znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 249/07-14

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 27. septembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. M., N., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska   kancelária, Z.,   vo veci   namietaného porušenia jeho základných   práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa   čl.   6   ods.   1,   2   a 3   písm.   a),   b),   c)   a d)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a podľa   čl. 1   Protokolu   č.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 3 T 2/2004-1864 z 27. marca 2006 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 71/2006 z 21. marca 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2007 doručená   sťažnosť   Ing.   J.   M.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej   prostredníctvom splnomocneného   právneho   zástupcu   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl.   1   Protokolu   č.   4 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 T 2/2004-1864 z 27. marca 2006 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 To 71/2006 z 21. marca 2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu č. k. 3 T 2/2004-1864 z 27. marca 2006 odsúdený za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a   5   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov.   O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 To 71/2006 z 21. marca 2007   tak,   že   odvolanie   ako   nedôvodné   zamietol   podľa   §   256   zákona   č.   141/1961   Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: «V priebehu hlavného pojednávania sa „zistilo“ na moje viackrát opakované sťažnosti, že časť IV. Spisu, ktorá obsahovala mnou predložené dôkazy   nebola   „omylom“   priložená   k spisu   a postúpená   spolu   so   spisom   prokurátorovi a následne   aj   súdu.   Týmito   dôkazmi   som   preukazoval   iné   skutočnosti,   ako   prezentoval prokurátor a pri ich použití by podstatne musela byť zmenená nielen obžaloba, ale aj celý rozsah dokazovania, výsluchy svedkov a poškodených a následne aj vyhodnotenie skutkov v rozsudku. Napriek zisteniu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, o ktorom som bol upovedomený listom sp. zn. : IV/3 GPt 424/03 – 105 zo dňa 20.10.2004 a o opatreniach, ktoré   uložil   riaditeľ   trestného   odboru   Generálnej   prokuratúry   SR   (aspoň   tak   som   bol informovaný) v súlade so zistenými nedostatkami, aby na odstránenie závažných procesných pochybení zo strany vyšetrovateľa krajský prokurátor podľa § 221 ods. 2 Tr. por. požiadal Krajský súd v Nitre o vrátenie mojej trestnej veci sa tak nielenže nestalo, ale ani mnou predložené dôkazy neboli v celom konaní posudzované alebo vyhodnocované.»

Podľa vyjadrenia sťažovateľa „celé konanie bolo postihnuté vadou bezdôvodných prieťahov...“.

Ďalej sťažovateľ uvádza: „Za obzvlášť závažné porušenie zákona považujem konanie predsedu Krajského súdu v Nitre, keď po skončení dokazovania pred vynesením rozsudku moju záverečnú reč prerušoval, bezdôvodne ju časove obmedzoval a nakoniec mi neumožnil v záverečnej   reči   pokračovať.   Následne   po   udelení   posledného   slova   mi   aj   toto   odňal s odôvodnením,   že   vraj   „z   dôvodu,   že   obsah   práva   posledného   slova   napĺňa   zámer zákonodarcu o obsahu záverečnej reči.“ Myslím si, že som svoje zákonné práva uplatňoval v súlade so zákonom, pretože počas celého pojednávania som nemal možnosť vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu a aj ho podľa poskytnutých dôkazov vyhodnotiť.“

Podľa názoru sťažovateľa „Zo spisového materiálu je preukázané, že orgány činné v trestnom   konaní,   predovšetkým   vyšetrovateľ   K.   a neskôr   prokurátor   a súd   nevykonali dokazovanie   tak,   aby   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   veci   ani   dôkazy   svedčiace v prospech   obvineného  ,   naopak,   generálnou   prokuratúrou   SR   bolo   zistené   zatajovanie dôkazov a aj po tomto zistení neboli urobené žiadne opatrenia na odstránenie závadného stavu v konaní. Týmto konaním orgány činné v trestnom konaní, hlavne však Krajský súd porušil Trestný poriadok v ustanovení § 2 ods. 5 a v ustanovení § 89 o dokazovaní. Tým došlo aj k porušeniu môjho ústavného práva na spravodlivý proces, práva na obhajobu a k porušeniu ľudských práv a základných slobôd uvedených v medzinárodnom Dohovore o ochrane ľudských práv a slobôd. Rovnako sa dopustil tohto porušenia aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, keď ako odvolací súd sa stotožnil s takýmto konaním Krajského súdu v Nitre a neprijal opatrenie na odstránenie porušovania mojich práv“.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 17 ods. 2 ústavy sťažovateľ argumentuje: „Mojim vzatím do väzby a samotným trestným stíhaním vo veci neplnenia mojich peňažných záväzkov voči mojim partnerom, nakoľko medzi mnou a všetkými „poškodenými“ existovali záväzkové   vzťahy   došlo   k závažnému   porušeniu   môjho   ústavného   práva   zakotvenom v článku 17 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok!“

