znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 249/08-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 28. októbra 2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti   E.   M.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. A.   G.,   B.,   pre   namietané   porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Cdo 242/2007 z 30. októbra 2007 takto

r o z h o d o l :  

1.   Základné právo E. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 242/2007 z 30. októbra 2007   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo   242/2007 z 30. októbra 2007   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   zaplatiť úhradu trov konania E.   M.   v sume   30   809,60   Sk   (slovom   tridsaťtisícosemstodeväť   slovenských   korún a šesťdesiat halierov) na účet jej právneho zástupcu   JUDr. A. G., B., do pätnástich   dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti E. M. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :  

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 249/08-22 z 12. augusta 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť E. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom   JUDr. A.   G.,   B.,   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 242/2007 z 30. októbra 2007. Ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľky   vo   zvyšnej   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci na jej prerokovanie.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   v rozsahu,   ktorý   bol   prijatý   na   ďalšie   konanie, je tvrdenie   o porušení   zásad   spravodlivého   procesu   z dôvodu,   že   najvyšší   súd   odmietol jej dovolanie   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 4 Co 430/05-148 z 28. marca 2008 ako oneskorene podané, hoci podľa jej tvrdenia toto dovolanie podala v zákonom ustanovenej lehote, keďže rozsudok krajského súdu bol podľa jej vyjadrenia doručený jej právnemu zástupcovi 7. mája 2007 a dovolanie podala 4. júna 2007.   Najvyšší   súd   pritom   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   tvrdil,   že   právny   zástupca sťažovateľky prevzal rozsudok krajského súdu 27. apríla 2007, s čím však sťažovateľka nesúhlasila   argumentujúc tým, že v období,   keď   mal rozsudok   prevziať,   bol jej   právny zástupca mimo územia Slovenskej republiky.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.   2   Cdo   242/2007   z 30.   októbra   2007,   namietané   uznesenie   zrušil,   priznal   jej primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   100   000   Sk,   ako   aj   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

K námietkam sťažovateľky sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril najvyšší súd prostredníctvom svojho predsedu, a to listom č. k. KP 8/08-92 doručeným ústavnému súdu 19.   septembra   2008.   Predseda   najvyššieho   súdu   okrem   iného   vo   vyjadrení   uviedol, že pri rozhodovaní   o splnení   podmienok   podania   dovolania   najvyšší   súd   vychádzal z doručeniek nachádzajúcich sa na č. l. 151 spisu, podľa ktorých bol rozsudok krajského súdu doručený právnemu zástupcovi sťažovateľky 27. apríla 2007. Súčasne dodal, že o tejto skutočnosti nemal najvyšší súd pochybnosti, keďže pri podaní dovolania právny zástupca sťažovateľky   netvrdil   niečo   iné.   V tomto   podaní   predseda   najvyššieho   súdu   oznámil ústavnému súdu, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

K podaniu   predsedu   najvyššieho   súdu   sa   vyjadril   právny   zástupca   sťažovateľky listom doručeným ústavnému súdu 3. októbra 2008, v ktorom okrem iného oznámil, že trvá na ústnom prerokovaní danej veci. Súčasne uviedol, že trvá na skutočnostiach uvedených v sťažnosti,   pričom   argumentoval   aj   tým,   že   nepovažoval   za   relevantné   oznamovať najvyššiemu súdu, kedy mu bol doručený rozsudok odvolacieho súdu z dôvodu, že o jeho prevzatí (7. mája 2007) nemal žiadne pochybnosti, o čom predložil aj fotokópiu obálky s vyznačeným   dátumom   prevzatia   v nej   uloženej   písomnosti   č.   k.   23   C   21/01-148 rozs. KS L: 21/5. Právny zástupca sťažovateľky uviedol, že jediné, čo od neho v súvislosti s podaným dovolaním   požadoval   Okresný   súd   Bratislava   IV (ďalej   len „okresný   súd“), bolo predloženie dôkazu o tom, kedy bolo dovolanie telefaxom podané. V intenciách tejto výzvy   právny   zástupca   sťažovateľky   oznámil   okresnému   súdu,   že   dovolanie   podal telefaxom   4.   júna   2007.   Vzhľadom   na   to,   že   právny   zástupca   sťažovateľky   nemal pochybnosti   o dátume   doručenia   rozsudku   krajského   súdu,   nepovažoval   za   potrebné oznámiť najvyššiemu súdu, že v čase od 27. apríla 2007 do 3. mája 2007 sa nachádzal mimo územia Slovenskej republiky, a teda že rozhodnutie odvolacieho súdu nemohol 27. apríla 2007   v sídle   svojej   advokátskej   kancelárie   prevziať.   Ako   dôkaz   predložil   aj potvrdenie S., a. s., o absolvovaní letu 27. apríla 2007 a 2. mája 2007.  

