znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 25/01

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   dňa 8. marca 2001 predbežne prerokoval podnet Ing. Z. S., bytom K., zastúpeného JUDr. R. J., advokátom, K., ktorým namietal porušenie práv garantovaných čl. 46 ods. 1 a čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky, sekcie civilného práva, pri vybavovaní jeho sťažnosti vedenej pod č. j. 5859/98-53/ex, a taktor o z h o d o l :

Podnet Ing. Z. S.   o d m i e t a pre nepríslušnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky na jeho prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bol 29. decembra 2000 doručený podnet Ing. Z. S., bytom v K. (ďalej len „navrhovateľ“), ktorým namietal postup Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“) pri vybavovaní jeho sťažnosti v exekučnej veci. Postupom odporcu mali byť porušené základné práva navrhovateľa upravené v čl. 46 až 50 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Navrhovateľ   podal   dňa   5.   septembra   1998   doporučenou   listovou   zásielkou odporcovi   sťažnosť   na   postup   a   spôsob   výkonu   funkcie   súdneho   exekútora   pri Okresnom súde Košice I - JUDr. J. B. pri vymáhaní jeho pohľadávky. Vybavenie svojej   sťažnosti   navrhovateľ   urgoval   podaniami   adresovanými   odporcovi   v dňoch 23.   novembra   1998   a   31.   decembra   1998.   Až   27.   októbra   1999   odporca navrhovateľovi   listom   č.   k.   5859/98-53/ex   oznámil,   že   prijal   jeho   sťažnosť,   ktorú prešetrí a o výsledku ho bude informovať. Podaním (faxová správa) zo 4. novembra 1999 navrhovateľ upozornil odporcu, ako to vyplýva z jeho podania z 29. decembra 2000, „na porušovanie svojich zákonných a ústavných práv v súvislosti s nečinnosťou ústredného   štátneho   orgánu,   zároveň   ponúkol   MS   SR   spoluprácu   a súčinnosť   pri prešetrovaní svojej sťažnosti na súdneho exekútora JUDr. J. B.“

Navrhovateľ podaním (faxová správa) zo 14. marca 2000 opätovne požiadal odporcu   o informáciu   o stave   vybavovania   jeho   sťažnosti.   Taktiež   doporučenou listovou zásielkou zo 17. augusta 2000 žiadal odporcu o informáciu v akom štádiu prešetrovania   sa   nachádza   jeho   sťažnosť.   Ako   prílohu   k tomuto   podaniu   zaslal právoplatné   uznesenie   Okresného   súdu   Košice-okolie   č.   k.   Er   1004/97-46, 1   Ex   3089/97   o vylúčení   súdneho   exekútora   JUDr.   J.   B.   z vykonávania   exekúcie v jeho veci.

Navrhovateľ   v podaní   z 29.   decembra   2000   uvádza,   že   opätovne   vyzval odporcu listom zo 17. novembra 2000 „k činnosti, t. j. k urýchlenému prešetreniu jeho sťažnosti   a neodkladnému   oznámeniu   výsledku“.   Ďalšie   urgovanie   vybavenia   jeho sťažnosti vykonal navrhovateľ u odporcu listami z 8. decembra 2000 a 27. decembra 2000.

Navrhovateľ je toho názoru, že odporca, ktorý v zmysle ustanovenia § 8 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení   ďalších   zákonov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   vykonáva   štátny dohľad nad činnosťou exekútorov, je kompetentným štátnym orgánom na vybavenie jeho   sťažnosti.   Navrhovateľ   tvrdí,   že   pri   podaní   sťažnosti   postupoval   v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach (ďalej len „zákon o sťažnostiach“), ktorý „upravuje postup pri podávaní,   prijímaní,   evidovaní,   vybavovaní   a   kontrole   vybavovania   sťažností fyzických osôb a právnických osôb“. Svojou nečinnosťou podľa názoru navrhovateľa odporca porušil ustanovenie o lehotách na vybavovanie sťažností obsiahnuté v § 13 zákona   o sťažnostiach   a v konečnom   dôsledku   spôsobil   „porušenie   jedného   z práv, ktoré sa zaručujú siedmym dielom druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu a inú právnu ochranu“...., ktorú ústava „zaručuje v piatich článkoch - článkoch 46 až 50“.

