neudržateľné všetky ostatné úkony všeobecných   súdov   nadväzujúce   na   uznesenie   sp.   zn.   20   C   214/98,   ktorými   ďalej prehlbovali porušovanie základných práv sťažovateľa (udelenie ďalšej poriadkovej pokuty vo výške 25 000 Sk). V okolnostiach prípadu najvyšší súd mal podľa sťažovateľa v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy zákonnú povinnosť napraviť pochybenia súdov nižšieho stupňa, ten však vo veci nepripustil dovolanie, čím porušil sťažovateľove označené ústavné práva.

K porušeniu sťažovateľovho základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 2 a 4   ústavy,   ako   aj   čl.   10   ods.   1   dohovoru   došlo   nerešpektovaním   zákona všeobecnými súdmi, ktoré mu udelili sankcie, poriadkové pokuty za jeho hodnotiace úsudky predložené súdnej správe.

Navyše,   udelením   dvoch   poriadkových   pokút   sťažovateľovi,   z ktorých   druhá   vo výške   25   000   Sk   bola   udelená   neprípustným   retroaktívnym   uplatnením   príslušného ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   došlo   k zasiahnutiu   do   sťažovateľovho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľ v tejto súvislosti žiadal, aby ústavný súd

-   deklaroval   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   70/2004,   2   Cdo   115/2004, 2 Cdo 116/2004 z 20. mája 2004,

- deklaroval porušenie jeho práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a v čl. 10 ods. 1 dohovoru, ako aj práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 70/2004, 2 Cdo 115/2004, 2 Cdo 116/2004 z 20. mája 2004,

-   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   70/2004,   2   Cdo   115/2004, 2 Cdo 116/2004 z 20. mája 2004, rozsudok krajského súdu sp. zn. 14 Co 532/01 z 5. júna 2002,   ako   i rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   20   C   214/98   z 3.   júla   2001   a vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Co 314/03 z 19.   decembra   2003,   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   20   C   214/98   z 2.   apríla   2003 a konanie   v   tejto   časti   veci   zastavil,   taktiež   zrušil   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Co 315/03   z   19.   decembra   2003,   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   20   C   214/98 z 13. septembra 2003 a konanie v tejto časti veci zastavil,

- priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk, ktoré je najvyšší súd povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu,

- uložil najvyššiemu súdu povinnosť uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi JUDr. I. K. v zatiaľ nevyčíslenej výške.

Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažovateľ tiež navrhoval, aby ústavný súd   odložil   vykonateľnosť   uznesení   okresného   súdu   sp.   zn.   20   C   214/98   (v   spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu sp. zn. 2 Co 314/03 a v spojení s rozhodnutím dovolacieho súdu sp. zn. 2 Cdo 115/2004), sp. zn. 20 C 214/98 (v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu   sp.   zn.   2   Co   315/03   a   v   spojení   s   rozhodnutím   dovolacieho   súdu   sp.   zn. 2 Cdo 116/2004), a to až do rozhodnutia ústavného súdu o tejto sťažnosti.

Podaním   zo   17.   decembra   2004   sťažovateľ   zobral   späť   svoj   návrh   na   vydanie dočasného opatrenia, pretože obe poriadkové pokuty v plnej výške uhradil, upravil petit ústavnej sťažnosti zo 16. augusta 2004 tak, že ho rozšíril o ďalší bod, ktorý znie:

