znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 249/09-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia Q., so sídlom B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 12. marca 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 253/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť občianskeho združenia Q. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2009 faxom   a 11.   júna 2009 poštou   doručená   sťažnosť   občianskeho   združenia   Q. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a základného   práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 12. marca 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 253/2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že návrhom z 28. marca 2007 sa sťažovateľ domáhal na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“), aby mu Ministerstvo školstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo školstva“ alebo „MŠ SR“) zaplatilo peňažnú   sumu   74 679,81 Sk   s   prísl.   na   základe «Zmluvy   o poskytnutí   nenávratného finančného   príspevku   č.   SORO/JPD3-39/2004“,   ktorej   predmetom   bolo   poskytnutie finančného príspevku na realizáciu projektu „I..».

Dňa   26. júla 2007   vzal   sťažovateľ   návrh   na   začatie   konania   späť   v časti   istiny, pretože istinu mu ministerstvo zaplatilo. Dňa 5. septembra 2007 okresný súd konanie v časti istiny zastavil a predmetom konania zostal už len nárok sťažovateľa na zaplatenie úroku z omeškania v sume 12 721 Sk.

Dňa   4. apríla 2008   okresný   súd   návrh   sťažovateľa   zamietol.   Proti   rozsudku prvostupňového súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ   ďalej   v sťažnosti   uvádza,   že „Zmluvou   uzatvorenou   s   MŠ   SR zaviazal realizovať   vzdelávacie   aktivity   v   zmysle   ním   predloženého   projektu   a   MŠ   SR sa zaviazalo uhradiť mu vynaložené náklady.   Celkové náklady projektu boli   obmedzené na 6.545.000,- Sk   a   mali   byť   uhradené   v   24.   mesačných   splátkach   na   základe   žiadosti o platbu,   ktorej   prílohou   mali   byť   účtovne   doklady   a   dokumenty   presne   špecifikované v čl. VII ods. 6 Zmluvy.

MŠ   SR   však   svoje   zmluvné   záväzky   neplnilo   včas,   niekedy   bez   akéhokoľvek vysvetlenia,   niekedy   pod   zámienkou   nepredloženia   potrebných   dokladov   zo   strany sťažovateľa,   pričom   sťažovateľovi   okrem   iného   vytýkalo   absenciu   dokladov,   ktoré sťažovateľ nebol v zmysle čl. VII ods. 6 Zmluvy povinný predkladať. MŠ SR pritom tvrdilo, že sťažovateľ nemôže vymáhať svoje pohľadávky súdnou cestou, nakoľko tieto sa stanú splatné až vtedy, keď príslušné žiadosti o platbu schváli MŠ SR a Ministerstvo financií SR...“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   podrobne   analyzuje   rozhodnutia   okresného   súdu a krajského   súdu,   ich   argumentáciu,   s   ktorou   nie   je   spokojný,   a   to   najmä   s   tým, ako zhodnotili   právny   vzťah   medzi   sťažovateľom   a   MŠ SR,   t. j.   či   ide o „vzťah súkromnoprávny   spravujúci   sa   ustanoveniami   upravujúcimi   oblasť   súkromného   práva založeného na rovnosti strán v záväzkových vzťahoch..., alebo ide o vzťah založený na báze práva verejného, ktorý sa vyznačuje výlučne aplikáciou kogentných (záväzných) právnych noriem   a   teda   i   nerovným   postavením   účastníkov   vyplývajúcich   z   takéhoto   vzťahu“, ako aj s tým,   že   krajský   súd   sa v odôvodnení   rozsudku   odvolal   na   bližšie   neurčené a konkretizované normy „komunitárneho práva“, z ktorých mal vychádzať právny vzťah medzi   sťažovateľom   a ministerstvom školstva.   Krajský   súd svoje   rozhodnutie odôvodnil iba tak,   že „súd   rozhodol   podľa   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky,   ktorý   je   pre všetkých záväzný“.

