znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 248/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky   na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti LABAŠ s. r. o., Textilná 1, Košice,zastúpenej   spoločnosťou   AZARIOVÁ   &   RUŽBAŠÁN   Law   firm   s.   r.   o.,   Kmeťova   26,Košice,   v mene   ktorej   koná   konateľka   a advokátka   JUDr.   Klaudia   Azariová,   vo   vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného právana zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom   Okresného   súdu   Nové   Zámky   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 5   C/56/2014a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 7 NcC/16/2014-40 z 18. júla 2014a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti LABAŠ s. r. o. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti LABAŠ s. r. o., Textilná 1, Košice (ďalej len„sťažovateľka), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl.46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   36   ods.   1   Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na zákonného sudcu podľačl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/56/2014a postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)č. k. 7 NcC/16/2014-40 z 18. júla 2014.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «... 1.1. Žalobou podanou dňa 05.03.2014 na Okresný súd Nové Zámky sa žalobkyňa,,,   bytom,   dožadovala   voči sťažovateľovi ako žalovanému zrušenia rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 04.10.2013, vydanom v konaní vedenom pod sp. značkou SR179/2013. Žalobu viedol Okresný súd Nové Zámky v konaní pod sp. značkou 5C/56/2014.

1.2. V uvedenej žalobe žalobkyňa cituje právnu úpravu vzťahujúcu sa na nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách napriek tomu, že v rozhodcovskom rozsudku bola zaviazaná k úhrade 4015,61 EUR z titulu zmluvy o ručení zo dňa 27.06.2011, ktorou   sa   zaviazala   ručiť   za   záväzky   vyplývajúce   z   Kúpnej   zmluvy   č. zo   dňa 25.06.2010, uzatvorenej medzi sťažovateľom a spoločnosťou PINTA, s.r.o., na   základe   Obchodného   zákonníka   (sťažovateľ   dodával   spoločnosti   PINTA,   s.r.o. potravinársky tovar).

1.3. V uvedenom konaní podal sťažovateľ vyjadrenie k žalobe, ktoré predstavovalo prvý úkon, ktorý účastníkovi patril a v súlade s ustanovením § 105 zákona 99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   uplatnil   námietku   nedostatku   miestnej príslušnosti ako aj skutočnosť, že sa nejedná o spotrebiteľskú zmluvu, nejde o spotrebiteľský spor, a preto nie je daná miestna príslušnosť Okresného súdu Nové Zámky. Sťažovateľ podaním na Okresný súd Nové Zámky dôvodil nasledovne: „V zmysle vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca nenapĺňa akýkoľvek zo znakov spotrebiteľa a samotný zabezpečovací vzťah, ako vzťah subsidiárny ku kúpnej zmluve č. uzatvorenej dňa 25.06.2010 medzi žalovaným a spoločnosťou PINTA, s.r.o., nie je vzťahom spotrebiteľským. Žalovaný žalobcovi nedodával akékoľvek plnenie a žalobca žiadne plnenie od žalovaného neprijal. Právny vzťah medzi účastníkmi konania vznikol na základe platne uzatvoreného inštitútu   zabezpečenia   záväzkov,   konkrétne   ručenia,   ktoré   v   žiadnom   prípade   nemá charakter spotrebiteľskej zmluvy. Žalobca nie je spotrebiteľom a z tohto dôvodu sú všetky jeho argumenty týkajúce sa zmluvy o ručení ako zmluvy spotrebiteľskej irelevantné.“... 2.3. Krajský súd v Nitre žiadnym iným spôsobom neodôvodnil, prečo je daná vec spotrebiteľským sporom, ak sťažovateľ od začiatku konania namietal, že Zmluva o ručení, ako titul, na základe ktorého bola sťažovateľovi priznaná rozhodnutím rozhodcovského súdu pohľadávka, nie je spotrebiteľskou zmluvou.

2.4. Týmto rozhodnutím a postupom Krajský súd v Nitre hrubo porušil základné práva a slobody sťažovateľa, ak arbitrárne, bez odôvodnenia, len citovaním zákonného ustanovenia,   určil   miestnu   príslušnosť   podľa   bydliska   spotrebiteľa,   bez   toho,   aby v akomkoľvek rozsahu zdôvodnil to, prečo je Zmluva o ručení spotrebiteľskou zmluvou. Takéto   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Nitre   javí   znaky   arbitrárnosti,   je   absolútne neodôvodnené, Krajský súd v Nitre sa uspokojil len s citáciou zákonného ustanovenia bez akéhokoľvek poukazu na skutkový stav v predmetnej veci.

