znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 248/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. augusta 2008 predbežne prerokoval sťažnosť R. U., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 35/2000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. U.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2008 (doplnená na základe výzvy ústavného súdu 12. februára 2008) doručená sťažnosť R. U.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   V.,   P.,   vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 C 35/2000.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa žalobou doručenou okresnému súdu 7. januára   2000   domáhal   voči   odporcovi   náhrady   škody   z pracovného   úrazu.   Podľa vyjadrenia sťažovateľa o jeho návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 35/00-50 z 10. apríla 2003, ale na odvolanie odporcu bol tento rozsudok uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 Co 140/03-76 z 25. novembra 2004 zrušený a vec bola vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Vo veci samej opäť rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 35/00-202 z 10. júla 2007, proti ktorému podal sťažovateľ 19. septembra 2007 odvolanie. Sťažovateľ uviedol, že spis bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní,   ale ku dňu podania ústavnej sťažnosti odvolací súd neurčil termín pojednávania. Sťažovateľ sa domnieva, že takýmto postupom okresného súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   a tým   aj   k znemožneniu   vyplácania   jeho   nárokov   vyplývajúcich z pracovného   úrazu,   ktoré   mu   mali   byť   vyplácané   od   roku   2000,   čo sa nepriaznivo odzrkadlilo na životnej úrovni celej jeho rodiny.

Sťažovateľ   v doplnení   sťažnosti   predložil   ústavnému   súdu   listinné   dôkazy,   ktoré podľa   jeho   názoru   mali   preukázať,   že   splnil   podmienku   prípustnosti   sťažnosti,   a teda, že pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   namietal   prieťahy   v konaní   okresného   súdu podaním sťažnosti jej predsedovi.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil:

„1. Právo R. U. na spravodlivé rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde v Prievidzi pod č. 11 C/35/2000 porušené bolo.

2.   Prikazuje   sa   Krajskému   súdu   v   Trenčíne   vo   veci   ďalej   konať   a   rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

3. Okresný súd v Prievidzi je povinný zaplatiť R. U. z titulu primeraného finančného zadosťučinenia Sk 500.000,- (slovom päťstotisíc) a nahradiť mu trovy právneho zastúpenia v sume Sk 19.680,- (slovom devätnásťtisícšesťstoosemdesiat) k rukám advokáta JUDr. J. V. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Konanie pred ústavným súdom je navyše   ovládané   princípom   dispozitívnosti,   ktorý   vylučuje,   aby   ústavný   súd   zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa (obdobne III. ÚS 41/07).

Týmito pravidlami sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, hoci   sťažovateľ   aj   napriek   tomu,   že   je   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, v petite sťažnosti bez toho, aby žiadal o vyslovenie porušenia uvedeného základného práva aj postupom krajského súdu a aby takúto požiadavku odôvodnil v ďalšej časti sťažnosti, žiadal ústavný súd len o to, aby prikázal krajskému súdu v danej veci konať bez prieťahov. Z uvedeného dôvodu bolo pre ústavný súd relevantné len preskúmanie sťažnosti z hľadiska možného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov postupom okresného súdu.

Ústavný súd na predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   predovšetkým   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde o jej neprípustnosť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   v prípadoch   namietaného   porušenia   základných   práv   v   dôsledku zbytočných   prieťahov   v konaní   zapríčinených   všeobecným   súdom   skúma,   či   sťažovateľ využil   právne   prostriedky,   ktoré   mu   na   ochranu   jeho   práv   do   31. marca   2005   vrátane poskytoval zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe   súdov“)   v ustanoveniach   §   17   a nasl.   a od   1.   apríla   2005   poskytuje   zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) v ustanoveniach § 62 a nasl.   Využitie týchto prostriedkov nápravy, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu účastníkovi súdneho konania ľahko dostupné, nevyžaduje ústavný súd ako podmienku prijatia sťažnosti na ďalšie konanie, ak z okolností konkrétneho prípadu vyplýva, že uvedenú podmienku sťažovateľ nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavom súde), najmä ak využitie uvedených prostriedkov nápravy nemožno vzhľadom na okolnosti daného prípadu pokladať za postup umožňujúci dosiahnuť   účinnú   ochranu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov (napr. III. ÚS 132/05, III. ÚS 197/05, III. ÚS 13/06).

Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nepostupoval tak, ako mu to umožňoval zákon o štátnej správe súdov   do   31.   marca   2005   a od   1.   apríla   2005   zákon   o súdoch.   Sťažovateľ   na   výzvu ústavného súdu, aby preukázal splnenie podmienok prípustnosti podania sťažnosti, predložil tri podania adresované okresnému súdu. Ani jedno z uvedených podaní nebolo adresované predsedovi   príslušného   súdu   tak,   ako   to   vyžaduje   zákon,   ale   len   okresnému   súdu ako takému,   pričom   v podaniach   zo   7.   augusta   2006   a 11.   decembra   2006   sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal o vypracovanie a doručenie znaleckého posudku.   V   podaní   z 29.   januára   2007   sa   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu   vyjadril   k už   vypracovanému   znaleckému   posudku   a zároveň   žiadal   o určenie termínu   pojednávania   s tým,   že   okresnému   súdu   oznámil   termíny   pojednávaní,   ktorých sa plánoval zúčastniť jeho právny zástupca. Aj keď sťažovateľ doručil predmetné podania okresnému   súdu,   neurobil   však   voči   nemu   relevantný   právny   úkon,   z ktorého by jednoznačne vyplývalo, že podáva sťažnosť na prieťahy v konaní, keďže tieto podania ani neoznačil ako sťažnosť.

Ústavný súd je toho názoru, že uvedené podania vzhľadom na ich obsah a uvedenie adresáta   nemali   účinky   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní,   a preto   sťažovateľ   nepreukázal, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podnikol kroky na ochranu svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani nepreukázal, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Na základe toho dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je potrebné odmietnuť pre jej neprípustnosť (obdobne II. ÚS 47/08, I. ÚS 71/08).

Ústavný   súd   zároveň   bez   toho,   aby   sa   zaoberal   meritom   veci,   keďže   sťažnosť je neprípustná, vzhľadom na charakter námietok a prihliadnuc na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné konštatovať, že daná sťažnosť sa javí aj ako zjavne neopodstatnená. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   35/2000   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd zistil, že v právnej veci sťažovateľa sp. zn. 11 C 35/2000 rozhodol okresný súd rozsudkom z 10. júla 2007 tak, že časti sťažovateľovho návrhu vyhovel a voči odporcovi   mu   priznal   náhradu   škody   z pracovného   úrazu,   v prevyšujúcej   časti   návrh zamietol a zároveň rozhodol o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok a preddavkové trovy štátu na účet okresného súdu.

Podľa zistení ústavného súdu časť výrokov rozsudku okresného súdu vo veci samej nadobudla právoplatnosť 24. septembra 2007, pričom ďalšiu časť výrokov vo veci samej napadol   sťažovateľ   odvolaním,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 19 Co 286/2007 zo 4. marca 2008. Krajský súd ním napadnutý rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil.

V súlade so svojou judikatúrou (IV. ÚS 61/03, III. ÚS 41/07, II. ÚS 214/08) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   ústavy   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   na   ústavnom   súde   uplatnená   v čase, keď k namietanému   porušeniu   označeného   práva   došlo   alebo   porušenie   v tom   čase   ešte trvalo.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 35/2000 okresný súd rozhodol   vo veci rozsudkom z 10. júla 2007. Proti rozsudku podal   sťažovateľ   21.   septembra   2007   (t. j.   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu) odvolanie,   v dôsledku   čoho   okresný   súd   18.   októbra   2007   zaslal   spis   krajskému   súdu. Krajský súd rozsudkom zo 4. marca 2008 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil a 11. apríla 2008 vrátil spis okresnému súdu.

Sťažnosť na postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 35/2000 bola ústavnému súdu doručená 25. januára 2008, teda po tom, ako okresný súd vo veci meritórne rozhodol. V čase podania sťažnosti už okresný súd nebol oprávnený vo veci konať, nemohol ovplyvniť   priebeh   konania,   a teda   ani   porušiť   označené   právo   sťažovateľa,   pretože vyhlásením rozsudku vo veci samej (10. júla 2007) a jeho doručením okresný súd vykonal všetky   zákonom   predpokladané   a   dovolené   úkony   na   odstránenie   právnej   neistoty sťažovateľa.   Ďalšie   úkony   alebo   postupy   už   okresný   súd   v tomto   štádiu   nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej   ústavná   úloha   okresného   súdu   pri   odstraňovaní   právnej   neistoty   skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Na základe uvedených skutočností bolo potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. augusta 2008