znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 25/04-40

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti M. S. a E. S, obaja bytom T., zastúpených advokátom JUDr. F. S., Advokátska kancelária, T., pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní vedenom   pod sp. zn. 10 C 44/96 na neverejnom zasadnutí 12. mája 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 44/96   p o r u š i l základné právo M. S. a E. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 44/96   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. S.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Trnava   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. E. S.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trnava   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Trnava   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania M. S. a E. S. v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. F. S., Advokátska kancelária, T., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažnosti M. S. a E. S. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 25/04-17   z   28.   januára   2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   M.   S.   a E.   S.,   obaja   bytom   T.   (ďalej   len „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr. F.   S.,   Advokátska   kancelária,   T.,   pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“)   postupom Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 44/96. Právny zástupca sťažovateľov ich sťažnosť doplnil podaniami z 19. decembra 2003 a 5. marca 2004. Vo svojich podaniach uviedli, že 8. marca 1996 podali okresnému súdu žalobu proti Ľ. J. – Auto trans, B. (ďalej len „žalovaný“), o zaplatenie 218 000 Sk s príslušenstvom.   Žalovaný   vyhotovil   sprostredkovateľskú   zmluvu,   ktorou   sťažovateľom osobne predal osobné auto zn. Ford Orion E4. Sťažovatelia mu zaplatili kúpnu cenu vo výške 218 000 Sk a žalovaný im vydal potvrdenku o zaplatení kúpnej ceny, odovzdal im auto, technický preukaz, potvrdenku o zákonnom poistení auta a kľúče od auta. Sťažovatelia následne nechali na predmetnom osobnom aute vykonať opravy v hodnote 7 000 Sk a dali do auta oleje v hodnote 5 000 Sk.

Dňa   30.   novembra   1995   však   boli   sťažovatelia   nútení   vydať   uvedené   auto príslušnému obvodnému oddeleniu Policajného zboru v Bratislave, pretože bolo ukradnuté. Odvtedy   sťažovatelia   nemajú   ani   auto,   ani   peniaze.   Okresný   súd   vedie   konanie v predmetnej veci pod sp. zn. 10 C 44/96, pričom 29. novembra 1997 vyhovel žalobe a určil povinnosť žalovanému zaplatiť sťažovateľom uplatnené nároky. Podľa názoru okresného súdu v predmetnom rozhodnutí v predmetnej veci nešlo o sprostredkovateľskú zmluvu, ale o zmluvu o obstaraní veci medzi žalovaným a sťažovateľmi. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozhodoval o odvolaní žalovaného uznesením z 29. apríla 1998, ktorým zrušil   napadnutý   rozsudok   a vec   vrátil   okresnému   súdu,   pričom   konštatoval,   že v predmetnej veci ide o zmluvu medzi účastníkmi konania o obstaraní predaja veci podľa § 737 Občianskeho zákonníka, súčasne určil, že rozsudok okresného súdu má aj iné vady, a nariadil   okresnému   súdu,   aby si   zadovážil   trestný   spis   Okresného súdu   Bratislava IV sp. zn. 3 T 24/97 proti R. B. a spol., ktorí boli stíhaní za krádeže áut a následne odsúdení pre podielnictvo. Krajský súd teda vyhovel odvolaniu žalovaného a nariadil doplniť rozsiahle dokazovanie,   hoci   právny   vzťah   existoval   iba   medzi   účastníkmi   predmetného   konania. Podľa názoru sťažovateľov, keďže „auto malo právne vady“, žalovaný bol povinný nielen právne, ale aj morálne vrátiť sťažovateľom jeho kúpnu cenu.

V priebehu ďalšieho konania nechal okresný súd vypočuť svedkov R. B. a M. P. prostredníctvom   Okresného   súdu   Bratislava   II,   ale   bezvýsledne.   Napriek   urgenciám   zo strany   sťažovateľov   ako   okresný   súd,   tak   ani   Okresný   súd   Bratislava   II   doteraz   nič neurobili. Okresný súd v predmetnej veci do dnešného dňa nerozhodol, hoci od podania žaloby (8. marca 1996) už uplynulo sedem a pol roka. Podľa sťažovateľov boli porušené ich „základné   práva“   na   prerokovanie   a rozhodnutie   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov. Spravodlivosť môže byť podľa nich realizovaná len prostredníctvom takého konania súdov, ktoré smeruje k odstráneniu právnej neistoty, a ku zbytočným prieťahom môže dôjsť nielen nečinnosťou súdu, ale i takým nekonaním, ktoré nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty vo veci, s ktorou sa sťažovatelia obrátili na súd.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovatelia   žiadali,   aby   ústavný   súd nálezom takto rozhodol :

„Základné   právo   sťažovateľov   M.   S.   a manž.   E.   S.   rod.   S.   na   prerokovanie a rozhodnutie vo veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v konaní vedenom na Okresnom súde v Trnave č. k. 10 C 44/96 bolo porušené.