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   v závere   sťažnosti   navrhuje   ústavnému   súdu vydať vo veci nasledovný nález:

„Základné právo a slobody Ing. J. M. podľa čl. 17 ods. 2., čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1..ods. 2 a ods. 3. písm. a), b), c) a d)Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Protokolu č. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 1To 71/2006 zo dňa 21.3.2007 a Krajského súdu v Nitre sp. zn.:zo dňa 27.3.2006, sp. zn. : 3T 2/2004-1864 porušené bolo. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. : 1To 71/2006 zo dňa 21.3.2007 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť Ing. J. M. trovy právneho zastúpenia v sume podľa vyčíslenia   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   J.   G.,   advokáta   Z.   do   30   dní   od právoplatnosti tohto nálezu. “

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je obvinený z trestného   činu,   má   tieto

minimálne práva: písm. a) byť bez meškania, podrobne oboznámený s povahou a dôvodmi obvinenia proti nemu; písm. b) mať primeraný čas a možnosť na prípravu obhajoby; [písm. c)] obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá   prostriedky   na   zaplatenie   obhajcu,   aby   sa   mu   poskytol   bezplatne,   ak   to   záujmy spravodlivosti   vyžadujú;   [písm.   d)]   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Podľa   čl.   1 Protokolu   č.   4   dohovoru   nikoho   nemožno   pozbaviť slobody   iba   pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ťažiskom obsahu sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že k porušeniu jeho základných práv zaručených čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, práv zaručených čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b), c) a d) dohovoru a čl. 1 Protokolu č. 4 dohovoru malo dôjsť v dôsledku porušenia základných zásad trestného konania vyjadrených v § 2 ods. 5 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov a v dôsledku porušenia ustanovení o dokazovaní vo vedenom trestnom konaní, keď podľa vyjadrenia   sťažovateľa   orgány   činné   v trestnom   konaní   a krajský   súd   nevykonali dokazovanie v súlade so zásadou náležitého zistenia skutkového stavu, pretože nevykonali aj dôkazy svedčiace v prospech sťažovateľa, ktoré sám v trestnom konaní predložil. Podľa názoru sťažovateľa sa porušenia jeho základných práv dopustil aj najvyšší súd, ktorý sa ako odvolací   súd   stotožnil   s takýmto   postupom   krajského   súdu   a neposkytol   ochranu   jeho základným právam.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti takisto poukázal na „bezdôvodné prieťahy“, ktorými bolo podľa jeho názoru poznačené celé trestné konanie.

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   vo   vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   368   ods.   1   zákona   č.   301/2005   Trestný   poriadok   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená dovolanie.

Podľa   §   369   ods.   2   písm.   b)   Trestného   poriadku   môže   právoplatné   rozhodnutie odvolacieho   súdu   z dôvodu   uvedeného   v   §   371   ods.   1   dovolaním   napadnúť   obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je dôvodom dovolania porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom.

Právo   na   obhajobu   v trestnom   konaní   obsahuje   celý   súhrn   práv   na   realizáciu obhajoby proti vznesenému obvineniu, patrí medzi ne aj právo obvineného požadovať, aby v trestnom konaní boli zistené aj všetky okolnosti svedčiace v jeho prospech, čo sa premieta do povinnosti orgánov činných v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti   svedčiace   proti   obvinenému, ako   aj okolnosti,   ktoré   svedčia   v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávať dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie (§ 2 ods. 5 Trestného poriadku).