Právny zástupca sťažovateľky listom doručeným ústavnému súdu 9. októbra 2008 okrem iného oznámil, že za účelom preverenia tvrdení najvyššieho súdu bol nahliadnuť do spisu okresného súdu sp. zn. 23 C 21/01, z ktorého zistil, že sa tam nenachádza originál doručenky do vlastných rúk, ktorá by preukazovala doručenie mu rozsudku krajského súdu 7.   mája 2007.   Podľa   jeho   vyjadrenia   sa   tam   nachádzala   písomnosť   nazvaná doručenka s vyznačeným dátumom doručenia 27. apríl 2007, na ktorej sa nenachádzal jeho podpis a ktorá bola „vyplnená jednou rukou a jedným perom treťou osobou, pričom pri podpise prijímateľa   je   namiesto   podpisu   prijímateľa   uvedené   len   slovo   osobne,   ktoré   vpísala neznáma osoba“.

Dňa 28.   októbra   2008   sa   vo   veci   konalo verejné ústne   pojednávanie,   na ktorom právny zástupca sťažovateľky zotrval na svojich skorších vyjadreniach. Zároveň ústavnému súdu predložil originál obálky opatrenej nálepkou Pošty Bratislava 42 č. RR 23 800 163 8 Sk, v ktorej mu 7. mája 2007 bola doručená písomnosť z okresného súdu č. 23 C 21/01-148 rozs. KS L: 21/5.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 23 C 21/2001 ústavný súd zistil tento skutkový stav týkajúci sa predmetnej veci:

Na   základe   žaloby   doručenej   okresnému   súdu   18.   apríla   2001   sa   žalobca   voči sťažovateľke domáhal určenia neplatnosti závetu napísaného ich   matkou - poručiteľkou Ing. J. M. - 30. mája 2000 a určenia, že dôvod jeho vydedenia neexistuje. O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 23 C 21/01-118 z 27. apríla 2005 tak, že ju ako celok zamietol. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co 430/05-148 z 28. marca 2007 tak, že prvostupňové rozhodnutie vo veci samej zmenil.

Z č. l. 151 spisu okresného súdu, na ktorom je pripnutá doručenka do vlastných rúk opatrená   odtlačkom   pečiatky   odosielateľa   -   okresného   súdu,   ako   aj   dennou   pečiatkou dodacej Pošty   Bratislava 1 z 27. apríla 2007, vyplýva, že rozsudok krajského súdu   bol právnemu zástupcovi žalobcu v sídle jeho advokátskej kancelárie doručený 27. apríla 2007. Doručenie   rozsudku   krajského   súdu   je   v tomto   prípade   potvrdené   podpisom   adresáta. Okrem toho je na tomto č. l. 151 spisu pripnutá aj ďalšia doručenka, z ktorej vyplýva, že odosielateľom   písomnosti,   ktorej   doručenie   by   mala   potvrdzovať,   je   okresný   súd a adresátom   právny   zástupca   sťažovateľky.   Pri   podpise   prijímateľa   sa   však   nenachádza žiadny podpis, meno alebo text, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že ide o podpis adresáta, teda právneho zástupcu sťažovateľky. Nachádza sa tam len rukou písaný text - JUDr. A. G. dňa 27. apríla 2007 „osobne“.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že proti rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 430/05-148   z 28.   marca   2007   podala   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu dovolanie. Z č. l. 158 spisu je zrejmé, že dovolanie sťažovateľky bolo okresnému súdu podané osobne 5. júna 2007.