Sťažovateľ tiež uviedol, že „v odvolaní nenamietal porušenie svojho práva na súdnu ochranu postupom OS BA III, ale domáhal sa neplatnosti čl. VII ods. 5 Zmluvy z dôvodu, že uvedené zmluvné dojednanie ho de facto zbavuje práva na súdnu ochranu a teda je pre rozpor s čl. 46 ods. 1 ústavy SR neplatný“.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   v rozsudku   nereagoval   na   jeho   relevantné námietky uvedené   v odvolaní   proti   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu,   najmä   keď   toto rozhodnutie okresného   súdu   bolo   povrchné   a nedostatočné,   iba   rozvinul „argumentačnú líniu OS BA III“.

Krajský   súd «sa   síce   odvolal   na   akési   predpisy   komunitárneho   práva,   ani v najmenšom ich však nekonkretizoval. Nelogicky a mylne posúdil právny vzťah založený Zmluvou   ako   nie   súkromnoprávny,   ale   verejnoprávny,   opäť   však   neuviedol,   aké verejnoprávne predpisy aplikoval a akým spôsobom. KS BA tiež absolútne poprel zmysel ústavného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktoré   zredukoval   iba   na   jeho   formálnu   podstatu a vyložil ho iba ako právo podať žalobu, ktorej buď bude vyhovené, alebo bude zamietnutá. Sporné zmluvné dojednanie čl. VIII ods. 5 Zmluvy posúdil ako nebrániace sťažovateľovi domáhať sa jeho práv v súdnom konaní, svoje rozhodnutie však paradoxne založil na téze, že sťažovateľ nemôže byť v konaní úspešný, pokiaľ nedôjde k predchádzajúcemu schváleniu jeho žiadosti zo strany MŠ SR a MF SR. KS BA tiež odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, keď rozhodol na základe právnych noriem komunitárneho práva, ktoré vo svojich prednesoch nespomenulo ani MŠ SR, ani OS BA III. Túto vadu neodstránil ani KS BA, ktorý opäť v súlade s ust. § 214 ods. 2 OSP, avšak v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR neprejednal vec   na   pojednávaní,   pričom   príslušné   právne   normy - nekonkretizoval   ani   v   rozsudku. Sťažovateľ   tak   dodnes   nevie,   ktoré   práve   normy   (t.   j.   tie   právne   predpisy,   v   ktorých sú obsiahnuté) boli podkladom pre zamietnutie jeho žaloby.

Rozhodnutie KS BA je teda svojvoľné, arbitrárne a neodôvodnené, dôsledkom čoho je priame   porušenie   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   garantovaného   čl.   46   ods.   1 Ústavy SR. Neprejednaním odvolania na pojednávaní KS BA tiež porušil právo sťažovateľa byť prítomný pri prekovaní jeho veci a vyjadriť sa k veci garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Dôsledkami svojho rozhodnutia tiež KS BA porušil právo sťažovateľa na prístup k súdu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, keď svoje rozhodnutie založil na právnom názore,   že   jeho   pohľadávka   nie   je   súdne   vymáhateľná   bez   predchádzajúceho   kladného „rozhodnutia“ MŠ SR.».

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:„Základné práva občianskeho združenia Q. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a konať pred súdom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 03. 2009, č. k. 1 Cob 253/2008-183 porušené bolo.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   12.   03.   2009,   č.   k. 1 Cob 253/2008-183 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia k rukám advokáta do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   aj   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným základným právom alebo slobodou   na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody. Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je namietané porušenie   jeho práv   podľa   čl.   46 ods. 1   a   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   a rozsudkom   krajského   súdu   z 12.   marca   2009 v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Cob   253/2008,   ktoré   považuje   najmä   za   arbitrárne a neodôvodnené.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Ústavný   súd   preto   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   a zisťoval, či ním mohlo dôjsť   k namietanému porušeniu   označených základných   práv sťažovateľa. V tomto   rozhodnutí   sa   okrem   iného   uvádza,   že   prvostupňový súd „z   vykonaného dokazovania,   keď   vypočul   štatutárneho   zástupcu   žalobcu   a   jeho   právneho   zástupcu, oboznámil   sa   s   vyjadrením   žalovaného   a   jeho   prednesom   a   listinnými   dôkazmi predloženými účastníkmi konania zistil, že účastníci konania, žalovaný ako poskytovateľ a žalobca ako konečný prijímateľ uzavreli dňa 29. 07. 2005 zmluvu č. SORO/JPD3-39/2004 o poskytnutí nenávratného finančného príspevku s odkazom na ust. § 269 ods. 2 Obch. zák. a § 20 ods. 2 zák. č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách, v preambule ktorej dohodli, že zmluvu je potrebné interpretovať a posudzovať so zreteľom a v nadväznosti na tam konkrétne uvedené nariadenia R. a K., ktoré sa týkajú štrukturálnych fondov, financovania pomoci zo štrukturálnych fondov a pravidiel ich implementácie, ako aj na záväzné predpisy Slovenskej republiky...“.