Podľa názoru navrhovateľa: „Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia §-u 2 pís. a) zákona NR SR č. 152/98 Z. z. o sťažnostiach má nesporné postavenie štátneho orgánu, ktorý je oprávneným a povinným subjektom na prijímanie, evidovanie, vybavovanie a kontrolovanie vybavovania sťažností. Rámec povinností   štátnych   orgánov,   voči   ktorým   smeruje   právo   na   súdnu   a inú   právnu ochranu,   upravuje   článok   2   odsek   2   Ústavy   SR,   podľa   ktorého   je   Ministerstvo spravodlivosti   SR   štátnym   orgánom,   ktorý   okrem   iného   na   základe   zákona o sťažnostiach zabezpečuje aj inú právnu ochranu. Táto skutočnosť je podopretá aj ustanovením §-u 8 zák. č. 233/95 Z. z. v platnom znení - exekučný poriadok, podľa ktorého MS SR vykonáva štátny dohľad nad činnosťou komory exekútorov, ako aj nad činnosťou exekútorov samotných, pričom zák. č. 152/98 Z. z. o sťažnostiach upravuje procedúru týkajúcu sa prešetrovania sťažnosti ako takej.“

Navrhovateľ   tvrdí,   že:   „Podmienka   vyslovená   v náleze   Ústavného   súdu   SR sp. zn. I. ÚS 17/1999 z 22. 9. 1999, na základe ktorej v konaní o každom podnete pred ÚS SR, v ktorom predkladateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, v tomto prípade najmä na inú právnu ochranu, aby boli vyčerpané všetky právne   prostriedky   ich   ochrany,   ktoré   sú   navrhovateľovi   dostupné  ...,   je   v danom prípade splnená.“

Navrhovateľ je toho názoru, že vyčerpal všetky zákonné možnosti priznané mu zákonom o sťažnostiach a „konaním, resp. nekonaním Ministerstva spravodlivosti SR, sekcie   civilného   práva,   bolo   porušené   jeho   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu zakotvené v článkoch 46 až 50 Ústavy SR, najmä však článku 46 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

Z toho dôvodu navrhovateľ žiada, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní podnetu prijal nasledovné rozhodnutie:

„Ústavný súd Slovenskej republiky podnet na začatie konania podnecovateľa Ing.   Z.   S.,   bytom   K.,   prijíma   a Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   začína   konanie o porušení   práva   podnecovateľa   na   prešetrenie   a vybavenie   sťažnosti   vedenej   na Ministerstve   spravodlivosti   SR,   sekcii   civilného   práva,   pod.   č.   k.   5859/98-53/ex, upraveného v článkoch 46 až 50 Ústavy Slovenskej republiky.“

Po začatí konania navrhuje, aby senát Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodol, že:

„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyslovuje,   že   nekonaním   Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   sekcie   civilného   práva,   vo   veci   sťažnosti Ing. Z. S., bytom K., došlo k porušeniu jeho ústavných práv na súdnu a inú právnu ochranu zaručenú článkami 46 až 50 Ústavy Slovenskej republiky.“

Keďže podnet neobsahoval všetky náležitosti predpísané ustanoveniami § 20 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   ústavný   súd   vyzval navrhovateľa listom z 29. januára 2001 na jeho doplnenie, najmä aby spresnil, ktoré jeho základné právo bolo porušené (v petite uvádzal čl. 46 až 50 ústavy), a predložil splnomocnenie na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom advokátom alebo komerčným právnikom.