Ústavný súd SR prikazuje, aby Okresný súd v Trnave vo veci č. k. 10 C 44/96 konal. Súd priznáva sťažovateľom podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR finančné zadosťučinenie v sume 50.000.- Sk.

Súd priznáva odmenu a náhradu výdavkov právnemu zástupcovi sťažovateľov JUDr. F. S., advokátovi Advokátskej kancelárie v T., v zmysle ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky 163/02 Z. z. v sume Sk 8 796.- (za 2 právne úkony po Sk 4.270.- a 2 x režijný paušál po Sk 128.-).“

Vo svojej sťažnosti tiež sťažovatelia požiadali o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré zdôvodnili tým, že podľa nich „(...) ochrana práv nebola rýchla a účinná. Najmenej od roku 1998 bol súd nečinný. Finančné zadosťučinenie žiadam od roku 1999 vo výške Sk 10.000 ročne, spolu 50.000 Sk, čo zodpovedá judikatúre Európskeho súdu“.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu k predmetnej veci vyjadril listom č. Spr   1834/03   z 29.   decembra   2003   prostredníctvom   predsedníčky   okresného   súdu, v ktorom chronologicky popísala doterajší priebeh konania vedeného na okresnom súde pod sp.   zn.   10   C   44/96   a v závere   uviedla: „(...)   V predmetnej   veci   nastali   prieťahy   najmä v období, kedy sa spisový materiál nachádzal opakovane na dožiadanom súde - Okresnom súde Bratislava II, nakoľko v konaní pre rozhodnutie vo veci má význam výsluch svedkov B. a P., tiež nebolo možné zabezpečiť plynulejšie konanie v období, kedy bol spisový materiál prikázaný po odchode JUDr. M. z tunajšieho súdu ďalším sudkyniam a to vzhľadom na veľký počet starých nevybavených vecí v oddelení 14 C, ktoré veci zostali po JUDr. M. a ktoré boli následne prerozdelené ďalším sudcom.“

Sťažovatelia   vo   svojom   podaní   z 5.   marca   2004   ústavnému   súdu   oznámili,   že súhlasia s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Okresný súd ústavnému súdu vo svojom podaní č. Spr 1834/03 z 8. marca 2004 taktiež oznámil, že netrvá na verejnom ústnom pojednávaní a súhlasí s upustením od neho.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako   aj   z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu,   ústavný   súd   zistil   nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovatelia podali 8. marca 1996 na okresnom súde žalobu o zaplatenie 218 000 Sk s príslušenstvom proti Ľ. J., Auto – trans, B. (ďalej len „žalovaný“), z titulu zodpovednosti za vady predanej veci.

Pokynom súdnej kancelárii z 18. marca 1996 vytýčila predsedníčka senátu termín pojednávania   vo   veci   na   3.   apríl   1996   a nechala   naň   predvolať   účastníkov   konania. Právneho zástupcu sťažovateľov nechala vyzvať na zaplatenie súdneho poplatku v lehote do termínu vytýčeného pojednávania vo veci a žalovanému nechala zaslať kópiu žaloby na vyjadrenie v lehote siedmich dní.

Dňa 1. apríla 1996 bolo okresnému súdu doručené podanie advokáta JUDr. F. Č., T., v ktorom   oznámil   prevzatie   zastupovania   žalovaného   v konaní   (o   čom   predložil plnomocenstvo)   a zároveň   požiadal   o odročenie   termínu   pojednávania   kvôli   kolízii s pojednávaním v inej právnej veci.

