znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 249/2011-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ž., K., zastúpeného advokátkou JUDr. A. M., Advokátska kancelária, H.,   vo veci   namietaného porušenia   jeho základných   práv   zaručených   čl.   46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd uznesením Okresného súdu Humenné zo 4. augusta 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 214/2006 a uznesením Krajského súdu v Prešove z 21. októbra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 154/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ž. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2011   doručená sťažnosť J. Ž., K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods.   3   listiny   uznesením   Okresného   súdu   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 8 C 214/2006-194 zo 4. augusta 2010 a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský   súd“)   č.   k.   16   Co 154/2010-210 z 21.   októbra   2010.   Sťažnosť   bola doplnená 14. marca 2011 doručením plnej moci pre zvolenú právnu zástupkyňu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v procesnom postavení žalobcu v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré bolo vedené pred okresným súdom pod sp. zn. 8 C 214/2006. Na žalovanej strane vystupovalo 13 fyzických osôb. Okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 214/2006-172 z 30. marca 2009 žalobu sťažovateľa zamietol a účastníkom konania trovy konania aplikujúc ustanovenie § 150 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) nepriznal.

J. Č., K. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“), podal proti výroku uvedeného rozsudku okresného   súdu   o   nepriznaní   trov   konania   odvolanie,   na   základe   ktorého   krajský   súd rozhodnutím   z   19.   októbra   2009   v   konaní   sp.   zn.   8   Co   132/2009   napadnutý   výrok prvostupňového rozsudku zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia bol záver krajského súdu, že „aplikácia § 150 O.s.p. pri rozhodovaní o trovách konania   zo   strany   konajúceho   súdu   nebola   náležitým   spôsobom   odôvodnená.   Toto ustanovenie   sa   využíva   vo   výnimočných   prípadoch,   keď   z dôvodov   hodných   osobitného zreteľa súd náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná, aj keď inak by účastníci nárok na túto náhradu mali.“.

Následne   okresný   súd   súc   viazaný   právnym   názorom   krajského   súdu   ako   súdu odvolacieho uznesením č. k. 8 C 214/2006-194 zo 4. augusta 2010 rozhodol, že sťažovateľ „je povinný zaplatiť žalovanému v 2. rade trovy konania vo výške 470,25 EUR v lehote 15 dní   od   právoplatnosti   tohto   uznesenia“.   Okresný   súd   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov konania „zobral do úvahy skutočnosť, že žalovaný v 2. rade bol vo veci úspešný, a to v celom rozsahu. Ako jediný zo žalovaných bol v konaní zastúpený advokátom, ktorého si na svoje zastúpenie zvolil.“. Priznaná náhrada trov konania bola tvorená výlučne trovami právneho zastúpenia žalovaného v 2. rade. Okrem toho okresný súd nepriznal vyúčtovanú náhradu trov za jeden úkon právnej služby (ohliadka na mieste samom, ktorej sa však právny zástupca žalovaného v 2. rade nezúčastnil).

