znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 248/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť F. K., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Tost 2/2013 a jeho uznesením z 24. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2013 doručená sťažnosť F. K.,   t.   č.   vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“),   vo veci namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 2/2013 a jeho uznesením z 24. januára 2013.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   27.   decembra   2012   bola   Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) doručená jeho žiadosť o prepustenie z väzby, ku ktorej bol priložený aj jeho písomný sľub. O žiadosti sťažovateľa rozhodol špecializovaný trestný súd uznesením sp. zn. PK-1 T 26/2011 z 8. januára 2013 tak, že ju zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tost 2/2013 z 24. januára 2013 zamietol.

Sťažovateľ vyslovil názor, že najvyšší súd v namietanom rozhodnutí konštatoval, že dôvody väzby uňho trvajú, a v ďalšej časti odôvodnenia len prebral názory súdu prvého stupňa. Podľa tvrdenia sťažovateľa ani špecializovaný trestný súd, ani najvyšší súd svoje rozhodnutia   neopreli   o konkrétne   skutočnosti   a   neprihliadli   na   to,   že   z dokazovania jednoznačne   nevyplynulo,   že   by   sa   dopustil   protiprávnej   činnosti,   ktorá   je mu   kladená za vinu. Sťažovateľ je toho názoru, že žiaden z dôvodov väzby uňho nie je daný.

Pokiaľ ide o dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, sťažovateľ uviedol, že tento nemôže byť daný, pretože trestnému stíhaniu sa nevyhýbal, práve naopak, spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní a dostavil sa na každý úkon, na ktorý bol predvolaný. Podľa názoru sťažovateľa uňho nie je daný ani dôvod kolúznej väzby, keďže väčšina svedkov už bola vypočutá, a preto nemôže byť daná obava, že by ich mohol ovplyvňovať.   Sťažovateľ   súčasne   dodal,   že   ani   „kolúzne“   aktivity   obhajcu spoluobžalovaného sa ho nijako netýkajú. Okrem toho sťažovateľ vyslovil názor, že ani dôvod preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uňho nie je daný, keďže skutky, ktoré sú mu kladené za vinu, sú skutkami dokonanými.

Sťažovateľ vyjadril podozrenie, že najvyššiemu súdu nebol predložený kompletný spisový materiál, čo podľa neho vyplýva z predkladacej správy. Vo vzťahu k uvedenému dodal,   že   iba   rozhodnutie,   ktoré   vychádza   z kompletného   spisu,   je   spravodlivým rozhodnutím.   Za   takéto   však   nepovažoval   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu. Sťažovateľ argumentoval aj tým, že až 20. februára 2012 sa obhajobe podarilo získať dôkaz o tom, že svedok, na ktorého výpovedi bola postavená obžaloba, bol skorším rozhodnutím uznaný za vinného zo spáchania trestného činu krivej výpovede. V tejto súvislosti vyslovil názor, že je dôvodný predpoklad, že najvyšší súd sa vzhľadom na nekompletnosť spisového materiálu o tejto skutočnosti ani nedozvedel.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Postupom Najvyššieho súdu SR, Župné námestie 13, 814 90 Bratislava, v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 2/2013 došlo k porušeniu práv sťažovateľa nebyť stíhaný alebo pozbavený slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a práva vziať do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu podľa článku 17 ods. 2, 5 Ústavy SR, práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR, práva na slobodu a bezpečnosť v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn.   6   Tost   2/2013   zo   dňa 24. 01.   2013   a   uznesenie   Špecializovaného   trestného   súdu   v   Pezinku,   sp.   zn.: PK 1 T/26/2011 zo dňa 08. 01. 2013 sa zrušujú a vec sa vracia Špecializovanému trestnému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške 331,15 EUR s DPH ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v petite sťažnosti výslovne uviedol, že namieta postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 2/2013. V ďalšej časti petitu žiadal zrušiť uznesenie najvyššieho súdu z 24. januára 2013 prijaté v rámci namietaného konania. Okrem toho žiadal zrušiť aj prvostupňové uznesenie špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 T 26/2011 z 8. januára 2013 bez toho, aby tento súd v petite sťažnosti označil za porušovateľa jeho práv. Vzhľadom na to, že ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania, ako aj s prihliadnutím na čl. 127 ods. 2 ústavy, podľa ktorého ústavný súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie, ak vysloví, že ním došlo k porušeniu práv, sa ústavný súd zaoberal len námietkou o porušení práv   postupom   a uznesením   najvyššieho   súdu,   keďže   sťažovateľ   uznesenie   a postup špecializovaného trestného súdu v petite sťažnosti explicitne nenamietal.