Okresný súd pojednávanie 3. apríla 1996, na ktoré sa dostavili sťažovatelia a ich právny zástupca, odročil na 24. apríl 1996. V uvedený deň okresný súd pojednával vo veci. Po   vypočutí   účastníkov   konania   pojednávanie   odročil   na   27.   máj   1996.   Pojednávanie konané 27. mája 1996 okresný súd po vypočutí predvolanej svedkyne odročil na neurčito za účelom doplnenia dokazovania a zistenia údajov o pobyte ďalších osôb, ktoré považoval okresný súd za potrebné vypočuť ako svedkov. Okresný súd realizoval úkony smerujúce k zisteniu   uvedených   údajov   v priebehu   júna 1996.   O oznámenie   požadovaných   údajov žiadal opakovane Obvodný úrad vyšetrovania Policajného zboru Bratislava IV v auguste 1996 a v septembri 1996. V septembri 1996 sa obrátil v uvedenej veci na Mestský úrad vyšetrovania Policajného zboru v Bratislave. Odpoveď na dožiadania bola okresnému súdu doručená 23. októbra 1996.

Pokynom súdnej kancelárii z 24. októbra 1996 uložila predsedníčka senátu súdnej kancelárii   vyžiadať   od   Ústrednej   evidencie   väzňov   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ÚEV   ZVJS   SR“)   údaje   o osobách,   ktoré   považoval okresný súd za potrebné vypočuť ako svedkov.

Listom   zo   4.   novembra   1996   požiadal   okresný   súd   o výsluch   dvoch   svedkov Obvodný   súd   Bratislava   II.   Dožiadanie   bolo   Obvodnému   súdu   Bratislava   II   doručené 12. novembra 1996. Vybavenie uvedeného dožiadania okresný súd urgoval 3. apríla 1997 a opätovne 6. mája 1997.

Zápisnice   o výsluchu   oboch   svedkov   dožiadaným   súdom   boli   okresnému   súdu doručené 23. júna 1997 (dožiadaný súd žiadal o súhlas s výsluchom oboch svedkov, ktorí boli   toho   času   vo   vyšetrovacej   väzbe,   najprv   v marci   1997   príslušného   vyšetrovateľa a neskôr, keďže medzičasom vyšetrovateľ ukončil vyšetrovanie trestnej veci oboch osôb návrhom   na   podanie   obžaloby,   žiadal   o   súhlas   s výsluchom   v máji   1997   Okresný   súd Bratislava IV).

Pokynom súdnej kancelárii z 19. septembra 1997 vytýčila zákonná sudkyňa termín pojednávania vo veci na 29. október 1997 a nechala naň predvolať účastníkov konania a ich právnych zástupcov.   Na pojednávaní konanom v uvedený deň   okresný súd po vypočutí stanovísk   právnych   zástupcov   oboch   sporových   strán   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   žalobe vyhovel.   Písomné   vyhotovenie   rozsudku   č.   k.   10   C   44/96-61   z   29.   októbra   1997   bolo právnemu   zástupcovi   žalovaného   doručené   8.   decembra   1997   a   právnemu   zástupcovi sťažovateľov 9. decembra 1997.

Žalovaný podal 22. decembra 1997 proti rozsudku odvolanie. V priebehu januára 1998   doručil   okresný   súd   (krátkou   cestou)   rovnopis   odvolania   právnemu   zástupcovi sťažovateľov s výzvou na vyjadrenie a vyzval právneho zástupcu žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku. Vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľov k odvolaniu bolo okresnému súdu doručené 20. januára 1998. Vec bola predložená odvolaciemu súdu (krajskému súdu) 9. februára 1998.

Krajský súd na pojednávaní konanom 29. apríla 1998 vyhlásil rozhodnutie, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (z obsahu spisu nie je možné zistiť, kedy boli rozhodnutie a spis doručené okresnému súdu).

Písomné vyhotovenie uznesenia krajského súdu č. k. 3 Co 31/98-76 z 29. apríla 1998 bolo okresným súdom doručené právnym zástupcom účastníkov konania 10. augusta 1998. Na pokyn zákonnej sudkyne zo 6. augusta 1998 preverovala príslušná pracovníčka civilnej kancelárie okresného súdu v trestnej kancelárii okresného súdu, či svedkovia R. B. a M. P. boli trestne stíhaní pred okresným súdom. Okresný súd sa následne listom z 18. novembra 1998 obrátil na Okresnú prokuratúru Trnava žiadajúc oznámenie, či boli svedkovia R. B. a M. P. trestne stíhaní, a ak áno, pod akou spisovou značkou a na ktorom súde je konanie vedené. Dňa 27. novembra 1998 sa okresný súd obrátil v uvedenej veci aj na ÚEV ZVJS SR, ktorá 1. decembra 1998 okresnému súdu oznámila, že menovaní nie sú k uvedenému dátumu vo výkone trestu odňatia slobody ani vo väzbe. Okresná prokuratúra Trnava listom doručeným okresnému súdu 9. decembra 1998 oznámila, že menované osoby neeviduje ako trestne stíhané osoby.

