znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 249/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky   na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoJUDr.   Mgr.   Radimom   Komkom,   Advokátska   kancelária,   Hlavná   27,   Prešov,   vo   vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešoveč. k. 11 Co/122/2013-136 z 26. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola8. decembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Mgr. Radimom Komkom, Advokátska kancelária, Hlavná27, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11Co/122/2013-136 z 26. augusta 2014.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «... Sťažovateľ sa svojou žalobou podanou na Okresnom súde Prešov dňa 4.12.2012 domáhal, aby súd uložil žalovanému ⬛⬛⬛⬛ zaplatiť žalobcovi sumu 2.743,42 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne za obdobie od 21.2.2012 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania z dôvodu, že ako právny zástupca žalovaného v konaní vedenom na Okresnom   súde   Prešov   pod   sp.   zn.   8C   73/2001,   poskytol   služby   právneho   zastúpenia, za ktoré   mu   vystavil   v   zmysle   uzavretej   písomnej   dohody   o   poskytnutí   právnej   pomoci vyúčtovanie   odmien   a   výdavkov   za   advokátske   úkony   dňa   6.2.2012   na   celkovú   sumu 2.743,42 Eur. Vyúčtovanie sa stalo splatným dňa 20.2.2012.

Okresný   súd   Prešov   dňa   20.12.2012   vo   veci   vydal   platobný   rozkaz   sp.   zn.   7Ro 253/2012-7, ktorým uložil žalovanému povinnosť, aby do 15 tich dní odo dňa doručenia platobného rozkazu zaplatil žalobcovi sumu 2.743,42 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne z dlžnej   sumy   od   21.2.2012   do   zaplatenia,   ako   aj   nahradil   žalovanému   trovy   konania vo výške 164,50 Eur.

Žalovaný v zákonnej lehote proti platobnému rozkazu podal odpor, v ktorom vzniesol námietku premlčania.

Okresný súd v Prešove po vykonanom dokazovaní, a to najmä výsluchom účastníkov konania,   oboznámením   plnomocenstva,   ako   aj   zmluvy   o   poskytnutí   právnej   pomoci, na pojednávaní   konanom   dňa   28.6.2013   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   žalobu   zamietol a zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému na účet jeho právneho zástupcu trovy právneho zastúpenia vo výške 2.176,03 Eur a iné trovy konania vo výške 669,09 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   súdu   I.   stupňa   Okresného   súdu   Prešov   sp.   zn. 8C 11/2013-93   zo   dňa   28.6.2013   v   zákonnej   lehote   odvolanie   (25.9.2013),   o   ktorom odvolací súd, Krajský súd v Prešove bez nariadenia odvolacieho pojednávania rozsudkom sp.   zn. 11Co   122/2013-136   zo   dňa 26.8.2014   rozhodol   tak,   že potvrdil   rozsudok   súdu I. stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby, zmenil rozsudok súdu I. stupňa vo výroku o trovách konania tak, že žalovanému ich náhradu nepriznal a nepriznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 11Co 122/2013-136 zo dňa 26.8.2014 bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 7.10.2014.

Krajský súd v Prešove svoj rozsudok sp. zn. 11Co 122/2013-136 zo dňa 26.8.2014, ktorým potvrdil zamietavý rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 8C 11/2013-93 zo dňa 28.6.2013 odôvodnil tým, že sa stotožnil s právnym záverom súdu I. stupňa, osvojil si skutkový stav veci, ktorý mal byť náležité zistený a vyvodil svoj právny záver v tom, že nárok žalobcu je premlčaný.

Mal   za   nepochybne   preukázané,   že   žalobca   poskytol   žalovanému   právnu   službu vo viacerých právnych veciach, ako aj v právnej veci vedenej na Okresnom súde Prešov v konaní pod sp. zn. 8C 73/2001, ktorá bola právoplatne skončená dňa 7.3.2005 a keďže vyúčtovanie odmien a výdavkov zo strany žalobcu bolo žalovanému uskutočnené až dňa 6.2.2012, ktoré sa stalo splatným dňa 20.2.2012, nárok žalobcu je s poukazom na ust. § 101 OZ premlčaný, pretože premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Krajský súd Prešov svoj potvrdzujúci rozsudok ďalej odôvodnil tým, že splatnosť záväzku je určená buď dohodou a vyplýva zo zmluvy, právneho predpisu alebo rozhodnutia splniť svoj záväzok alebo ak nie je takto určená, vyvolá ju veriteľ tým, že dlžníka o plnenie požiada (§ 563 OZ).