2.5. Krajský súd v Nitre sa ani žiadnym spôsobom nevyrovnal s argumentáciou sťažovateľa.

2.6. V rozpore s uvedeným konal porušovateľ práva, kedy jednak bez vykonania dokazovania,   resp.   akýchkoľvek   procesných   úkonov   uviedol,   že   žalobca   je   spotrebiteľ a zároveň   neuviedol   jedinú   vetu,   na   základe   ktorej   došiel   k   takémuto   tvrdeniu.   Pre predmetný   záver   stačilo   Krajskému   súdu   v   Nitre   obyčajné   tvrdenie   žalobcu,   že   je spotrebiteľom.

2.7. Je porušením princípu právneho štátu, ak sa akákoľvek osoba označí sama v žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku ako spotrebiteľ a súdy bez toho, aby skúmali právny úkon, ktorý má byť podľa tvrdenia žalobcu spotrebiteľskou zmluvou, určí miestnu príslušnosť podľa bydliska spotrebiteľa...»

Sťažovateľka   vo   veci samej   navrhuje,   aby   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanieústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„Základné právo spoločnosti LABAŠ s.r.o., so sídlom Textilná 1, 040 01 Košice, na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy,   podľa ustanovenia   čl.   36   ods.   1   Listiny   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   ako   aj   základné   právo   na   zákonného   sudcu   48   ods.   1   Ústavy, postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Nitre,   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7NcC/16/2014 ako aj postupom, iným opatrením, Okresného súdu Nové Zámky porušené boli. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 18.07.2014,   vydanom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   značkou   7NcC/16/2014   a   prikazuje Krajskému súdu v Nitre, aby vrátil vec Okresnému súdu Nové Zámky na ďalšie konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi, spoločnosti LABAŠ s.r.o., so sídlom Textilná 1, 040 01 Košice, priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- EUR, ktoré je mu Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť trovy konania v sume 340,90 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa, a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi.Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bezohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišnézmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohtoustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, savždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiťnormy obchodného práva.

Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváranía plnení   spotrebiteľskej   zmluvy   koná   v   rámci   predmetu   svojej   obchodnej   alebo   inejpodnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá priuzatváraní   a   plnení   spotrebiteľskej   zmluvy   nekoná   v   rámci   predmetu   svojej   obchodnejčinnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa   §   105   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v zneníneskorších   predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   súdny   poriadok“)   súd   skúma   miestnupríslušnosť iba podľa § 88. Ak však navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach opätovne akonavrhovateľ alebo ak miestnu príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť ajpodľa § 84 až 87. Súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôrju   skúma   len   na   námietku   účastníka,   ak   ju   uplatní   najneskôr   pri   prvom   úkone,   ktorýúčastníkovi patrí.

Podľa § 87 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku popri všeobecnom súde odporcuje na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o sporzo spotrebiteľskej zmluvy.

Podľa § 88 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku na konanie vo veciach týkajúcichsa   rozhodcovského   konania   je   príslušný   súd,   v   ktorého   obvode   sa   nachádza   miestorozhodcovského konania. Ak je účastníkom konania spotrebiteľ, je na konanie vo veciachtýkajúcich   sa rozhodcovského   konania   príslušný   súd,   v   ktorého   obvode   má   spotrebiteľbydlisko.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.

1. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/56/2014,preskúmaniu ústavnosti tohto postupu ústavným súdom bráni princíp subsidiarity zakotvenýv čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).

Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnutý postup okresného súdu preskúmala rozhodol uznesením č. k. 7 NcC/16/2014-40 z 18. júla 2014. V tejto časti ústavný súdsťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Pokiaľ ide o uznesenie krajského súdu č. k. 7 NcC/16/2014-40 z 18. júla 2014,ktorým tento   súd rozhodol,   že miestne príslušným   na   konanie je   okresný   súd   vo vecivedenej na tomto súde pod sp. zn. 5 C/56/2014, sťažovateľka sťažnosťou namieta porušeniesvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, žek úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovaniea ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniťkonanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravytakýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez akejkoľvek   diskriminácie   každému   z   nositeľovzákladných   práv   a   slobôd.   Koncepcia týchto   konaní   musí   zabezpečovať   reálny   výkona ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesnézáruky   základných   práv   a slobôd.   Existenciou   takýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajúústavné   požiadavky   späté   s uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchtokonaní   predpokladá   aj   to,   že orgán   verejnej   moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konaniauskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a s využitím   všetkým   zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu   verejnej   moci(II. ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len   objektívnym   postupom   sa   v rozhodovacom   procesevylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívnypostup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojovzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahujeaj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a ichvyužitia v súlade s procesnými predpismi.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdualebo   inému   orgánu   právnej   ochrany.   Základné   právo   zaručené   čl.   46   ods.   1   ústavyumožňuje   každému,   aby   sa   stal   po   splnení   predpokladov   ustanovených   zákonomúčastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jejefektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnýmioprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojichobčianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetkov súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci   (rozhodnutie   Európskeho   súdupre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanieveci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byťprítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavkyspravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;Hiro   Balani   c.   Španielsko   z 9. 12.   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Gréckoz 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd napadnuté uznesenieneodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými námietkami sťažovateľky.Podľa názoru sťažovateľky krajský súd nesprávne posúdil miestnu príslušnosť okresnéhosúdu, čo malo za následok skutočnosť, že vec bola odňatá zákonnému sudcovi. V dôsledkutoho malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na zákonného sudcupodľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia č. k. 7 NcC/16/2014-40 z 18. júla 2014krajský súd uviedol:

„...   Žalobkyňa   podala   na   Okresnom   súde   Nové   Zámky   žalobu   o   zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorá vec je vedená na tomto súde pod sp. zn. 5C/56/2014. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti vo veci konať s poukazom na ust. § 105 OSP v spojení s ust. § 84 a 85 ods. 2 OSP, majúc za to, že miestne príslušným vo veci konať je Okresný súd Košice II ako súd, v obvode ktorého má žalovaný ako právnická osoba sídlo.

Okresný súd Nové Zámky svojmu nadriadenému Krajskému súdu v Nitre predložil vec na rozhodnutie o miestnej príslušnosti namietanej žalovaným pri prvom úkone, ktorý mu patrí, s poukazom na ust. § 105 ods. 1 OSP.

Podľa § 105 ods. 1 OSP súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa § 88. Ak však navrhovateľ   vystupuje   v   rôznych   veciach   opätovne   ako   navrhovateľ   alebo   ak   miestnu príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 až 87. Súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len na námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí.

V danom prípade ide o konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorý návrh podala žalobkyňa v mieste svojho bydliska t. j. na Okresnom súde v Nových Zámkoch. Keďže   žalovaný namietal   miestnu   príslušnosť Okresného   súdu   v Nových   Zámkoch, súd skúmal miestnu príslušnosť aj podľa § 84 - 87 OSP.

Podľa § 87 písm. f) OSP popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Podľa   §   88   ods.   2   posledná   veta   OSP   na   konanie   o   zrušení   rozhodcovského rozsudku, je vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádzal miesto rozhodcovského konania; ak je navrhovateľom spotrebiteľ, je na konanie príslušný súd, v obvode ktorého má bydlisko.

S poukazom na citované ustanovenie je v danej veci namiesto všeobecného súdu žalovaného, miestne príslušným podľa §88 ods. 2 OSP Okresný súd Nové Zámky, v obvode ktorého má žalobca ako spotrebiteľ bydlisko...“

Ústavný súd zdôrazňuje, že určenie miestnej príslušnosti je otázkou pre rozhodovanievšeobecných súdov, prípadne ich spoločného nadriadeného. Určovanie miestnej príslušnostiorgánov   verejnej   moci   nie   je   ústavnoprávny   problém,   a preto   ústavný   súd   nemá   anipríslušnosť na rozhodovanie o tejto otázke.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutým uznesenímkrajského súdu č. k. 7 NcC/16/2014-40 z 18. júla 2014 a základným právom na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základným právom na zákonnéhosudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   ktorých   porušenie   sťažovateľka   namieta,   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálnemohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaníodmietol sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namieta porušenie svojich práv postupoma uznesením krajského súdu č. k. 7 NcC/16/2014-40 z 18. júla 2014, podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K   námietke   nevysporiadania   sa   so   všetkými   skutočnosťami   uvádzanýmisťažovateľkou   v   jej   vyjadrení   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   konštantnou   judikatúrouuvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, žez tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch   sťažovateľky   uplatnených   v petite   sťažnosti   (zrušenie   napadnutého   uzneseniakrajského súdu č. k. 7 NcC/16/2014-40 z 18. júla 2014, vrátenie veci na ďalšie konanie,priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015