Uznesenie   okresného   súdu   napadol   odvolaním   sťažovateľ,   pretože   okresný   súd pri aplikácii   §   150   ods.   1   OSP „neskúmal   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   na   strane žalobcu“.   Podľa   sťažovateľa   takéto   dôvody   spočívali   v „majetkových,   príjmových, zdravotných   a celkových   sociálnych   pomerov.   Podľa   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne poberá   od 1.1.2010   starobný   dôchodok   v   sume   354   EUR   mesačne.   Je   osobou   ťažko zdravotne postihnutou. Podľa potvrdenia lekára je liečený pre srdcovocievne ochorenia a po operácii srdca – revaskularizačný výkon. Mal za to, že z týchto dôvodov je dôvodné sčasti nepriznať žalovanému náhradu trov konania. Ďalej poukázal na to, že žalobca sa žalobou   domáhal   určenia   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam.   Sám   žalobca   spornú nehnuteľnosť   nikdy   neužíval,   užíval   ju   jeho   otec.   Okresný   súd   Humenné   v   konaní   Čd 2061/1936 na základe žiadosti Okresného úradu v Humennom začal vyvlastňovacie konania v prospech československého štátu a celú spornú parcelu, ako aj susediace parcely začal využívať, konkrétne vojenská správa. Vojenské lesy a majetky, š. p., OZ K. užívali spornú nehnuteľnosť až do roku 2001. Nemohlo byť teda pravdou, aby časť areálu píly (spornú parcelu) užívali právni predchodcovia žalovaných v 1. a 2. rade. Otec žalovaných vtedy pracoval na bývalom MNV v K. Takýmto spôsobom si zabezpečil zápisnicu o skutočnej držbe zo dňa 5.11.1958, ktorá neskôr slúžila ako podklad pre zápis vlastníckych vzťahov do pozemkovej   knihy.   Aj   z   týchto   dôvodov   považoval   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa za nesprávne. Odvolací súd vrátil vec súdu prvého stupňa s tým, že aplikácia ust. § 150 O.s.p. nie je náležite odôvodnená. Prvostupňový súd zvolil ďalší extrém a zaviazal žalobcu k plnému znášaniu trov konania a to bez zisťovania dôvodov hodných osobitného zreteľa. Výkon práv vyplývajúci z rozhodnutia súdu prvého stupňa by bol v rozpore s dobrými mravmi. Preto navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa postupom podľa § 220 O.s.p. v zmysle odvolania.“.

Krajský súd uznesením č. k. 16 Co 154/2010-210 z 21. októbra 2010 napadnuté uznesenie okresného súdu   potvrdil   a žalovanému v   2. rade   ani sťažovateľovi   nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. K problému aplikácie ustanovenia § 150 ods. 1 OSP odvolací súd uviedol, že „predpokladom použitia tohto ustanovenia je, aby išlo o prípady hodné osobitného zreteľa, posudzované ako na strane toho, komu má byť náhrada trov priznaná, tak aj na strane účastníka, ktorý by bol ináč povinný trovy konania nahradiť. Pri posudzovaní   okolností   hodných   osobitného   zreteľa   sa   prihliada   predovšetkým na osobné, majetkové pomery, ako aj ďalšie pomery všetkých účastníkov, okolnosti podania návrhu na začatie konania a uplatňovania práva účastníka, postoje účastníkov v konaní, ako   aj   zohľadnenie   dopadu   rozhodnutia   o   trovách   konania   ako   na   povinného,   tak   aj oprávneného účastníka z titulu práva na náhradu trov konania. Uvedené ustanovenie dáva súdu možnosť prihliadnuť pri rozhodovaní o náhrade trov súdneho konania na osobitosti jednotlivých prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.“.

K   odôvodneniu   sťažovateľovho   odvolania   krajský   súd   zdôraznil,   že   pri   aplikácii § 150 ods. 1 OSP „treba prihliadať v prvom rade na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania a treba vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy   konania   zaplatiť,   ale   treba   zohľadniť   aj   dopad   takéhoto   rozhodnutia   najmä na majetkové   pomery   oprávneného   účastníka.   Žalobca   v   odvolaní   preukázal   zdravotné ťažkosti a uviedol, že poberá dôchodok vo výške 354 EUR. Tieto skutočnosti však samy o sebe nepostačujú na aplikáciu výnimočného ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p.“.

Krajský súd ďalej dôvodil, že pri rozhodovaní konajúceho súdu o použití ustanovenia § 150 ods. 1 OSP je potrebné zohľadniť „pomery oboch účastníkov konania, teda nielen neúspešného žalobcu, ale aj okolnosti podania návrhu na začatie konania a uplatňovania práva účastníka a postoje účastníkov v konaní. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalovaný v 2. rade namietal nárok žalobcu pri prvom úkone, ktorý mu patril.

