znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 248/06-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť D. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. L. D., M., ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 29/99, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 29/99 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III p r i k a z u j e   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 28 C 29/99 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   D.   B. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   60 000   Sk   (slovom šesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Bratislava   III j e   p o v i n n ý   uhradiť   D.   B.   trovy   právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. L. D., M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2006 doručená sťažnosť D. B., B., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. D., M.,   ktorou   namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 28 C 29/99.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 7. júla 1999 okresnému súdu žalobu o   uhradenie   odmeny   vyplývajúcej   z pracovnej   zmluvy.   Okresný   súd   rozhodol   vo   veci rozsudkom   z 31.   januára   2001,   ktorým   jeho   návrh   zamietol.   Sťažovateľ   podal   proti rozsudku odvolanie, o ktorom odvolací súd uznesením sp. zn. 13 Co 546/01 zo 14. marca 2002   rozhodol   tak,   že   zrušil   rozsudok   prvostupňového   súdu   a   vec   mu vrátil   na   ďalšie prerokovanie a rozhodnutie.

Okresný súd však v ďalšom období vo veci nekonal, preto sa sťažovateľ viacerými podaniami (zo 7. februára 2003, 31. marca 2003, 2. septembra 2003 a 25. novembra 2003) domáhal nápravy a plynulého postupu. Okresný súd začal konať vo veci až po dvoch rokoch a nariadil viaceré pojednávania, pričom na pojednávaní 25. mája 2005 vyniesol rozsudok, ktorým žalobe sťažovateľa nevyhovel.

Napriek   skutočnosti,   že   od   vyhlásenia   rozsudku   uplynul   viac   ako   jeden   rok, sťažovateľovi   nebolo   dosiaľ   doručené   písomné   vyhotovenie   rozsudku.   Sťažovateľ   preto podal   16.   februára   2006   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.   Podpredseda   okresného   súdu v odpovedi z 31. marca 2006, ktorá bola sťažovateľovi doručená až 26. mája 2006, uviedol, že   dôvodom   nevyhotovenia   rozsudku   je   preťaženosť   sudkyne,   pričom   nebol   stanovený termín písomného vyhotovenia rozsudku. Fotokópie podaní, ktorými sa sťažovateľ domáhal plynulého postupu okresného súdu, ako aj sťažnosti na prieťahy v konaní zo 16. februára 2006 predložil sťažovateľ ústavnému súdu v prílohách k sťažnosti.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Vzhľadom   k vyššie   uvedenému   navrhujem,   aby   Ústavný   súd   vyhovel   sťažnosti a v zmysle ustanovenia čl. 127 ods. 2 Ústavy prikázal Okresnému súdu Bratislava III, aby vo veci konal a odstránil prieťahy v súdnom konaní.

Sťažovateľ   ďalej   navrhuje,   vzhľadom   k dĺžke   prieťahov   v konaní,   ktoré   vznikli nečinnosťou súdu,   ako aj predchádzajúce prieťahy v konaní zákonnej sudkyne, aby súd priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ považuje za primerané zadosťučinenie sumu 80.000.- Sk.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne prerokoval   a uznesením   č.   k.   III.   ÚS   248/06-9 z 23. augusta 2006 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od ústneho pojednávania nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 7. marca 2007, v ktorom okrem iného uviedol, že „Prehľad úkonov je zrejmý z pripojeného súdneho spisu sp. zn. 28 C 29/99. V tejto súvislosti poukazujem na to, že sa jedná o skutkovo komplikovanú vec“.

Sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a prijal   na   ďalšie   konanie   III.   senát ústavného súdu. Na základe Rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2007 bola vec pridelená sudcovi   Ladislavovi   Oroszovi   ako   sudcovi   spravodajcovi,   ktorý   je   členom   IV.   senátu. Vzhľadom   na to, vo veci   samej o sťažnosti   sťažovateľa rozhodoval   IV. senát v zložení uvedenom v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 29/99.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“   (III.   ÚS   61/98),   pričom   k vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza   „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu účastníka konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   práva   upraveného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníkov konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci. Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že predmetom konania je rozhodovanie o návrhu na uhradenie mzdových nárokov - pohyblivej zložky mzdy vyplývajúcej z pracovnej zmluvy (tzv. zmluvne dohodnutej provízie), teda po právnej   stránke ide   o štandardnú   pracovnoprávnu   vec   patriacu   do   rozhodovacej   agendy všeobecného súdnictva. Ústavný súd však z prehľadu posudzovaného spisu zistil, že daná vec je pomerne náročná z hľadiska faktickej zložitosti, pretože vyžaduje podrobné listinné dokazovanie,   čo   sa   týka   preukázania   nároku   na províziu   a najmä   stanovenia   jej   výšky v relevantnom   období.   Z uvedeného   dôvodu   možno   súhlasiť   so   stanoviskom   predsedu okresného súdu k danej veci, ktorý ju označil ako skutkovo náročnú.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní   o tom,   či   v konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   pri   preskúmaní   spisu   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorou   by sťažovateľ prispel k zbytočným prieťahom v konaní. Záujem o účinnú ochranu svojich práv prejavil podaním viacerých žiadostí o plynulé konanie vo veci, ako aj sťažnosti na prieťahy v konaní.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   prostredníctvom   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo   k namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu v danej veci nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04).

