znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 249/03-36

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov   Juraja Babjaka a Ľubomíra   Dobríka   vo veci   sťažnosti   P.   H.   – MONA,   so sídlom Žilina, Sad SNP 12, zastúpeného advokátom JUDr. J. Ch., Advokátska kancelária, Ž., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v   konaní   vedenom   pôvodne   pod   sp.   zn.   Nc 940/00,   v súčasnom   období   pod   sp.   zn. 6 C 17/01, na neverejnom zasadnutí 12. februára 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pôvodne pod sp. zn. Nc 940/00, v súčasnom období pod sp. zn. 6 C 17/01, p o r u š i l   základné právo P. H. – MONA na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. P. H. – MONA p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania P. H. - MONA v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. Ch., Advokátska kancelária, Ž. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti P. H. – MONA vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 249/03-16 zo 6. novembra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť P. H. – MONA, so sídlom Sad SNP 12, Žilina (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. Ch., Advokátska kancelária, Ž., pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pôvodne pod sp. zn. Nc 940/00,   v súčasnom   období   pod   sp.   zn.   6 C 17/01.   Právny   zástupca   sťažovateľa   jeho sťažnosť doplnil podaním z 5. septembra 2003.

Sťažovateľ uviedol, že 28. apríla 2000 podal osobne na okresnom súde žalobu proti MUDr.   M.   M.,   bytom   T.   n.   V.   (ďalej   len   „žalovaný“),   o zaplatenie   329 537,40   Sk s príslušenstvom z dôvodu nezaplatenia dohodnutej ceny stavebných prác vykonaných na základe zmluvy o dielo uzavretej medzi sťažovateľom a žalovaným 1. mája 1999.

Okresný súd bol podľa sťažovateľa vo veci nečinný. Vykonal iba jeden procesný úkon, keď výzvou z 30. júna 2000 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 12 680 Sk. Sťažovateľ zaplatil súdny poplatok 7. júla 2000. Od tejto doby nevykonal podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd žiadny úkon smerujúci k prejednaniu a rozhodnutiu vo veci, hoci od podania žaloby uplynulo (ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu) už „74 mesiacov a 8 dní“.

Sťažovateľ sa domnieva, že okresný súd svojou nečinnosťou porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy. Podľa sťažovateľa   sa   toto   jeho   základné   právo „nerešpektuje   z dôvodu   neprimeranej   dĺžky súdneho konania“, pričom „nečinnosťou súdu je mu spôsobovaná škoda“ a zároveň „sa nachádza v právnej neistote“.

Na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že okresný súd v označenom   konaní   porušil   jeho   základné právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, ďalej aby ústavný súd prikázal okresnému súdu v uvedenej   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov, zaviazal   okresný   súd   zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie za spôsobenú nemajetkovú ujmu vo výške 80 000 Sk a nahradiť mu trovy konania pred ústavným súdom.

Na základe výzvy ústavného súdu z 26. augusta 2003 sa sťažovateľ prostredníctvom svojho   právneho   zástupcu   (v   podaní   z   5.   septembra   2003)   vyjadril   k otázke   využitia sťažnosti na prieťahy v uvedenom konaní predsedovi okresného súdu v zmysle § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 80/1992 Zb.“). Právny zástupca vo vyjadrení okrem iného uviedol: „Podľa klientovej informácie sa tri krát od podania žaloby na súde v Žiline osobne domáhal vybavenia svojho podania u konajúcej sudkyne Mgr. B. v prítomnosti ešte jedného svedka.

Nakoľko   mu   vždy   bolo   prisľúbené,   že   v jeho   veci   sa   začne   konať   neprikročil k podaniu písomnej sťažnosti u okresného súdu.

Sťažovateľ zastáva názor, že Okresný súd v Žiline je povinný zo zákona a Ústavy SR v jeho veci bez prieťahov konať a nemusí podávať ani písomné sťažnosti. Nakoľko tento súd nekonal tak ako konať zo zákona mal, porušil čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“

