SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 249/2015-8
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoJUDr. Mgr. Radimom Komkom, Advokátska kancelária, Hlavná 27, Prešov, vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešoveč. k. 11 Co/122/2013-136 z 26. augusta 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola8. decembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Mgr. Radimom Komkom, Advokátska kancelária, Hlavná27, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11Co/122/2013-136 z 26. augusta 2014.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «... Sťažovateľ sa svojou žalobou podanou na Okresnom súde Prešov dňa 4.12.2012 domáhal, aby súd uložil žalovanému ⬛⬛⬛⬛ zaplatiť žalobcovi sumu 2.743,42 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne za obdobie od 21.2.2012 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania z dôvodu, že ako právny zástupca žalovaného v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 8C 73/2001, poskytol služby právneho zastúpenia, za ktoré mu vystavil v zmysle uzavretej písomnej dohody o poskytnutí právnej pomoci vyúčtovanie odmien a výdavkov za advokátske úkony dňa 6.2.2012 na celkovú sumu 2.743,42 Eur. Vyúčtovanie sa stalo splatným dňa 20.2.2012.
Okresný súd Prešov dňa 20.12.2012 vo veci vydal platobný rozkaz sp. zn. 7Ro 253/2012-7, ktorým uložil žalovanému povinnosť, aby do 15 tich dní odo dňa doručenia platobného rozkazu zaplatil žalobcovi sumu 2.743,42 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne z dlžnej sumy od 21.2.2012 do zaplatenia, ako aj nahradil žalovanému trovy konania vo výške 164,50 Eur.
Žalovaný v zákonnej lehote proti platobnému rozkazu podal odpor, v ktorom vzniesol námietku premlčania.
Okresný súd v Prešove po vykonanom dokazovaní, a to najmä výsluchom účastníkov konania, oboznámením plnomocenstva, ako aj zmluvy o poskytnutí právnej pomoci, na pojednávaní konanom dňa 28.6.2013 vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu zamietol a zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému na účet jeho právneho zástupcu trovy právneho zastúpenia vo výške 2.176,03 Eur a iné trovy konania vo výške 669,09 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Sťažovateľ podal proti rozsudku súdu I. stupňa Okresného súdu Prešov sp. zn. 8C 11/2013-93 zo dňa 28.6.2013 v zákonnej lehote odvolanie (25.9.2013), o ktorom odvolací súd, Krajský súd v Prešove bez nariadenia odvolacieho pojednávania rozsudkom sp. zn. 11Co 122/2013-136 zo dňa 26.8.2014 rozhodol tak, že potvrdil rozsudok súdu I. stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby, zmenil rozsudok súdu I. stupňa vo výroku o trovách konania tak, že žalovanému ich náhradu nepriznal a nepriznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.
Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 11Co 122/2013-136 zo dňa 26.8.2014 bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 7.10.2014.
Krajský súd v Prešove svoj rozsudok sp. zn. 11Co 122/2013-136 zo dňa 26.8.2014, ktorým potvrdil zamietavý rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 8C 11/2013-93 zo dňa 28.6.2013 odôvodnil tým, že sa stotožnil s právnym záverom súdu I. stupňa, osvojil si skutkový stav veci, ktorý mal byť náležité zistený a vyvodil svoj právny záver v tom, že nárok žalobcu je premlčaný.
Mal za nepochybne preukázané, že žalobca poskytol žalovanému právnu službu vo viacerých právnych veciach, ako aj v právnej veci vedenej na Okresnom súde Prešov v konaní pod sp. zn. 8C 73/2001, ktorá bola právoplatne skončená dňa 7.3.2005 a keďže vyúčtovanie odmien a výdavkov zo strany žalobcu bolo žalovanému uskutočnené až dňa 6.2.2012, ktoré sa stalo splatným dňa 20.2.2012, nárok žalobcu je s poukazom na ust. § 101 OZ premlčaný, pretože premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Krajský súd Prešov svoj potvrdzujúci rozsudok ďalej odôvodnil tým, že splatnosť záväzku je určená buď dohodou a vyplýva zo zmluvy, právneho predpisu alebo rozhodnutia splniť svoj záväzok alebo ak nie je takto určená, vyvolá ju veriteľ tým, že dlžníka o plnenie požiada (§ 563 OZ).
Krajský súd Prešov prijal záver, že okamžik splatnosti práva na splnenie, ktorý má rozhodujúci význam pre posúdenie, či a kedy nastáva actio nata pre začiatok behu premlčacej doby alebo pre začiatok omeškania dlžníka, pri akceptácii splatnosti dlhu ponechaného na vôli veriteľa, kedy tento môže dlžníka požiadať o splnenie kedykoľvek (čo bolo predmetom tohto súdneho konania a tvrdením sťažovateľa), v prejednávanej veci by tak podľa názoru Krajského súdu Prešov... „došlo k neprípustnému posunutiu začiatku behu premlčacej doby, prakticky na neobmedzenú dobu“...