- najvyšší   súd   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   30   000   Sk   ako   majetkovú   ujmu s úrokom z omeškania 8 % ročne od 15. decembra 2004 do zaplatenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta neústavnosť rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn 2 Cdo 70/2004, 2 Cdo 115/2004, 2 Cdo 116/2004 z 20. mája 2004 vydaného vo veci dovolaní sťažovateľa (proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Co 314/03, 2 Co 315/03 z 19. decembra 2003 a rozsudku   krajského súdu   sp.   zn. 14 Co 532/01 z 5. júna 2002),   pretože dovolací súd nevyvodil prípustnosť dovolania ani z dovolacích dôvodov opísaných sťažovateľom, ani na základe jeho úradnej povinnosti prihliadať na vady konania. Namietaný postup najvyššieho súdu (výklad prezentovaný v jeho uznesení) vedie podľa sťažovateľa k obchádzaniu účelu procesného   inštitútu   dovolania   a   vyvoláva   v sťažovateľovi   obavy   o nemožnosti v budúcnosti meritórne riešiť otázku absolútnej neplatnosti zmluvy o konzorciu z 9. júla 1990 na základe novej žaloby, ako aj napraviť chybný zápis o vlastníckom práve v registri Štátnej   plavebnej   správy   v   Bratislave,   z čoho   vyplynie   ujma   na   základných   právach sťažovateľa   ako   vlastníka   veci.   Z týchto   skutočností   sťažovateľ   vyvodzuje   záver,   že najvyšší súd odmietnutím jeho dovolania porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný   súd   najprv   pripomína,   že   aj   v dovolacom   konaní   sa   vyžaduje,   aby   sa dodržali ústavnoprocesné princípy súdneho konania na spravodlivý proces upravené v čl. 46 ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Možnosť   domáhať sa   ich   dodržiavania   je   však limitovaná v čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. domáhať sa ich dodržiavania možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (v danom prípade sú to príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku).

Podľa § 236 ods. 1 OSP dovolaním možno napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ak   to   zákon   pripúšťa.   Občiansky   súdny   poriadok   v ustanovení   §   237   až   239   taxatívne vymedzuje, kedy je dovolanie prípustné.

Dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý. Ak nejde o vady uvedené v § 237, neprihliada na vady konania, ktoré sa neuplatnili   v dovolaní,   ibaže   by   tieto   mali   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci(§ 242 ods. 1 OSP).

V prípade dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu možno všeobecne prípustnosť dovolania oprieť len o ustanovenie § 237 alebo o ustanovenie § 238 ods. 3 OSP.

V okolnostiach   prípadu   najvyšší   súd   posudzoval   dve   dovolania   sťažovateľa,   a to dovolanie proti rozsudku krajského súdu   sp. zn. 14 Co 532/01 z 5. júna 2002 (určenie neplatnosti   zmluvy   o   konzorciu)   a   dovolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Co 314/03, 2 Co 315/03 z 19. decembra 2003 (uloženie poriadkových pokút).

Vo veci dovolania sťažovateľa v merite veci najvyšší súd zistil, že vady konania v zmysle § 237 OSP, ku ktorým je dovolací súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 OSP) a ktorých existencia robí zmätočným každé rozhodnutie odvolacieho súdu, dovolateľ nenamietal a z obsahu spisu rovnako nevyplývali. Rovnako nešlo o prípad podriaditeľný pod ustanovenie § 238 ods. 3 písm. a) OSP, lebo ako to vyplýva z výroku napadnutého rozhodnutia, odvolací súd prípustnosť dovolania nevyslovil a v danej veci ho nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 238 ods. 3 písm. b) OSP, lebo potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa je prvým rozsudkom tohto súdu vo veci.

V rozsiahlom predmetnom dovolaní sa sťažovateľ obmedzil na tzv. iné vady konania, z ktorých   vyvodzoval   prípustnosť   a   aj   dôvodnosť   dovolania,   spočívajúce v nepreskúmateľnosti   napadnutého   rozsudku,   z nekonania   o celej   prerokovávanej   veci, z neumožnenia zmeny žalobného návrhu, ako aj z nesprávneho právneho posúdenia veci pri posudzovaní naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe.

Najvyšší súd ako dovolací súd musel takto vymedzený rozsah podaného dovolania rešpektovať. V súvislosti s tým ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu nie je aj nárok účastníka na to, aby dovolací súd vybočil z medzí dôvodov dovolania, ak navyše dovolací súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by takéto vybočenie alebo rozšírenie prieskumu dovoľovala (dôvody zmätočnosti). Preto napadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu podľa zákona muselo reagovať iba na obsah dovolania, ktoré tento súd odmietol ako neprípustné bez toho, aby ho meritórne posudzoval.

Keďže ustanovenia o prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu podľa §   239   ods.   1   a   2   OSP neplatia, ak ide   o uznesenie o poriadkovej   pokute,   najvyšší   súd v okolnostiach   prípadu   odmietol   aj   dovolanie   sťažovateľa   týkajúce   sa   uloženia poriadkových pokút.