Súd prvého stupňa žalobu o určenie vlastníckeho práva zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu zo strany žalobcu na tomto určení. Rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej nebol napadnutý opravným prostriedkom a dňa 12.6.2009 nadobudol právoplatnosť. Preto odvolací súd považoval ďalšie námietky žalobcu uvedené v odvolaní za neopodstatnené a pri rozhodovaní o náhrade trov konania za tejto situácie irelevantné. V   tejto   veci   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   nemožno   od   žalovaného   v   2.   rade spravodlivo žiadať, aby si náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s týmto konaním hradil čo i len sčasti sám. Použitie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.“.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   k   zamietnutiu   jeho   žalobného návrhu   vo   veci   samej   pre   nepreukázanie   naliehavého   právneho   záujmu   uviedol,   že „nemohol preukázať v konaní skutočnosť, že v čase podania žaloby užíval nehnuteľnosť, ktorá   bola   predmetom   sporu   a   nemohol   sa   tak   dožadovať   zosúladenia   skutkového a právneho stavu“. Podľa jeho názoru však „preukázal v konaní skutočnosť, že nemohol objektívne   užívať   nehnuteľnosť,   pretože   ako   to   vyplýva   aj   z   priloženého   potvrdenia Obecného   úradu   v K.   zo   dňa   12.11.2010   spornú   nehnuteľnosť   užíval   od   r.   1936 do 29.4.2002 Vojenské lesy a majetky SR, š. p., OZ K. Z tohto dôvodu nemohol žalobca preukázať naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby.“.

Z   dokazovania   pri   rozhodovaní   o   merite   veci   podľa   sťažovateľa   vyplýva,   že „ani právni predchodcovia žalovaných v 1. a 2. rade nemohli nadobudnúť vlastnícke právo od právnych predchodcov žalobcu tak, ako je to uvádzané v zápisoch v pozemkovej knihe a následne v dedičských rozhodnutiach.

Myslíme si, že sme dostatočne preukázali skutočnosť, že 50-tych rokoch minulého storočia   právni   predchodcovia teraz   žalovaných neužívali   spornú nehnuteľnosť,   pretože bola   v   užívaní   Vojenských   lesov   a   majetkov   SR,   š.   p.   Boli   to   priestory   píly,   oplotené z dôvodu bezpečnosti, aj ochrany majetku.“.

Sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutia   okresného   súdu   i   krajského   súdu   považuje sťažovateľ   za „vydané   v rozpore   s dobrými   mravmi   tak,   ako   to   má   na   mysli   ust.   § 3 Občianskeho zákonníka. Je zrejmé, že právni predchodcovia žalovaných v 1. a 2. rade nadobudli nehnuteľnosť, ktorá je predmetom daného konania nezákonným spôsobom, nikdy ju   neužívali,   nadobudli   ju   iba   formálnym   právnym   aktom,   o   ktorom   pôvodní   vlastníci nemohli   vedieť.   Napriek   tomuto   pretrvávajúcemu   právnemu   stavu   súdy   oboch   stupňov priznali   nezákonným   vlastníkom,   úspešným   účastníkom   konania,   trovy   právneho zastúpenia.“.

Na základe uvedených dôvodov je sťažovateľ toho názoru, že obidvomi napadnutými uzneseniami „bol   porušený   zákon,   rozhodnutia   boli   vydané   v   rozpore   s   ust.   §   3 Občianskeho   zákonníka,   v   rozpore   s   ust.   §   18   O.s.p.,   ust.   §   150   O.s.p.,   pokiaľ   súdy neprihliadli   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   na   spôsob   nadobudnutia   spornej nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalovaných v 1. a 2. rade. V konaní žalobcu neišlo o bezdôvodné uplatňovanie práva. Súdy v rozpore s dobrými mravmi nerešpektovali rovnosť účastníkov   občianskoprávnych   vzťahov.   V   postupe   súdov   vidíme   porušenie   v   úvode sťažnosti citovaných čl. Ústavy Slovenskej republiky a Listiny základných práv a slobôd...“. Sťažovateľ pritom v úvode sťažnosti tvrdí porušenie základných práv zaručených ústavou v „čl. 46 a čl. 47 ods. 3 a porušenie ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 36 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd“.