Podaním doručeným ústavnému súdu 13. februára 2001 navrhovateľ spresnil a doplnil   svoj   podnet   v tom   zmysle,   že   konaním   (resp.   nekonaním)   odporcu   boli porušené jeho „ústavné práva:

1.podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR občanovi priznané právo a garantované na inú právnu ochranu,2.podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR občanovi priznané a garantované právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“,

a súčasne predložil splnomocnenie pre JUDr. R. J., advokáta, K., na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Podľa navrhovateľa: „Ak súd alebo iný orgán verejnej správy (v danom prípade MS SR) koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR inak, ako   v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon   (zákon   o sťažnostiach),   porušuje ústavou   zaručené   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu,   ktoré   ústava   poskytuje každému   právu,   ktoré   je v právnom   poriadku   SR upravené   (zákon   o sťažnostiach) a ktorého sa možno zákonom stanoveným spôsobom domáhať na súde alebo na inom orgáne SR. Právo podať sťažnosť voči orgánu verejnej správy na Ústavnom súde SR je   podľa   predkladateľa   podnetu   opodstatnené,   už   vzhľadom   na   dĺžku   nečinnosti ústredného   orgánu   štátnej   správy   s právomocou   konať   vo   veci   samej.   Nehovoriac o skutočnosti,   že   predkladateľ   podnetu   poskytol   MS   SR   pri   prešetrovaní   svojej sťažnosti na súdneho exekútora JUDr. J. B. skutočne nadštandard súčinnosti.“

Navrhovateľ v upravenom petite žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho podnetu a „prejednaní veci samej vydal toto uznesenie:

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyslovuje,   že   nekonaním   Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   sekcie   civilného   práva,   vo   veci   sťažnosti Ing.   Z.   S.,   bytom   K.,   prejednávanej   na   Ministerstve   spravodlivosti   SR   pod   č.   j. 5859/98-53/ex došlo k porušeniu jeho ústavných práv na súdnu a inú právnu ochranu zaručenú článkom 46 ods. 1 a článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

II.

Právo na súdnu a inú právnu ochranu je upravené v siedmom oddiele druhej hlavy   ústavy.   Podľa   ustanovenia   čl.   46   ods.   1   ústavy:   „Každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len v prípadoch ustanovených zákonom.“

Podľa   ustanovenia   čl.   2   ods.   2   ústavy:   „Štátne   orgány   môžu   konať   iba   na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“

Podľa ustanovenia čl. 51 ústavy domáhať sa aj práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa ustanovenia čl. 152 ods.   4 ústavy: „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,   zákonov   a ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   musí   byť v súlade s ústavou.“

Všeobecne záväzným právnym predpisom na vybavovanie sťažností je zákon o sťažnostiach, ktorý podľa ustanovenia § 1 upravuje postup pri podávaní, prijímaní, evidovaní, vybavovaní a kontrole vybavovania sťažností fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa   ustanovenia   §   2   zákona   o sťažnostiach   sťažnosti   prijímajú,   evidujú, vybavujú a vybavenie sťažností kontrolujú:

„a)   štátne orgány a nimi riadené organizácie,b)obce a nimi riadené organizácie,c)právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   (ďalej   len   „orgán verejnej správy“).“

Medzi   osoby   uvedené   v bode   c)   citovanej   právnej   normy   patria   aj   súdni exekútori   (Exekučný   poriadok),   čo   vyplýva   z bodu   2)   uvedeného   pod   čiarou k ustanoveniu § 2 zákona o sťažnostiach.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o sťažnostiach sa za sťažnosť nepovažuje podanie:

„a)   fyzickej osoby alebo právnickej osoby poslané orgánu verejnej správy ako dopyt, ktorým sa nedomáha ochrany svojich práv,b)orgánu   verejnej   správy,   v ktorom   upozorňuje   na   nesprávnu   činnosť   iného orgánu verejnej správy,c)ktorého vybavovanie je upravené osobitným predpisom,d)proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy vydanému v správnom konaní, ak je zrejmé, že podanie možno vybaviť v správnom konaní.“

Podanie označené ako sťažnosť, ktoré podľa citovaného ods. 1 pís. a) až c) nie je   sťažnosťou,   je   orgán   verejnej   správy   povinný   do   piatich   dní   vrátiť   s uvedením dôvodu tomu, kto ho podal (§ 4 ods. 2 zákona o sťažnostiach).

Podľa ustanovenia § 9 zákona o sťažnostiach všetky orgány verejnej správy sú povinné prijaté sťažnosti, na ktorých vybavenie nie sú príslušné, bezodkladne postúpiť orgánu príslušnému na ich vybavenie a zároveň o tom upovedomiť sťažovateľa.