Vo veci konajúca sudkyňa uložila 6. apríla 1999 súdnej kancelárii zaslať Ústavu na výkon väzby v Bratislave žiadosť o oznámenie, či R. B. a M. P. nie sú k uvedenému dátumu vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   alebo vo   väzbe.   Výzva   však   vypravená   nebola. Dňa 31. mája   1999   sa   na   okresný   súd   dostavil   právny   zástupca   sťažovateľov   a poskytol okresnému súdu potrebné údaje ohľadne trestného stíhania a bydliska menovaných. Zároveň navrhol,   aby   boli   vypočutí   (v   zmysle   záverov   odvolacieho   súdu)   prostredníctvom dožiadaného   súdu   vzhľadom   na   predpokladanú   neochotu   z ich   strany   dostaviť   sa   na pojednávanie pred okresný súd.

Dožiadaním zo 16. júna 1999 sa okresný súd obrátil na Okresný súd Bratislava II so žiadosťou o výsluch menovaných ako svedkov. Zákonná sudkyňa uložila 22. septembra 1999   urgovať   vybavenie   dožiadania.   Okresný   súd   urgoval   vybavenie   dožiadania   aj 15. februára   2000.   Dožiadaný   súd   nariadil   výsluch   svedkov   na   28.   september   1999, 3. november 1999 a 15. december 1999 (už pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty alebo predvedenia). Predvolaní svedkovia sa na výsluch nedostavovali alebo sa im nepodarilo predvolanie doručiť, dožiadaný súd preto požiadal o ich predvedenie na ďalší nariadený termín výsluchu 8. februára 2000 požiadal orgány Policajného zboru. Orgány Policajného zboru predvedenie nezabezpečili s odôvodnením, že „na Vami uvedenej adrese hliadke OO PZ nikto neotváral“. Dožiadaný súd následne žiadal 23. februára 2000 a 2. marca 2000 orgány Policajného zboru o predvedenie menovaných v ktorýkoľvek pracovný deň v období od 1. marca 2000 do 20. marca 2000 v dobe od 8.00 h do 12.00 h a v prípade nemožnosti realizácie predvedenia zaslať o tom správu, ktorej podanie následne dožiadaný súd urgoval 30. marca 2000 a opakovane 9. mája 2000. Podľa odpovede doručenej dožiadanému súdu 12. júna 2000 sa nepodarilo menovaných predviesť, pretože neboli zastihnutí, aj keď sa na uvedenej adrese zdržujú.

Okresný   súd   Bratislava   II   vrátil   21.   júla   2000   okresnému   súdu   dožiadanie   bez vybavenia s odôvodnením, že „ani po opakovaných žiadostiach o predvedenie svedkov na výsluch sa OO – PZ Bratislava – II, nepodarilo zabezpečiť ich účasť na výsluchu pred dožiadaným súdom“.

Okresný súd zaslal 31. júla 2000 oznámenie dožiadaného súdu právnemu zástupcovi sťažovateľov s výzvou, aby navrhol ďalší postup, napr. vypočutie iných svedkov. Právny zástupca   sťažovateľov   v podaní   doručenom   okresnému   súdu   7.   augusta   2000   navrhol doplniť dokazovanie pripojením spisu Okresného súdu Bratislava IV v trestnej veci sp. zn. 3 T 24/97 proti R. B. a M. P. a v prípade potreby aj nariadením znaleckého dokazovania.

Uznesením č. k. 10 C 44/96-113 z 30. novembra 2000 ustanovil vo veci súdneho znalca, ktorému uložil v lehote dvoch mesiacov vypracovať znalecký posudok, v ktorom sa mal po ohliadke osobného motorového vozidla zn. Ford Orion E4 vyjadriť k otázke, či mohol   žalovaný   pri   prevzatí   vozidla   (vzhľadom   na   vykonanie   zmien   objektových identifikátorov)   za   účelom   predaja   zistiť „že   ide   o vozidlo   ukradnuté“. Písomné vyhotovenie   uznesenia   č.   k.   10   C   44/96-113   z 30.   novembra   2000   bolo   právnemu zástupcovi   sťažovateľov   doručené   2.   februára   2001   a právnemu   zástupcovi   žalobcu 5. februára 2001.