Pokiaľ   ide   o   námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   porušenia   jeho   základného   práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť   proti   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu   o zamietnutí   jeho   žiadosti o prepustenie z väzby, ústavný súd ich už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71,   §   72,   § 73,   § 75,   §   76,   §   77   atď.),   respektíve   čl.   17   ústavy,   pretože   predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie čl. 47 ods. 3 ústavy   garantujúce   základné   právo   na   rovnosť   účastníkov   v konaní   (obdobne napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   ďalej   sa   venoval   už   len preskúmaniu   postupu   a   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   z   hľadiska   dodržania   záruk zakotvených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru.

Z   obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   uvedených   práv rozhodnutím   najvyššieho   súdu   jednak   z dôvodu,   že   toto   rozhodnutie   považoval za rozhodnutie   neobsahujúce   konkrétne   dôvody   na   ďalšie   trvanie   väzby,   a tým   aj za nedostatočne   odôvodnené,   a zároveň   namietal,   že   najvyšší   súd   nemohol   rozhodnúť spravodlivo, pretože podľa jeho názoru nemal k dispozícii kompletný spisový materiál.

V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd zistil, že o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 20. decembra 2012 a o jeho písomnom sľube rozhodol špecializovaný trestný súd uznesením č. k. PK-1 T 26/2011-9959 z 8. januára 2013 tak, že ju zamietol a zároveň neprijal jeho písomný sľub.

V žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľ argumentoval tým, že uňho nie sú dané dôvody   väzby,   pričom   v tejto   súvislosti   poukázal   na   judikatúru   ESĽP   a dodal,   že na Slovensku má zázemie a rodinu a že nie je daný dôvod útekovej väzby. Súčasne uviedol, že ani dôvod kolúznej väzby uňho nie je opodstatnený, keďže všetci svedkovia a poškodení už   boli   v danej   veci   vypočutí.   Sťažovateľ   predstavil   aj   svoj   argument   proti   dôvodom preventívnej väzby, pričom v tejto súvislosti uviedol, že za vinu sú mu kladené dokonané skutky a že v inej trestnej veci bol v roku 2011 právoplatne oslobodený spod obžaloby. K žiadosti sťažovateľ pripojil písomný sľub.

Špecializovaný trestný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že väzba u sťažovateľa začala plynúť 16. februára 2010 a že v priebehu trestného konania bola jej materiálna   stránka   skúmaná   súdom   prvého   stupňa,   ale   aj   viacerými   senátmi druhostupňového súdu, pričom výsledky vykonaného dokazovania podozrenie zo spáchania trestnej   činnosti   u sťažovateľa   nevyvrátili.   Súd prvého   stupňa   ďalej   poukázal   na   to,   že zákonom ustanovená dĺžka trvania väzby nebola u sťažovateľa prekročená a že samotná skutočnosť, že väzba trvá už 35 mesiacov, nemôže byť dôvodom na vyslovenie záveru o tom, že dôvody väzby pominuli. Dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku   tento   súd   odôvodnil   výškou   trestu,   ktorý   sťažovateľovi   hrozí,   existenciou zločineckej   skupiny,   ktorej   súčasťou   bol   sťažovateľ   a v ktorej   mali   jej   členovia   vopred dohodnuté   pravidlá,   ako   postupovať   pri   zadržaní   a pri   trestnom   stíhaní,   a okrem   toho špecializovaný trestný súd poukázal aj na správanie spoluobžalovaného, ktorý sa aj napriek medzinárodnému   zatýkaciemu   rozkazu   úspešne   vyhýba   trestnému   stíhaniu.   Vo   vzťahu k dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku tento súd uviedol, že aj keď   boli   vypočutí   všetci   svedkovia   a poškodení,   v zmysle   uznesenia   najvyššieho   súdu, ktorým   bola   vec   vrátená   súdu   prvého   stupňa   na   nové   prerokovanie   a rozhodnutie,   je potrebné doplniť dokazovanie. Špecializovaný trestný súd ďalej argumentoval aj spôsobom spáchania   trestnej   činnosti   a aktivitami   obhajcu   spoluobžalovaného.   Pokiaľ   ide   o dôvod väzby   podľa   § 71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku,   vo   vzťahu   k uvedenému prvostupňový   súd   dodal,   že   protiprávne   konanie   sťažovateľa   možno   označiť   ako   jeho životný štýl, v rámci ktorého si zadovažoval finančné prostriedky. K tomu špecializovaný trestný súd uviedol, že v priebehu väzby nemohli k týmto dôvodom   preventívnej väzby pristúpiť ďalšie dôvody, pretože práve väzbou je dosahovaný jej účel. Okrem toho súd prvého stupňa odôvodnil aj svoj verdikt týkajúci sa neprijatia písomného sľubu sťažovateľa.