Z uvedeného vyplýva, že postup dovolacieho súdu bol v súlade so zákonom (čl. 51 ods.   1   ústavy).   Takýto   postup   dovolacieho   súdu   preto   nemôže   byť   v žiadnej   príčinnej súvislosti s porušením základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru). Preto je sťažnosť v tomto rozsahu námietok sťažovateľa zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta   aj   porušenie   slobody   prejavu   a základného   práva podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru po jeho uplatnení, pričom za sankciu,   ktorá   mu   bola   za   uplatnenie   jeho   základného   práva   uložená,   t.   j.   ako   uvádza sťažovateľ „za hodnotiace úsudky predložené súdnej správe“, považuje v dvoch prípadoch uloženie poriadkovej pokuty.

Ústavný súd v inom svojom rozhodnutí už vyslovil, že poriadkové opatrenie – pokuta podľa § 53 ods. 1 OSP, ktoré možno okrem iného uložiť aj „tomu, kto urobí hrubo urážlivé konanie“, predstavuje nesporne právnu sankciu (II. ÚS 15/04).

Z uvedeného vyplýva, že ak okresný súd uložil sťažovateľovi poriadkovú pokutu za jeho podanie z 20. februára 2003, ako aj za jeho hrubo urážlivé výroky (voči konajúcej sudkyni) v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 20 C 214/98 z 2. apríla 2003 o uložení poriadkovej pokuty (vo výške 5 000 Sk), bolo by možné posudzovať, či takýmto rozhodnutím   okresného   súdu   došlo   alebo   nedošlo   k protiprávnemu   sankcionovaniu uplatňovania   základného   práva   podľa   čl.   26   ods.   2   ústavy,   a tým   aj   k porušeniu   jeho základného práva podľa čl. 26 ods. 2 ústavy, ako aj ústavne garantovanej slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy.

Podľa   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   poriadkovú   pokutu prvostupňový   súd   ukladá   uznesením,   proti   ktorému   možno   podať   odvolanie.   Z toho vyplýva, že v danom prípade proti uloženiu sankcie za údajné uplatnenie základného práva sťažovateľa   podľa   čl.   26   ods.   2   ústavy   mal   sťažovateľ   k dispozícii   riadny   opravný prostriedok,   ktorý   aj   využil   v obidvoch   prípadoch   uložených   poriadkových   pokút,   ale odvolací   krajský   súd   o nich   rozhodol   ako   o nedôvodných.   Keďže   proti   uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o poriadkovej pokute, nie je dovolanie podľa § 239   ods.   3   OSP   prípustné,   najvyšší   súd   v súlade   s uvedeným   ustanovením   podané dovolanie sťažovateľa v tejto veci (uloženie poriadkových pokút) odmietol.

V okolnostiach prípadu sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv iba rozhodnutím najvyššieho súdu. Keďže v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone – čo nie je tento prípad), ústavný súd v uvedenom rozsahu vec ďalej skúmal a rozhodol v nej (teda len rozhodovanie najvyššieho súdu).

Ústavný súd preto konštatuje, že v danom prípade sa nedá vyvodiť priama spojitosť medzi   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a porušením   označeného   základného   práva sťažovateľa na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru. Nedostatok priamej príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením označeného práva sťažovateľa   a namietaným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   podľa   ústavného   súdu   možno vyvodiť z toho, že namietaným uznesením najvyššieho súdu (odmietnutím dovolania zo zákonných dôvodov) nebola priamo dotknutá podstata práva sťažovateľa na slobodu prejavu podľa   označeného   článku   ústavy   a dohovoru.   Rozhodnutie   krajského   súdu   vo   veci odvolania proti poriadkovým pokutám bolo konečné a sťažovateľ jeho prípadnú svojvôľu alebo   arbitrárnosť   nenamietol   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Spomenutý   nedostatok príčinnej   súvislosti   viedol   ústavný   súd   k záveru,   že   sťažnosť   je   v tejto   časti   zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   z právnych   východísk   a záverov,   odmietol   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu namietaného porušenia základných práv, t. j. aj v rozsahu tvrdení o porušení práv podľa   čl.   20   ústavy   a čl.   1   dodatkového   protokolu.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ako   i ďalších   sťažovateľom   označených   rozhodnutí okresného   súdu   a krajského   súdu   je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti osobitne nezaoberal a taktiež nerozhodoval ani o ďalších návrhoch sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2005