znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 249/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Š.   Š.,   T.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   T.   S., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 44/2006 a jeho rozsudkom z 8. februára 2011, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp.   zn.   4   Co   136/2011   a jeho   rozsudkom   z 19.   januára   2012   a vo   veci   namietaného porušenia   jeho   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   obce   D.   v bližšie neidentifikovanom stavebnom konaní a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2012 doručená sťažnosť Ing. Š. Š., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 44/2006 a jeho rozsudkom z 8. februára 2011, postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 136/2011 a jeho rozsudkom z 19. januára 2012. Sťažovateľ ďalej namieta porušenia svojho práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom obce D. v bližšie neidentifikovanom stavebnom konaní.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   ako   navrhovateľ   v konaní vedenom   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   15   C   44/2006   domáhal   náhrady   škody spôsobenej   mu   nesprávnym   úradným   postupom   podľa   zákona   č.   514/2003   Z.   z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov.   Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   15   C   44/2006 z 8. februára 2011 žalobu sťažovateľa zamietol. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 136/2011 z 19. januára 2012 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil v napadnutej časti vo výroku I a III.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta,   že   stavebný   úrad   v   obci   D.   v bližšie neidentifikovanom   stavebnom   konaní „porušuje   právo sťažovateľa   na pokojné užívanie majetku zaručené v čl. 1“ dodatkového protokolu s argumentáciou, že „výkonná moc štátu, ktorá mi povolila   vykonať určitú časť   stavby,   ktorú nemôžem dokončiť ako aj povolila vybudovať časť vodnej stavby, ktorú včetne zmeny nemôžem pokojne užívať“. Vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku okresného súdu sp. zn. 15 C 44/2006 z 8. februára 2011 a napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 136/2011 z 19. januára 2012 sťažovateľ v sťažnosti namieta, že postupom vo veci konajúcich súdov a ich napadnutými rozsudkami došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   pričom   sťažovateľ   argumentačne   zdôvodňuje   porušenie   tohto   práva   len vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu, ktorého „skutkové a právne závery   považuje   za   zjavne   neodôvodnené,   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a sú následkom porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie.“ Podľa názoru sťažovateľa „odvolací súd sa účelovo stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, ktorý poprel vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Odvolací súd sa nezaoberal tým,   čo som v odvolaní   ako dôvody splnenie   týchto   dvoch   predpokladov uviedol.   Nerozhodol   spravodlivo   o mojich   právach   na   odškodnenie.   Nebol   súdom nestranným, postavil sa na stranu štátu..

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Obec   D.   nevydaním   právoplatného   rozhodnutia   vo   veci   porušuje   právo sťažovateľa   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   v   čl.1   dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresný súd Trenčín postupom a rozsudkom zo dňa 8.februára 2011 sp.zn.15C/44/ 2006-415   porušil   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v   čl.6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3.   Krajský   súd   Trenčín   postupom   a   rozsudkom   zo   dňa   19.januára   2012 sp.zn.4Co/136/ 2011- 437 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl.6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19.januára 2012 sp.zn.4Co/136/2011- 437 Ústavný súd zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Trenčíne.

5. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 milión eur (slovom: jeden milión eur), ktoré je štát povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6.   Štát   je   povinný   uhradiť   trovy   konania   spojené   s   touto   sťažnosťou   v   súlade so všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   upravujúcimi   platenie   a   náhradu   trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom obce D. v neidentifikovanom stavebnom konaní

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v konečnom návrhu na rozhodnutie (v petite) sťažnosti   neoznačil   stavebné   konanie,   v ktorom   sa   obec   D.   mala   dopustiť   porušenia označeného   práva   sťažovateľa,   a   identifikácia   tohto   konania   nie   je   zrejmá   ani s prihliadnutím   na   celý obsah   sťažnosti.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v tejto   časti   aj vzhľadom   na kvalifikované   zastúpenie   v tomto   konaní   odmietol   z dôvodu   nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec už uvedených dôvodov, ktoré ústavný súd viedli k odmietnutiu sťažnosti sťažovateľa,   uvádza,   že   aj   v prípade   dostatočnej   identifikácie   stavebného   konania   pred obcou   D.   by   sťažnosť   v tejto   časti   musela   byť   odmietnutá podľa   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde ako neprípustná, pretože sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov.   Týmto   opravným   prostriedkom   v okolnostiach   posudzovanej   veci   vzhľadom na povahu námietky sťažovateľa (postup obce D. spočívajúci v nevydaní rozhodnutia) je konanie   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   podľa   §   250t   zákona   č. 99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), v ktorom je príslušný krajský súd oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam a jeho právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ktorá je subsidiárna.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   44/2006   a jeho rozsudkom z 8. februára 2011