Okresný   súd   požiadal   listom   z 12.   decembra   2000   Okresný   súd   Bratislava   IV o zaslanie spisu v trestnej veci sp. zn. 3 T 24/97 proti R. B. a M. P. Zároveň žiadal Okresný dopravný   inšpektorát   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Trnava   o poskytnutie listinných   dôkazov   týkajúcich   sa   vykonania   zmeny   v evidencii   motorových   vozidiel ohľadne motorového vozidla zn. Ford Orion E4. Listom z 31. januára 2001 žiadal okresný súd   opakovane   Okresný   súd   Bratislava   IV   o zaslanie   jeho   spisu   v trestnej   veci   sp.   zn. 3 T 24/97 proti R. B. a M. P. Ďalším listom z toho istého dňa sa však v uvedenej veci obrátil aj na Okresný súd Bratislava III (kde sa mal predmetný spis toho času nachádzať). Vo februári   2001, v marci   2001   a v apríli   2001   sa   okresný   súd   taktiež   opakovane   pokúšal doručiť   uznesenie   č.   k.   10   C   44/96-113   z 30. novembra   2000   súdnemu   znalcovi,   ktorý zásielku nepreberal.

Okresný súd opakoval dožiadanie na Okresný súd Bratislava IV a na Okresný súd Bratislava III ohľadne zaslania spisu Okresného súdu Bratislava IV v trestnej veci sp. zn. 3 T 24/97 aj 27. apríla 2001. Listom doručeným okresnému súdu 16. mája 2001 Okresný súd Bratislava IV oznámil, že žiadaný spis bol zaslaný Okresnému súdu Bratislava III ešte v roku 1999, pričom bol tento súd požiadaný, aby označený spis vrátil, prípadne oznámil dôvod brániaci jeho vráteniu.

Podaním doručeným okresnému súdu 24. októbra 2002 požiadal právny zástupca sťažovateľov o vytýčenie pojednávania a urýchlené rozhodnutie vo veci, pretože „posledné pojednávanie bolo 15. 12. 1999“.

Pokynom súdnej kancelárii zo 17. decembra 2003 vytýčila zákonná sudkyňa termín pojednávania vo veci na 11. február 2004 a nechala naň predvolať žalovaného a právneho zástupcu sťažovateľov. Žalovanému sa nepodarilo predvolanie doručiť, preto okresný súd pojednávanie v uvedený deň odročil na neurčito s tým, že vyžiada výpis zo živnostenského registra ohľadne žalovaného. Označený výpis si okresný súd vyžiadal 13. februára 2004 a doručený mu bol 3. marca 2004.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A)   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   žaloba v občianskoprávnej veci týkajúca sa nárokov vyplývajúcich zo zmluvy o obstaraní predaja veci, resp. sprostredkovateľskej zmluvy. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľov a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej zložitosti veci, avšak po skutkovej stránke možno konštatovať,   že   v danom   prípade   ide   o vec   skutkovo   zložitú,   vyžadujúcu   si   vykonanie rozsiahlejšieho dokazovania, ktoré môže spôsobiť predĺženie konania najmä v prípade, ak zistenie skutkového stavu je závislé od vypočutia svedkov, ktorí súdu neposkytnú potrebnú súčinnosť, tak ako to bolo aj v tomto prípade. Spomínaná skutková zložitosť veci však nemôže ospravedlniť nečinnosť okresného súdu v konaní o žalobe sťažovateľov.