Podľa názoru krajského súdu premlčacia doba mala začať plynúť už odo dňa nasledujúceho po tom, že právo na odmenu objektívne vzniklo, pretože týmto dňom mohol advokát svoje právo vykonať a uplatniť ho žalobou na súde.
Ďalej krajský súd dokonca zdôraznil tú okolnosť, že v prípade zreteľného odďaľovania výzvy v zmysle § 563 OZ a v závislosti na konkrétnych okolnostiach, môže súd aplikovať ust. § 3 OZ.
S takýmto právnym záverom a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove nemožno súhlasiť a treba ho považovať sa svojvoľný, zjavne neodôvodnený, ako aj ústavne nekonformný...»
Sťažovateľ vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavnýsúd vydal takéto rozhodnutie:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn. 11Co 122/2013 zo dňa 26.8.2014 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. 11Co 122/2013 zo dňa 26.8.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd Prešov je povinný uhradiť trovy konania ⬛⬛⬛⬛, ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa advokátovi JUDr. Mgr. Radimovi Komkovi, Prešov, Hlavná 27 na účet založený v ⬛⬛⬛⬛,
vo výške 284,08 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedenéinak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvýraz.
Podľa § 563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovenýprávnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňapo tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcichz občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práva oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 731 Občianskeho zákonníka pre zánik príkaznej zmluvy sa použijúprimerane ustanovenia o zániku plnomocenstva (§ 33b).
Podľa § 33b ods. 1 Občianskeho zákonníka plnomocenstvo zaniknea) vykonaním úkonu, na ktorý bolo obmedzené,b) ak ho splnomocniteľ odvolal,c) ak ho vypovedal splnomocnenec,d) ak splnomocnenec zomrie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.
Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorurozsudkom krajského súdu č. k. 11 Co/122/2013-136 z 26. augusta 2014, ktorým bolpotvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C/11/2013-93z 28. júna 2013.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, žek úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovaniea ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniťkonanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravytakýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľovzákladných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkona ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesnézáruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajúústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchtokonaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konaniauskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci(II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procesevylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívnypostup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojovzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahujeaj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ichvyužitia v súlade s procesnými predpismi.
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdualebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavyumožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonomúčastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jejefektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnýmioprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojichobčianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetkov súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právona spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princípkontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodneniesúdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Z judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“,ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehaťrôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivcak súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojejpodstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantujeprávo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existujeprimeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérinc. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že rozsudok krajského súdu máarbitrárny charakter, je nedostatočne odôvodnený a krajský súd sa nevysporiadalso všetkými argumentmi sťažovateľa. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd nesprávneposúdil otázku začiatku plynutia premlčacej doby. V dôsledku toho malo dôjsť podľasťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku č. k. 11 Co/122/2013-136 z 26. augusta2014 krajský súd uviedol:
„... Nosnou odvolacou námietkou žalobcu je tvrdenie, že jeho nárok nie je premlčaný, že premlčacia lehota začala plynúť až od splatnosti faktúry vystavenej dňa 6.2.2012, splatnej 20.2.2012 na sumu 2.743,42 eur.
Odvolací súd sa však stotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa. Skutkový stav veci bol náležite zistený a správne bol vyvodený aj právny záver o tom, že nárok žalobcu je premlčaný. Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že žalobca poskytol žalovanému právnu službu v právnej veci 28C/97/2005 vedenej na Okresnom súde v Prešove a v právnej veci 8C/73/2001 vedenej na tom istom súde. Z týchto spisov je zrejmé, že vec sp. zn. 8C/73/2001 bola právoplatne skončená 7.3.2005 a vec sp. zn. 28C/97/2005 bola právoplatne skončená 23.1.2006. Nárok žalobcu na zaplatenie odmeny podlieha premlčaniu a podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. V danom prípade vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným išlo o zmluvný vzťah z príkaznej zmluvy podľa § 724 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom podľa § 731 Občianskeho zákonníka pre zánik príkaznej zmluvy sa použijú primerane ustanovenia o zániku plnomocenstva (§ 33b). Podľa tohto ustanovenia, plnomocenstvo zanikne
a) vykonaním úkonu, na ktorý bolo obmedzené,
b) ak ho splnomocniteľ odvolal,
c) ak ho vypovedal splnomocnenec,
d) ak splnomocnenec zomrie.