Sťažovateľ navrhuje „nálezom jeho sťažnosti vyhovieť vrátiť vec na ďalšie konanie a rozhodnutie“. Zároveň navrhol aj odklad vykonateľnosti „napadnutého právoplatného rozhodnutia“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ navrhol vyslovenie porušenia označených základných práv uznesením okresného súdu č. k. 8 C 214/2006-194 zo 4. augusta 2010, ústavný   súd   uvádza,   že   z   čl.   127   ods.   1   ústavy   preň   vyplýva   povinnosť   dôsledného uplatňovania   princípu   subsidiarity   (IV.   ÚS   65/02,   II.   ÚS   147/02,   II.   ÚS   148/02, IV. ÚS 128/04). Tento princíp vylučuje právomoc ústavného súdu na poskytovanie ochrany tam uvedeným základným a iným právam sťažovateľov v prípade, ak ochranu poskytuje iný súd. Proti uzneseniu okresného súdu mal sťažovateľ právo podať odvolanie ako riadny opravný   prostriedok,   toto   právo   aj   využil,   a   teda   ochranu   ním   označeným   základným právam poskytoval krajský   súd pri   preskúmavaní prvostupňového uznesenia na základe podaného odvolania. Ústavný súd preto v tejto časti musel sťažnosť sťažovateľa odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Pokiaľ ide o tú časť predloženej sťažnosti, ktorou sťažovateľ napáda uznesenie krajského súdu ako súdu odvolacieho č. k. 16 Co 154/2010-210 z 21. októbra 2010, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľ   sťažnosťou   napáda   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   ktorým   potvrdil prvostupňové uznesenie o trovách konania založené na aplikácii ustanovení § 142 ods. 1 a § 150 ods. 1 OSP.

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti   priznať.   Súd   prihliadne   najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Okresný súd i krajský súd dospeli zhodne k záveru, že v sťažovateľovom prípade neboli splnené podmienky na použitie ustanovenia § 150 ods. 1 OSP, v dôsledku čoho bolo potrebné o náhrade trov konania rozhodnúť podľa § 142 ods. 1 OSP.

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   rozhodovanie   o   náhrade   trov   je   súčasťou   súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 22410/93, Reports 1997-V).

Na druhej strane však v súlade s požiadavkou zdržanlivosti zásahov ústavného súdu do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov došlo k ustáleniu judikatúry, podľa ktorej ústavný   súd   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava   rozhodnutia   všeobecných súdov   o   trovách   konania.   Problematika   náhrady   trov   konania   by   mohla   dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie,   k   čomu   by   mohlo   dôjsť   najmä   na   základe   takej   interpretácie   a   aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08, IV. ÚS 248/08, II. ÚS 64/09).

Citovaná judikatúra zodpovedá všeobecnejšie formulovanému ustálenému prístupu ústavného súdu, podľa ktorého nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

V naznačených súvislostiach je potrebné zdôrazniť, že ustanovenie § 142 ods. 1 OSP zakotvuje všeobecnú aplikačnú zásadu pri posudzovaní uplatneného nároku na náhradu trov konania.   Ustanovenie   §   150   ods.   1   OSP   zas   predstavuje   veľmi   špecifickú   výnimku z uvedenej   všeobecnej   zásady.   Výnimka   umožňuje   všeobecnému   súdu   rozhodujúcemu o trovách konania zohľadniť jedinečné skutkové osobitosti prejednávaného prípadu, ktoré by v spojení s aplikáciou § 142 ods. 1 OSP znamenali nespravodlivé a neprimerane tvrdé rozhodnutie o trovách konania voči účastníkovi zaviazanému na povinnosť náhrady trov konania. Vždy pri rozhodovaní o prípadnej aplikácii ustanovenia § 150 ods. 1 OSP musí všeobecný súd starostlivo zvážiť okolnosti svedčiace v prospech i v neprospech aplikácie tohto ustanovenia. Ak však konečné rozhodnutie súdu o predmetnej otázke je založené na čo   len   minimálnej   miere   racionálnych   argumentov   podložených   zistenými   skutkovými okolnosťami, potom nemožno považovať také rozhodnutie za prejav svojvôle či zjavnej neodôvodnenosti.

