znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 248/07-9

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 27. septembra 2007   predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   K.   K.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Prešove v konaní o podnete na podanie mimoriadneho dovolania vedenom pod sp. zn. Kc 67/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2007 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Krajskej   prokuratúry   v Prešove   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   v konaní o podnete na podanie mimoriadneho dovolania vedenom pod sp. zn. Kc 67/07.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   10.   marca   2007   napadol   podaním na Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“) rozsudok Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) zo 6. apríla 2005 vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 549/99 a rozsudok Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský   súd“)   z   9.   marca   2006   vydaný   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Co   216/05. V prvostupňovom   i   odvolacom   konaní   uvedených   súdov   sa   rozhodovalo   o nároku sťažovateľa   na   náhradu   škody   spôsobenej   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci.   Svojím podaním sťažovateľ žiadal generálneho prokurátora, aby podal proti uvedeným súdnym rozhodnutiam mimoriadne dovolanie. Podnet sťažovateľa generálna prokuratúra postúpila na vybavenie krajskej prokuratúre. Prokurátor krajskej prokuratúry listom z 9. mája 2007 sťažovateľovi oznámil, že jeho podnet ako nedôvodný odložil. Sťažovateľ podal generálnej prokuratúre   opakovaný   podnet   z   20.   mája   2007,   tá   však   nevykonala   žiadne   opatrenia na odstránenie porušenia zákona či iných všeobecne záväzných právnych predpisov, pretože postup   krajskej   prokuratúry   považovala   za   správny   a zákonný.   S týmto   oboznámila sťažovateľa listom z 12. júna 2007.

Porušenie   svojich   označených   základných   práv   sťažovateľ   vidí   v tom,   že   orgán prokuratúry „odmietnutím,   resp.   neposkytnutím   mi   kvalifikovanej   právnej   ochrany podľa ods.   1/,   čl.   46 Ústavy SR v kontexte s ods.   1/,   čl.   6 Dohovoru ma zbavil prístup k spravodlivosti, keďže z jeho viny nemohol môj prípad posúdiť dovolací súd“.

Sťažovateľ   žiada,   aby   po   prijatí   jeho   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd nálezom rozhodol takto:

„1. Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ods. 1/, čl. 46 Ústavy SR a ods. 1/, čl. 6 Dohovoru odložením jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania ako nedôvodného a tým následne aj neumožnením mu súdnej ochrany pred Najvyšším súdom SR v dovolacom   konaní   prostredníctvom   Generálneho   prokurátora   SR   v súdnom   konaní vedenom na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 8C 549/99, porušené boli.

2. Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 150 tis. Sk /slovom stopäťdesiattisíc korún slovenských/, ktoré je mu povinná Krajská prokuratúra v Prešove uhradiť najneskôr do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.

3. Ukladá Krajskej prokuratúre v Prešove uhradiť trovy tohto konania na označený účet právneho zástupcu sťažovateľa, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   čl.   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol   posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 71/05), resp. pri ktorej je zjavná absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení nesk. predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov   verejnej   správy,   prokurátorov,   vyšetrovateľov,   policajných   orgánov   a súdov v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na základe   podnetu,   pričom   je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   § 35   ods. 1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného predpisu, či sú splnené podmienky na podávanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na vykonanie ktorých je podľa zákona oprávnený.

Z citovaných ustanovení zákona o prokuratúre nemožno vyvodiť povinnosť vyhovieť podanému   podnetu.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   posúdenie   podnetu   je   vo   výlučnej právomoci   prokurátora   (mutatis   mutandis   I. ÚS 98/97,   II. ÚS 55/98).   Z   oprávnenia prokurátora   na   vykonanie   opatrenia   nemožno   vyvodiť   právo   na   výsledok   vybavenia podnetu,   ktorý   by   zodpovedal   predstave   sťažovateľa   (II. ÚS 88/99,   II. ÚS 168/03, III. ÚS 62/04).

Zákon o prokuratúre neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by oprávňovalo fyzickú osobu alebo právnickú osobu na to, aby na základe jej podnetu musel generálny prokurátor podať   mimoriadne   dovolanie,   inak   povedané,   že   by   podnetu   musel   vyhovieť.   Podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e a nasledujúcich zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho   poriadku   v znení   neskorších   predpisov   je   vo   výlučnej   dispozícii   generálneho prokurátora. Osoba, ktorá podnet podala, má právo len na to, aby bola o vybavení svojho podnetu vyrozumená. Toto právo však nie je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   pretože   nebráni   sťažovateľovi   v prístupe k uplatneniu svojich práv na nezávislom a nestrannom súde. V danom prípade ide o právnu možnosť,   ktorá   spočíva   v právnej   úvahe   generálneho   prokurátora   (resp.   krajského prokurátora   konajúceho   v jeho   mene),   ktorého   úvahu   nemožno   nahradiť   konaním, resp. príkazom iného orgánu verejnej moci (IV. ÚS 28/06). Rovnaký záver platí aj pokiaľ ide   o vzťah   postupu   prokuratúry   a obsahu   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc   zo   svojej   stabilizovanej   judikatúry   ústavný   súd   dospel   k záveru, že nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti označeným rozsudkom okresného súdu   a krajského   súdu   mimoriadne   dovolanie   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   označených základných práv sťažovateľa, keďže platná zákonná úprava nezakladá sťažovateľovi právo (právny nárok) na vyhovenie jeho podnetu (podľa jeho predstáv) na podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora (mutatis mutandis I. ÚS 38/02, I. ÚS 43/07).

V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľovi   krajská   prokuratúra   listom   z   9. mája 2007 oznámila,   že   na   základe   jeho   podnetu   z 10. marca 2007   nebude   podané   mimoriadne dovolanie a náležite mu vysvetlila dôvody takéhoto postupu. Tým bol podnet sťažovateľa na   podanie   mimoriadneho   dovolania   v primeranej   dobe   riadne   vybavený,   a teda   zjavne nedošlo k porušeniu sťažovateľových práv.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   považuje   sťažnosť   sťažovateľa   za   zjavne neopodstatnenú.   Vzhľadom   na   to   sa   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa formulovanými   v petite   podanej   sťažnosti   nezaoberal.   Rovnako   z dôvodov   zjavnej bezúspešnosti   uplatňovania   sťažovateľom   označených   základných   práv   ústavný   súd nevyzval   sťažovateľa   na   doplnenie   podanej   sťažnosti   o povinné   náležitosti   požadované zákonom o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2007