Ďalej sa tam uvádza, že okresný súd z „listu žalovaného zo dňa 08. 06. 2007 mal preukázané, že v tento deň doručil žalovaný Ministerstvu financií SR ako platobnej jednotke súhrnnú   žiadosť   o   platbu   spolu   s   čiastkovými   výkazmi   výdavkov   projektu   za   obdobie od 26. 05. 2007 do 08. 06. 2007 a z listu Ministerstva financií SR mal zase preukázané, že táto súhrnná žiadosť bola schválená v celkovej výške zdrojov v sume 3.306.198,70 Sk ku dňu 18. 06. 2007. Konštatoval, že pri posudzovaní veci vychádzal z ustanovení zmluvy a najmä z jej článku VII bod 5, z ktorého vyplýva, že nárok na vyplatenie akejkoľvek platby vznikol žalobcovi až po splnení všetkých podmienok, ktorými sú: podanie úplnej žiadosti o platbu, ďalej, že predmetom žiadosti sú výdavky spĺňajúce všetky podmienky uvedené v článku IV ods. 1 a 2 predmetnej zmluvy, že Ministerstvo financií SR súhrnnú žiadosť o platbu schválilo a že žalovaný rozhodol o oprávnenosti výdavkov... a keďže žalovaný vyplatil žalovanú istinu dňa 27. 06. 2007, nedostal sa do omeškania, preto žalobu v tejto časti zamietol.

K   tvrdeniu   žalobcu,   že   v   danom   prípade   je   potrebné   jeho   nárok   vyplývajúci z predmetnej zmluvy posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka a teda podlieha režimu súkromného práva a preto by súd nemal prihliadať na článok VII bod 5 zmluvy uviedol,   že   toto   tvrdenie   nemôže   obstáť   z   dôvodu,   že   daný   právny   vzťah   vzhľadom na charakter zmluvy a jej preambulu a najmä na skutočnosť, že žalobcovi sa na základe tejto   zmluvy   poskytovali   nenávratne   verejné   finančné   prostriedky   vo   výške   100   % z celkových oprávnených výdavkov na realizáciu projektu, čo zakladá právo žalovaného na priebežnú   kontrolu   ich   oprávnenosti   a   na   stanovenie   zmluvnej   podmienky,   že   nárok na vyplatenie príspevku vzniká až schválením príslušného štátneho orgánu.   Konštatoval preto, že dojednanie v článku XV bod 5 zmluvy, podľa ktorého sa vzťah medzi zmluvnými stranami   riadi   ustanoveniami   Obchodného   zákonníka,   neznamená   ešte,   že   ide   o   vzťah súkromnoprávny, resp. obchodný záväzkový vzťah, keďže nespadá pod ust. § 261 Obch. zák. V neposlednom rade poukázal na už uvedené interpretačné pravidlá predmetnej zmluvy zakotvené v jej preambule...