Na základe výzvy ústavného súdu zo 17. septembra 2003 sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril (podaním sp. zn. Spr 3511/03 z 13. októbra 2003) aj okresný súd (prostredníctvom svojho predsedu, ako aj vo veci konajúcej sudkyne). Z uvedeného vyjadrenia vyplýva, že okresný   súd   vykonával   aj   v období   po   7.   júli   2000   vo   veci   procesné   úkony   (výzva žalovanému na vyjadrenie sa k žalobe - 19. júla 2000, výzva sťažovateľovi na oznámenie, či nedošlo vo veci k mimosúdnej dohode - 4. júla 2003, vytýčenie termínu pojednávania na 7. október 2003 – 20. augusta 2003, zmena termínu pojednávania zo 7. októbra 2003 na 21. október 2003 z dôvodov na strane sťažovateľa - 3. septembra 2003). Dňa 22. januára 2001 bola predmetná vec vedená pôvodne pod sp. zn. Nc 940/00 prevedená do registra „C“ a bola jej pridelená nová spisová značka 6 C 17/01, pod ktorou je konanie v súčasnosti vedené.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti uviedol: „V roku 2000 som prijal opatrenie k Rozvrhu práce a z neho vyplýva, že až na tam uvedené výnimky veci neboli prideľované   sudcom,   ale   základné   úkony   v nich   vykonávali   tajomníčky.   Účel   bol jednoznačný.

1/ Dosiahnuť, aby sudcovia konali vo veciach, ktoré napadli v rokoch 1990-1999, ktorých boli stovky v každom senáte. Súviselo to najmä s rokom 1997 a odchodom tretiny sudcov na Krajský súd Žilina. Bol som presvedčený, že konať predovšetkým v nich spĺňalo podmienku,   aby   v konaniach   neboli   prieťahy,   najmä   niekoľkoročné   a aj   podmienku spravodlivosti a rovnosti strán, aby neboli neprimerane zvýhodňovaní účastníci v nových konaniach.

2/   Dosiahnuť,   aby   základné   úkony   boli   vo   veci   urobené   aj   v nových   spisoch (poplatky,   príslušnosť,   nejasné   návrhy,   vyjadrenie   odporcu   a tým   aj   vedomosť   odporcu o spore   a možnosť   mimosúdne   rokovať).   Ak   by   sme   predpokladali,   že   sudcovia   budú postupovať v senáte v rámci primeraného časového poradia, ku veciam napadnutým v roku 2000 by sa najskôr mali dostať v roku 2001 a neskôr. Týmto sa dosiahol zrýchlený efekt. 3/ Ak sudca mal v senáte 500 – 800 vecí civilných, rozhodol za mesiac čo aj 50 a každý mesiac mu napadlo 60 nových, frustrácia, chaos, napätie, neskúsenosť, banálne chyby, opomenutie lehôt a pod. je automatickou súčasťou jeho práce. Ak nové veci sudcovi neprídu   alebo   v obmedzenom   množstve   má   väčší   priestor   na   prácu   (čo   je   v prospech účastníka),   pretože   všetky   nové   veci   vníma,   chodia   aj   v nich   sťažnosti   a zaťažujú   ho. A druhý efekt je ten, že zodpovednosť za sudcu s ním má skutočný zodpovedný – štát. V roku 2000 prišlo na súd 6 nových sudcov a od roku 2001 sa nepridelené veci z roku 2000 rozdelili už medzi všetkých sudcov (...).

Záver: Tým vlastne poukazujem, že už len v tomto období išlo o prieťah,   aj keď fakticky bez tohto opatrenia by bol nepomerne väčší (...).“

Vo veci konajúca sudkyňa k sťažnosti okrem iného uviedla: „Predmetná vec mi bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie dňa 22. 1. 2001. V čase jej prevzatia som bola vo funkcii sudkyne   necelé   tri mesiace (od 26.   10.   2000)   a pri nástupe   do   funkcie   mi   boli v agende „C“ pridelené veci po predchádzajúcich kolegoch z rokov 1989 až 2000 v počte 421   spolu   s vecami   z agendy   „E“.   (...)   V súčasnosti   mám   vo   svojom   senáte   604 neskončených vecí.

Na základe vyššie uvedeného stavu nie je možné, aby som vo všetkých veciach mohla konať   priebežne.   Orgány   štátnej   správy   súdov   na   všetkých   stupňoch   si   riadne   neplnia povinnosti   vymedzené   zákonom   SNR   č.   80/92   Zb.   –   zákon   o št.   správe   súdov   v znení neskorších predpisov, čím dochádza k porušovaniu môjho práva ako sudcu vyplývajúceho z ust. § 34 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z., podľa ktorého sudca má právo na prideľovanie vecí podľa rozvrhu práce tak, aby ich mohol prejednať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov. (...) Tieto okolnosti vylučujú moje zavinenie na tom, že vo veci nebolo konané.