Podľa názoru ústavného súdu interpretácia a následná aplikácia ustanovení § 142 ods. 1 a § 150 ods. 1 OSP na prípad sťažovateľa nemá charakter extrémneho vybočenia z pravidiel rozhodovania o trovách občianskeho súdneho konania. Krajský súd dostatočným spôsobom   vzal   zreteľ   na   skutkové   okolnosti   prerokúvanej   kauzy   majúce   význam pre rozhodnutie   o   trovách   konania.   Na   základe   porovnania   skutočností   svedčiacich v prospech   dôvodnosti   sťažovateľovho   odvolania   (zdravotné   ťažkosti   sťažovateľa,   suma jeho mesačného   dôchodku)   na jednej   strane   a skutočností   svedčiacich   v   prospech   jeho nedôvodnosti   (dôvod   zamietnutia   žaloby   v   merite,   nevyužitie   odvolania   proti   rozsudku vo veci, procesný postoj žalovaného v 2. rade k žalobe sťažovateľa) na strane druhej dospel krajský súd k záveru o potrebe aplikácie tzv. zásady úspechu podľa § 142 ods. 1 OSP.

Ústavný súd na podklade už uvedených právnych názorov uzatvára, že rozhodnutie krajského súdu o odvolaní sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu o trovách konania nemožno považovať za rozporné s ustanovením § 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov ani s ustanoveniami § 18 a § 150 ods. 1 OSP tak, ako to tvrdil sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Vzhľadom na dôvod zamietnutia žaloby v merite (nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva) nemožno súhlasiť ani s tvrdením sťažovateľa, že v konaní o jeho určovacej žalobe „neišlo o bezdôvodné   uplatňovanie   práva“.   Pritom   sťažovateľ   vôbec   nespochybňuje   názor konajúceho súdu prvého stupňa, že sa mu nepodarilo preukázať naliehavý právny záujem ako nevyhnutnú podmienku na vecné posúdenie otázky vlastníckeho práva.

Uznesenie krajského súdu ako súdu odvolacieho je podľa názoru ústavného súdu odôvodnené   dostatočne   a   zrozumiteľne   vysvetľuje   dôvody,   pre   ktoré   sa   krajský   súd stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o potrebe aplikácie všeobecnej zásady úspechu   zakotvenej   v   §   142   ods.   1   OSP.   Aj   keď   vzhľadom   na   charakter   dôvodov, na ktorých   sťažovateľ   založil   svoju   sťažnosť,   je   pochopiteľný   jeho   subjektívny   pocit nespravodlivosti   či   krivdy,   ústavný   súd   však   podotýka,   že   obsahom   základného   práva na súdnu   ochranu   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08). Pomery na strane sťažovateľa (zdravotné dôvody, mesačný dôchodok) boli podľa názoru krajského súdu do takej miery vyvážené relevantnými okolnosťami na strane plne procesne úspešného žalobcu v 2. rade, že nebol dôvod na aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1 OSP. Tento záver je podľa názoru ústavného súdu ústavne bezvadný, nepreukazuje tak ústavne významnú príčinnú súvislosť medzi   označenými   základnými   právami   sťažovateľa   a   odvolacím   uznesením   o   trovách prvostupňového konania, a preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti dospel k jednoznačnému záveru, že meritórne prerokovanie sťažnosti sťažovateľa by nemohlo viesť ku konštatácii porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu.Obdobný záver urobil ústavný súd, aj pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, keď navyše sťažovateľ túto námietku v sťažnosti vôbec neodôvodnil. V preskúmavanej časti tak bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa   uvedenými   v   sťažnosti   (predovšetkým   návrhom na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2011