znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 248/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. septembra 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 492/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2009 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 492/07.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 20. septembra 2007 sp. zn. 16 C 245/2005   zamietol žalobu sťažovateľa   proti   Slovenskej   republike,   ktorou   si   uplatňoval   nárok   na „náhradu   škody a náhradu nemajetkovej ujmy“.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   29.   októbra   2007   odvolanie, o ktorom dosiaľ krajský súd nerozhodol a hoci určil termín pojednávania, nepredvolal na výsluch žiadnych svedkov a exekútorov.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj nerešpektovanie rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské   práva   vydaného   v konaní   č. 46844/99   z 8. novembra   2005   a súčasne   žiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby takto rozhodol:„II.   A.   Krajský   súd   v   Bratislave   porušuje   základné   práva   D.   B.   v   konaní 2 Co/492/2007   garantované   čl.48 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1 medzinárodného dohovoru - PRÁVO   NA SPRAVODLIVÉ SÚDNE KONANIE a č1. 13 - PRÁV0   NA   ÚČINNÝ   OPRAVNÝ   PROSTRIEDOK,   ktoré   chceli   zmariť   odmietnutím dokazovania.

II. B. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 150.000 Eur v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

II. C. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu v Bratislave konať bez ďalších prieťahov a konať spravodlivo t. j. vypočuť navrhnutých svedkov.

II.   D.   Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   zaplatiť   trovy   konania   advokátovi   aj sťažovateľovi v lehote 15 dni.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti   sú   upravené   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.   Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

1. Osobitne sa zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa, keďže pri   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd berie do úvahy, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno okrem iného v prípade, keď zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako   „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   (I. ÚS 17/01,   I. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

Vychádzajúc z uvedeného, z predloženej sťažnosti, ako aj z informácií získaných zo súdneho spisu okresného súdu vo veci sp. zn. 16 C 245/2005 ústavný súd zistil, že okresný súd   na   pojednávaní   20.   septembra   2007   rozsudkom   zamietol   žalobu   sťažovateľa.   Proti rozsudku podal 29. októbra 2007 sťažovateľ odvolanie.

Dňa 8. novembra 2007 okresný súd vyzval žalovaných, aby sa vyjadrili k odvolaniu sťažovateľa, a 9. novembra 2007 vyzval účastníkov, či súhlasia, aby odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania.

Dňa 30. novembra 2007 bol spis okresného súdu predložený krajskému súdu   na rozhodnutie o odvolaní.

Sťažovateľ   28.   decembra   2007   požiadal   krajský   súd   o   predvolanie   svedkov a vzniesol námietku zaujatosti voči niektorým sudcom krajského súdu a 18. januára 2008 navrhol vypočuť ďalších dvoch svedkov.

Dňa   21.   mája   2008   doručil   sťažovateľ   krajskému   súdu   podanie,   v ktorom   žiada o zrušenie   rozsudku   okresného   súdu,   a   15.   júla   2008   žiadal   o   ustanovenie   právneho zástupcu. Dňa 2. augusta 2008 krajský súd určil termín pojednávania na 25. február 2009.

Dňa 16. septembra 2008 a 2. októbra 2008 doručil sťažovateľ okresnému súdu ďalšie dôkazy a 13. októbra 2008 požiadal o predvolanie súdneho exekútora.

Dňa 5. februára 2009 doručil sťažovateľ krajskému súdu ďalšie podanie, v ktorom žiada zmeniť rozsudok okresného súdu.

Dňa 20. februára 2009 krajský súd odročil pojednávanie na neurčito a 10. marca 2009 zákonná sudkyňa žiadala o vylúčenie z rozhodovania veci, pretože sťažovateľ podal proti nej žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy. Obdobne tak urobila predsedníčka senátu.

Krajský   súd   oznámil   zmenu   členov   senátu   účastníkom   5.   mája   2009,   a   súčasne vyzval sťažovateľa, či trvá na svojej žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

Dňa 21. mája 2009 doručil sťažovateľ námietku zaujatosti proti novej predsedníčke senátu, ktorá bola požiadaná o vyjadrenie k nej 2. júna 2009.

Ústavný súd posúdil doterajší priebeh konania a z jeho zistenia vyplýva, že krajský súd bol v právnej veci sťažovateľa nečinný v období od doručenia spisu z okresného súdu (30. novembra 2007) do 2. augusta 2008, keď určil   termín pojednávania na 25. február 2009. Toto obdobie predstavuje prieťah v trvaní 8 mesiacov.

V ďalšom období síce toto pojednávanie krajský súd odročil 20. februára 2009 na neurčito, ale na základe žiadostí samotného sťažovateľa sa musel zaoberať jeho námietkami zaujatosti   proti   zákonným sudkyniam v decembri   2007   a máji 2009   a   riešiť   vyjadrenia zákonných sudkýň, ktoré žiadali o vylúčenie z rozhodovania veci (v marci 2009), pretože sťažovateľ podal proti nim žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy. Krajský súd neskôr 5. mája 2009 oznámil zmenu členov senátu účastníkom, a súčasne vyzval sťažovateľa, či trvá na svojej žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   i keď   konanie   krajského   súdu vykazuje obdobie nečinnosti, jeho procesný postup bol ovplyvnený aj úkonmi sťažovateľa, ktorý vzniesol námietku zaujatosti proti zákonným sudcom krajského súdu.

Rozhodovanie   o   procesných   návrhoch,   o   ktorých   je   podľa   príslušných   kódexov (napr. Občianskeho   súdneho   poriadku)   všeobecný   súd   povinný   rozhodnúť   ešte   pred vlastným prejednaním a rozhodnutím o merite veci, je okolnosťou, na ktorú ústavný súd prihliadol   už   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti,   v ktorej   sa   namieta   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tým aj právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru). Táto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (I. ÚS 128/03, II. ÚS 133/03).

Ústavný súd poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých opakovanie vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí   ešte   zakladať porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 92/03).

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   preto   sťažnosť   v   časti,   v ktorej   sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 492/07, odmietol ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na to, že podľa jeho názoru, aj keď doterajší priebeh konania   pred   označeným   súdom   nebol   celkom   bez prieťahov,   v zásade   však   smeruje k rozhodnutiu o odvolaní a s prihliadnutím na ostatné okolnosti prípadu nesignalizuje reálnu možnosť zbytočných prieťahov v konaní v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie   sťažnosti   na ďalšie   konanie. Až   pokračujúca   nečinnosť   krajského   súdu by eventuálne mohla spôsobiť   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo však ústavný súd v súčasnom období nemôže posúdiť.

2. Sťažovateľ ďalej namietal, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu jeho práv zaručených čl. 13 dohovoru.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Keďže sťažovateľ v sťažnosti rozumne nepreukázal, akým spôsobom sa mal krajský súd   dopustiť   porušenia   jeho   práva   podľa   čl.   13   dohovoru,   a žiadne   také   okolnosti nevyplývajú z jeho doterajšieho postupu vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Co 492/07, ústavný súd sťažnosť aj v tejto v časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na uvedené okolnosti preto považoval už za bezpredmetné rozhodovať o sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009