Ku skutočnostiam uvádzaným navrhovateľom v jeho podaní zo dňa 5. 9. 2003 môžem uviesť iba toľko, že nie som si vedomá toho, žeby som sa s ním osobne rozprávala, prípadne dávala akékoľvek prísľuby.“

Právny zástupca sťažovateľa listom z 3. decembra 2003 ústavnému súdu na základe jeho   výzvy   oznámil,   že   súhlasí   s tým,   aby   ústavný   súd   v zmysle   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil od ústneho prejednania predmetnej veci.

Okresný súd listom zn. Spr 3519/03 z 8. januára 2004 na výzvu ústavného súdu uviedol, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Okresnému   súdu   bola   28.   apríla   2000   doručená   žaloba   o zaplatenie   čiastky 329 537,40   Sk   z   titulu   realizácie   stavebných   prác   a úprav   na   základe   zmluvy   o dielo z 1. mája 1999 uzatvorenej medzi sťažovateľom (v konaní pred okresným súdom žalobcom) a žalovaným.

Pokynom z 21. júna 2000 nechal vo veci konajúci sudca previesť predmetnú vec do registra „C“, pretože právny vzťah medzi účastníkmi konania nebol vzťahom vzniknutým pri ich podnikateľskej činnosti.

Okresný súd sťažovateľa listom doručeným mu 4. júla 2000 vyzval na zaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ súdny poplatok zaplatil 13. júla 2000.

Listom z 19. júla 2000 okresný súd vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k pripojenej žalobe v lehote 15 dní.

Žalovaný   sa   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   D.   Ch., Advokátska kancelária, Ž., k podanej žalobe vyjadril listom zo 7. augusta 2000, v ktorom okresnému súdu navrhol podanú žalobu zamietnuť.

Pokynom z 22. januára 2001 okresný súd previedol predmetnú vec do registra „C“.

Podaním zo 7. novembra 2001 sťažovateľ okresnému súdu oznámil, že za svoju právnu   zástupkyňu   v predmetnej   veci   si   zvolil   advokátku   JUDr.   M.   P.,   Advokátska kancelária, Ž.

Pokynom zo 4. júla 2003 nechala vo veci konajúca sudkyňa vykonať viacero úkonov súvisiacich s prípravou pojednávania (zaslať sťažovateľovi vyjadrenie žalovaného, zároveň ho   vyzvať,   aby   v lehote   10   dní   okresnému   súdu   oznámil,   či   nedošlo   k   mimosúdnemu vyporiadaniu   nároku,   ktorý   je   predmetom   konania,   ďalej či   i naďalej   trvá   na   podanom žalobnom návrhu a v prípade späťvzatia návrhu, aby uviedol a preukázal dôvod späťvzatia a špecifikoval trovy konania).

Sťažovateľ na výzvu okresného súdu zo 4. júla 2003 reagoval listom zo 17. júla 2003 doručeným okresnému súdu v ten istý deň.

Pokynom z 20. augusta 2003 vo veci konajúci sudca vytýčil termín pojednávania na 7. október 2003 a nechal naň predvolať účastníkov konania, ako aj ich právnych zástupcov a súčasne právnemu zástupcovi žalovaného zaslať stanovisko sťažovateľa zo 17. júla 2003.

Sťažovateľ   podaním   z 3.   septembra   2003   požiadal   okresný   súd   o odročenie vytýčeného   pojednávania   a o stanovenie   nového   termínu   pojednávania   vo   veci   až   po 15. októbri 2003.

Pokynom   z 3.   septembra   2003   okresný   súd   zrušil   vytýčený   termín   pojednávania a nechal účastníkom konania a ich právnym zástupcom oznámiť nový termín pojednávania stanovený na 21. október 2003.

Listom z 20. októbra 2003 predloženým okresnému súdu na pojednávaní 21. októbra 2003 právny zástupca žalovaného ospravedlnil svoju neprítomnosť na pojednávaní.

Okresný súd pojednávanie v predmetnej veci konané 21. októbra 2003 po vypočutí účastníkov konania odročil na 25. november 2003 (žalovaný nesúhlasil, aby okresný súd pojednával v neprítomnosti jeho právneho zástupcu).

Právna zástupkyňa sťažovateľa podaním z 23. októbra 2003 požiadala okresný súd o pripustenie zmeny petitu.

Pokynom z 24. októbra 2003 vo veci konajúci sudca nechal vyhotoviť uznesenie o zmene petitu podľa návrhu právnej zástupkyne sťažovateľa z 23. októbra 2003.

Uznesením č. k. 6 C 17/01-49 z 24. októbra 2003 okresný súd pripustil zmenu petitu žalobného návrhu.