Dňa 14. septembra 2007 najvyšší súd vrátil spis okresnému súdu bez rozhodnutia o dovolaní   z dôvodu,   že   neboli   splnené   podmienky   na   jeho   predloženie.   Najvyšší   súd upozornil   okresný   súd,   že   zo   spisu   nie   je   zrejmé,   či   rozsudok   odvolacieho   súdu   bol doručený   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky,   pretože   z pripojenej   doručenky   vyplýva, že podpis prijímateľa zásielky adresovanej právnemu zástupcovi sťažovateľky je nahradený slovom „osobne“. Najvyšší súd okrem iného vytkol aj ďalší nedostatok, že z obsahu spisu nie je evidentné, kedy bolo dovolanie sťažovateľky doručené telefaxom okresnému súdu. Okresný   súd   po   vrátení   spisu   z najvyššieho   súdu   vyzval   Poštu   Bratislava   2 na poskytnutie informácie o tom, kto prevzal zásielku   adresáta, ktorým   mal byť právny zástupca   sťažovateľky   a ktorej   prevzatie   bolo   namiesto   podpisu   nahradené   iba   slovom „osobne“. Okresný súd zároveň vyzval právneho zástupcu sťažovateľky na predloženie dôkazu o tom, kedy bolo dovolanie sťažovateľky zaslané telefaxom tamojšiemu súdu.

Dňa 1. októbra 2007 bola okresnému súdu doručená odpoveď Pošty Bratislava 2 (č. l. 178 spisu), z obsahu ktorej vyplýva: „Duplikát doručenky potvrdený z moci úradnej na základe reklamačného listu č. 127/07 z pošty Bratislava 42. Zásielku prevzal adresát osobne.“

Právny zástupca sťažovateľky listom doručeným okresnému súdu 8. októbra 2007 oznámil,   že   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu   bolo   okresnému   súdu   zaslané telefaxom 4. júna 2007 o 17.06 h, pričom na podporu svojich tvrdení predložil aj podrobný rozpis hovorov a faxových prenosov realizovaných v mesiaci jún 2007.

Po   zabezpečení   týchto   dôkazov   okresný   súd   predložil   spis   najvyššiemu   súdu na rozhodnutie.   O dovolaní   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Cdo   242/2007 z 30. októbra 2007 tak, že ho odmietol ako podané oneskorene.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr,   či   mimoriadny   opravný   prostriedok   žalovanej   bol   podaný   v   zákonom   určenej lehote. Vychádzal pritom z ustanovenia § 240 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého účastník môže podať dovolanie do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni a ďalej z ustanovenia § 240 ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého   zmeškanie   uvedenej   lehoty   nemožno   odpustiť;   lehota   je   však   zachovaná, ak sa dovolanie podá v lehote na odvolacom alebo dovolacom súde...

V   prejednávanej   veci   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   bol   doručovaný právnemu zástupcovi žalobcu a právnemu zástupcovi žalovanej. Ako vyplýva z doručeniek pripojených   k   č.   l.   151   spisu   súdu   prvého   stupňa,   zásielka   bola   doručená   právnemu zástupcovi žalobcu 27. 4. 2007 a právnemu zástupcovi žalovanej taktiež dňa 27. 4. 2007. Jednomesačná   lehota   zákonom   vymedzená   na   podanie   dovolania   (§   240   ods.   1 O. s. p.)   začala   v   danom   prípade   plynúť   27.   apríla   2007,   kedy   nadobudol   predmetný rozsudok   právoplatnosť   a   uplynula   28.   mája   2007   (27.   mája   2007   bola   nedeľa,   teda sviatok). Keď teda žalovaná podala svoj opravný prostriedok adresovaný dovolaciemu súdu na Okresný súd Bratislava IV telefaxom dňa 4. 6. 2007, podala ho oneskorene.“