Proti   namietanému   pochybeniu   najvyššieho   súdu   v odvolacom   konaní,   za   ktoré sťažovateľ považuje skutočnosť nevykonania nápravy v rámci opravného konania, napriek existencii hrubej chyby konania prvostupňového súdu (ktorá sa podľa názoru sťažovateľa premietla do porušenia jeho práva na obhajobu, „ústavného práva na spravodlivý proces“, ako aj práva podľa čl. 6 dohovoru), disponuje sťažovateľ dostupným a účinným právnym prostriedkom nápravy - dovolaním. Sťažovateľ môže tento mimoriadny opravný prostriedok proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 71/2006 z 21. marca 2007 uplatniť na základe zákona   (Trestného   poriadku).   Ochranu   sťažovateľovým   právam   je v tomto   prípade oprávnený poskytnúť dovolací súd.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 17 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 1 Protokolu   č.   4   dohovoru   je   potrebné   uviesť,   že   obsah   uvedených   článkov   v danom konkrétnom prípade sa týka otázky skutkových a na to nadväzujúcich právnych záverov všeobecného súdu, ku ktorým tento dospel na základe vykonaného dokazovania. Ústavný súd   je   toho   názoru,   že   prípadné   porušenie   práva   na   obhajobu   v rámci   vykonávaného dokazovania trestného konania by sa mohlo v priamom dôsledku prejaviť aj na porušení uvedených   článkov.   Z uvedeného   zároveň   vyplýva,   že   ochrana   poskytnutá   v rámci dovolacieho konania subsumuje aj označené články ústavy a dohovoru.

Právomoc   dovolacieho   súdu   preskúmať   v   danom   prípade   v   dovolacom   konaní uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 71/2006 z 21. marca 2007 vylučuje právomoc ústavného súdu v uvedenej veci.

Pokiaľ   ide   o   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich základných   práv zaručených   čl.   17   ods.   2,   čl.   46   ods.   1   a   čl.   50   ods.   3   ústavy,   práv zaručených čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b), c) a d) dohovoru a čl. 1 Protokolu č. 4 dohovoru prvostupňovým rozsudkom krajského súdu č. k. 3 T 2/2004-1864 z 27. marca 2006, ústavný súd v tomto prípade takisto zistil existenciu procesnej prekážky uvedenej v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a síce nedostatok právomoci.

Proti   uvedenému   prvostupňovému   rozsudku   krajského   súdu   bol   prípustný   riadny opravný prostriedok - odvolanie, o ktorom rozhodoval najvyšší súd, v právomoci ktorého bolo poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa, čím je v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Ako zjavne neopodstatnenú odmietol ústavný súd tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ (v   petite   sťažnosti)   namieta   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 3 T 2/2004- 1864 z 27. marca 2006 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 71/2006 z 21. marca 2007. Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát vyslovil, že k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy by mohlo dôjsť   v dôsledku   nečinnosti   alebo   nesprávnej   činnosti   všeobecného   súdu,   avšak   iba samotným rozhodnutím toto právo porušené byť nemôže (III. ÚS 143/05, III. ÚS 258/05). Uvedený   nedostatok   petitu   sťažnosti   však   ústavný   súd   preklenul   takým   spôsobom,   že z obsahu   odôvodnenia   sťažnosti   („celé   konanie   bolo   postihnuté   vadou   bezdôvodných prieťahov“) vyvodil záver, že sťažovateľ namieta porušenie uvedeného základného práva vo vzťahu k postupu konajúcich súdov.

Ústavný súd zistil, že prvostupňové konanie vedené pod sp. zn. 3 T 2/2004 v spojení s odvolacím konaním vedeným najvyšším súdom pod sp. zn. 1 To 71/2006 bolo právoplatne skončené 21. marca 2007. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 18. júla 2007, t. j. po uplynutí dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, bola teda podaná oneskorene.

Ústavný súd tiež konštatuje, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, bol stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ nachádzal pred právoplatným skončením príslušného trestného konania, odstránený a k porušovaniu označeného základného práva už nedochádzalo.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01, IV. ÚS 37/02) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   poskytuje   v konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už nedochádzalo   k porušovaniu   označeného   základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť zásadne   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci.   K odstráneniu   právnej   neistoty   dochádza   až právoplatným rozhodnutím vo veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových   náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   v prípadoch,   keď   sa   ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,   aby   sa   predišlo   zásahu   do   základných   práv,   a v prípade,   že   už   k   zásahu   došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 138/04, III. ÚS 172/05).

Vzhľadom na všetky uvedené závery ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť v celom rozsahu odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 27. septembra 2007