Ústavný súd z prehľadu spisu zistil, že okresný súd konal v predmetnej veci plynule od podania návrhu sťažovateľa okresnému súdu (7. júla 1999) až do vyhlásenia rozsudku č. k. 28 C 29/99-92 z 31. januára 2001. Na základe viacerých žiadostí zákonnej sudkyne o predĺženie lehoty na vyhotovenie rozhodnutia (z 22. februára 2001, 4. apríla 2001, 7. mája 2001, 7. júna 2001 a 9. júla 2001 z dôvodov náročnosti veci, práceneschopnosti a čerpania dovolenky) však bol tento rozsudok vyhotovený až 7. septembra 2001. Uvedené obdobie (od 1. marca 2001) ústavný súd hodnotí ako zbytočné prieťahy v konaní.

Okresný   súd   po   vrátení   spisu   z odvolacieho   súdu   (10.   apríla 2002)   bol   následne nečinný od 9. septembra 2002 do 7. apríla 2003, čo ústavný súd vyhodnotil ako zbytočné prieťahy v konaní. V ďalšom období plynule vykonal na šiestich pojednávaniach ďalšie dokazovanie   vo   veci   v zmysle   pokynov   krajského   súdu   až   do   vyhlásenia   rozsudku č. k. 28 C 29/99-518   z 25.   mája 2005.   Písomné   vyhotovenie   tohto   rozsudku   však   trvalo 20 mesiacov (doručené do kancelárie okresného súdu 1. marca 2007 s pokynom na jeho vypravenie   účastníkom   konania),   čo   nemožno   posúdiť   ako   ústavne   prijateľnú   lehotu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd posúdil aj toto obdobie ako zbytočné prieťahy v konaní.

Keďže namietané konanie nebolo do času rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 29/99 v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48   ods.   2   ústavy,   a preto   sa   zaoberal   aj   jeho   žiadosťou   o priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia. Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. 28 C 29/99 konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné, a preto dospel k názoru, že treba rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľa priznať mu primerané finančné zadosťučinenie.Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 80   000   Sk   s odôvodnením,   že   preťaženosť   zákonnej   sudkyne   nie   je   dôvodom   na nedodržanie zákonom stanovenej lehoty na vypracovanie rozsudku, pretože je „vecou... organizácie práce na súde, aby k takejto situácii nedochádzalo a... nedostatky v riadiacej práci nemôžu byť dôvodom, ktorý ospravedlní namietané prieťahy v súdnom konaní“.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, zložitosť veci, správanie sa sťažovateľa ako účastníka konania, povahu prerokovanej veci, ktorá je predmetom namietaného konania, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude   priznanie   finančného   zadosťučinenia   pre   sťažovateľa   v sume   60 000   Sk   (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún) primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. L. D. v konaní pred ústavným súdom. Právny zástupca žiadal priznať trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 34 056 Sk (dva úkony právnej pomoci po 16 850 Sk a 2-krát režijný paušál po 178 Sk). Ústavný súd však trovy právneho zastúpenia vyčíslil sumou 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 14 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, s tým, že predmetom konania pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je namietanie porušenia základných práv a slobôd, ktorý v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2006 v konaní pred ústavným súdom predstavuje sumu 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu je 164 Sk. V súlade s týmito ustanoveniami možno teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet   odmeny   za   dva   úkony   právnej   služby   (príprava a prevzatie veci, písomné podanie súdu) vykonané v roku 2006 vrátane režijného paušálu (2 x   2 730   Sk   + 2 x 164   SK   =   5 788   Sk).   Náhrada   trov   konania   v predmetnej   veci vypočítaná podľa právnej úpravy teda spolu predstavuje sumu uvedenú v bode 4 výroku tohto nálezu, t. j. 5 788 Sk.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku) podľa bodu 4 výroku tohto rozhodnutia.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2007