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

K namietanému   porušeniu   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu a postupom okresného súdu, ktorý mu predchádzal, poukazuje   na   princíp   subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   z ktorého   vyplýva,   že právomoc   ústavného   súdu   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   základných   práv   a   slobôd nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať napadnutý rozsudok ani predchádzajúci postup okresného súdu, keďže ho už preskúmal na základe   odvolania   krajský   súd,   ktorý   bol   oprávnený   a zároveň   povinný   poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   smerujúcej   proti napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu okresného súdu, ktorý mu predchádzal, odmietol   podľa   §   25 ods.   2 zákona o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Co   136/2011   a jeho rozsudkom z 19. januára 2012

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ sťažnosťou   namieta   aj porušenie práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu. Jadrom jeho námietok je nesúhlas s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý je podľa   sťažovateľa   arbitrárny   a   porušujúci   jeho   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ teda namieta, že mu nebola poskytnutá súdna ochrana v kvalite požadovanej označeným článkom dohovoru.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05).

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a poukázal na jeho výstižné a podrobné odôvodnenie. Z uvedeného dôvodu krajský súd v súlade s § 219 ods. 2 OSP v odôvodnení svojho rozhodnutia len konštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozsudku okresného súdu.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   relevantnú   časť   inak   pomerne rozsiahleho odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. 15 C 44/2006 z 8. februára 2011, v ktorom okresný súd uviedol: «Na druhej strane však vykonaným dokazovaním nebolo podľa   súdu   zistené   splnenie   ďalších   dvoch   podmienok,   ktoré   sa   pre   náhradu   škody vzniknutej z nesprávneho úradného postupu vyžadujú. V prvom rade nebolo preukázané, že navrhovateľovi vznikla škoda, ktorej náhrady sa domáha. Škoda môže byť tak skutočnou škodou, teda majetkovou ujmou, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného, ako aj ušlým   ziskom,   teda   tým,   čo   poškodenému   ušlo   v   dôsledku   spôsobenia   škody   nedošlo k zväčšeniu,   rozmnoženiu   jeho   majetku,   hoci   sa   to   pri   predpokladanej   činnosti   dalo očakávať /§ 20 zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s § 442 ods.1 Občianskeho zákonníka a § 17 zákona č. 514/2003 Z.z./. Navrhovateľ požadovanú náhradu škody uplatnil ako ušlý zisk z podnikania, ktoré mohol prevádzkovať v predmetnej stavbe /zisk z ubytovania osôb, zisk z discobaru, zisk z prenájmu bytu, zisk z predajne stavebnín a zisk zo stavebnej firmy/, ďalej škodu, ktorá mu vzniká v dôsledku nevydania kolaudačného rozhodnutia na hlavný objekt uvedenej   stavby,   a   tým   nemožnosti   vydania   kolaudačného   rozhodnutia   a   užívania vodohospodárskej časti stavby, ktorú navrhovateľ vybudoval a potom aj skutočnú škodu, ktorú predstavujú náklady, ktoré vynaložil na ochranné opatrenia na predmetnej stavbe, konkrétne odstraňovanie snehu v zimnom období, zhotovenie drevenej konštrukcie z dôvodu zatekanie dažďovej vody, izoláciu múru proti vode, prekrytie PVC, hydrofóbnu úpravu a odvodnenie. Čo sa týka navrhovateľom