III.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa   čl.   51   ods.   1   ústavy   domáhať   sa   práv   uvedených   v...   čl.   46   tejto   ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Z judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   331/04,   III.   ÚS   156/06)   vyplýva, že podstata   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení   s čl.   51   ods.   1 ústavy),   akými   sú   napr.   spôsobilosť   byť účastníkom   konania, povinnosť   právneho   zastúpenia   v niektorých   prípadoch,   zákonom   ustanovené   náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a pod. Vzhľadom na význam práva na súdnu ochranu   v právnom   štáte   však   pre   záver   o   nesplnení   podmienok   konania   nepostačuje iba pochybnosť   o ich   splnení,   ale   nesplnenie   podmienok   konania   musí   byť   preukázané mimo   rozumných   pochybností.   V prípade,   ak   všeobecný   súd   nemá   záver   o nedodržaní zákonom ustanovenej procesnej lehoty na podanie opravného prostriedku preukázaný mimo rozumných pochybností, musí vychádzať z predpokladu, že opravný prostriedok v zákonnej lehote podaný bol (obdobne napr. III. ÚS 331/04).

V rámci   ústavnej   kontroly   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   ústavný   súd vychádzal   z relevantných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“) upravujúcich   podanie   dovolania,   lehotu   na   jeho   podanie,   doručovanie   písomností, či počítanie lehôt. V neposlednom rade ústavný súd prihliadal na skutkový stav súvisiaci s doručovaním   rozsudku   krajského   súdu   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   a podaním dovolania   proti   nemu,   ako   aj   na aplikáciu   na   daný   stav   sa   vzťahujúcich   príslušných zákonných ustanovení zo strany najvyššieho súdu.

Podľa   §   240   ods.   1   OSP   účastník   môže   podať   dovolanie   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   na   súde,   ktorý   rozhodoval   v   prvom stupni...

Podľa § 240 ods. 2 OSP zmeškanie lehoty uvedenej v odseku 1 nemožno odpustiť. Lehota je však zachovaná, ak sa dovolanie podá v lehote na odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 46 ods. 1 OSP adresátovi možno doručiť písomnosť v byte, v sídle (mieste podnikania), na pracovisku alebo kdekoľvek bude zastihnutý.

Podľa §   47   ods.   1   OSP   do   vlastných   rúk   treba   doručiť   písomnosti,   pri ktorých tak ustanovuje zákon, a iné písomnosti, ak to nariadi súd.

Podľa   §   48   ods.   4   OSP   písomnosti   určené   advokátovi   sa   môžu   doručovať   tiež advokátskym   koncipientom   a   iným   pracovníkom,   ktorí   sú   u   advokáta   pracovne   činní a poveril ich prijímaním zásielok.

Podľa § 49 ods. 1 OSP ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi...

Podľa § 158 ods.   2 OSP rovnopis písomného vyhotovenia rozsudku sa doručuje účastníkom, prípadne ich zástupcom do vlastných rúk.

Podľa   ustanovenia   §   159   ods.   1   OSP   doručený   rozsudok,   ktorý   už   nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný.

Podľa ustanovenia § 57 ods. 2 OSP lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov končia sa uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.

Vo   vzťahu   k vymedzenému   predmetu   konania   ústavný   súd   konštatuje,   že   pokiaľ písomnosť (rozsudok krajského súdu) doručovaná do vlastných rúk právnemu zástupcovi žalobcu   je   ním   osobne   prevzatá   27.   apríla   2007,   pričom   jej   prevzatie   je   opatrené vlastnoručným podpisom adresáta, uvedené nemožno konštatovať aj vo vzťahu k prevzatiu zásielky právnym zástupcom sťažovateľky.

Na   jednej   strane   je   tvrdenie   najvyššieho   súdu   založené   na   vyjadrení   Pošty Bratislava 42   o reklamačnom   lístku   č.   127/07   a na   druhej   je   vyjadrenie   zástupcu sťažovateľky, ktorý toto aj doplnil originálnou doručenkou. Rozpor medzi oboma dôkazmi bude musieť najvyšší súd odstrániť a ustáliť mimo ďalších pochybností lehotu, kedy došlo k doručeniu rozsudku krajského súdu právnemu zástupcovi sťažovateľky.