Proti   tomuto   rozsudku podal   v zákonnej lehote   odvolanie žalobca...   V dôvodoch odvolania poukázal na článok 46 ods. 1 a 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, § 39 Obč.   zák. a § 266 ods. 4 Obch. zák., ako i príslušné ustanovenia zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. SORO/JPD3-39/2004 a uviedol, že prvostupňový súd sa stotožnil s výkladom článku VII bod 5 prezentovaným žalovaným, ktorý výklad zbavuje žalobcu práva na súdnu ochranu... Spochybnil tiež záver prvostupňového súdu, že medzi účastníkmi konania nebol založený súkromnoprávny vzťah. Poukázal na článok XV bod 5 zmluvy,   ktorý   do   tejto   zmluvy   zapracoval   sám   žalovaný,   ktorý   zvolil   voľbu   práva a to Obchodného   zákonníka   a   tak   podriadil   túto   zmluvu   pod   režim   súkromného   práva a vyslovil   názor,   že   ani   inak   urobiť   nemohol,   pretože   žiaden   verejnoprávny   predpis neupravuje   právny   režim   poskytovania   nenávratných   finančných   prostriedkov.   Ďalej vyslovil   názor,   že   základným   princípom   súkromnoprávneho   vzťahu   je rovnosť   strán a je preto neplatné také zmluvné dojednanie, ktoré rovnosť strán poprie a jednu z týchto strán urobí autoritatívnym posudzovateľom splnenia povinnosti druhou stranou. Z týchto dôvodov   označil   článok   VII   bod   5   zmluvy   za   odporujúci   Občianskemu   a Obchodnému zákonníku, ako aj článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a preto ho považuje za neplatný.“.V rozhodnutí krajského súdu sa ďalej uvádza, že „Pokiaľ ide o skutkové zistenia súdom prvého stupňa, tie neboli medzi účastníkmi sporné a ich správnosť nenapadol ani žalobca vo svojom odvolaní, preto odvolací súd z nich vychádzal. Spornou zostala otázka o aký právny vzťah medzi účastníkmi konania ide,   teda či je to vzťah súkromnoprávny spravujúci   sa   ustanoveniami   upravujúcimi   oblasť   súkromného   práva   založeného   na rovnosti strán v záväzkových vzťahoch (napr. Občiansky zákonník, Obchodný zákonník, Zákon   o rodine,   Zákonník   práce   a   pod.),   alebo   ide   o   vzťah   založený   na   báze   práva verejného, ktorý sa vyznačuje výlučne aplikáciou kogentných (záväzných) právnych noriem a   teda i nerovným   postavením účastníkov   vyplývajúcich z takéhoto vzťahu.   Žalobca pri potrebe   aplikácie   súkromného   práva,   teda   aplikácie   ust.   Obchodného   zákonníka, poukazoval na zmluvné dojednanie obsiahnuté v článku XV bod 5 uvedenej zmluvy, podľa ktorého sa zmluvné strany dohodli, že zmluvný vzťah založený touto zmluvou, sa bude riadiť počas   celej   doby   trvania   záväzkov   z   nej   vyplývajúcich   príslušnými   ustanoveniami Obchodného zákonníka a zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách (čiže ako normou súkromného práva – Obchodný zákonník, tak aj normou práva verejného – zákon o rozpočtových pravidlách).

V prejednávanej veci je nepochybné, že záväzkový vzťah medzi účastníkmi konania bol založený Zmluvou o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. SORO/JPD3- 39/2004 zo dňa 29. 07. 2005. Akákoľvek zmluva je dvojstranným právnym úkonom, ktorá nadobúda svoju   platnosť   a   účinnosť   až   súhlasným   prejavom   vôle   zmluvných   strán s jej obsahom.   Každú   zmluvu   je   potrebné   podľa   všeobecnej   právnej   teórie   vykladať v kontexte   s   jej   obsahom   a   nemožno   účelovo   vytrhať   len   niektoré   jej   ustanovenia. Z predmetnej zmluvy je zrejmé, že úmyslom zmluvných strán pri výklade jej obsahu bolo brať zreteľ na komunitárne právo zakotvené v Nariadeniach K. a R., ktorými je Slovenská republika po vstupe do Európskej únie viazaná a ktoré sú uvedené priamo v preambule predmetnej zmluvy a s čím žalobca podpisom zmluvy vyslovil svoj súhlas. Je nepochybné, že tieto normy komunitárneho práva sú normami verejnými. Z tohto dôvodu je nenáležité dovolávať sa neplatnosti článku VII bod 5 tejto zmluvy, pretože toto ustanovenie vychádza z kogentných ustanovení Nariadení či už K. alebo R. a ide o ustanovenia práva verejného, dotýkajúceho sa dotknutých osôb, ktorým je i žalobca, ktorý práve z fondov Európskeho spoločenstva čerpá nemalé finančné prostriedky, rovnako i verejné finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky.