O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu rozhodol najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Tost   2/2013   z 24.   januára   2013   tak,   že   ju   zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, že rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za správne a plne sa s ním stotožňuje. Najvyšší súd v tejto súvislosti dodal:„Väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. je v prípade obžalovaného opodstatnený vzhľadom k tomu, že obžalovaný je stíhaný z obzvlášť závažnej úmyselnej trestnej   činnosti,   za   ktorú   mu   hrozí   citeľný   nepodmienečný   trest   odňatia   slobody. Už samotná   táto   skutočnosť   podľa   ustálenej   súdnej   praxe   zakladá   dôvodnú   obavu z možného úteku obžalovaného, z jeho vyhýbaniu sa trestnému stíhaniu, či uloženému trestu odňatia slobody. Túto obavu posilňujú aj zistené skutočnosti, na ktoré bolo poukazované už v predchádzajúcich rozhodnutiach o väzbe aj iných obžalovaných v tejto veci.

Kolúzna väzba je i v danom štádiu konania opodstatnená, a to jednak vzhľadom na skutočnosti bližšie popísané už v predchádzajúcich väzobných rozhodnutiach. Z týchto pritom jednoznačne vyplýva dôvodná obava z kolúzneho správania obžalovaného, pričom je zrejmá aj snaha niektorých obžalovaných pôsobiť na ďalších spoluobžalovaných, aby sa k trestnej   činnosti   nedoznali.   Aj   keď   je   pravdou,   že   tento   väzobný   dôvod   je   postupne zoslabovaný a vykonaním ďalších nevyhnutných dôkazov stratí opodstatnenie.

Aj ostatný väzobný dôvod je u obžalovaného K. aj naďalej daný tým, že v osobe obžalovaného   nemalo   ísť   iba   o   jednorazové   vybočenie   z   riadneho   spôsobu   života,   ale o páchanie rôznej trestnej činnosti počas dlhšej doby, ktorej bolo zabránené len zásahom polície, pričom obžalovaný ani len neprejavil ľútosť.“

Pri preskúmaní námietok sťažovateľa mal ústavný súd na pamäti, že účelom čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru aj čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je poskytnutie práva osobám, ktoré boli pozbavené   osobnej   slobody,   spočívajúceho   v   možnosti   súdnej   kontroly   rozhodnutí a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky, ktoré garantujú tieto články, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).

Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu spolu s jeho odkazom   na   skutkové   a právne   závery   súdu   prvého   stupňa   sa   javí   ako   legitímne a dostatočne odôvodnené. Najvyšší súd stotožňujúc sa s argumentáciou špecializovaného trestného   súdu   veľmi   zreteľne   predstavil   dôvodnosť   všetkých   aspektov   sťažovateľovej väzby.   Úvahy   najvyššieho   súdu   v danom   štádiu   trestného   konania   nevyvolávajú pochybnosti   o kvalite   jeho   rozhodovania,   ani   nenavodzujú   dojem,   že   by   najvyšší   súd rozhodoval paušálne v rovine abstraktných úvah.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nemožno   stanoviť   abstraktné   hranice   primeranosti   či neprimeranosti   dĺžky   väzby,   pretože   tie   sú   vždy   podmienené   špecifickosťou a konkrétnosťou   prípadu.   Podstatné   je,   aby   pre   zákonné   dôvody   boli   zistené   skutkové okolnosti.   Skutkové   okolnosti   uvádzané   súdom   prvého   stupňa,   na   ktoré   sa   odvolal   aj najvyšší súd, sú podľa názoru ústavného súdu spoľahlivo subsumovateľné pod väzobné dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku.

V rámci   argumentácie   o porušení   svojich   práv   sťažovateľ   poukázal   aj   na   to,   že najvyšší súd sa v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia odvolal na závery súdu prvého stupňa. Ústavný súd však pripomína, že spôsob takejto formulácie odôvodnenia rozhodnutia všeobecného   súdu   považuje   z hľadiska   jeho   preskúmateľnosti   za   prípustný,   pretože sťažovateľovi   bol   obsah   rozhodnutia   špecializovaného   trestného   súdu,   s ktorým   sa stotožnil najvyšší súd, známy (obdobne napr. III. ÚS 271/07, III. ÚS 122/2012). Navyše, najvyšší súd svoj verdikt odôvodnil nielen s odkazom na prvostupňové rozhodnutie, ale doplnil ho aj vlastnými úvahami.

Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry (Iljikov proti Bulharsku, rozsudok   z 26.   júla   2001,   č. 33977/96,   §   86)   vyslovil   názor,   že   akýkoľvek   systém obligatórnej väzby je sám osebe v rozpore s čl. 5 ods. 3 dohovoru. Vzhľadom na skutkové okolnosti uvádzané najvyšším súdom ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd rozhodol v rozpore so zásadným poňatím väzby, ktorým je jej fakultatívnosť.

Sťažovateľ   súčasne   namietal,   že   v súvislosti   s rozhodovaním   o sťažnosti   proti rozhodnutiu   o zamietnutí   žiadosti   o prepustenie   z väzby   nemal   najvyšší   súd   k dispozícii kompletný spisový materiál, čo podľa jeho názoru vyplýva z prekladacej správy. Vo vzťahu k uvedenému považuje ústavný súd za potrebné dodať, že pri tomto druhu rozhodovania o zákonnosti väzby (na rozdiel od rozhodovania podľa § 72 ods. 4 Trestného poriadku o vzatí obvineného do väzby a o návrhoch prokurátora, keď je potrebný kompletný spisový materiál; pritom § 72 ods. 5 Trestného poriadku umožňuje v prípadoch zvlášť rozsiahleho spisového   materiálu   predložiť   len   príslušnú   časť   spisu)   nie   je   určujúca   kvantita predloženého spisového materiálu, ale relevancia a dostatok informácií, na základe ktorých je možné dôjsť k odôvodneným a nepochybným záverom.

Ústavný súd už konštatoval odôvodnenosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, a preto   sa   aj   argument   sťažovateľa   o tom,   že   najvyšší   súd   sa   možno   ani   neoboznámil s dôkazom o tom, že svedok, na ktorého výpovedi bola podľa názoru sťažovateľa postavená obžaloba, bol   v inej   trestnej   veci   odsúdený   aj za   trestný   čin   krivej   výpovede,   javí   ako neopodstatnený. Totiž v súvislosti s rozhodovaním o väzbe (čo je proces odlišný od konania vo veci samej) je podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku potrebné, aby tu existovalo dôvodné podozrenie,   že   skutok   spáchal   obvinený   (v   danom   prípade   sťažovateľ),   a nie   absolútny a definitívny záver, že ho aj spáchal. Ústavný súd teda v namietanom prípade nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybnili existenciu materiálnej podmienky väzby.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ako   aj   s poukazom   na   akceptovateľnosť   odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 2/2013 z 24. januára 2013 z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru ústavný súd už na predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013