Krajský súd Prešov prijal záver, že okamžik splatnosti práva na splnenie, ktorý má rozhodujúci   význam   pre   posúdenie,   či   a   kedy   nastáva   actio   nata   pre   začiatok   behu premlčacej   doby   alebo   pre   začiatok   omeškania   dlžníka,   pri   akceptácii   splatnosti   dlhu ponechaného na vôli veriteľa, kedy tento môže dlžníka požiadať o splnenie kedykoľvek (čo bolo predmetom tohto súdneho konania a tvrdením sťažovateľa), v prejednávanej veci by tak podľa názoru Krajského súdu Prešov... „došlo k neprípustnému posunutiu začiatku behu premlčacej doby, prakticky na neobmedzenú dobu“...

Podľa   názoru   krajského   súdu   premlčacia   doba   mala   začať   plynúť   už   odo   dňa nasledujúceho po tom, že právo na odmenu objektívne vzniklo, pretože týmto dňom mohol advokát svoje právo vykonať a uplatniť ho žalobou na súde.

Ďalej   krajský   súd   dokonca   zdôraznil   tú   okolnosť,   že   v   prípade   zreteľného odďaľovania výzvy v zmysle § 563 OZ a v závislosti na konkrétnych okolnostiach, môže súd aplikovať ust. § 3 OZ.

S takýmto právnym záverom a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove nemožno súhlasiť   a   treba   ho   považovať   sa   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   ako   aj   ústavne nekonformný...»

Sťažovateľ vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavnýsúd vydal takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn. 11Co 122/2013 zo dňa 26.8.2014 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. 11Co 122/2013 zo dňa 26.8.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Prešov je povinný uhradiť trovy konania ⬛⬛⬛⬛, ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa advokátovi JUDr. Mgr. Radimovi Komkovi, Prešov, Hlavná 27 na účet založený v ⬛⬛⬛⬛,

vo výške 284,08 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   §   101   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení   neskoršíchpredpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedenéinak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvýraz.

Podľa § 563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovenýprávnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňapo tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcichz občianskoprávnych   vzťahov   nesmie   bez   právneho   dôvodu   zasahovať   do   práva oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa   §   731   Občianskeho   zákonníka   pre   zánik   príkaznej   zmluvy   sa   použijúprimerane ustanovenia o zániku plnomocenstva (§ 33b).

Podľa § 33b ods. 1 Občianskeho zákonníka plnomocenstvo zaniknea) vykonaním úkonu, na ktorý bolo obmedzené,b) ak ho splnomocniteľ odvolal,c) ak ho vypovedal splnomocnenec,d) ak splnomocnenec zomrie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorurozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   11   Co/122/2013-136   z 26.   augusta   2014,   ktorým   bolpotvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C/11/2013-93z 28. júna 2013.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, žek úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovaniea ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniťkonanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravytakýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez akejkoľvek   diskriminácie   každému   z   nositeľovzákladných   práv   a   slobôd.   Koncepcia týchto   konaní   musí   zabezpečovať   reálny   výkona ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesnézáruky   základných   práv   a slobôd.   Existenciou   takýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajúústavné   požiadavky   späté   s uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchtokonaní   predpokladá   aj   to,   že orgán   verejnej   moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konaniauskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a s využitím   všetkým   zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu   verejnej   moci(II. ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len   objektívnym   postupom   sa   v rozhodovacom   procesevylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívnypostup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojovzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahujeaj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a ichvyužitia v súlade s procesnými predpismi.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdualebo   inému   orgánu   právnej   ochrany.   Základné   právo   zaručené   čl.   46   ods.   1   ústavyumožňuje   každému,   aby   sa   stal   po   splnení   predpokladov   ustanovených   zákonomúčastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jejefektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnýmioprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojichobčianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetkov súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci   [rozhodnutie   Európskeho   súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právona spravodlivé   prejednanie   veci   zahŕňa   v   sebe   princíp   rovnosti   zbraní,   princípkontradiktórnosti   konania,   právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodneniesúdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Z judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“,ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehaťrôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivcak súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojejpodstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantujeprávo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existujeprimeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a   týmto   cieľom   (napr.   Guérinc. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;Hiro   Balani   c.   Španielsko   z 9. 12.   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   predovšetkým   namieta,   že   rozsudok   krajského   súdu   máarbitrárny   charakter,   je   nedostatočne   odôvodnený   a krajský   súd   sa   nevysporiadalso všetkými   argumentmi   sťažovateľa.   Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   nesprávneposúdil   otázku   začiatku   plynutia   premlčacej   doby.   V dôsledku   toho   malo   dôjsť   podľasťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku č. k. 11 Co/122/2013-136 z 26. augusta2014 krajský súd uviedol:

„...   Nosnou   odvolacou   námietkou   žalobcu   je   tvrdenie,   že   jeho   nárok   nie   je premlčaný, že premlčacia lehota začala plynúť až od splatnosti faktúry vystavenej dňa 6.2.2012, splatnej 20.2.2012 na sumu 2.743,42 eur.

Odvolací súd sa však stotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa. Skutkový stav veci bol náležite zistený a správne bol vyvodený aj právny záver o tom, že nárok žalobcu   je   premlčaný.   Z   vykonaného   dokazovania   je   nepochybné,   že   žalobca   poskytol žalovanému   právnu   službu   v   právnej   veci   28C/97/2005   vedenej   na   Okresnom   súde v Prešove a v právnej veci 8C/73/2001 vedenej na tom istom súde. Z týchto spisov je zrejmé, že vec sp. zn. 8C/73/2001 bola právoplatne skončená 7.3.2005 a vec sp. zn. 28C/97/2005 bola   právoplatne   skončená   23.1.2006.   Nárok   žalobcu   na   zaplatenie   odmeny   podlieha premlčaniu a podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. V danom prípade vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným išlo o zmluvný vzťah z   príkaznej   zmluvy   podľa   §   724   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka,   pričom   podľa   §   731 Občianskeho   zákonníka   pre   zánik   príkaznej   zmluvy   sa   použijú   primerane   ustanovenia o zániku plnomocenstva (§ 33b). Podľa tohto ustanovenia, plnomocenstvo zanikne

a) vykonaním úkonu, na ktorý bolo obmedzené,

b) ak ho splnomocniteľ odvolal,

c) ak ho vypovedal splnomocnenec,

d) ak splnomocnenec zomrie.

V konkrétnom prípade teda plnomocenstvo zaniklo vykonaním úkonu, na ktorý bolo obmedzené.   Žalobcovi   nepochybne   vzniklo   právo   na   zaplatenie   odmeny   za   poskytnuté právne služby a v danom prípade bolo treba riešiť otázku, kedy toto právo mohlo byť vykonané po prvýkrát. Všeobecne platí, že právo môže byť vykonané po prvýkrát, ako náhle vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu, inými slovami povedané, ako náhle nastane okamžik, kedy je actio nata. Tento okamžik nastáva splatnosťou dlhu, t.j. dňom, kedy mal dlžník povinnosť po prvýkrát splniť dlh. Tento deň je potom začiatkom behu premlčacej doby v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka. Ak môže veriteľ vyvolať splatnosť dlhu, ak teda môže požiadať dlžníka o splnenie dlhu, potom objektívne posudzované môže svoje právo aj vykonať, teda podať žalobu na súde. Splatnosť záväzku je určená buď dohodou, ktoré je dlžník povinný podľa zmluvy, právneho predpisu alebo rozhodnutia splniť svoj záväzok alebo - ak nie je takto určená, vyvolá ju veriteľ tým, že dlžníka o plnenie požiada (§ 563 Občianskeho zákonníka). Okamžik splatnosti práva na plnenie má rozhodujúci význam najmä pre posúdenie, či a kedy nastáva actio nata pre začiatok behu premlčacej doby alebo pre začiatok omeškania dlžníka. Ak je splatnosť dlhu ponechaná na vôli veriteľa, môže tento dlžníka   požiadať   o   splnenie   kedykoľvek.   Ak   by   sa   však   akceptoval   názor   o viazanosti začiatku behu premlčacej doby na deň splatnosti dlhu, t.j. až na deň, kedy je prvým dňom po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiada, v konkrétnom prípade, by tak došlo k neprípustnému posunutiu začiatku behu premlčacej doby, prakticky na neobmedzenú dobu. Z tohto dôvodu okolnosť, kedy žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie odmeny a urobil ju tak splatnou, nie je z hľadiska premlčania určujúca. Premlčacia doba totiž začne plynúť už odo dňa nasledujúceho po tom, čo právo na odmenu objektívne vzniklo, pretože týmto dňom mohol advokát svoje právo vykonať a uplatniť ho žalobou na súde. V prípade, že právny vzťah založený zmluvou o poskytnutí právnych služieb zanikol splnením, vzniklo žalobcovi právo na odmenu dňom splnenia. Z tohto dôvodu, ak súd prvého stupňa dôvodil, že právny vzťah žalovaný medzi účastníkmi príkaznou zmluvou zanikol vykonaním všetkej činnosti, u ktorej sa príkazník zaviazal, t. j. zanikol   splnením, a to ku dňu nadobudnutia právoplatnosti spomínaných   rozhodnutí,   t.   j.   7.3.2005   vo   veci   8C/73/2001   a 23.1.2006   vo veci 28C/97/2005 a tieto dni boli určujúce pre začiatok trojročnej premlčacej doby, je jeho záver o premlčaní práva na odmenu uplatneného žalobou podanou dňa 4.12.2012 v súlade so zákonom.