Z obsahu podnetu a k nemu priložených písomností je zrejmé, že navrhovateľ nie   je   spokojný   s vybavovaním,   resp.   nevybavením   jeho   sťažnosti   na   spôsob vykonávania   funkcie   konkrétneho   v podnete   menovaného   súdneho   exekútora (JUDr. J. B., súdny exekútor z Košíc).

Postavenie a činnosť súdnych exekútorov (ďalej len „exekútor“) vrátane ich samosprávy upravuje Exekučný poriadok.

Podľa   ustanovenia   §   2   Exekučného   poriadku   exekútor   je   štátom   určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie exekučnej činnosti.

Podľa   ustanovenia   §   7   Exekučného   poriadku:   „Orgánom   samosprávy exekútorov je Slovenská komora exekútorov (ďalej len „komora“).“

Podľa   ustanovenia   §   8   ods.   1   Exekučného   poriadku:   „Štátny   dohľad   nad činnosťou   komory   a   činnosťou   exekútorov   vykonáva   Ministerstvo   spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)

a)sledovaním   dodržiavania   zákonnosti   postupov   exekútorov   v konkrétnych veciach,b)pravidelnými a účelovými previerkami exekútorských úradov a exekútorských spisov,c)prerokúvaním   a hodnotením správ   komory   o výsledkoch   exekučnej   činnosti a poznatkoch z vybavovania sťažností na postupy exekútorov.“

Komora   je samosprávnou   stavovskou   organizáciou,   ktorá   združuje všetkých exekútorov   a jej   poslaním   je   chrániť   záujmy   exekútorského   stavu,   dohliadať   na činnosť exekútorov a obstarávať ďalšie záležitosti, ktoré sú jej zverené Exekučným poriadkom (§ 212 ods. 2, 3 Exekučného poriadku).

Vybavovanie sťažností je upravené v prvej hlave desiatej časti v § 218a až 218c exekučného zákona.

Podľa   ustanovenia   §   218a   ods.   1   exekučného   zákona:   „Fyzické   osoby a právnické osoby (ďalej len „sťažovateľ“) sa môžu obracať na ministerstvo a   na komoru so sťažnosťami na činnosť komory a na činnosť exekútorov. Sťažnosti na činnosť   komory   vybavuje ministerstvo.   Sťažnosti   na   činnosť   exekútorov   vybavuje komora.   Sťažovateľ   môže   požiadať   ministerstvo   o prešetrenie   vybavenia   jeho sťažnosti komorou.“

Podľa   ustanovenia   § 218b   ods.   1 exekučného zákona: „Komora   je povinná vybaviť sťažnosť na činnosť exekútora bezodkladne, najneskôr do dvoch mesiacov odo   dňa   jej   doručenia.   Túto   lehotu   možno   predĺžiť,   ak   v jej   priebehu   nemožno zabezpečiť   podklady   na   riadne   vybavenie   sťažnosti;   o tejto   skutočnosti   musí   byť sťažovateľ upovedomený.“

Podľa   ods.   4   citovanej   právnej   normy:   „Ak   je   sťažovateľ   toho   názoru, že   sťažnosť   nebola   komorou   riadne   a včas   vybavená,   môže   požiadať   ministerstvo o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti komorou.“

Podľa   ustanovenia   §   218c   exekučného   zákona   -   Osobitné   ustanovenia o sťažnostiach:   „Ak   tento   zákon   niektoré   skutočnosti   súvisiace   s prijímaním, evidovaním   a vybavovaním   sťažností   neupravuje,   postupuje   sa   podľa   osobitného zákona.“ Týmto zákonom podľa poznámky 17c) pod citovanou právnou normou je zákon č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach.

