znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 248/05-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. septembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť D. V. – Ch. V., V., zastúpenej advokátom JUDr. P. K., N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Bratislava I v konaní sp. zn. 25 Cb 273/01, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. V. – Ch. V.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2005 doručená sťažnosť D. V. – Ch. V., V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. K., N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj „ústava“)   Okresným   súdom   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   sp.   zn. 25 Cb 273/01.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že na základe jej predchádzajúcej sťažnosti ústavný   súd   nálezom   sp.   zn.   II.   ÚS   166/04   zo   6.   októbra   2004   rozhodol,   že   v konaní okresného   súdu   sp.   zn.   25   Cb   273/01   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľky   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd zároveň nepriznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie, pretože samotný príkaz okresnému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov považoval za dostatočný z hľadiska poskytnutia ochrany základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   ďalej   uvádza,   že   okresný   súd   napriek   príkazu ústavného súdu naďalej v predmetnej veci nekoná, a tým naďalej porušuje základné právo sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Okresný   súd   po   podaní predchádzajúcej ústavnej sťažnosti nariadil termín pojednávania na 10. september 2004, na ktorom   uznesením   vyhovel   návrhu   sťažovateľky   na   rozšírenie   okruhu   účastníkov konania na strane žalovaných. Novo pribratý žalovaný podal proti uvedenému uzneseniu odvolanie,   ktorému   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením nevyhovel.

Ďalšie pojednávanie v predmetnej veci sa konalo až 13. mája 2005, na ktorom boli vypočutí   účastníci   konania   a konanie   bolo   odročené   za   účelom   potreby   doplnenia dokazovania, a to napriek tomu, že súdu boli známe všetky návrhy účastníkov konania na vykonanie ďalších dôkazov. Sťažovateľka ďalej uvádza, že „... po skončení protokolácie do zápisnice   o pojednávaní   konajúca   sudkyňa   účastníkom   konania   oznámila,   že   termín nevytýči skôr ako na budúci rok 2006, pretože v tomto roku už nemá voľné termíny...“

Sťažovateľka vzniknutú situáciu vníma ako ďalšie porušovanie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože v jej právnej veci týkajúcej sa návrhu na zaplatenie sumy 73 700 Sk s príslušenstvom okresný súd koná viac ako 4 roky, pričom vec nie je možné považovať za právne ani skutkovo zložitú   a doterajšie   konanie   okresného   súdu   nemožno   považovať   za   také,   ktoré   by smerovalo k právoplatnému rozhodnutiu v danej veci.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti sťažovateľka v návrhu výroku rozhodnutia (petite)   svojej   sťažnosti   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   jej   základné   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní okresného súdu   sp.   zn.   25   Cb   273/01   bolo   porušené.   Sťažovateľka   žiada   zároveň   o priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume   50 000   Sk   a   náhrady   trov   právneho zastúpenia.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   podľa ustanovenia § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom   súde,   či   nie   je   neprípustná,   podaná   niekým   zjavne   neoprávneným   alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03).

Ústavný súd výzvou z 3. augusta 2005 požiadal právneho zástupcu sťažovateľky, aby v lehote 15 dní predložil uznesenie krajského súdu o zamietnutí odvolania novo pribratého účastníka konania na strane žalovaného s uvedeným dátumom doručenia tohto uznesenia sťažovateľke ako žalobkyni. Právny zástupca k vyjadreniu doručenému ústavnému súdu 11. augusta   2005   priložil   požadované   uznesenie   krajského   súdu   s prezenčnou   pečiatkou advokátskej   kancelárie,   z ktorej   vyplýva,   že   uznesenie   bolo   právnemu   zástupcovi sťažovateľky doručené 1. februára 2005.

V zmysel ustálenej judikatúry ústavného súdu sa otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené   v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   skúma   vždy   s prihliadnutím   na   konkrétne   okolnosti posudzovanej veci najmä podľa týchto kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu v uvedenej veci.

Ústavný   súd   zo   skutočností   uvedených   v   sťažnosti   sťažovateľky   a   uznesenia krajského súdu č. k. 10 Cob 252/04-94 z 25. novembra 2004 zistil, že okresný súd ešte pred vydaním nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 166/04 zo 6. októbra 2004 na pojednávaní 10. septembra 2004 uznesením rozhodol o pripustení vstupu ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaných, a to na návrh sťažovateľky.

Novo pribratý účastník konania podal proti predmetnému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom krajský súd uznesením č. k. 10 Cob 252/04-94 z 25. novembra 2004 rozhodol   tak,   že   potvrdil   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   v danej   veci.   Spis   bol okresnému   súdu   vrátený   26.   januára   2005.   Uznesenie   krajského   súdu   bolo   právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené 1. februára 2005 a ďalšie pojednávanie vo veci sa konalo 13.   mája   2005.   Ústavná   sťažnosť   sťažovateľky   zo   14.   júla 2005   bola   ústavnému   súdu doručená 18. júla 2005.

Ústavný súd na základe uvedenej chronológie úkonov vo veci sp. zn. 25 Cb 273/01 dospel k záveru, že po náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 166/04 zo 6. októbra 2004 vo veci nemohlo dôjsť ku zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Z judikatúry ústavného   súdu   navyše   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní má   za následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov. „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“ (rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 35/01).

Ústavný   súd   neposudzuje   uvedené   konanie   okresného   súdu   po   vydaní   nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 166/04 zo 6. októbra 2004 ako zásah do základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorého označenie namieta, pretože časové odstupy medzi úkonmi okresného súdu   nie sú   také, aby mohli znamenať porušenie označeného základného práva sťažovateľky.

V zmysle   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   jedným   z dôvodov odmietnutia sťažnosti je zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom štátu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta   –   napr.   rozhodnutia   sp.   zn. I. ÚS 93/97, I. ÚS 87/97, I. ÚS 20/97, I. ÚS 24/98.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

K tomuto rozhodnutiu sa pripája podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2005

III. ÚS 248/05

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

V tomto prípade prichádza do úvahy, vzhľadom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 166/04 zo 6. októbra 2004, zaoberať sa sťažnosťou iba za obdobie po 6. októbri 2004.

Dňa 1. júla 2004 však nadobudol účinnosť zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých   zákonov.   Keďže využitie   postupu   podľa   tohto   zákona   treba   podľa   môjho   názoru   považovať   za   účinný prostriedok na ochranu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nie je daná právomoc ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti   a táto   mala   byť   preto   z uvedeného   dôvodu   odmietnutá   (v   podrobnostiach odkazujem na moje odlišné stanovisko k uzneseniu sp. zn. III. ÚS 122/05 z 29. apríla 2005).

V Košiciach 2. septembra 2005