uplatňovaného ušlého zisku, tu navrhovateľ nijako nepreukázal, že takýto mohol z predmetnej stavby dosahovať. V konaní bolo preukázané, že navrhovateľ   nemá   na   činnosť   poskytovania   ubytovania   pre   tretie   osoby   a   vykonávanie hudobnej produkcie žiadne oprávnenie. Stavebné práce síce vykonáva, resp. vykonával, ale nijako   nepreukázal,   aký   zisk   z   tejto   činnosti   dosahoval,   prípadne,   či   tento   sa   nejakým spôsobom   zmenšil   v   súvislosti   s   nevydaním   dodatočného   stavebného   povolenia na predmetnú   stavbu.   Tiež   predaj   stavebného   materiálu   navrhovateľ   v   minulosti   podľa svojej výpovede realizoval len na priamo pri vykonávaní stavebnej činností pre svojich zákazníkov, nikdy stavebný materiál nepredával v predajni a súdu nijako nepreukázal svoj deklarovaný úmysel zriadiť si v predmetnej stavbe predajňu stavebnín. Okrem samotnej existencie škody - ušlého zisku navrhovateľ nepreukázal ani jej výšku. Vyčíslenie výšky uplatňovaného   ušlého   zisku   nebolo   navrhovateľom   ničím   podložené.   Navrhovateľ nepredložil ani nenavrhol vykonať dôkazy, ktoré by preukázali,   že prípadné ubytovacie zariadenie,   či   discobar   by   mohli   mať   ním   uvádzanú   obsadenosť,   návštevnosť.   Nijako nezohľadňoval, že na získanie príjmov z ním uvádzaných činnosti by nevyhnutne musel vynaložiť   aj   nejaké   náklady,   teda,   že   samotný   ušlý   zisk   nie   je   tvorený   príjmami   ale rozdielom   medzi   príjmami   a   výdavkami   vynaloženými   na   ich   dosiahnutie.   Pokiaľ   ide o uplatňovanú škodu, ktorá má navrhovateľovi vznikať v dôsledku nevydania kolaudačného rozhodnutia na hlavný objekt uvedenej stavby, a tým nemožnosti vydania kolaudačného rozhodnutia   a   užívania   vodohospodárskej   časti   stavby,   ktorú   navrhovateľ   vybudoval, uvedené podľa súdu nemožno pokladať ani za skutočnú škodu ani za ušlý zisk. Navrhovateľ uvedenú „škodu“ vyčísloval ako cenu, ktorú ho stojí denné používanie vodnej stavby, ktorú cenu vyrátal ako podiel nákladov na jej vybudovanie a doby, po ktorú ju môže užívať. Uvedené   nie   je   podľa   súdu   skutočnou   škodou,   pretože   za   vynaložené   náklady   /ktorých vynaloženia navrhovateľ ani súdu nepreukázal/ získal do majetku vodnú stavbu a tiež sa nemôže sa jednať ani o ušlý zisk, keď z uvedenej vodnej stavby nemohol navrhovateľovi žiadny zisk plynúť /táto nebola určená na podnikanie, či inú zárobkovú činnosť ale na jej užívanie v rámci užívania hlavnej stavby, na ktorú zatiaľ nedostal navrhovateľ dodatočné stavebné   povolenie/.   Čo   sa   týka   navrhovateľom   tvrdenej   skutočnej   škody,   ktorú   majú predstavovať náklady vynaložené na ochranné opatrenia ani tieto nemožno podľa súdu považovať za skutočnú škodu. Tieto náklady navrhovateľ vynaložil /ak ich teda vynaložil, pretože   uvedenú   skutočnosť   súdu   nijako   nepreukázal/   v   súvislosti   s   plnením   svojej povinnosti, ktorú mu uložil stavebný úrad pre ochranu susednej nehnuteľnosti Ing. S., ktorú stavba navrhovateľa ohrozovala, resp. poškodzovala. K vynaloženiu týchto nákladov teda nedošlo.   v   súvislosti   s   nejakým   protiprávnym   konaním   tretieho   subjektu   ale   pri   plnení povinnosti:, navrhovateľom /ten má tiež podľa § 415 Občianskeho zákonníka tzv. prevenčnú povinnosť počínať, si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí/ a preto ich nemožno považovať za skutočnú škodu navrhovateľa. V zmysle   uvedeného   sa   navrhovateľom   uplatňovaná   škoda   javila   súdu   ako   čisto iluzórna a ničím nepreukázaná.