Tvrdenie právneho zástupcu sťažovateľky, že rozhodnutie krajského súdu neprevzal 27. apríla, ale 7. mája 2007, bolo preukázané až v konaní pred ústavným súdom. Znamená to, že najvyšší súd nemal pochybnosti o začatí plynutia dovolacej lehoty, ale vzhľadom na vady   reklamačného   konania,   ktoré   mu   boli   zrejmé   v čase   rozhodovania,   nemal sa uspokojiť s vyjadrením pošty, ale tento nedostatok odstrániť ďalším dôkazom, a tiež mal s vyjadrením   pošty   oboznámiť   zástupcu   sťažovateľky.   Medzi   ďalšie   možné   dôkazy je evidencia podpisov prevzatých doporučených zásielok.

Z okolností   prípadu   však   vyplýva,   že   ani   sťažovateľka   nemohla   uplatniť   svoje námietky, ktoré uplatnila až v konaní pred ústavným súdom, pretože nebola informovaná o výsledku reklamačného konania (č. l. 178 spisu) ani o tom, že pri skúmaní podmienok dovolacieho konania vzniká pochybnosť.

Podľa názoru ústavného súdu dovolací súd bol povinný skúmať procesné podmienky, ako aj skutkové okolnosti   včasnosti   podania dovolania spôsobom   súladným s podstatou práva na súdnu ochranu, pričom splnenie, resp. nesplnenie týchto podmienok muselo byť preukázané mimo rozumných pochybností. Treba konštatovať, že spôsob, akým sa najvyšší súd vysporiadal s otázkou doručenia dovolaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   a s tým   súvisiacou   lehotou   na   podanie   dovolania, nezodpovedá uvedenej požiadavke. Naopak, závery najvyššieho súdu týkajúce sa doručenia predmetného   rozhodnutia   krajského   súdu   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   vzbudzujú závažné pochybnosti.

Zistené   skutočnosti   viedli   ústavný   súd   k záveru,   že   najvyšší   súd   nepostupoval v tomto   prípade   tak,   ako   mu   to   ukladá   Občiansky   súdny   poriadok,   a tým   aj   k výroku, že základné   právo   sťažovateľky   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Cdo 242/2007 z 30. októbra 2007 porušené boli (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   práv   postupom a uznesením najvyššieho súdu, napadnuté rozhodnutie sp. zn. 2 Cdo 242/2007 z 30. októbra 2007 zrušil (bod 2 výroku nálezu).

Najvyšší   súd   bude   v danom   prípade   v súlade   s ustanovením   §   56   ods.   6   zákona o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Sťažovateľka   žiadala   priznať   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 100 000 Sk, ktorého opodstatnenosť a výšku odôvodnila citlivým vnímaním celého prípadu, v ktorom v podstate šlo o spochybnenie poslednej vôle jej ťažko chorej matky.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody   už   nemožno   napraviť   zrušením   rozhodnutia   alebo   opatrenia,   resp.   uvedením do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02, III. ÚS 331/04, III. ÚS 156/06).

Vzhľadom na okolnosti uvedeného prípadu považoval ústavný súd za dostatočnú a účinnú   nápravu   výrok   ústavného   súdu   deklarujúci   porušenie   označených   práv sťažovateľky,   ako   aj   následné   zrušenie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ktorým   došlo k porušeniu týchto práv, a vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Sťažovateľka žiadala priznať aj úhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorej výšku vyčíslil jej právny zástupca v liste doručenom ústavnému súdu 29. októbra 2008 v celkovej sume 30 809,60 Sk.

Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk. Úhradu sťažovateľke priznal podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde za päť úkonov právnej služby uskutočnené v roku 2008 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti, vyjadrenie z 30. septembra 2008, vyjadrenie z 2. októbra 2008, účasť na verejnom ústnom pojednávaní 28. októbra 2008) v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 15, § 16 ods. 3, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov každý v sume 3 176 Sk, k tomu 5 x 190 Sk režijný paušál, náhradu za stratu času v sume 7 291 Sk a cestovné výdavky v sume 1 769,42 Sk, to všetko zvýšené o 19 % daň   z pridanej hodnoty. Ústavný súd   priznal sťažovateľke úhradu   trov konania v požadovanej sume 30 809,60 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2008