Rovnako   je   nenáležité   odvolávať   sa   na   ust.   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky... Zo spisu je zrejmé, že žalobcovi nebola odmietnutá súdna ochrana. Naopak ním uplatnené   právo   bolo   príslušným   súdom   riadne   prejednané,   bolo   zákonným   spôsobom vykonané   dokazovanie   na   preukázanie   jeho   oprávnenosti   a   po   vyhodnotení   takto vykonaného dokazovania bolo o jeho nároku i rozhodnuté. Neobstojí tiež jeho tvrdenie o neplatnosti   niektorých   článkov   zmluvy,   najmä   článku   VII   bod   5   a   IV   bod   1   a   2. Tu sa opätovne žiada zdôrazniť, že podľa tejto zmluvy boli poskytované verejné finančné prostriedky a nie finančné prostriedky súkromnej spoločnosti...

Z   uvedených   dôvodov   preto   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   prvostupňový   súd nielenže   na   základe   vykonaného   dokazovania   správne   zistil   skutkový   stav   veci,   ale vec i správne   posúdil,   preto   napadnutý   rozsudok   ako   vecne   správny   podľa   ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil...“.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 1 Cob 253/2008 z 12. marca 2009 (v spojení s rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 24 Cb 72/07 zo 4. apríla 2008) obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na ich výroky o zamietnutí žaloby sťažovateľa   a   ústavný   súd   nezistil porušenie   ústavnoprocesných   princípov   konania   pred týmito súdmi podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde, predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (II. ÚS 8/01)   alebo   ak   by   v   prípade   opravných konaní všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby   ho   meritórne   preskúmal   a rozhodol   o ňom   v spojitosti   s napadnutým   súdnym rozhodnutím.

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie   označených   práv,   ale   o prípad,   keď   základné   právo   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu   bolo   v celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa   subjektívnych   názorov sťažovateľa. Sťažovateľova nespokojnosť s obsahom rozhodnutí všeobecných súdov nie je dôkazom   ich   neústavnosti   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný súd tiež nezistil,   že by závery všeobecných   súdov   boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.   Ústavný   súd   v takom   prípade   nemá   žiaden   dôvod   a ani   oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecných súdov. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného   súdu   sledujú   len   dosiahnutie   zmeny   súdneho   konania,   ktoré   skončilo nepriaznivým výsledkom pre neho, čo však nemožno spájať s pojmom základného práva na súdnu ochranu a porušovaním jeho princípov.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že krajský súd ako odvolací súd porušil jeho základné právo na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   pretože   nebral   do   úvahy   jeho   tvrdenia a argumentáciu uvedenú v odvolaní.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť,   že súčasťou   obsahu práva   na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa   ktorého   v   odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah   prednesov,   stručne a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie navrhnuté   dôkazy   a ako   vec   právne   posúdil.   Takéto   odôvodnenie   musí   obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na súdnu ochranu.

Ústavný   súd   aplikujúc   východiská   svojej   konštantnej   judikatúry   na   napadnuté rozhodnutie krajského súdu konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky svojvoľnosti   ani   arbitrárnosti   a   je   ústavne   akceptovateľné.   Uvedené   platí   aj   vtedy, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smerom ako právny názor konajúcich súdov.

Krajský súd rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať.

Obdobne   ústavný   súd   k tomu   poznamenáva,   že   ak   sa   konanie   pred   všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   postupom   a rozhodnutím krajského súdu z 12. marca 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 253/2008 nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného článku ústavy, preto jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažovateľ   (zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom)   porušenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (byť   prítomný   na   pojednávaní   a vyjadriť sa k vykonávaným   dôkazom)   vôbec   v sťažnosti   neodôvodnil   a   neuviedol   ani   súvisiace dôkazy, ústavný súd preto v tejto časti jeho sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009