V   neposlednom   rade   nemal   súd : za   preukázané   ani   splnenie   ďalšej;   podmienky

-príčinnej   súvislosti   medzi   nesprávnym   úradným   postupom   správneho   orgánu   a navrhovateľom tvrdenou škodou. Čo sa týka požadovaného ušlého zisku, ani tu súd nevidel príčinnú súvislosť s nesprávnym úradným postup správneho orgánu. Vzťah medzi škodou a nesprávnym   úradným   postupom   musí   byť   vzťahom   priamej   a   bezprostrednej   príčinnej súvislosti. To v tomto prípade naplnené, nebolo, pretože aj v prípade, že by navrhovateľ preukázal   existenciu   ušlého   zisku,   jeho,   dosiahnutie   bolo   potrebné   okrem   vydania dodatočného   stavebného   povolenia   aj   samotné   dokončenie   stavby,   jej   kolaudácia, oprávnenie navrhovateľa podnikať v uvedených činnostiach, dobrý, podnikateľský zámer, zariadenie stavby a ďalšie skutočnosti /napríklad splnenie, hygienických a protipožiarnych opatrení/,   bez   splnenia   ktorých   nemohol   v   predmetnej   stavbe   vykonávať   podnikateľskú činnosť a teda ani z nej dosahovať zisk. Rozhodnutie o žiadosti navrhovateľa o dodatočné stavebné povolenie /a aj to len kladné, teda, že by bolo žiadosti vyhovené a dodatočné stavebné povolenie stavebný úrad vydal/ je teda len jednou z mnohých skutočností, ktoré mohli viesť k dosahovaniu zisku navrhovateľa, pričom vzhľadom na charakter ostatných /napríklad fyzického dokončenia stavby, získania oprávnenia na podnikanie/ a vzájomnú podmienenosť /začatie podnikania je závislé na získaní oprávnenia, zariadení stavby, to zase   na   kolaudácii,   tej   muselo   predchádzať   faktické   dokončenie   stavby   atď./   nemožno nesprávny úradný postup stavebného úradu, ktorý v zákonnej lehote nerozhodol o žiadosti navrhovateľa o dodatočné povolenie stavby považovať za bezprostrednú a priamu príčinu toho, že navrhovateľ z podnikania v stavbe nedosahoval zisk. Rovnako pokiaľ ide o tvrdené škody, ktoré mali navrhovateľovi vzniknúť v dôsledku nevydania kolaudačného rozhodnutia na hlavný objekt uvedenej stavby, a tým nemožnosti vydania kolaudačného rozhodnutia a užívania   vodohospodárskej   časti   stavby,   ktorú   navrhovateľ   vybudoval   a   škody,   ktorú predstavujú náklady, ktoré vynaložil na ochranné opatrenia na predmetnej stavby, je úplne zrejmé, že tieto nemôžu mať priamo príčinnú súvislosť s tým, že stavebný úrad v zákonom stanovenej   lehote nerozhodol   o   žiadosti   navrhovateľa   o   dodatočné   povolenie   stavby. Náklady na vybudovanie vodnej stavby vynaložil navrhovateľ zvláštneho rozhodnutia a aj keby   jej   zriadenie   bolo   nevyhnutné   pre   vydanie   dodatočného   stavebného   povolenia na hlavnú   stavbu   /ako   to   v   konaní   tvrdil   navrhovateľ/,   ich   vynaloženie   nijako   nesúvisí so skutočnosťou, že stavebný úrad o žiadosti navrhovateľa o dodatočné stavebné povolenie nerozhodol v zákonom stanovenej lehote. Neexistuje teda žiadny vzťah príčinnej súvislosti medzi uvedeným nesprávnym úradným postupom stavebného úradu a nákladmi, ktoré mal navrhovateľ s vodnou stavbou. Tiež náklady, ktoré navrhovateľ mal vynaložiť na ochranné opatrenia   nesúvisia   s   tým,   že   stavebný   úrad   v   zákonom   stanovenej   lehote   nerozhodol o žiadosti navrhovateľa na dodatočné stavebné povolenie ale s tým, že navrhovateľovi bolo vykonanie   ochranných   opatrení   uložené   v   stavebnom   konaní   stavebným   úradom.   Ich vynaloženie je teda priamym dôsledkom splnenia si povinnosti, ktorú navrhovateľovi uložil stavebný úrad a vonkoncom nesúvisí s tým, že stavebný úrad v zákonom stanovenej lehote nerozhodol o žiadosti navrhovateľa na dodatočné stavebné povolenie.»

Podľa názoru ústavného súdu citovaná argumentácia okresného súdu, s ktorou sa stotožnil   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku,   je   dostatočná   a presvedčivá.   V   žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Pokiaľ   ide   o námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   toho,   že   krajský   súd   podľa   neho nereagoval na jeho odvolacie námietky, ústavný súd poukazuje jednak na relevantnú časť odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   v ktorom   krajský   súd   uviedol,   že „preskúmal   všetky   rozhodujúce   námietky,   ktoré   boli   v odvolaní   vznesené“,   a následne konštatoval,   že „odvolacie   námietky navrhovateľa   sú   totožné   s námietkami uplatnenými pred   súdom   prvého   stupňa   a tieto   námietky   nemohli   privodiť   zmenu   napadnutého rozsudku“, a jednak na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu a odôvodnenia rozsudku okresného súdu, na ktoré nemožno nazerať izolovane a ktoré podľa judikatúry tvorí jeden celok (II. ÚS 78/05), dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom   odôvodnené,   krajský   súd   zrozumiteľne   odôvodnil   úvahy,   ktoré   zvolil pri rozhodovaní o nároku   sťažovateľa, pričom   právne závery, na ktorých   je rozhodnutie založené,   nemožno   hodnotiť   ako   arbitrárne.   Krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu ústavne   akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnil,   prečo   nevyhovel   nároku   sťažovateľa, a zároveň tým aj reagoval na jeho námietky. Rozsudok krajského súdu pri odôvodňovaní svojho   právneho   názoru   preto   nemožno   považovať   za   svojvoľný   či   arbitrárny. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v rozsudku krajského súdu nezistil. Sťažovateľov nesúhlas s obsahom rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Vzhľadom   na   uvedený   záver   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutý   rozsudok krajského   súdu   a jeho   postup,   ktorý   mu   predchádzal,   je   v súlade   s limitmi   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd tak pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu sp.   zn.   4   Co   136/2011   z 19.   januára   2012, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá   ako celok,   rozhodovanie o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012