Odvolací súd zdôrazňuje tú okolnosť,,že v prípade zreteľného oddiaľovania výzvy v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka a v závislosti na konkrétnych okolnostiach môže súd aplikovať ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práva a povinnosti vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, a teda odmietnuť   ochranu   výkonu   práva   veriteľa   uplatneného   po   neodôvodnene   dlhej   dobe po zániku príkaznej zmluvy.

Odvolací   súd   rešpektuje   pri   svojom   rozhodnutí   Nález   Ústavného   súdu   SR III. ÚS/339/2010   zo   dňa   18.1.2011   a   závery   v   ňom   vyslovené,   avšak   so   zreteľom na okolnosti   tohto   prípadu,   kedy   od   zániku   príkaznej   zmluvy   až   po   výzvu   na   plnenie uplynula doba, kedy išlo o zreteľné oddiaľovanie výzvy na plnenie, mal za to, že záver o premlčaní nároku žalobcu je správny.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby...“

Na   základe   citovaného   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v napadnutomrozsudku   zaoberal a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal s relevantnýmiodvolacími námietkami sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto rozsudok súdu prvéhostupňa potvrdil ako vecne správny. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno podľanázoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký,ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajúpodstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Sťažovateľ poukazoval v sťažnosti na to, že krajský súd rozhodol v rozpore s nálezomústavného súdu sp. zn. III. ÚS 339/2010 z 18. januára 2011, ktorý podľa jeho názoru riešilobdobný   prípad.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   predmetný   nález   nemá   obdobnýskutkový základ ako sťažnosť sťažovateľa. V náleze ústavného súdu je riešený prípad úhradytrov konania, v ktorom došlo k zániku právneho zastúpenia z dôvodu, že klient poverilprávnym zastúpením iného právneho zástupcu a právny zástupca trovy vyúčtoval a faktúruvystavil ešte pred uplynutím 3-ročnej lehoty od skončenia právneho zastúpenia. Krajský súdsa v závere odôvodnenia napadnutého rozsudku vyporiadal s nálezom ústavného súdu sp.zn. III. ÚS 339/2010 z 18. januára 2011, na ktorý poukazoval sťažovateľ.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkomkrajského súdu č. k. 11 Co/122/2013-136 z 26. augusta 2014 a základným právom na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   ktorých   porušenie   sťažovateľ   namieta,   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   nazáklade ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne moholdospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietolsťažnosť sťažovateľa, v ktorej namieta porušenie svojich práv rozsudkom krajského súdu č.k. 11 Co/122/2013-136 z 26. augusta 2014, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnenú.

K   námietke   nevysporiadania   sa   so   všetkými   skutočnosťami   uvádzanýmisťažovateľom v jeho odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa ústavný súd v súladeso svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právoúčastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch   sťažovateľa   uplatnených   v petite   sťažnosti   (zrušenie   napadnutého   rozsudkukrajského   súdu   č.   k.   11   Co/122/2013-136   z 26.   augusta   2014,   vrátenie   veci   na   ďalšiekonanie okresnému súdu a priznanie úhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 2. júna 2015