V konkrétnom prípade teda plnomocenstvo zaniklo vykonaním úkonu, na ktorý bolo obmedzené. Žalobcovi nepochybne vzniklo právo na zaplatenie odmeny za poskytnuté právne služby a v danom prípade bolo treba riešiť otázku, kedy toto právo mohlo byť vykonané po prvýkrát. Všeobecne platí, že právo môže byť vykonané po prvýkrát, ako náhle vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu, inými slovami povedané, ako náhle nastane okamžik, kedy je actio nata. Tento okamžik nastáva splatnosťou dlhu, t.j. dňom, kedy mal dlžník povinnosť po prvýkrát splniť dlh. Tento deň je potom začiatkom behu premlčacej doby v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka. Ak môže veriteľ vyvolať splatnosť dlhu, ak teda môže požiadať dlžníka o splnenie dlhu, potom objektívne posudzované môže svoje právo aj vykonať, teda podať žalobu na súde. Splatnosť záväzku je určená buď dohodou, ktoré je dlžník povinný podľa zmluvy, právneho predpisu alebo rozhodnutia splniť svoj záväzok alebo - ak nie je takto určená, vyvolá ju veriteľ tým, že dlžníka o plnenie požiada (§ 563 Občianskeho zákonníka). Okamžik splatnosti práva na plnenie má rozhodujúci význam najmä pre posúdenie, či a kedy nastáva actio nata pre začiatok behu premlčacej doby alebo pre začiatok omeškania dlžníka. Ak je splatnosť dlhu ponechaná na vôli veriteľa, môže tento dlžníka požiadať o splnenie kedykoľvek. Ak by sa však akceptoval názor o viazanosti začiatku behu premlčacej doby na deň splatnosti dlhu, t.j. až na deň, kedy je prvým dňom po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiada, v konkrétnom prípade, by tak došlo k neprípustnému posunutiu začiatku behu premlčacej doby, prakticky na neobmedzenú dobu. Z tohto dôvodu okolnosť, kedy žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie odmeny a urobil ju tak splatnou, nie je z hľadiska premlčania určujúca. Premlčacia doba totiž začne plynúť už odo dňa nasledujúceho po tom, čo právo na odmenu objektívne vzniklo, pretože týmto dňom mohol advokát svoje právo vykonať a uplatniť ho žalobou na súde. V prípade, že právny vzťah založený zmluvou o poskytnutí právnych služieb zanikol splnením, vzniklo žalobcovi právo na odmenu dňom splnenia. Z tohto dôvodu, ak súd prvého stupňa dôvodil, že právny vzťah žalovaný medzi účastníkmi príkaznou zmluvou zanikol vykonaním všetkej činnosti, u ktorej sa príkazník zaviazal, t. j. zanikol splnením, a to ku dňu nadobudnutia právoplatnosti spomínaných rozhodnutí, t. j. 7.3.2005 vo veci 8C/73/2001 a 23.1.2006 vo veci 28C/97/2005 a tieto dni boli určujúce pre začiatok trojročnej premlčacej doby, je jeho záver o premlčaní práva na odmenu uplatneného žalobou podanou dňa 4.12.2012 v súlade so zákonom.
Odvolací súd zdôrazňuje tú okolnosť,,že v prípade zreteľného oddiaľovania výzvy v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka a v závislosti na konkrétnych okolnostiach môže súd aplikovať ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práva a povinnosti vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, a teda odmietnuť ochranu výkonu práva veriteľa uplatneného po neodôvodnene dlhej dobe po zániku príkaznej zmluvy.
Odvolací súd rešpektuje pri svojom rozhodnutí Nález Ústavného súdu SR III. ÚS/339/2010 zo dňa 18.1.2011 a závery v ňom vyslovené, avšak so zreteľom na okolnosti tohto prípadu, kedy od zániku príkaznej zmluvy až po výzvu na plnenie uplynula doba, kedy išlo o zreteľné oddiaľovanie výzvy na plnenie, mal za to, že záver o premlčaní nároku žalobcu je správny.
Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby...“
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutomrozsudku zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnýmiodvolacími námietkami sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto rozsudok súdu prvéhostupňa potvrdil ako vecne správny. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno podľanázoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký,ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajúpodstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.
Sťažovateľ poukazoval v sťažnosti na to, že krajský súd rozhodol v rozpore s nálezomústavného súdu sp. zn. III. ÚS 339/2010 z 18. januára 2011, ktorý podľa jeho názoru riešilobdobný prípad. Podľa názoru ústavného súdu však predmetný nález nemá obdobnýskutkový základ ako sťažnosť sťažovateľa. V náleze ústavného súdu je riešený prípad úhradytrov konania, v ktorom došlo k zániku právneho zastúpenia z dôvodu, že klient poverilprávnym zastúpením iného právneho zástupcu a právny zástupca trovy vyúčtoval a faktúruvystavil ešte pred uplynutím 3-ročnej lehoty od skončenia právneho zastúpenia. Krajský súdsa v závere odôvodnenia napadnutého rozsudku vyporiadal s nálezom ústavného súdu sp.zn. III. ÚS 339/2010 z 18. januára 2011, na ktorý poukazoval sťažovateľ.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkomkrajského súdu č. k. 11 Co/122/2013-136 z 26. augusta 2014 a základným právom na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, nazáklade ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne moholdospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietolsťažnosť sťažovateľa, v ktorej namieta porušenie svojich práv rozsudkom krajského súdu č.k. 11 Co/122/2013-136 z 26. augusta 2014, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnenú.
K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanýmisťažovateľom v jeho odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa ústavný súd v súladeso svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právoúčastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľa uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého rozsudkukrajského súdu č. k. 11 Co/122/2013-136 z 26. augusta 2014, vrátenie veci na ďalšiekonanie okresnému súdu a priznanie úhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 2. júna 2015