Podľa   ustanovenia   §   27   ods.   1   zákona   č.   347/1990   Zb.   o organizácii ministerstiev   a ostatných   ústredných   orgánov   štátnej   správy   Slovenskej   republiky v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o organizácii   ministerstiev“): „Ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvá“) sa podieľajú na tvorbe jednotnej štátnej politiky Slovenskej republiky, vykonávajú v rozsahu svojej pôsobnosti štátnu správu a plnia ďalšie úlohy ustanovené v zákonoch a iných všeobecne záväzných predpisoch.“

Podľa   ustanovenia   §   32   ods.   1   citovaného   zákona:   „Činnosť   ministerstiev a ostatných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky riadi, zjednocuje a kontroluje vláda Slovenskej republiky.“

Okrem ministerstiev ako ústredných orgánov štátnej správy, na čele ktorých je člen vlády Slovenskej republiky a ktoré sú vymenované v § 1 zákona o organizácii ministerstiev,   patrí   do   sústavy   ústredných   orgánov   štátnej   správy   aj   Úrad   vlády Slovenskej republiky (§ 20 ods. 1 pís. a) a § 20a ods. 1 citovaného zákona), v ktorého kompetencii je kontrola plnenia úloh štátnej správy a hospodárenia s prostriedkami určenými   na   plnenie   úloh   štátnej   správy,   ako   aj   vybavovanie   petícií,   sťažností, oznámení a podnetov.

Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 zákona o sťažnostiach: „Na vybavenie sťažností je príslušný vedúci orgánu verejnej správy. Ak sťažnosť smeruje proti vedúcemu tohto orgánu, vybavuje ju najbližší nadriadený orgán. Ak takýto orgán nie je, na vybavenie sťažnosti v oblasti štátnej správy je príslušný ústredný orgán štátnej správy na kontrolu vybavovania sťažností.“

Podľa ustanovenia ods. 5 citovanej právnej normy: „Ak vznikne spor o tom, ktorý z orgánov verejnej správy je príslušný vybaviť sťažnosť, príslušnosť určí ich spoločný nadriadený orgán; ak taký orgán nie je, určí ju ústredný orgán štátnej správy na kontrolu vybavovania sťažností. Vo veciach spornej   príslušnosti konajú orgány verejnej správy najneskôr do desiatich dní od doručenia sťažnosti.“

Podľa poznámky 4) pod čiarou k uvedenej právnej norme (§) takýmto orgánom (§ 20a zákona o organizácii ministerstiev) je Úrad vlády Slovenskej republiky.

III.

Ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 130 ods. 3 ústavy   oprávnený   konať   o podnetoch,   ktorými   fyzické   alebo   právnické   osoby namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd (tak ako sú uvedené v druhej hlave   ústavy),   len   pokiaľ   im   ochranu   neposkytujú   žiadne   iné   orgány   Slovenskej republiky   prostredníctvom   účinného   právneho   prostriedku   ochrany   dostupného navrhovateľovi.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   podnetu   ústavný   súd   skúma jeho predpísané náležitosti upravené v ustanoveniach § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj ďalšie dôvody na jeho odmietnutie podľa ustanovenia § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Ochranu konkrétneho práva a slobody v konaní o podnete podľa čl. 130 ods. 3 ústavy, porušenie ktorých je namietané, môže ústavný súd poskytnúť len vtedy, ak sa ich ochrany fyzická alebo právnická osoba už nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred   iným   štátnym   orgánom   Slovenskej   republiky   (vrátane   všeobecných   súdov) (I. ÚS 49/98).

Navrhovateľ   sa   domáha   práva   na   inú   právnu   ochranu   upravenú   v siedmom oddiele   druhej   hlavy   ústavy,   konkrétne   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1 ústavy) a základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy).

Z obsahu podnetu navrhovateľa a k nemu priložených písomností je nesporné, že   dôvodom   (príčinou)   ním   tvrdeného   porušenia   základných   práv   je   nečinnosť odporcu   (Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky)   pri   vybavovaní   jeho sťažnosti na JUDr. J. B., exekútora z Košíc, v súvislosti s výkonom jeho exekútorskej činnosti.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní,   či   podnet   navrhovateľa   spĺňa   procesnú podmienku príslušnosti súdu predovšetkým zisťuje obsah základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, prihliadajúc pri tom na svoju doterajšiu judikatúru   o ňom.   Napr.   vo   veci   sp.   zn.   I.   ÚS   84/97   ústavný   súd   rozhodol,   že „podstatou základného práva na inú právnu ochranu (napr. orgánom štátnej správy) je umožniť každému reálny prístup k takémuto orgánu a tomu zodpovedajúcu povinnosť o veci konať tak, aby nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov upravených v druhej   hlave   siedmom   oddiele   ústavy“.   Je   potrebné   zdôrazniť,   že podstatou základného práva na inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   je, že sa   ho oprávnená osoba domáha zákonom ustanoveným postupom na orgáne príslušnom na jeho   poskytnutie. Jeho   uplatnenie   je   podmienené   splnením   príslušných   zákonných podmienok (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ústavy). Teda k porušeniu základného práva na inú právnu ochranu - ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy orgánom štátu dochádza iba vtedy a v takom rozsahu, v akom sa ho oprávnená osoba prejavom svojej vôle samotná   domáhala   na   orgáne   príslušnom   na   poskytnutie   inej   právnej   ochrany (I. ÚS 49/99).

V právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   všeobecným   (univerzálnym) predpisom na vybavovanie sťažností fyzických a právnických osôb na orgány verejnej správy je zákon o sťažnostiach. Z ustanovení § 4, § 9, § 11 cit. zákona však vyplýva, že určité sťažnosti je možné vybaviť postupom upraveným osobitnými predpismi.

V prípade navrhovateľa takýmto špeciálnym predpisom je Exekučný poriadok, ktorý   v ustanoveniach   §   218a   až   218c   upravuje   spôsob   vybavovania   sťažností fyzických a právnických osôb na komoru a exekútorov. Zákonom stanovená právomoc na vybavovanie sťažností na exekútorov je ustanovením § 218a ods. 1 vetou treťou Exekučného   poriadku   daná   komore.   Len   v prípade   nespokojnosti   sťažovateľa s vybavením   sťažnosti   komorou   môže   tento   požiadať   o prešetrenie   ministerstvo (§ 218 ods. 1 posledná veta, § 218b ods. 4 Exekučného poriadku). Len tie skutočnosti, ktoré pri prijímaní, evidovaní a vybavovaní sťažností neupravuje Exekučný poriadok, sú upravené zákonom o sťažnostiach (§ 218c Exekučného poriadku).

V posudzovanom   prípade   sa   navrhovateľ   nedomáhal   svojho   práva   zákonom ustanoveným postupom na orgáne príslušnom na poskytnutie inej právnej ochrany, keď   sa   sťažoval   na   postup   výkonu   exekútorskej   činnosti   konkrétne   menovaným exekútorom   priamo   na   ministerstve   a svoju   sťažnosť   nepodal   priamo   na   zákonom určený orgán - komoru.

Podľa   §   218a   ods.   2   Exekučného   poriadku   ak   je   sťažnosť   podaná   na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný sťažnosť bezodkladne postúpiť orgánu príslušnému na jej vybavenie a o postúpení sťažnosti upovedomiť sťažovateľa.

Pokiaľ si ministerstvo spravodlivosti, sekcia civilného práva, túto povinnosť nesplnila, a tak zapríčinila porušenie navrhovateľom označených ústavných práv, tento mal možnosť na ich ochranu použiť právny prostriedok nápravy podľa § 11 ods. 1 zákona o sťažnostiach, to znamená sťažovať sa na nečinnosť sekcie civilného práva ministrovi spravodlivosti (vedúcemu orgánu verejnej správy). Pokiaľ tak neurobil, nie je ústavný súd na prerokovanie jeho podnetu príslušný.

V uznesení sp. zn. I. ÚS 49/98 ústavný súd vyslovil totiž aj tento právny názor: „V   konaní   o podnete   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky,   v ktorom navrhovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (inú právnu   ochranu), ako aj práva na spravodlivý   proces z dôvodu,   že všeobecný   súd nekonal spôsobom ustanoveným v zákone, je nevyhnutné, aby boli najskôr vyčerpané všetky právne prostriedky jeho ochrany, ktoré sú navrhovateľovi dostupné (teda nielen niektoré), a to ešte predtým, ako sa obrátil na ústavný súd so žiadosťou o ochranu označeného základného práva.“ Tento právny názor je aplikovateľný mutatis mutandis aj na vec navrhovateľa, ohľadne ktorej sa obrátil na ústavný súd o ústavnú ochranu.

Na   základe   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   odmietol   podnet   navrhovateľa   pre   svoju   nepríslušnosť   na   jeho prerokovanie.