Zápisnica z 25. novembra 2003 v predmetnom spise nebola založená.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A)   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   žaloba v občianskoprávnej veci týkajúcej sa nárokov vyplývajúcich zo zmluvy o dielo. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej zložitosti veci,   avšak   po   skutkovej   stránke   možno   konštatovať,   že   v danom   prípade   ide   o vec skutkovo   zložitú,   vyžadujúcu   si   vykonanie   rozsiahlejšieho   dokazovania,   ktoré   môže spôsobiť predĺženie konania. Spomínaná skutková zložitosť veci však nemôže ospravedlniť nečinnosť okresného súdu v konaní o žalobe sťažovateľa.

B) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd hodnotí ako aktívne, sťažovateľ   reagoval   na výzvy   okresného súdu,   zúčastňoval   sa   jednotlivých   pojednávaní a takmer po celú dobu konania bol zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Listom z 3.   septembra   2003   sťažovateľ   síce   požiadal   o odročenie   vytýčeného   pojednávania   na termín po 15. októbri 2003, pretože jeho právna zástupkyňa sa nachádzala mimo územia Slovenskej republiky, avšak ústavný súd nezistil, že by v dôsledku tohto úkonu sťažovateľa došlo k výraznejšiemu predĺženiu konania v predmetnej veci. V správaní sťažovateľa teda ústavný   súd   nezistil   žiadne   okolnosti,   v   dôsledku   ktorých   by   mohlo   dôjsť k závažnejšiemu spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil dlhé obdobie nečinnosti v postupe okresného súdu, ktoré malo výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu začalo   9.   augusta   2000,   keď   bolo   okresnému   súdu   na   základe   jeho   výzvy   doručené vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe, a trvalo tridsaťpäť mesiacov, teda až do 4. júla 2003,   keď   vo   veci   konajúca   sudkyňa   vytýčila   termín   pojednávania   v predmetnej   veci a súčasne   nechala   vykonať   viacero   úkonov   súvisiacich   s jeho   prípravou.   Nečinnosť okresného súdu vo vyššie označenom období bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl.   48 ods.   2 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako tri roky a deväť mesiacov. Z uvedenej doby podstatnú časť (takmer dva roky a jedenásť mesiacov, t. j. teda viac ako polovicu) tvoria obdobia, v ktorých dochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

Vzhľadom na stav konania prezentovaný urobenými procesnými úkonmi vo veci, dĺžku konania vo veci, ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu, v ktorej vyslovil, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00), argumenty   predsedu   okresného   súdu   súvisiace   s veľkým   nápadom   vecí,   ako   aj s personálnymi problémami ústavný súd nemohol akceptovať.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom   súde   považovať   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľa bolo porušené.

2.   Podľa   čl.   127   ods.   2   druhej   vety   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške   80   000   Sk   z dôvodu   nemajetkovej   ujmy,   pretože „nečinnosťou   súdu   je   mu spôsobovaná škoda“ a zároveň „sa nachádza v právnej neistote“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 30 000 Sk. Táto suma zohľadňuje s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu dĺžku zbytočných   prieťahov   v tomto   konaní   (dva   roky   a jedenásť   mesiacov)   a s nimi   spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza Európsky súd pre ľudské   práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie   nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

1. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 13 194 Sk pozostávajúcich z troch úkonov právnej služby v uvedenom konaní (príprava a prevzatie zastupovania a 2 x písomné podanie na súd), spolu vo výške 12 810 Sk, vyčíslenú ako jedna tretina výpočtového základu za tri úkony právnej služby 3 x 4 270 Sk a paušálnej náhrady hotových výdavkov 3 x 128 Sk v zmysle ustanovení § 13 ods. 8 v spojení s § 1 ods. 3 a § 19 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon právnej služby je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   -   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   –   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré   predstavuje   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   (III.   ÚS   29/03, III. ÚS 34/03).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom je priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2002 dosahovala   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky výšku 12 811 Sk.

Ústavný súd v tomto prípade uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 8 796 Sk pozostávajúce z dvoch úkonov právnej služby v uvedenom konaní (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd) vyčíslených ako jedna tretina výpočtového základu za dva úkony právnej služby 2 x 4 270 Sk, spolu vo výške 8 540 Sk, a paušálnej náhrady hotových výdavkov 2 x 128 Sk, spolu vo výške 256 Sk, v súlade s vyhláškou č. 163/2002 Z. z.

Nárok na úhradu tretieho úkonu právnej služby ústavný súd nepriznal, pretože tento spočíval   iba   v doplnení   náležitostí   písomného   podania   na   súd   (sťažnosti)   právnym zástupcom na základe výzvy ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2004