B) Správanie sťažovateľov ako účastníkov konania ústavný súd hodnotí ako aktívne, sťažovatelia reagovali na výzvy okresného súdu, zúčastňovali sa jednotlivých pojednávaní, označovali dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a po celú dobu konania bol zastúpení kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   V správaní   sťažovateľov   teda   ústavný   súd   nezistil žiadne   okolnosti,   v   dôsledku   ktorých   by   mohlo   dôjsť   k   spomaleniu   postupu   súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil dlhé obdobie nečinnosti v postupe okresného súdu, ktoré malo výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu začalo 31. januára 2001, keď okresný súd žiadal opakovane Okresný súd Bratislava IV o zaslanie jeho spisu v trestnej veci sp. zn. 3 T 24/97, a trvalo tridsaťštyri mesiacov, teda až do   17.   decembra   2003,   keď   vo   veci   konajúci   sudca   vytýčil   termín   pojednávania v predmetnej veci a súčasne nechal vykonať viacero úkonov súvisiacich s jeho prípravou. Nečinnosť okresného súdu vo vyššie označenom období bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako osem rokov a tri mesiace. Z uvedenej doby značnú časť (takmer dva roky a desať mesiacov) tvorí obdobie, v ktorom dochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

Sťažovatelia   v rámci   svojej   argumentácie   v sťažnosti   taktiež   uviedli,   že   ku zbytočným   prieťahom   v konaní „môže   dôjsť   nielen   nečinnosťou   súdu,   ale   aj   takou činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty, ku právoplatnému rozhodnutiu vo   veci“. Ústavný   súd   v posudzovanom   konaní   zistil   viacero   krátkodobých   období (predovšetkým   medzi   jednotlivými   úkonmi   okresného   súdu   súvisiacimi   so   zisťovaním aktuálneho pobytu svedkov a zabezpečením ich výpovede), ktoré síce spôsobili predĺženie konania   v predmetnej   veci,   avšak   príčinou   ich   existencie   v predmetnom   konaní   nebol nesprávny   postup   okresného   súdu,   ale   zapríčinené   boli   jeho   snahou   o riadne   zistenie skutkového   stavu   vykonaním   dokazovania.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje na svoju   doterajšiu   judikatúru,   v ktorej   už   vyslovil,   že   dobu,   ktorá   uplynula   v dôsledku opakovaného   odročovania   výsluchov   svedkov   súdom,   nemožno   pričítať   súdu,   lebo   na zabezpečenie   ich   účasti   využil   všetky   zákonné   prostriedky   (mutandis   mutantis III. ÚS 85/03).

Vzhľadom na stav konania prezentovaný urobenými procesnými úkonmi vo veci, dĺžku konania vo veci, ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu, v ktorej vyslovil, že otázka množstva vecí, personálne a organizačná problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/20), argumenty   predsedníčky   okresného   súdu   súvisiace   s veľkým   nápadom   vecí,   ako   aj s personálnymi problémami ústavný súd nemohol akceptovať.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom   súde   považovať   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľov bolo porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádzali   sťažovatelia   domáhajúci   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo   výške   50   000   Sk,   pretože   podľa   nich „(...)   ochrana   práv   nebola   rýchla   a účinná. Najmenej od roku 1998 bol súd nečinný. Finančné zadosťučinenie žiadam od roku 1999 vo výške Sk 10.000 ročne, spolu 50.000 Sk, čo zodpovedá judikatúre Európskeho súdu“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľov, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   za   primerané   priznať   každému   zo sťažovateľov sumu 20 000 Sk (spolu 40 000 Sk). Táto suma zohľadňuje s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu, dĺžku zbytočných prieťahov v tomto konaní (dva roky a desať mesiacov) a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľov.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza Európsky súd pre ľudské   práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľov nevyhovel.

4. Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 8 796 Sk pozostávajúcich z dvoch úkonov právnej služby v uvedenom konaní (príprava a prevzatie zastupovania, písomné podanie na súd),   vyčíslených   ako   jedna   tretina   výpočtového   základu   za   dva   úkony   právnej   služby 2 x 4 270 Sk a paušálnej náhrady hotových výdavkov 2 x 128 Sk v zmysle ustanovení § 13 ods. 8 v spojení s § 1 ods. 3 a § 19 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, § 1 ods. 3, § 17 ods. 2 a § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2003 v konaní pred ústavným súdom   predstavuje   4   270   Sk   (základom   pre   výpočet   je   priemerná   mesačná   mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk), uvedená odmena sa v prípade spoločných úkonov pri zastupovaní znižuje na sumu 3 416 Sk, a hodnota režijného paušálu 128 Sk.

Ústavný súd   zistil,   že uplatnená suma trov   právneho   zastúpenia   spolu   8 796   Sk neodporuje platným právnym predpisom. Ústavný súd preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej výške uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2004